(Ne) muselo sa to takto skončiť

Tomasz D. Kolanek
13. mája 2021   Spoločnosť

V 80. rokoch minulého storočia si mnohí vážení americkí vysokoškolskí profesori vyvesili na steny svojich pracovní portréty troch pánov: Marxa, Trockého a Nietzscheho, nehľadiac na to, že kombinácia komunistickej ideológie a nihilizmu nemôže skončiť dobre.

Sexuálna revolúcia, ktorá sa oficiálne datuje od roku 1968, je jednou z vrcholných epizód dlhého pochodu inštitúciami, na ktorý sa podujali prívrženci komunistickej utópie v Spojených štátoch. Na rozdiel od svojich európskych a ázijských súdruhov sa nerozhodli pre silové riešenie, pretože si boli dobre vedomí, že v amerických podmienkach bude najlepším spôsobom implementácie radikálnych ľavicových postulátov kontrolovaná intelektuálna kríza.

Kontrolovaný kolaps

Podľa Allana Blooma, významného konzervatívneho filozofa a autora knihy The Closed Mind, (Uzavretá myseľ) americkí marxisti postavili svoju revolúciu na štyroch pilieroch: na odmietnutí Pravdy, odmietnutí kultúry, newspeaku a na kríze rodiny.

Odmietnuť Pravdu znamená odmietnuť Boha, Desatoro a morálku. Allan Bloom už na začiatku svojej knihy The Closed Mind upozorňuje, že študentov, ktorí hľadajú Pravdu, treba jednoducho pacifikovať, pretože predstavujú určitú hrozbu. Odmietnutie Boha, čiže absolútnej Pravdy – po mnoho desaťročí najdôležitejší a stály referenčný bod pre katolíkov i protestantov v USA – vedie k nadvláde nad relatívnou „pravdou“, podľa ktorej dva a dva sú nie vždy štyri.

Výsledkom odmietnutia kultúry je zas predovšetkým rozmývanie národnej a civilizačnej identity. Na amerických univerzitách sa to dialo mnoho rokov veľmi rafinovaným spôsobom. Študentom sa priamo nehovorilo: Naša kultúra a jej výdobytky sú čosi zlé a treba ich vytlačiť. To v nijakom prípade! Namiesto toho im boli predstavované iné kultúry: sovietska, čínska, mongolská, kmeňová kultúra Afriky, Južnej Ameriky či obyvateľov ostrovov Oceánie. „Háčikom“ bolo tvrdenie, že všetky kultúry sú rovnako dobré a rovnako hodnotné ako americká kultúra, alebo že sú dokonca lepšie.

Čo je newspeak, netreba nikomu vysvetľovať. Profesor Bloom kladie osobitný dôraz na proces skresľovania pojmov sloboda a rovnosť. V prvom prípade patologizáciou hesla: „Moja sloboda končí tam, kde začína vaša sloboda“, v dôsledku čoho sa ukázalo, že niektorí majú právo na viac slobody ako ostatní; na druhej strane vnucovaním degenerovanej vízie rovnosti, ktorá už neznamená iba rovnosť všetkých občanov pred zákonom bez ohľadu na pohlavie, vek, rasu, náboženstvo a podobne, ale priznávanie privilégií a práv určitým skupinám ľudí práve z dôvodu ich pohlavia, veku, rasy, náboženstva a podobne.

Posledným pilierom revolúcie zameranej na formovanie alebo skôr vypestovanie nového človeka je riadená kríza rodiny. Deti majú odmietnuť autoritu rodičov v presvedčení, že predsa vzdelanie im dáva všetky vedomosti o živote a svete, a rodičia majú cítiť komplexy menejcennosti voči deťom, ktoré vyštudovali vysoké školy, takže sú automaticky vzdelanejší než oni. Kruh sa uzatvára, slučka sa sťahuje – a výsledok je ten, že rodina sa stáva prvou obeťou riadenej intelektuálnej krízy.

Falšujeme „s dobrým úmyslom“

Je zaujímavé, že sa počas celej tej dlhej operácie pochodu inštitúciami, uvádza Allan Bloom, komunizmus nikdy výslovne nespomínal. Nebolo to však ani potrebné, pretože komunistickú ideu nahradili jej zložky, ako napríklad „antirasizmus“. V ZSSR sa bojovalo za „oslobodenie robotníckej a roľníckej triedy“ vyvražďovaním „buržoázie“. V Spojených štátoch bol triedny boj nahradený vojnou rás, neskôr vojnou pohlaví. A k tomu falošný pacifizmus. Bez ohľadu na to, s akým radikalizmom sme mali do činenia, výsledkom, rovnako ako v komunizme, bolo vždy odmietnutie miery hodnotenia reality – odmietnutie normality.

V tomto duchu boli formované aj ďalšie generácie Američanov. Občania USA vychovaní medzi múrmi univerzít, v ktorých dominuje ľavicová ideológia, sa začali angažovať vo verejnom živote a požadovať splnenie požiadaviek podľa predstáv, ktorými boli kŕmení počas štúdia.

Revolúcia sa však nemôže zastaviť, naopak, musí sa neustále radikalizovať a smerovať k čoraz väčšiemu šialenstvu. To sa naplno prejavilo už počas Francúzskej revolúcie, ktorá odsúdila na smrť svojich primálo radikálnych prvých vodcov. Americkí akademici i ľudia z médií, politici a nakoniec i voliči, ktorých vzdelávali, sa poučili a dnes postupne vznášajú a presadzujú čoraz extrémnejšie politické, sociálne a klimatické požiadavky.

Prezidentské voľby v roku 2020 v USA jasne ukázali, že liberálna demokracia je v skutočnosti novou formou mäkkej totality, čo dokazujú početné volebné podvody a zneužívania. Je možné smelo predpokladať, že mnohí z tých, ktorí sa dopustili falšovania, tak činili v dobrej viere, pretože im nahovorili, že Donald Trump je bandita, inkarnácia zla, Hitlerov dedič, Putinov pes – a je potrebné urobiť všetko pre to, aby nebol zvolený na druhé funkčné obdobie.

Nie každá móda pominie

Allan Bloom bol presvedčený, že najlepším receptom na prekonanie dlhého pochodu ľavice inštitúciami a s ním spojenej plazivej komunisticko-nihilistickej revolúcie, bude hľadanie absolútnej pravdy. To však chce čas. Autor knihy Uzavretá myseľ predpokladal, ako dnes vidíme, bohužiaľ chybne, že čas hrá v prospech normality a ľavicová revolúcia so všetkými radikalizmami jednoducho vyhorí alebo zožerie svoje vlastné deti. To sa však nestalo. Marxistická rakovina nielenže neustúpila, ale začala sa šíriť a opanovať ďalšie oblasti.

Priebeh tejto choroby vidno najzreteľnejšie na príklade Demokratickej strany. Keď porovnáme dnešných demokratov s demokratmi spred dvadsiatich či dokonca desiatich rokov, vidíme, že si strana ponechala iba meno a jej politici reprezentujú a vyznávajú akýsi neokomunizmus.

V Sovietskom zväze súdruha Stalina alebo počas kultúrnej revolúcie v Číne v časoch Mao Cetunga stačilo nedostatočne zdôrazniť genialitu vodcu, aby človek okamžite stratil dôstojnosť a o čosi neskôr aj život. Bude to podobne aj v Spojených štátoch? Súdiac podľa prvých rozhodnutí prezidenta Bidena a viceprezidentky Harrisovej, čoskoro sa môže ukázať, že Stalinov Sovietsky zväz a Maova Čína boli skutočnými baštami slobody…

Na konci kultúrnej revolúcie v Číne prijal vtedy chorý Mao Cetung rektora pekinskej univerzity, aby mu podal správu o úrovni vzdelania na čínskych univerzitách. Dostal na to desať minút, ale rektor odpovedal, že mu bude stačiť desať sekúnd a oznámil nasledovné: „Žiaci sa učia zo stredoškolských učebníc a sú na úrovni základnej školy.“ Pred niekoľkými rokmi bola v rámci prieskumu medzi americkou mládežou položená obligátna otázka: Kým sa chceš stať, keď skončíš školu? Najčastejšie odpovede boli: youtuberom, influencerom, hollywoodskou hviezdou…

© Všetky práva vyhradené – prevzaté z poľského týždenníka DoRzeczy.

PDF (formát pre tlač)