Nanebovstúpenie Krista ako duchovná výzva pre materialistov a ateistov

Branislav Krasnovský
3. júna 2025   Cirkev

Pred niekoľkými dňami sme oslávili sviatok Nanebovstúpenia Krista, katolíckeho sviatku, ktorý je tŕňom v oku pre všetkých materialistov, ateistov a liberálov. Nanebovstúpenie Krista, táto hlboká teologická pravda predstavuje pre neveriacich materialistov a ateistov výzvu z viacerých dôvodov.

V prvom rade Nanebovstúpenie Krista presahuje čisto materiálny pohľad ateistov na svet. Materializmus (najmä filozofický) tvrdí, že jedinou realitou je hmota – teda to, čo je zmyslovo overiteľné. Nanebovstúpenie však hovorí o prechode Krista z viditeľného sveta do neviditeľného, o vstupe do „Neba“, ktoré nie je lokalizovateľné fyzikálne, ale označuje stav slávy a zjednotenia s Bohom. Uznať existenciu duchovnej roviny bytia, ktorá nie je merateľná, ale reálna, znamená pre materialistu výzvu, ktorú však nedokáže riešiť. Rovnako ako nevie odpovedať na argument, že myšlienka nie je merateľná, napriek tomu však je reálna. Podľa materialistov by však ako nemerateľná nemala existovať.

Transcendentný rozmer je takisto pre materialistu a ateistu nepochopiteľný. Pre katolíka je Nanebovstúpenie nádejou na večný život. Pre ateistu, ktorý neverí v posmrtný život, je to nezmysel alebo ilúzia. Nechápu, že je výzvou, pretože Nanebovstúpenie ukazuje, že ľudský život má zmysel presahujúci smrť a že ľudská existencia má hodnotu večnosti. Výzva pre ateistu spočíva v tom, že Nanebovstúpenie pred neho stavia otázku – „Je život naozaj len biologický proces, alebo má hlbší, duchovný cieľ?“ A takéto úvahy nemajú materialisti veľmi radi.

Pre materialistov a ateistov je absurdné prijať myšlienku, že Kristus je Pánom celého vesmíru. Nanebovstúpenie znamená, že Ježiš – pravý Boh a pravý človek – vládne po pravici Otca. To je výzva pre všetkých, ktorí chcú byť pánmi vlastného sveta, alebo uznávajú len relatívne autority. Sekularisti však nedokážu prijať, že autorita môže mať aj duchovný a aj absolútny rozmer.

Odrážanie slávy Boha v tele. Nanebovstúpenie učí, že Ježiš Kristus vošiel do Neba s ľudským telom – teda že aj hmota môže byť oslávená a povýšená. To je silný kontrast k materialistickému pohľadu, ktorý často vníma telo len ako biologický stroj, bez vyššieho významu. Materialisti, ateisti a skeptici nedokážu prijať fakt, že telo a hmota nie sú len „spotrebný materiál“, ale nástroje slávy a duchovného povolania. Je pre nich nepochopiteľné tvrdenie sv. Augustína, ktorý povedal, že tam, kde pred nami vošiel Kristus ako hlava, tam máme nádej, že tam vojdeme aj my ako súčasť katolíckej Cirkvi.

Nanebovstúpenie je mystérium, ktoré konfrontuje moderný svetonázor, stavia otázky o zmysle, cieli a duchovnej dimenzii človeka. Pre veriacich je výzvou žiť so zrakom upretým „na nebeské veci“; pre neveriacich (ak sú dôslední) môže byť podnetom k zamysleniu nad tým, či existuje niečo viac než len to, čo vidíme.

Mne osobne materialistický a ateistický pohľad na svet pripomína pohľad hendikepovaného jedinca, ktorý je determinovaný svojím postihnutím a ktorý sa nedokáže na vlastnú škodu od svojho postihnutia odosobniť.

Ohľadom Nanebovstúpenia Krista my katolíci vieme, že išlo o historickú a nadprirodzenú udalosť. Kristus vstúpil do Neba aj s osláveným telom. Pre materialistu ide o mýtus, symbolickú a legendárnu udalosť, fyzické vzatie do Neba (ako aj existencia Neba) je pre materialistu niečo vedecky neakceptovateľné (spomeňme si však – myšlienka sa nedá merať, vidíme len jej stopy, takže myšlienka by mala byť pre materialistov rovnako neakceptovateľná ako Nanebovstúpenie. Prečo teda pri myšlienke používajú jeden meter a pri Nebi a Nanebovstúpení iný meter?)

Materialisti a ateisti nevnímajú Oslávenie Krista ako Pána nad smrťou a Nanebovstúpenie ako zavŕšenie jeho Vykupiteľskej misie. Považujú Nanebovstúpenie za vymyslené vysvetlenie a symbolické vyjadrenie fiktívneho Kristovho „duchovného víťazstva“. Na to sa nedá odpovedať ináč, len slovami sv. Pavla, ktorý žil v apoštolskej dobe a dobre vedel, komu uveril, ako uviedol v Prvom liste Korinťanom (1Kor 15,12–20):

12 Ak sa hlása, že Kristus bol vzkriesený z mŕtvych, akože niektorí z vás hovoria, že zmŕtvychvstania niet? 13 Veď ak niet zmŕtvychvstania, nebol ani Kristus vzkriesený. 14 Ale ak nebol Kristus vzkriesený, potom je márne naše hlásanie a márna je aj vaša viera. 15 A potom sa zistí, že sme falošnými Božími svedkami, lebo sme svedčili proti Bohu, že vzkriesil Krista, ktorého nevzkriesil, ak mŕtvi naozaj nevstávajú. 16 Lebo ak mŕtvi nevstávajú, nevstal ani Kristus. 17 A keď Kristus nevstal, vaša viera je márna a ešte stále ste vo svojich hriechoch. 18 Potom aj tí, čo zosnuli v Kristovi, sú stratení. 19 Ak len v tomto živote máme nádej v Kristovi, sme najúbohejší zo všetkých ľudí. 20 Ale Kristus vstal z mŕtvych, prvotina zosnulých.

Čo sa týka zmyslu pozemského života, my katolíci pozemský život vnímame ako putovanie k večnému cieľu – Nebu; ľudský zmysel má hlboký zmysel a smerovanie. Pre materialistu je život biologický fenomén, bez transcendentného cieľa; význam svojho života si človek tvorí sám. Pre mňa je to jasné, ak fyzicky hendikepovaný jedinec nedokáže plávať a behať, neznamená to, že beh a plávanie neexistujú, darmo bude tvrdiť opak. My katolíci vieme, že ľudské telo má svoj význam ako príbytok duše a po smrti bude oslávené v jednote s dušou v novom dokonalom oslávenom tele. Pre materialistu a ateistu je telo biologickou schránkou, po smrti končí, duša je nevedecký pojem. Zdegradovali človeka na úroveň zvieraťa, ktoré nemá dušu, rovnako ako nemá dušu ich predstava človeka.

Vzkriesenie Krista a jeho Nanebovstúpenie sú zárukou večného života pre všetkých, ktorí v Krista veria. Smutná správa pre materialistov a ateistov – ak chcú, smrť a zatratenie bude naozaj ich definitívnym koncom (môžeme sa za nich modliť a ľutovať ich). Nemali by však zabúdať, že aj z materialistického pohľadu platí axióma, že hoci nádej je psychologická opora a nie ontologická istota, predsa len sa s ňou žije ľahšie.

Netreba zabúdať na Pascalov paradox,ktorý má štyri možnosti a je varovným logickým mementom pre všetkých materialistov a ateistov, ktorí nemajú hnilobu mozgu spôsobenú neustálym sledovaním stupídnych videí na mobile, dokážu čítať bez toho, aby pri tom hýbali perami a ktorí dokážu aj logicky myslieť:

1. Ak Boh existuje, tí čo v neho veria a riadia sa jeho prikázaniami, umierajú radostne a získajú ako odmenu večný život v Nebi.

2. Ak Boh neexistuje, bol vymyslený človekom, tak tí, čo v neho veria aj tak umierajú radostne, pretože sú presvedčení, že po smrti nič nestratia. Paradoxne naozaj nič nestratia, lebo nič nebolo.

3. Ak Boh existuje, tak tí, čo v neho neveria a neriadia sa jeho príkazmi, umierajú v úzkostiach a po smrti strácajú všetko. Spravili najtragickejšiu chybu svojho života.

4. Ak Boh neexistuje, tak tí, čo v neho neveria, aj tak umierajú v úzkostiach, lebo nemajú čo získať. Hrob je koniec pre všetkých ľudí, rovnako ako pre zvieratá. Človek je však viac ako zviera.

Ohľadom Nanebovstúpenia Krista milujem barokový pohľad na tento teologický aspekt. V baroku sa Nanebovstúpenie Krista chápalo predovšetkým ako záverečný triumf Bohočloveka, ktorý sa po svojom víťazstve nad smrťou vracia v oslave k svojmu Otcovi. Nejde o odchod, ale o vyvýšenie. Kristus sa neznižuje tým, že prichádza medzi ľudí – ale zveľaďuje ľudskú prirodzenosť tým, že ju v sebe berie do Neba.

„Kristus vstupuje do neba nielen ako víťazný vládca, ale i ako kňaz, ktorý vnáša do svätyne nebeskej svoju preliatu krv – večný dôkaz vykúpenia“ ako sa píše v liste Hebrejom (Hebr 9,11–15):

11 Ale keď prišiel Kristus, veľkňaz budúcich darov, cez väčší a dokonalejší stánok, nie urobený rukou, to jest nie z tohto stvoreného sveta, 12 raz navždy vošiel do Svätyne, a to nie s krvou capov a teliat, ale so svojou vlastnou krvou, a tak získal večné vykúpenie. 13 Lebo ak už krv capov a býkov a popol z jalovice pokropením poškvrnených posväcuje, aby boli telesne čistí, 14 o čo viac krv Krista, ktorý skrze večného Ducha sám seba priniesol Bohu na obetu bez poškvrny; očistí nám svedomie od mŕtvych skutkov, aby sme mohli slúžiť živému Bohu. 15 A preto je prostredníkom novej zmluvy, aby smrťou podstúpenou na vykúpenie z previnení spáchaných za prvej zmluvy dostali tí, čo sú povolaní, prisľúbenie večného dedičstva.

Spiritualita baroka zdôrazňovala pozemskú pominuteľnosť v porovnaní s nebeskou večnosťou. Barok zdôrazňoval dramatický kontrast medzi časnosťou a večnosťou – medzi prachom zeme a slávou Neba. Nanebovstúpenie je výzvou, aby sme nepriľnuli k svetu, ktorý pominie, ale túžili po nebeskom domove. Čo je časný lesk voči Božiemu trónu? Čo sú márnosti sveta oproti sláve, ktorú Boh pripravil tým, ktorí ho milujú? Tento aspekt je viditeľný takmer vo všetkých dielach barokových teológov a svätcov, akými boli napr. Alfonz Mária z Liguori, František Saleský, Ignác z Loyoly, Terézia z Avily či Ján z Kríža.

Barokové umenie nádherne spracúva tému Kristovho Nanebovstúpenia. Barokové obrazy Nanebovstúpenia od Rubensa, Reniho, Lanfranca, de Riberu, Velasqueza a i. ukazujú Krista vo vertikálnom pohybe nahor, zvyčajne žiariaceho nad oblakmi. Apoštoli a Panna Mária pre zvýraznenie tohto momentu zostávajú na zemi, no s pohľadom upreným na nebesia, čím sa zdôrazňuje rozdiel medzi Nebom a zemou. Nebeskú nádheru podfarbujú anjeli, zlaté svetlo, výbuch slávy a Aleluja priam z týchto obrazov srší. Barok najlepšie zobrazuje to, čo je pre rozum neviditeľné – neviditeľné pravdy viery v zmyslovo uchopiteľnej kráse.

V rámci liturgického a pastoračného pohľadu barokoví teológovia kladú dôraz na skutočnosť, že Kristus nás predišiel, aby nám v Nebi pripravil miesto. Kam upriamujeme však svoj zrak? Na Nebo, alebo na časný svet? Nebo je pre nás cieľom, stáva sa výzvou k askéze, odpútania sa od hriechu, k duchovnému rastu a takisto kladú dôraz na skutočnosť, že človek neostáva ponechaný sám na seba – Kristus nám zoslal Ducha Svätého.

Vždy ma bavilo čítať diela barokových teológov a kazateľov, preto by som opäť raz upriamil pozornosť čitateľov na stránku https://librinostri.catholica.cz/, kde nájdu množstvo podnetnej literatúry.

Odporúčam sv. Roberta Bellarmina (1542–1621), jezuitu, kardinála, protikacírskeho apologétu a učiteľa katolíckej Cirkvi, autora známeho diela Disputationes de controversiis christianae fidei – Obrana katolíckej viery proti protestantom, ktorý vtlačil svoju pečať aj Tridentskému koncilu.

Takisto každého obohatí čítanie diela sv. Alfonza Máriu de Liguori (1696–1787), vynikajúceho morálneho teológa a kazateľa, autora diela Theologia moralis, v ktorom riešil aj problémy súvisiace s rigorizmom a laxizmom. Sv. Alfonz z Liguori bol výnimočný ľudový kazateľ a misionár medzi jednoduchými ľuďmi. Je tiež učiteľom katolíckej Cirkvi a patrónom katolíckych misionárov.

Sv. Peter Kanízius (1521–1597) je našim čitateľom dobre známy. Tento jezuita a významný kazateľ bol jedným z najznámejších apologétov proti protestantizmu v Nemecku. Bravúrne argumentoval exkomunikovanému augustiniánskemu mníchovi Lutherovi. Sv. Peter Kanízius je autorom katechizmov, ktoré upevňovali katolícku vieru počas reformácie a stali sa neoddeliteľnou súčasťou protireformačného hnutia.

Sv. Vavrinec z Brindisi (1559–1619), diplomat, teológ a učiteľ Cirkvi je ozdobou kapucínskeho rádu. Pochádzal z môjho obľúbeného Neapolska, jeho homílie a spisy boli výsostne ortodoxné, preniknuté láskou k Písmu a lojalitou voči pápežstvu. Bol kazateľom protireformácie v Nemecku a Čechách, preslávil sa neúprosnou logickou kritikou kalvinizmu a luteranizmu.

No a nemožno zabudnúť na Abrahama a Sancta Claru (1644–1709), augustiniána, kazateľa na cisárskom dvore Leopolda I. Habsburského (1658–1705), počas vlády ktorého vrcholil útok moslimských hôrd na Viedeň. Abraham a Sancta Clara bol duchovnou oporou obrancov Viedne i obyvateľov v roku 1683 a na rozdiel od Luthera bol ozdobou augustiniánskeho rádu. Preslávil sa ostrými, satirickými, no dogmaticky neochvejnými kázňami vo Viedni a ďalších mestách habsburskej monarchie. Mal jedinečný štýl – dramatický, obrazný, morálne náročný, často používal alúzie, symboly, kontrasty a metafory. Bol neúprosný voči hriechu, pokrytectvu, rozmarom šľachty, ale bol aj hlboký mariánsky ctiteľ a obranca sviatostného života.

Baroková rétorika a argumentácia je nádherná, zaujímavá a neotrasiteľná. Pripájam niekoľko téz, obľúbených medzi barokovými kazateľmi.

Ak je tvoj život len pádom do hrobu, kde je zmysel tvojho života a tvoja dôstojnosť? Ale ak bol Kristus vyzdvihnutý z hrobu do večnej slávy – prečo nechceš aj ty žiť pre túto nádej?

Sv. Pavol vo svojom liste Kolosanom (Kol 3,1–10): 1 Ak ste teda s Kristom vstali z mŕtvych, hľadajte, čo je hore, kde Kristus sedí po pravici Boha! 2 Myslite na to, čo je hore, nie na to, čo je na zemi! 3 Veď ste zomreli a váš život je s Kristom ukrytý v Bohu. 4 A keď sa zjaví Kristus, váš život, vtedy sa aj vy zjavíte s ním v sláve. 5 Umŕtvujte teda svoje pozemské údy: smilstvo, nečistotu, vášeň, zlú žiadostivosť a lakomstvo, čo je modloslužba! 6 Pre takéto veci prichádza Boží hnev na odbojných synov. 7 Kedysi ste aj vy boli takí, keď ste v nich žili. 8 Ale teraz odložte aj vy všetko: hnev, rozhorčenie, zlobu, rúhanie i mrzké reči zo svojich úst. 9 Neluhajte si navzájom vy, čo ste si vyzliekli starého človeka s jeho skutkami. 10 a obliekli ste si nového, toho, čo sa obnovuje, aby mal pravé poznanie podľa obrazu toho, ktorý ho stvoril. 11 Potom už niet Gréka ani Žida, obriezky ani neobriezky, barbara, Skýta, otroka, slobodného, ale všetko a vo všetkom je Kristus.

Presne toto je výzva barokovej teológie – žiť pozemský život s tvárou obrátenou k Nebu.

Na záver trochu odbočím. Tí, čo ma poznajú, vedia, že ak si mám vybrať medzi talianskym, španielskym a francúzskym, tak si vyberiem vždy radšej talianske alebo španielske. Existuje však niekoľko výnimiek, ku ktorým patrí aj barokové Te Deum francúzskeho barokového skladateľa Marca Antoine Charpentiera, ktoré sa podľa môjho názoru veľmi hodí k uvedeným barokovým svätcom a ich dielu. Zároveň skladám zaslúžený hold tomuto vynikajúcemu francúzskemu hudobnému skladateľovi.

Marc Anoine Charpentier, Te Deum H 146:

PDF (formát pre tlač)