Najnovší tvrdý prejav kardinála Saraha: Kritizuje západných prelátov za kolaboráciu so svetom, varuje pred Synodou a jej relativizmom, chváli odpor k homo-žehnaniu -

Najnovší tvrdý prejav kardinála Saraha: Kritizuje západných prelátov za kolaboráciu so svetom, varuje pred Synodou a jej relativizmom, chváli odpor k homo-žehnaniu


11. apríla 2024
  Krátke správy

Kardinál Robert Sarah je v týchto dňoch na návšteve Kamerunu, kde ho prijal apoštolský nuncius a biskupi africkej krajiny. Okrem vysviacky dvanástich kamerunských kňazov využíva kardinál svoju cestu po Kamerune na prednášky a konferencie. Najpozoruhodnejšie sú tie, ktoré na svojom osobnom blogu zozbieral vatikanista Sandro Magister.

Kardinál Robert Sarah
zdroj: wikimedia commons

Kardinál Sarah vo svojom posolstve biskupom Kamerunu oceňuje postoj týchto biskupov voči dokumentu Fiducia supplicans; varuje pred programom, ktorý sledujú mnohí účastníci Synody o synodalite a poukazuje na európskych biskupov, ktorí „stratili vôľu byť – znamením, ktorému budú odporovať“.

Tu je posolstvo kardinála Saraha, tak ako ho zaznamenal Sandro Magister na svojom blogu. Prináša viacero zaujímavých podnetov:

Drahí bratia biskupi Kamerunu,

vo svojom odvážnom a prorockom vyhlásení z 21. decembra o otázke homosexuality a požehnávaní „homosexuálnych párov“, v ktorom ste pripomínali katolícku náuku o tejto otázke, ste veľmi a hlboko poslúžili jednote Cirkvi. Uskutočnili ste dielo pastoračnej lásky tým, že ste pripomenuli pravdu. (…) Niektorí na Západe chceli, aby ľudia verili, že pritom konáte v mene akéhosi afrického kultúrneho partikularizmu. Je to falošné a smiešne pripisovať vám takéto úmysly!

Niektorí v intenciách intelektuálneho neokolonializmu tvrdili, že Afričania „ešte“ nie sú pripravení požehnať homosexuálne páry z kultúrnych dôvodov. Akoby Západ predbiehal zaostalých Afričanov.

Nie! Hovorili ste v mene celej Cirkvi, v mene pravdy Evanjelia a ľudskej dôstojnosti a spásy celého ľudstva v Ježišovi Kristovi. Hovorili ste v mene jediného Pána, jedinej viery Cirkvi. Odkedy je pravda viery, učenie Evanjelia, podrobená určitým kultúram? Táto vízia viery prispôsobenej kultúram odhaľuje, do akej miery relativizmus rozdeľuje a kazí jednotu Cirkvi!

Drahí bratia biskupi, toto je bod, ktorý treba s veľkou ostražitosťou sledovať vzhľadom na najbližšie zasadnutie Synody. Vieme, že niektorí, hoci hovoria inak, sa v nej pripravujú obhajovať reformný program. Medzi nimi je deštruktívna myšlienka, že pravdu viery treba prijímať rôzne v závislosti od miest, kultúr a národov.

Táto myšlienka nie je ničím iným ako deformáciou skrze diktatúru relativizmu, ktorú tak dôrazne odsudzuje Benedikt XVI. Jej cieľom je umožniť porušovanie doktríny a morálky na určitých miestach pod zámienkou kultúrnej adaptácie. Radi by umožnili ženský diakonát v Nemecku, ženatých kňazov v Belgicku, zmätok medzi vysväteným kňazstvom a krstným kňazstvom v Amazónii. Niektorí nedávno vymenovaní teológovia svoje plány neskrývajú. A s falošnou láskavosťou vám povedia: Uisťujeme vás, že v Afrike vám nebudeme vnucovať tento typ inovácie. Nie ste na to kultúrne pripravení.

Ale my, nástupcovia apoštolov, sme neboli určení na to, aby sme podporovali a bránili naše kultúry, ale univerzálnu jednotu viery! Podľa vašich slov, biskupi Kamerunu, konáme „v mene pravdy Evanjelia a pre ľudskú dôstojnosť a spásu celého ľudstva v Ježišovi Kristovi“. Táto pravda je všade rovnaká, v Európe aj v Afrike, aj v Spojených štátoch. Pretože ľudská dôstojnosť je všade rovnaká.

Zdá sa, že tajomným plánom Prozreteľnosti sú teraz africké episkopáty obrancami univerzálnosti viery proti obrancom roztrieštenej pravdy, obrancami jednoty viery proti obrancom kultúrneho relativizmu. Ježiš sa však jasne vyjadril v príkaze, ktorý dostali apoštoli: „Choďte, učte všetky národy, krstite ich v mene Otca i Syna i Ducha Svätého a naučte ich zachovávať všetko, čo som vám prikázal“ (Mt 28,19–20). V skutočnosti boli apoštoli poslaní ku všetkým národom hlásať evanjeliovú vieru a morálku.

Na najbližšom zasadnutí Synody je nevyhnutné, aby africkí biskupi hovorili v mene jednoty viery a nie v mene konkrétnych kultúr. V predchádzajúcej relácii africká cirkev energicky bránila dôstojnosť muža a ženy stvorenej Bohom, no jej hlas ignorovali a opovrhovali ním tí, ktorých jedinou posadnutosťou je páčiť sa západnej loby. Cirkev v Afrike bude musieť čoskoro brániť pravdu kňazstva a jednotu viery. Africká cirkev je hlasom chudobných, jednoduchých a malých. Má za úlohu ohlasovať Božie slovo západným kresťanom, ktorí, keďže sú bohatí, veria, že sú vyvinutí, moderní a múdri v múdrosti sveta.

Ale „Čo je u Boha bláznivé, je múdrejšie ako ľudia…“ (1Kor 1,25). Nie je preto prekvapujúce, že biskupi Afriky vo svojej chudobe sú dnes ohlasovateľmi tejto Božej pravdy tvárou v tvár moci a bohatstvu niektorých západných episkopátov, pretože „čo je svetu bláznivé, to si vyvolil Boh, aby zahanbil múdrych, a čo je svetu slabé, vyvolil si Boh, aby zahanbil silných; čo je svetu neurodzené a čím pohŕda, to si vyvolil Boh, ba aj to, čoho niet, aby zmaril to, čo je.“ (1Kor 1,28)

Ale budeme mať odvahu vypočuť si ich na najbližšom zasadnutí Synody o synodalite? Alebo si máme myslieť, že napriek sľubom, že budeme počúvať a rešpektovať, ich varovania nebudú brané do úvahy, ako to vidíme už dnes? Mali by sme si myslieť, že Synodu využijú tí, ktorí pod rúškom vzájomného načúvania a „rozhovorov v Duchu“ slúžia sekulárnej reformistickej agende? Každý nástupca apoštolov musí mať odvahu brať vážne Ježišove slová: „Nech je tvoje slovo: „Áno, áno“, „Nie, nie“; všetko ostatné pochádza od Zlého.“ (Mt 5,37)

Drahí bratia biskupi, niekedy nám hovoria, že sme nepochopili ducha II. vatikánskeho koncilu, ktorý akoby vnucoval nový prístup k objektivite viery. Niektorí nám hovoria, že II. vatikánsky koncil bez zmeny samotnej viery, zmenil vzťah k viere. Hovoria nám, že odteraz je pre biskupa najdôležitejšie prijímanie ľudí v ich subjektívnosti, a nie oznamovanie obsahu zjaveného posolstva. Všetko musí byť vzťah a dialóg a musíme odsunúť do úzadia ohlasovanie „kerygmy“ a ohlasovanie viery, akoby tieto skutočnosti boli v rozpore s dobrom ľudí. (…)

Verím, že definitívne objasnenie tejto otázky bude dôležitou úlohou pre najbližšie roky a určite aj pre budúci pontifikát. Odpoveď vlastne už poznáme. Ale Magistérium to musí urobiť s definitívnou vážnosťou. Za touto otázkou sa skrýva istý druh psychologického strachu, ktorý sa rozšíril na Západe: strach z rozporu so svetom. Ako povedal Benedikt XVI.: „Cirkev v našej dobe zostáva – znamením, ktorému budú odporovať“ (porov. Lk 2,34). Nie nadarmo dal pápež Ján Pavol II. ešte ako kardinál tento titul duchovným cvičeniam, ktoré v roku 1976 dával pápežovi Pavlovi VI. a Rímskej kúrii. Koncil nemohol mať v úmysle zrušiť tento odpor v Evanjeliu k nebezpečenstvám a omylom človeka. Vskutku, „jeho zámerom bolo určite ponechať bokom chybné alebo nadbytočné protirečenia a predstaviť tomuto nášmu svetu potrebu Evanjelia v celej jeho veľkosti a čistote“. (Benedikt XVI., 22. decembra 2005)

Ale mnohí západní preláti sú paralyzovaní z myšlienky postaviť sa proti svetu. Snívajú o tom, že budú svetom milovaní. Stratili vôľu byť znamením, ktorému bude odporovať. Možno nadmerné materiálne bohatstvo, vedie ku kompromisom vo svetských záležitostiach. Chudoba je zárukou slobody v službe Bohu. Verím, že Cirkev našej doby zažíva pokušenie ateizmu. Nie intelektuálny ateizmus, ale jemný a nebezpečný stav ducha: tekutý a praktický ateizmus. Ten je nebezpečným ochorením, aj keď sa jeho prvé príznaky zdajú byť neškodné. (…)

Musíme si to uvedomiť: tento tekutý ateizmus koluje v žilách súčasnej kultúry. Svoje meno nikdy nevysloví, no infiltruje sa všade, dokonca aj do cirkevných prejavov. Jeho prvým účinkom je forma ospalosti viery. Uspáva našu schopnosť reagovať, rozpoznať chybu, nebezpečenstvo. Rozšírilo sa to po celej Cirkvi. (…)

Čo by sme mali urobiť? Možno vám povedia, že takto to vo svete chodí a nedá sa pred tým uniknúť. Možno vám povedia, že Cirkev sa musí prispôsobiť alebo zomrieť. Možno vám bude povedané, že keďže základné veci sú v bezpečí, mali by ste byť flexibilní v detailoch. Možno vám povedia, že pravda je teoretická, ale konkrétne prípady vám unikajú. Takéto zásady potvrdzujú vážnosť choroby, ktorá sa týka nás všetkých!

Radšej vás pozvem, aby ste rozmýšľali inak. Nesmieme podľahnúť klamstvám! Podstatou tekutého ateizmu, je prísľub dohody medzi pravdou a klamstvom. Je to najväčšie pokušenie našej doby! Všetci sme vinní z prispôsobenia sa, zo spoluúčasti na tejto veľkej lži, ktorá je tekutým ateizmom! Vystupujeme ako veriaci kresťania a ľudia viery, slávime náboženské obrady, no v skutočnosti žijeme ako pohania a neveriaci. Keď s týmto nepriateľom začnete bojovať, vždy to skončí tak, že vás pohltí. Tekutý ateizmus je klzký a slizký. Ak na neho zaútočíte, chytí vás do pasce svojich rafinovaných kompromisov. Je to ako pavučina: čím viac s ňou bojujete, tým viac sa okolo vás uzatvára. Tekutý ateizmus je poslednou pascou Pokušiteľa, Satana.

Vtiahne vás do svojho územia. Ak ho budete nasledovať, budete nútení použiť jeho zbrane: klamstvá, pretvárku a kompromisy. Vytvára okolo seba zmätok, rozdelenie, odpor, zatrpknutosť a frakcionárstvo. Pozrite sa, v akom stave je Cirkev! Všade nie je nič iné ako nezhody a podozrenia. Tekutý ateizmus žije a živí sa všetkými našimi malými slabosťami, všetkými našimi kapituláciami a záväzkami voči jeho lži. (…)

Z celého srdca pastiera vás chcem dnes vyzvať, aby ste sa rozhodli. Nemali by sme vytvárať strany v Cirkvi. Nemali by sme sa vyhlasovať za záchrancov tej či onej inštitúcie. To všetko by prispelo k hre súpera. Ale každý z nás sa dnes môže rozhodnúť: lož ateizmu si už vo mne nenájde miesto. Už sa nechcem zriecť svetla viery, nechcem už z pohodlnosti, lenivosti alebo konformity, aby vo mne koexistovalo svetlo a tma. Je to veľmi jednoduché rozhodnutie, interné aj konkrétne. Zmení nám to život. Nejde o to ísť do vojny. Nejde o odsudzovanie nepriateľov. Keď nemôžeme zmeniť svet, môžeme zmeniť seba. Ak by sa každý pokorne rozhodol, systém klamstiev by sa zrútil sám od seba, pretože jeho jedinou silou je miesto, ktoré mu v sebe dáme. (…)

Drahí bratia biskupi, tým, že nám Boh ponúka vieru, otvára svoju ruku, aby sme tam vložili tú svoju a nechali sa ním viesť. Čoho sa budeme báť? Podstatné je držať našu ruku pevne v Jeho! Naša viera je toto hlboké spojenie so samotným Bohom. „Viem, v koho som uveril,“ hovorí svätý Pavol (2Tim 1,12). Zoči-voči tekutému ateizmu nadobúda viera zásadný význam. Je to zároveň poklad, ktorý chceme brániť, aj sila, ktorá nám umožňuje brániť sa.

Zachovať ducha viery znamená vzdať sa akéhokoľvek záväzku, znamená to odmietnuť vidieť veci iným spôsobom ako vierou. Znamená to vložiť našu ruku do Božej ruky, hlboko verím, že toto je jediný možný zdroj pokoja a sladkosti. Vložiť ruku do Božej je zárukou skutočnej dobrotivosti bez hriechu, skutočnej sladkosti bez zbabelosti, skutočnej sily bez násilia.

Chcem tiež zdôrazniť, že viera je zdrojom radosti. Ako sa nemôžeme radovať, keď sme sa zverili Tomu, ktorý je zdrojom radosti? Postoj viery je náročný, ale nie strnulý alebo napätý. Skúsme byť šťastní tým, že sa k Nemu priblížime. Viera spolu vytvára silu a radosť. „Pán je moja sila, koho sa mám báť?“ (Ž 27,1)

Cirkev chradne, zatrpknutá horkosťou a straníckym duchom, a len duch viery môže nájsť pravú bratskú dobrotu. Svet chradne, pohltený klamstvami a rivalitou a len duch viery mu môže priniesť pokoj.

BM

Zdroj: InfoVaticana, titulný ilustračný obrázok, zdroj – wikimedia commons


PODPORTE PORTÁL CHRISTIANITAS

Váš príspevok je životne dôležitý pre udržanie a ďalší rozvoj portálu.
Prosíme Vás, podporte nás sumou:

5 € 10 € 20 € 50 €

Bráňme spolu vieru, rodinu a vlasť!

PDF (formát pre tlač)

Najnovšie články

Mária Magdaléna de’ Pazzi, panna a rehoľníčka

O Matke nášho Vykupiteľa

Sexualita ako subjektívny zážitok alebo ako súčasť objektívneho poriadku? O dvoch nezmysloch súčasnej liberálnej feministickej teológie

Seriál o spovedi a sviatosti pokánia podľa knihy biskupa Louisa Gastona de Ségur „Spoveď“, II. časť