Načo nás stvoril Pán Boh?

15. septembra 2024   Cirkev

„A večný život je v tom, aby poznali teba, jediného pravého Boha, a toho, ktorého si poslal, Ježiša Krista.“
(Ján 17,3)

Dvoch zomrelých vyprevádzajú. Jeden je bohatý, leží v skvostnej rakve, vezú ho na drahom umrlčom voze, mnohí ho vyprevádzajú. Bol bohatý, ale svoje peniaze, svoj majetok špinavým spôsobom zhromažďoval: nevidel slzy sveta, sirôt a v nivoč vyšlých otcov.

Druhého zomrelého sprevádza päť sirôt a trpko plačúca vdova, oplakávajú strateného hľadača chleba, ten úbožiak zomrel v biede, opustene, ani na jeho poslednej ceste ho nik iný nesprevádza.

Hľa, títo obaja brali podiel na pozemskom živote, avšak kým jeden v hojnosti a zakázaných rozkošiach sa brodil, zatiaľ ten druhý kalich horkosti až do samého dna vypil.

Na toto by bol stvoril Pán Boh človeka? Kto v Boha verí, ten cíti, ten vie, že so smrťou ešte je nie koniec všetkému. Tam za hrobom nasleduje zúčtovanie, vyrovnanie.

Nie, tisíckrát nie! Nemôže byť, žeby práce, radosti, žiale, nádeje celého nášho života jedna tmavá hrobová jama pohltila. Do nášho srdca vštepená tajná túžba nám šepoce, viera nás učí, že musí byť i druhý život, kde zásluha vezme svoju odmenu, zločin svoju pokutu. Tu na zemi sme len na to, aby sme sa hodnými učinili na túto odmenu. Nato sme na zemi, aby sme Boha poznali, jeho milovali, jemu slúžili a tak aby sme spasení boli.

1. Prechádzal som sa po rozľahlom lese, sedel som na temene až k oblakom siahajúceho vrchu, počúval som hučanie veľkej vody, tešil som sa tajnému stánku hviezdnatej nebeskej oblohy. Moja duša vnorila sa do obdivovania krásnej prírody, zvolal som: Aký krásny je tento svet! V tomto rozkošnom pôžitku ma cudzie hlasy prerušili, počul som niekoho sa zhovárať. Pozerám tým smerom, skade som ten rozhovor počul. Jeden pastier doháňal do chalupy svoje ovčie stádo. Mladá žienka jeho oddychovala v tôni storočného starého stromu. Malinké dieťatko svoje v náručí držiac prsami kojila. Takto, ako sa nachádzala malá rodina, bola krajšia, než všetko spolu: les, vrchy, voda, nebeská obloha. Uznal som, že človek je najlepším Božím tvorom, že Boh na človeka hojne vynaložil svoju všemohúcnosť a dobrotivosť.

Utvoril mu také telo, ktoré i ten najmúdrejší rozum za div pokladá. Človek má rozum, ktorým môže Boha poznať. Človek má srdce, ktorým miluje Boha. Má dušu, v ktorej nosí obraz Boží. Hojne vynaložil na neho svoju všemohúcnosť, ale ešte viac svoju dobrotivosť: k rozkošiam človeka stvoril celý tento krásny svet, človekovi k užívaniu stvoril byliny a zvieratá, človekovi k úžitku slúžia v lone zeme rodiace sa kovy, vtáctvo nebeské a ryby vo vode. Užitočného dažďa dáva siatinám, rozmnožuje obilné zrno; dáva sily a zdravia k práci, povznesie hranice nášho života; dáva nás strážiť svojimi anjelmi a niekedy vezme dušu našu do svojho nebeského, svätého obydlia.

Ó Bože môj, ó dobrotivý Bože môj! Keď si na toto všetko pomyslím, na kolená klesnem, k modlitbe sa mi zopnú ruky a povzdychnem so svätým Dávidom: „Čože je človek, že naň pamätáš, a syn človeka, že sa ho ujímaš? Stvoril si ho len o niečo menšieho od anjelov, slávou a cťou si ho ovenčila ustanovil si ho za vládcu nad dielami tvojich rúk.“ (Ž 8,5–7)

Pohľad na tento stvorený svet, v nás žijúce svedomie nám šepce, nás učí, že jest Boh, že jemu máme ďakovať za všetko. Vidíš, to je našou svätou povinnosťou, aby sme Boha, toho všemohúceho Stvoriteľa a dobrotivého Udržiavateľa podľa možnosti našej už tu na zemi poznali. „A večný život je v tom, aby poznali teba, jediného pravého Boha, a toho, ktorého si poslal, Ježiša Krista.“ (Jn 17,3)

2. Istý misionár ohlasoval pohanom slovo Božie. Rozprával im, ako krásny, ako výborný, ako nekonečne dokonalý je Boh. Rozpovedal im, ako prehojným požehnaním, nebeskou milosťou obohacuje ľudí. A tento dobrotivý, svätý Boh prikazuje, aby sme ho milovali. Čo hovoríte, – otče môj?, prerušil mu reč jeden z jeho poslucháčov, – nuž a či bolo treba ešte i prikázať, aby toho dobrotivého Boha ľudia milovali?

Ó, koľko kresťanov zahanbí tento pohan? Ak niektorý z nás i miluje Pána Boha, len nútene ho miluje, lebo sa trestu bojí. Nie tak, najmilejší! Dobrovoľne, viac než všetko iné milujme tohto láskavého Boha! Nech nám je Boh viac než zdravie a život. Boh nech je našou nádejou pri smrti, Boh nech je našou odplatou v živote večnom.

Svätý Augustín prechádzal sa večerom po morskom brehu. Zamyslený hľadel na nesmierne more, jeho srdce skľučoval akýsi nevysloviteľný, tajomný zármutok. Obe svoje ramená k prsiam pritisnúc, ľútostivo si povzdychol: „Duša moja, prečo si tak zarmútená?“ Akýsi hlas obtrel sa mu o ucho, akoby ho vlny boli doniesli: „Nad sebou hľadaj!“ Augustín mimovoľne obrátil oči hore ku hviezdam a opäť sa spýtal: „Duša moja, prečo si tak zarmútená?“ Akoby mu hviezdy odpovedali: „Nad nami hľadaj!“ Vtedy Augustín dušu svoju povzniesol k anjelským zborom a opakoval svoju otázku: „Vy ste nebeskí duchovia, či viete, prečo je zarmútená moja duša?“ A tak sa mu zdalo, akoby mu anjeli odvetili: „Nad nami hľadaj!“ Vtedy jeho myseľ zaletela k Bohu a v nevysloviteľnej blaženosti vo vytržení takto zvolal: „Toto bolo, čo mojej duši chýbalo, čo som si žiadal: za Bohom som túžil. Ó, Pane, kedy uvidím Tvoju spanilú tvár? Kedy sa k Tebe dostanem? Lebo nepokojné je srdce naše, kým sa nedostane Tebe!“

Tak je, milí moji veriaci, bárs by mal človek všetko, bárs by požíval všetky radosti sveta, toto všetko neuspokojí jeho srdce, akýmsi prázdnym cíti svoje srdce, celý je akoby žiaľom naplnený. Jedine jeho láska k Bohu naplní dokonalou blaženosťou jeho srdce, ktoré len milovať túži, lebo ho Boh nato stvoril, aby sme Jeho milovali.

3. Raz rozprával Ježiš o kráľovstve nebeskom. Mnoho ľudí počúvalo jeho reč. Bol tam aj jeden mladík. Na Božské slová pohlo sa mu srdce, povstala v ňom túžba, kiežby sa i on mohol ta dostať! „Pane môj,“ ozval sa mladík, „povedz mi ešte to, čo mám činiť, aby som sa dostal do kráľovstva nebeského?“ Pán mu odvetil: „Keď chceš vojsť do života večného, zachovávaj prikázania, nescudzoložíš, nezabiješ, nepokradneš, neprehovoríš krivého slova svedectva, cti otca svojho i matku svoju.“ Mladík odpovedal: „Učiteľ, toto všetko som zachovával od svojej mladosti.“ (Marek 10,20) Počul to Ježiš, pohliadol na mladíka a zamiloval si ho.

Aká krásna, aká milá mohla byť duša toho mladíka, že Pán Ježiš s takou láskou pohliadol na neho! Teda príkazy Božie zachovávať, Bohu slúžiť, to učiní našu dušu pred Bohom krásnou, milou. Príkazy Božie zachovávať, Bohu slúžiť, to nás vovedie do života večného!

Tu na zemi prečo je všetko také krásne? Preto, lebo každý tvor: tá ligotajúca sa rosa, tá kvapka, ten malinký kvietok, ten najposlednejší červiačik plní vôľu Boha, Bohu slúži. Alebo, kto bol najkrajším, najväčším, najslávnejším na zemi? Panna Mária! Prečo sa stala Mária okrasou Neba, oslavou zeme? Počujte jej vlastné slová: „Hľa, služobnica Pána!“

Áno, najmilejší, Bohu slúžiť, to je sláva. Chcieť, čo Boh chce, to je život; činiť, čo Boh káže, to je spása.

Čo je teda cieľom nášho života? Vládnuť Bohom! A čo máme činiť, aby sme sa dostali k svojmu cieľu? Musíme ho poznať, zo srdca milovať, jemu verne slúžiť. Kto pre iné žije na svete, ten je synom mrhajúcim otcovské dedičstvo, spasenie, nech sa čím skôr vráti do zanechaného domu.

Boh nás stvoril, Bohu patríme: pre neho žime, k nemu nech sa povznáša naša túžiaca duša, preto je nespokojné naše srdce, kým sa k nemu nedostaneme. Amen.

***

Text kázne vyšiel pôvodne v knihe Katechizmus v kázňach, I. zväzok – O viere, ktorú napísal Jozef Baráczius, dekan-farár v Szendrö, dnešné Maďarsko, do slovenčiny preložil slovenský kňaz Viktor Milan, farár v obci Krivá na Orave a knižne vydal v Ružomberku 1921; pre uverejnenie na stránke Christianitas.sk bola kázeň ešte mierne upravená redakciou.

***

PDF (formát pre tlač)