Mzda a rodina

Marko Weirich
19. februára 2020   Spoločnosť

Prinášame Vám pohľad na potreby rodiny z finančného hľadiska napísaný v roku 1937. Článok sme pre jeho obsiahlosť rozdelili na tri časti. (pozn. red.)

O takzvanej rodinnej mzde

Dnešný hmotný aj mravný stav ľudskej spoločnosti vyzýva priamo k poplachu. Nie je v spoločnosti miesto, v ktorom by znalci sociálnych chorôb nenašli ťažkú nákazu a hroziaci rozklad. Diagnóza však už nemôže byť horšia, keď zistíme, že rozvrat zachvátil aj základnú bunku spoločnosti: rodinu!

Z tohto vyplýva nutnosť rýchlej a radikálnej nápravy. Ak zachránime rodinu, zachránime všetko: zachránime národ, zachránime svoju štátnu samostatnosť a treba zdôrazniť, že zachránime aj katolícku vieru v našej svätováclavskej vlasti. Len málo vlastencov si je vedomých toho, že najväčšou vlastizradou na národe je tráviť a ničiť rodinu, málo štátnikov u nás vidí súvislosť blahodarného vývoja rodiny s budúcnosťou našej štátnej samostatnosti, a, bohužiaľ, pramálo katolíkov, aj z tých uvedomelých, rozpoznalo, že budúcnosť katolicizmu leží predovšetkým v našich katolíckych rodinách.

Preto aj hospodárske zabezpečenie rodiny, ktoré je u väčšiny ľudí tvorené mzdou, nie je otázkou, ktorá by mala zaujímať len sociálneho pracovníka, ale rovnakou mierou všetkých, ktorým záleží na budúcom politickom a náboženskom vývoji nášho národa a nášho štátu. Nesmieme zabudnúť, že otázka hospodárskeho zabezpečenia rodiny našla svoje miesto aj v encyklike Casti Connubii o kresťanskom manželstve¹. Než však prikročíme k problému spravodlivej mzdy, teda mzdy zakladateľa a živiteľa rodiny, je nutné, aby sme si vyjasnili význam rodiny a základných pojmov námezdného pomeru. Tým vyriešime nevyhnutné a ideálne pozadie k vyriešeniu problému spravodlivej mzdy.

Rodina a námedzný pomer

Ak má v zmysle definície encykliky Quadragesimo Anno spravodlivá mzda stačiť k tomu, „aby robotník mohol uživiť seba a svoju rodinu“², je jasné, že predovšetkým je nutné uznať zriadenie rodiny a jej význam ďaleko presahujúci súkromnú sféru jednotlivca. Ďalej si musíme vyjasniť pojem a opodstatnenosť námezdného pomeru. Až potom budeme schopní na základe týchto poznatkov vysloviť a odôvodniť celou váhou a presvedčivosťou požiadaviek spravodlivosť mzdy, ktorá má pokrývať potreby nielen robotníka, ale aj celej jeho rodiny.

Význam rodiny

Pojem rodiny, názor o jej vzniku a význame pre ľudskú spoločnosť mali a majú rozhodujúci vplyv na stanovisko k manželstvu a tým tiež na postoj k otázke, či má spravodlivá mzda, alebo takzvaná „rodinná mzda“ stačiť na pokrytie potrieb rodiny, ktorú robotník má alebo ktorú by mohol založiť. Túto otázku je možné vyriešiť len vtedy, ak uznáme rodinu a jej individuálnu a nadindividuálnu funkciu.

Nemecký sociológ a národohospodár P. Heinrich Pesch SJ definuje rodinu ako spoločenstvo osôb podrobených otcovej moci. Bližšie ju charakterizuje ako právny zväzok odvodený od samotnej ľudskej prirodzenosti, ktorá spája ľudí vzájomnými právami a povinnosťami. Rodina je základnou podmienkou telesného, duchovného a mravného bytia ľudstva, je základnou bunkou celého prirodzeného spoločenského života. Pre všetky ostatné spoločenské útvary, vrátane štátu, bola rodina historickým východiskom a vždy zostane jediným istým základom šťastného a zdarného vývoja ľudskej spoločnosti³.

Pesch na základe bohatej vedeckej literatúry dokazuje, že pevný rodinný zväzok nie je výtvorom civilizácie, ale že, naopak, existoval už na najnižšom kultúrnom stupni ako pravidlo bez výnimky. Veda nedokázala potvrdiť existenciu ani jedného primitívneho národa, ktorého by pohlavné pomery čo i len naznačovali stav takzvanej promiskuity, t. j. neviazanosti pohlavného styku (vagus concubitus). Len autori fantasy literatúry, ako Spencer, Morgan a iní, písali o zvieracích alebo polozvieracích pomeroch pračloveka, o dobách, keď ľudia žili spolu ako dnes gazely, slony alebo opice, vo väčších či menších stádach. O tomto veda nič nevie.⁴ Nie je zbytočné upozorniť na tieto detinské výtvory bývalej vedy, pretože dnešný názor na pohlavný styk a jeho rozšírená prax, hlavne však sociálne pomery, ktoré úplne nedostatočne prihliadajú, ba priam ignorujú existenciu rodiny a právo človeka na rodinu, tvoria v skutočnosti taký stav, o akom sa snívalo fantastom o pravekej spoločnosti.

Aj keby sme však neprihliadali ku vzniku pevného manželského zväzku ako k produktu samotnej ľudskej prirodzenosti, sú funkcie rodiny aj individuálne aj neindividuálne tak významné, že popierať nárok rodiny na existenciu a úspešný vývoj by znamenalo ničiť nielen jednotlivca, ale aj štát a národ, ba dokonca aj samotné národné hospodárstvo.

Nepotrebujem tu zdôrazňovať individuálne funkcie rodiny, pretože odporcovia mzdovej politiky, ktorá by prihliadala k rodine a k nároku na rodinu, dovolávajú sa práve týchto individuálnych funkcií, aby dokázali, že založenie rodiny je čisto robotníkova súkromná záležitosť. Tiež z hľadiska katolíckej mravouky sú individuálne funkcie rodiny tak jasné, že ich tu už nepotrebujeme rozoberať.

Neindividuálne funkcie rodiny si však zaslúžia zvláštnu pozornosť, pretože vytvárajú, ako sme už zmienili, pozadie k diskusii o spravodlivej mzde.

Už svätý Tomáš Akvinský definoval ako účel manželstva v prvom rade prospech celku („Matrimonium principaliter ordinatur ad bonum commune.“). Táto pravda sa nám lepšie ukáže, keď si preberieme funkcie rodiny podľa jej významu pre národ, štát a pre náboženstvo.

a) Význam rodiny pre národ z populačného hľadiska

Vzhľadom k prvotnej úlohe manželstva definuje H. Pesch rodinu tiež ako prirodzenú a rozumnú inštitúciu pre udržovanie ľudského pokolenia, t. j. pre zrodenie a výchovu detí. Práve požiadavka mzdy pomernej k rodinným bremenám, ktorá vznikla pôvodne zo sociálnych pohnútok, sa dnes čím ďalej-tým viac odôvodňuje populačnými hľadiskami, takže nieto lepšej argumentácie pre zahájenie rodinnej mzdovej politiky, než poukázanie na zhubné následky denatality.

V rodine sa predovšetkým znovuzrodzuje a omladzuje národ. Aj suché čísla populačnej štatistiky nám hovoria, že vývoj pôrodnosti je medzi iným podmienený aj vývojom sobášnosti v predchádzajúcom roku. Ak však klesá pôrodnosť aj napriek predchádzajúcemu vzrastu sobášnosti, je to vážnejší jav, ktorý je podmienený skôr odlišnými príčinami, než vývojom sobášnosti, a to zvrátením prirodzeného a prvotného účelu manželstva.

Jav denatality je obzvlášť osudný u malého národa. Populačný vývoj v Československu, obzvlášť však v Čechách je priamo zdrvujúci.⁵

Sobášnosť (t. j. počet sobášov pripadajúcich na 1000 obyvateľov) je pomerne vyššia v západnej časti republiky než na východe štátu, teda úplne obrátený pomer než v prípade pôrodnosti. V Čechách tvorila sobášnosť pred vojnou stále menej ako 8 promile, po vojne stúpala z 9 na 10 promile až do roku 1933. Až po roku 1934 klesala bez toho, aby dosiahla predvojnovú hodnotu. Tento rok, ako je známe, počet sobášov znovu, aj keď minimálne, stúpol. Napriek tomuto všetkému je vývoj pôrodnosti v Čechách najhorší z celej republiky a je úplne na úrovni denatality anglickej.

V krajine moravsko-sliezskej  je vývoj podobný. Sobášnosť nepoklesla pod predvojnovú úroveň, ale pôrodnosť je v neustálom poklese a len minimálne lepšia ako v Čechách. Na Slovensku sa pohybovala sobášnosť s malými výkyvmi okolo 8 promile. Po vojne sa sobášnosť držala len málo nad predvojnovou hodnotou, a v roku 1932 nastal jej pokles pod predvojnový priemer. Hospodárske podmienky na Slovensku sú teda pre vývoj sobášnosti nepriaznivejšie. Ale aj tu môžeme predpokladať, že potenciálny vývoj sobášnosti by neviedol k zvýšeniu pôrodnosti. Pomery na Podkarpatskej Rusi sú podobné ako na Slovensku.⁶

Dôležitejšie sú však dáta o plodnosti žien, t. j. počet živo narodených detí na 1000 žien v plodnom veku od 15 do 49 rokov. Prof. Chura krásne vystihuje, že každý populačný problém je problémom rodiny a preto sa o populačnom vývoji rozhoduje v jej lone a je určovaný manželskou plodnosťou. Skutočne nám dáta vývoja plodnosti vydatých žien hovoria oveľa viac, než zvyčajné údaje o vývoji pôrodnosti, t. j. počet živo narodených detí na 1000 občanov.

Najnižšiu plodnosť vydatých žien vykazujú Čechy. V roku 1921 pripadlo 155,6 promile živo narodených detí na 1000 vydaných žien, v roku 1934 už len 80 promile. V zemi moravsko-sliezskej klesla plodnosť žien v rovnakom období z 200 na 100,1 promile, na Slovensku z 244,8 promile na 141 promile, v Podkarpatskej Rusi z 277,9 na 195,7 promile.⁷

Obzvlášť tragicky pôsobí dnešný vývoj denatality, ak domyslíme jej dôsledky do budúcnosti. Je samozrejmé, že pri pokračujúcom trende bude čím ďalej menej ľudí a hlavne bude menej žien v plodnom veku, t. j. bude menej matiek, ktoré zase majú dať život novým budúcim matkám.

Dr. Chura vypočítal počet školopovinných detí v budúcich rokoch na základe počtu detí narodených v rokoch 1926 až 1935 a za predpokladu, že špecifická úmrtnosť (t. j. úmrtnosť podľa veku) z rokov 1929 až 1932 vypočítaná Štátnym štatistickým úradom zostane rovnaká. Tak sa v roku 1935 dožilo 6. až 9. roku života, teda prvých 4 tried všeobecnej školy v zemi Českej a Moravsko-sliezskej 703 865 detí, v roku 1941 sa dožilo rovnakého veku už len 585 651 detí, t. j. o 118 214 detí menej, než pred šiestimi rokmi.

Na Slovensku nie je stav omnoho lepší: v roku 1935 sa dožilo štyroch tried obecnej školy 311 076 detí, v roku 1941 sa ich dožilo už len 268 624, t. j. o 42 452 detí menej. V celej republike sa dožilo v roku 1941 štyroch tried obecnej školy o 160 000 detí menej. Akékoľvek zlepšenie úmrtnosti medzi 6. a 9. rokom života nemôže tieto čísla podstatne zvýšiť. Nepotvrdzujú sa teda obavy, že bude treba zavrieť celú radu škôl? O ďalších následkoch ani nehovorím.

Rovnaké výpočty vykonal Dr. Chura pre branný vek.⁸

Vypočítal som vekové rozvrstvenie obyvateľstva Československa v roku 1960 a to od 24. dokončeného roku života do 90. roku života. Do tej doby, totiž len za 20 rokov – to je presne toľko, koľko uplynulo od obnovenia nášho štátu – nastane hotový prevrat vo vekovom zložení nášho obyvateľstva. Tu by som chcel poukázať na straty v počte plodných žien medzi 24. a 45. rokom života, ktoré budeme mať do tej doby následkom poklesu pôrodnosti. Zatiaľ čo v celej republike ubudne oproti roku 1930 matiek v uvedenom veku len 66 012 (t. j. 2,71 %), ubudne ich v historických krajinách 276 490 (t. j. 15,14 %), v Čechách obzvlášť poklesne počet matiek v tomto veku z 1 238 824 na len 979 419, teda ich bude o štvrť milióna menej (20,90 %). Vo veku medzi 25. a 29. rokom ich bude dokonca o 33,72 % menej.

Pokiaľ ide o celkové vekové zloženie, stačí len naznačiť, že v celej Československej republike bude v roku 1960 oproti roku 1930 24-ročných o dobrú štvrtinu menej (t. j. 26,98 %) a 60-ročných bude skoro o dve tretiny viac (62,6%). V Čechách bude stav ale ešte horší: 24-ročných bude skoro o polovicu (44, 01%) menej a 60-ročných bude o dve tretiny (66, 68%) viac. Je zbytočné upozorňovať, že takéto straty majú zhubný vplyv na 40-60 miliónové národy, nehovoriac o našich 10 miliónoch Čechov a Slovákov!

Tieto čísla sa nedajú už omnoho zlepšiť, keďže sú výsledkom daného počtu živo narodených detí minulých rokov a ani úmrtnosť, obzvlášť v prostredných rokoch ľudského života, nejde už podstatne znížiť; išlo by nanajvýš o rozdiel niekoľko stoviek ľudí, ktorý pri desať tisícoch a sto tisícoch nehrá rolu.

Ak uvažujeme, že sa rozpätie medzi poklesom pôrodnosti českej a nemeckej národnosti čím ďalej tým viac zužuje – v Čechách tvorí už len niečo málo cez pol promile, zatiaľ čo v moravsko-sliezsku kleslo behom necelých šiestich rokov o celé jedno promile, z 3,5 na 2,5 promile –, vidíme, že tu už ide o existenciu českého národa v historických krajinách; okrem toho je nutné zvážiť, že náš národ nedisponuje takým populačným zázemím, aké majú Nemci za hranicami nášho štátu! Tvárou v tvár týmto faktom je každý, kto ničí českú rodinu alebo pripúšťa jej rozvrat, vlastizradcom.

V Českej socialistickej tlači môžeme dokonca čítať názory považujúce požiadavku populačného rozvoja za hitlerovskú propagandu! Na túto adresu by som chcel poukázať na ruský „vzor“, aj keď sa toho u nás dovoláva kde-kto až do omrzenia. Je známe, že aj sovietske Rusko sa navracia k väčšiemu oceneniu rodinného zriadenia. Aj keď pozerá na matku len ako na „rodičku“, ktorá je dobrá len na rozmnoženie populačnej a tým aj hospodárskej sily sovietskeho Ruska, líši sa táto populačná politika diametrálne od toho, čo u nás hlásajú obzvlášť naši sociálni demokrati. V tejto súvislosti odkazujem na spisy dvoch sovietskych autorov: na obšírne Lebedevove pojednanie o „Ochrane matiek a detí v krajine sovietov“ (obzvlášť na 5. kapitolu o potrate a populačnom probléme)^8a a na spis B. Smuleviča o „Materstve v kapitalizme a socializme“. Smulevič ostro vystupuje proti naomalthusianizmu a mentalite socialistických strán v cudzine dovolávajúc sa aj Lenina, ktorý prehlásil, že je v záujme triedneho boja, aby proletariát mal čo najviac detí, aby mohol bojovať a víťaziť, a nazval neomalthusianizmus niektorých svojich straníkov „deklamáciou úplne v liberálnom duchu“^8b.

pokračovanie v II. časti

POZNÁMKY

¹ Encyklika Pia XI. o kresťanských manželstvách (Casti connubii). Preložil a rozčlenil Dr. Bedřich Vašek. Olomouc 1935, s. 55-57.

² Encyklika Pia XI. Quadragesimo anno. Preložil Dr, Bedřich Vašek. III. vydanie. Olomouc 1935, s. 32.

³ Henrich Pesch S. J., Lehrbuch der Nationalekonomie. I. Bd. Freiburg in Breisgau 1924, s. 162.

⁴ H. Pesch, op. cit., s. 165.

⁵ Dr. A. J. Chura, Slovensko bez dorastu? – Publikácia roľníckej osvety v Bratislave 1936. – Konečne sa nám dostalo toto dielo, ktoré spracováva s obdivuhodnou dôkladnosťou a usilovnosťou bohatú populačnú štatistiku. Je to obsiahla sociálno-pediatrická štúdia profesora pediatrie a vedúceho bratislavskej kliniky pre detské choroby, ktorý rozoberá nielen populačný vývoj Slovenska, ale často ho porovnáva aj s vývojom v západnej časti republiky. Je to kniha, o ktorej sa, bohužiaľ, u nás málo písalo, ale ktorá by mala byť preštudovaná všetkými, ktorí rozhodujú alebo pracujú na vyriešení životných otázok nášho národa a štátu. Odkazujem obzvlášť na bohato spracovaný materiál Churovej štúdie, obsahujúci 450 strán a 128 štatistických tabuliek a diagramov.

⁶ Dr. A. J. Chura, op. cit., s. 79 – 80.

⁷ Dr. A. J. Chura, op. cit., s. 81 -84.

⁸ Dr. A. J. Chura, op. cit., s. 289 – 294.

^8a V. P. Lebeděv. Ochrana materinstva i mladečenstva v strane sovietov. – Mediz, Moskva-Leningrad, 1934, s. 114 – 158.

^8b V. Smulevič. Materinstvo pri kapitalizme i socializme. – Socekgiz, Moskva 1936, s. 110 – 113.

PDF (formát pre tlač)