Modernizmus: Syntéza všetkých heréz

Michael Lofton
14. júna 2022   Cirkev   Modernizmus

Stretli ste sa niekedy v Cirkvi s názorom, že nezáleží na tom, akému náboženstvu veríte, alebo že pravda je subjektívna? Ak áno, pravdepodobne ste sa stretli s modernistom.

Čo je to modernizmus?

Modernizmus – podľa pápeža svätého Pia X. syntéza všetkých heréz – sa vo svojej podstate ťažko definuje, pretože nemá oficiálne vyznanie viery. Modernizmus má však niekoľko základných zložiek, z ktorých niektoré sú nasledovné:

1. Všetky náboženstvá sú si rovné. Pre modernistov je jedno, či ste katolík, moslim, hinduista, wiccan alebo obchodník s hadmi; dôležité je len to, že človek je nejakým spôsobom náboženský, pretože všetky náboženské cesty vedú k Bohu. To je samozrejme v rozpore s Ježišom Kristom, ktorý povedal: „Ja som cesta, pravda a život. Nikto neprichádza k Otcovi, iba cezo mňa“ (Jn 14,6). Je to tiež v rozpore s tým, čo učí katolícka Cirkev v Katechizme: „Koncil „na základe Svätého písma a Tradície učí, že táto putujúca Cirkev je nevyhnutne potrebná na spásu. Lebo len Kristus, ktorý sa nám stáva prítomným vo svojom tele, ktorým je Cirkev, je prostredníkom a cestou k spáse. Keď však výslovne zdôraznil nevyhnutnú potrebu viery a krstu, tým súčasne potvrdil nevyhnutnú potrebu Cirkvi (161, 1257), do ktorej ľudia vstupujú krstom akoby cez bránu. Preto by sa nemohli spasiť tí ľudia, ktorí by vedeli, že katolícku Cirkev založil Boh skrze Ježiša Krista ako nevyhnutne potrebnú, a predsa by nechceli do nej vstúpiť alebo v nej vytrvať.“ (846)

Prehľad modernizmu

2. Náboženstvo nie je o dogmách, ale o sentimentalite a pocitoch. Pre modernistov je náboženstvo v podstate o dobrom pocite; ak vám kresťanstvo alebo akékoľvek iné náboženstvo dáva dobrý pocit a väčší kontakt s božstvom, potom je pre vás to pravé. Inými slovami, náboženstvo to nie je vierouka alebo objektívna pravda, ale pocity. Ako sme videli vo vyššie uvedenom citáte z Evanjelia podľa Jána (Jn 14,6), pravda nie je subjektívna, ale nachádza sa iba v Ježišovi a jeho Cirkvi.

3. Historický Ježiš nemusí byť nevyhnutne Ježišom z evanjelií. To znamená, že podľa modernistov Sv. písmo nie je nevyhnutne spoľahlivé z historického hľadiska. Modernista by napríklad povedal, že Ježiš nemusel skutočne vstať z mŕtvych. Podľa jeho názoru bolo zmŕtvychvstanie spomínané vo Sv. písme v podstate spôsobom, ktorý si zvolili apoštoli na sprostredkovanie viery, že Ježiš po svojom ukrižovaní naďalej žije v našich srdciach. To je v úplnom rozpore so svätým Pavlom, ktorý povedal: „A keď Kristus nevstal, vaša viera je márna a ešte stále ste vo svojich hriechoch.“ (1Kor 15,17)

4. Učenie sa vyvíja. Modernista hovorí, že v predchádzajúcich storočiach boli dogmy viery, napríklad dogma o Trojici, pravdivé, ale keďže dogma sa vyvíja, dnes už nemusí byť pravdivá. Podľa modernistu sa dogma vyvíja v súlade so súčasnou kultúrou. Dogmy viery sú však zjavené Bohom a Boh si nemôže protirečiť.

5. Ortodoxná terminológia sa zachováva, ale definície pojmov sa menia. Modernisti používajú slová ako „Boh“, „vzkriesenie“, „Trojica“ a „spása“, ale to, čo pod týmito pojmami rozumejú, má často pramálo spoločné s tým, čo tieto pojmy tradične znamenali v dejinách Cirkvi. Z tohto dôvodu sa modernisti môžu javiť ako ortodoxní, ale človek nakoniec odhalí ich pravú podstatu, keď sa hlbšie zahĺbi do významu terminológie, ktorú používajú. Tento pohľad na dogmy vyvrátil I. vatikánsky koncil: „Preto sa má vždy zachovávať aj ten zmysel posvätných dogiem, ktorý raz vyhlásila svätá matka Cirkev, a nikdy nesmie dôjsť k opusteniu tohto zmyslu pod zámienkou alebo v mene hlbšieho pochopenia.“ (O viere a rozume, 14)

Počiatky modernizmu

1. Protestantská revolúcia. Protestanti odmietajú Kristom ustanovené Magistérium a nahrádzajú ho individuálnym. Potom je len otázkou času, kedy sa jednotlivec povýši do pozície, aby sám vykladal a určoval všetky otázky viery a morálky.

2. Osvietenstvo. Osvietenstvo odmietlo všetko Božie zjavenie a vyzdvihlo schopnosť človeka samotným rozumom určiť, čo je pravdivé vo veciach viery a morálky. To nakoniec viedlo k modernistickému názoru, že človek, a nie Boh alebo Magistérium, určuje, čo je pravda.

3. Teológovia zo začiatku 20. storočia. Modernizmus spopularizovali najmä teológovia zo začiatku 20. storočia, ako boli Alfred Loisy a George Tyrrell a ďalší. Títo muži boli nakoniec exkomunikovaní za svoje hlásenie sa k modernizmu.

Modernizmus v Cirkvi dnes

1. Modernizmus v liturgii. Modernisti nepovažujú liturgiu Cirkvi za primárny spôsob uctievania Boha. Namiesto toho ju považujú za príležitosť, aby sa ľudia stretli za iným účelom, než je uctievanie Boha. Preto si myslia, že liturgia by nemala byť primárne o tom, čo chce Boh, ale o tom, čo sa páči modernému človeku. Pre modernistov je liturgia predovšetkým o sentimentalite a nie o uctievaní Boha.

2. Modernizmus v dogmatike. Ďalším rozšíreným príkladom modernizmu v Cirkvi dnes je „hermeneutika diskontinuity“. Ide o názor, ktorý považuje všetko pred II. vatikánskym koncilom za zastarané. Inými slovami, keďže doktrína sa pre modernistov vyvíja, veci, ktoré boli pravdivé pred II. vatikánskym koncilom, nemusia nevyhnutne platiť pre Cirkev po II. vatikánskom koncile. Pre modernistu bola po II. vatikánskom koncile vytvorená nová Cirkev a táto Cirkev má nové pravdy, ktoré nemusia byť nevyhnutne rovnaké ako tie pred II. vatikánskym koncilom.

3. Modernizmus v štúdiu Sv. písma. Modernizmom sa nakazilo štúdium Sv. písma vo forme tzv. vyššej kritiky. Vyššia kritika je prístup k Sv. písmu, ktorý často spochybňuje historicitu udalostí spomínaných vo Sv. písme. Nedávnym príkladom herézy modernizmu v štúdiu Sv. písma je kardinál Kasper, ktorý otvorene popiera historicitu Kristových zázrakov (viac tu).

Odpovede Magistéria na modernizmus

Cirkev oficiálne odsúdila modernizmus v nasledujúcich dokumentoch:

1. Lamentabili Sane, pápež svätý Pius X. (1907).

2. Pascendi Dominici Gregis, pápež svätý Pius X. (1907).

Preklad z churchmilitant.com

PDF (formát pre tlač)