Moc nášho jazyka – Ide z neho život alebo smrť? (6. časť): Jazyk, srdce a poučenie od Sirachovho syna

Jakub Tužinský
29. apríla 2025   Cirkev Spoločnosť

Jazyk a ústa. Orgány, ktoré sú súčasťou stvorenia. Tak ako celé naše telo i duša sú darom. Sú darom od Stvoriteľa. Nikto z nás sa nijako nezaslúžil o to, že dostal telo a dušu. Jazyk a ústa sú teda súčasťou daru, ktorý sme nezaslúžene dostali od Boha. Ako však s týmito darmi zaobchádzame? Ďakujeme za ne či sa sťažujeme, že nespĺňajú naše kritériá? Chválime nimi Boha alebo nimi urážame blížnych? Možno sa usilujeme ich používať správne a napriek tomu z nás stále vychádzajú zlé slová. Azda aj preto žalmista prosí: „Pane, k mojim ústam postav stráž a hliadku na okraj mojich perí,“ (Ž 141,3), pretože vedel ako ľahko sa z našich úst dostávajú zlé slová.

Pán Ježiš o jazyku a srdci

Veľmi dobre to vedel aj náš vševediaci vtelený Pán, keď farizejom vyčítal pokrytectvo a učeníkom vysvetlil, že nie špinavé ruky, ale to, čo vychádza z nášho srdca cez naše ústa nás skutočne poškvrňuje: „Pokrytci! Dobre o vás prorokoval Izaiáš, keď povedal: „Tento ľud ma uctieva perami, ale ich srdce je ďaleko odo mňa. No darmo si ma ctia, lebo náuky, čo učia, sú iba ľudské príkazy.“ Potom zavolal k sebe zástup a povedal im: „Počúvajte a pochopte: Človeka nepoškvrňuje to, čo vchádza do úst, ale čo vychádza z úst, to poškvrňuje človeka.“ … Peter mu na to povedal: „Vysvetli nám toto podobenstvo.“

On odvetil: „Ešte ani vy nechápete? Nerozumiete, že všetko, čo vchádza do úst, ide do brucha a vylučuje sa do stoky? Ale to, čo vychádza z úst, pochádza zo srdca a poškvrňuje človeka. Lebo zo srdca vychádzajú zlé myšlienky, vraždy, cudzoložstvá, smilstvá, krádeže, krivé svedectvá, rúhanie. Toto poškvrňuje človeka, ale jesť neumytými rukami, to človeka nepoškvrňuje.“ (Mk 6,7–11; 16–20). Preto keď chceme zmeniť to, čo vychádza z našich úst, tak potrebujeme pracovať v prvom rade na zmene nášho srdca.

No tu nás čaká neľahká prekážka. Aby sa to mohlo udiať, potrebujeme najprv pokorne uznať, že s naším srdcom nie je niečo v poriadku. Ak si totiž myslíme, že naše srdce je v poriadku a za naše zlé slová môžu len okolnosti, manželka, šéf, zlé podmienky, a takto by som mohol menovať nekonečný zoznam, tak len ťažko možno očakávať zmenu. Nepreberáme vtedy zodpovednosť za naše vlastné konanie a navyše pri úradovaní je v takom prípade pýcha a ako som už viackrát vo svojich článkoch citoval, tak „Boh pyšným odporuje, ale pokorným dáva milosť.“ (Jak 4,6; 1Pt 5,5)

Kniha Sirachovho syna o jazyku

Poďme sa však poučiť z knihy Sirachovho syna. Ide o jednu z najkomplexnejších kníh Svätého Písma z oblasti morálky a praktického kresťanského života. Ak hľadáme vo Svätom Písme jednoducho pochopiteľné poučenia, tak množstvo ich nájdeme práve v tejto knihe. Nie je tomu inak ani v prípade používania jazyka. Je tam toho samozrejme oveľa viac, ale my sa začítame do jednej súvislej dlhšej state, ktorá v preklade SSV nesie výstižný názov: „Ako sa varovať pred hriechmi jazyka“. A teraz už necháme prehovoriť samotný text:

„Synovia, vypočujte si poučenie o ústach: kto ho zachová, nezahynie pre pery, ani nepríde k pádu pre najhoršie činy. Hriešnika prichytia pri márnivej (reči), pyšní a zlorečiaci tak prichádzajú k pádu. Tvoje ústa nech neprivykajú prísahe, lebo z nej vzišlo mnoho nešťastia. Božie meno nemaj ustavične v ústach a menovanie najsvätejších vecí nezaplietaj (do rečí), lebo neobstojíš pre ne bez viny. Ako totiž dlho nevyšetrovaného otroka neminie sinka, tak ani kto sa ustavične prisahá a uvádza sväté mená, nie je bez hriechu. Kto sa mnoho prisahá, je plný neprávosti, a tak neodstúpi od jeho domu trestajúci úder. Ak zruší (prísahu), jeho previnenie zaľahne na neho: ak by si jej nevšímal, prehrešuje sa dvojnásobne. Kto krivo prisahá, toho nemožno ospravedlniť: lebo jeho dom bude za to plný odvety. Je aj iná reč, ktorá vedie v ústrety smrti, nech sa nenájde v Jakubovom dedičstve! Lebo od nábožných ľudí to má byť všetko vzdialené, aby sa neváľali v bahne hriechov. Na bezuzdné reči si nenavykaj ústa, lebo pri takých (často) padne hriešne slovo. Pamätaj na svojho otca i matku, ak sedíš v spoločnosti veľmožov; aby azda ani Boh nezabudol na teba, dokiaľ si s nimi, takže by si si mohol podľa zvyku nemúdro počínať a utrpel by si hanbu a prial by si si, aby si nebol prišiel na svet, a preklial by si aj deň svojho narodenia. Kto si zvykol slovom zlorečiť, ten sa vo svojom živote nedá poučiť.“ (Sir 23,7–20)

Teda všetkým zlým rečiam sa máme vyhýbať, aby sme sa neváľali v bahne hriechov. Je to sila, keď sa nad tým človek zamyslí, že aká moc sa ukrýva v našich ústach, v našom jazyku. Veď dokonca sv. apoštol Jakub jasne píše, že: „Kto sa neprehrešuje slovom, je dokonalý muž, schopný udržať na uzde aj celé telo.“ (Jak 3,2)

Božia vôľa pre naše ústa

O tom ako máme používať svoje ústa sú vo Svätom Písme stovky miest. Najviac ich je azda v knihách Žalmov, Prísloví a Sirachovho syna. Máme Boha chváliť, ďakovať mu, oslavovať ho, velebiť ho, dobrorečiť mu. Máme sa nahlas modliť. Máme slovami potešovať blížnych, naše slová majú druhých budovať, majú byť plné milosti, plné pravdy a úprimnosti. Máme nimi Bohu spievať chválospevy a žalmy.

V poslednom čase sa mi často pripomína verš: „Žehnajte, nepreklínajte.“ (Rim 12,14), že naozaj máme všetkému a každému žehnať, aj našim nepriateľom. Aká obrovská moc a milosť môže byť v našich slovách. Majú totiž vplyv Boží pohľad na nás i na ľudí okolo nás, aj keď si to možno neuvedomujeme alebo tomu pre naše nízke postavenie neveríme. Je predsa veľký rozdiel či otec svojmu synovi žehná alebo ho preklína. Tak čítame aj silné miesto v knihe Sirachovho syna: „Skutkom i slovom a so všetkou trpezlivosťou si cti svojho otca, aby zostúpilo na teba požehnanie od neho a aby ti jeho požehnanie ostalo naveky. Požehnanie otcovo je oporou pre domy synov, no kliatba matkina ich vyvracia od základov.“ (Sir 3,9–11)

Asi najdôležitejšie miesto, kde tiež vidíme spojenie jazyka a srdca, nachádzame v liste sv. Apoštola Pavla Rimanom. Ide o jedno z najznámejších miest (a žiaľ možno aj najsprofanovanejších): „Ale čo hovorí (Mojžiš)? „Blízko teba je slovo, v tvojich ústach a v tvojom srdci“; totiž slovo viery, ktoré hlásame. Lebo ak svojimi ústami vyznávaš: „Ježiš je Pán!“ a vo svojom srdci uveríš, že Boh ho vzkriesil z mŕtvych, budeš spasený. Lebo srdcom veríme na spravodlivosť a ústami vyznávame na spásu.“ (Rim 10,8–10). Teda od správnosti nášho vyznávania, vyplývajúceho z nášho srdca (a prameniace v skutkoch), de facto závisí aj spása našej duše.

Druhé miesto s tým veľmi súvisí, keď hovorí ako máme zmýšľať podľa príkladu nášho Pána, aby sme získali milosť od Pána a tiež, čo budú na konci sveta všetci vyznávať: „Zmýšľajte tak ako Kristus Ježiš: On, hoci má božskú prirodzenosť, nepridŕžal sa svojej rovnosti s Bohom, ale zriekol sa seba samého, vzal si prirodzenosť sluhu, stal sa podobný ľuďom; a podľa vonkajšieho zjavu bol pokladaný za človeka. Uponížil sa, stal sa poslušným až na smrť, až na smrť na kríži. Preto ho Boh nad všetko povýšil a dal mu meno, ktoré je nad každé iné meno, aby sa na meno Ježiš zohlo každé koleno v nebi, na zemi i v podsvetí a aby každý jazyk vyznával: „Ježiš Kristus je Pán!“ na slávu Boha Otca.“ (Flp 2,5–11)

Kiež nám dá dobrý Boh milosť, aby sme naozaj mali meno Ježiš vyryté v srdci (ako sv. Ignác Bohonosec, ktorý ho mal doslova vyryté zlatými písmenami na srdci – https://a.lumendelumine.cz/index.php?page=svaty-ignac-antiossky) a ako med na perách.

Modlitba na záver

Na záver sa ešte raz necháme inšpirovať z knihy Sirachovho syna, pretože tam nachádzame krásnu a komplexnú modlitbu (dokonca z rovnakej kapitoly ako aj vyššie uvedené poučenie), ktorá môže byť aj našou modlitbou:

„Kto mi postaví stráž pred ústa a na pery mi (vtlačí) pevnú pečať, aby som neprišiel pre ne k pádu, aby ma jazyk nepriviedol do záhuby? Pane, Otče a Vladár môjho života, neprenechaj ma im napospas, nedopusť, aby som nimi klesol. Ktože ustanoví mojej mysli biče a môjmu srdcu (dá) múdru náuku, aby ma nešetrili pre ich viny, aby nebolo viditeľné, keď sa prehrešia, aby sa nerozmohli moje viny, nerozmnožili sa moje priestupky a nerozhojnili moje hriechy, aby som neklesol pred svojimi nepriateľmi a neradoval sa zo mňa môj protivník. Pane, Otče a Bože môjho života, neponechaj ma im napospas! Nedaj nadutosti mojim očiam a vzdiaľ odo mňa všetku žiadostivosť; odstráň odo mňa žiadosti brucha, aby ma nepochytili necudné túžby, a nevydávaj ma nehanebnému a bláznivému zmýšľaniu!“ (Sir 23,1–6)

Ale opäť, aj túto modlitbu má zmysel sa modliť, keď sa človek s jej obsahom skutočne aj vnútorne, teda v jeho srdci, zjednocuje. Potom sa iste naplní aj slovo: „Úbožiak zavolal a Pán ho vyslyšal a vyslobodil ho zo všetkých tiesní.“ (Ž 34,7)

***

predchádzajúce časti:
Moc nášho jazyka – Ide z neho život alebo smrť? (1. časť)
Moc nášho jazyka – Ide z neho život alebo smrť? (2. časť): O vzdávaní vďaky vo Svätom Písme a Eucharistii
Moc nášho jazyka – Ide z neho život alebo smrť? (3. časť): O šomraní
Moc nášho jazyka – Ide z neho život alebo smrť? (4. časť): O šomraní, výroky svätých
Moc nášho jazyka – Ide z neho život alebo smrť? (5. časť): O vzdávaní vďaky, povzbudenie svätých

PDF (formát pre tlač)