Metropolita Peter Mohyla o kresťanskej jednote (Druhá časť)

Lucia Laudoniu
7. decembra 2023   Cirkev História

predchádzajúca časť:
Metropolita Peter Mohyla o kresťanskej jednote (Prvá časť)

***

„Naše duše sú v tele nášho národa vzájomne prepletené ako korene v pôde. (…) Národná duša je organickou jednotou všetkých duší jednotlivcov. Nech už robíš čokoľvek, (…) tvoje myšlienky a tvoje pocity prenikajú do duše národa. (…) Každý z nás je tak zodpovedný za zdravie našej národnej duše, ten najväčší i ten najmenší.“ Tak uvažuje srbský pravoslávny filozof Justín Popovič v eseji Svätosávovská filozofia kultúry.

Myšlienkovú sústavu, ktorú predkladá, môžeme účinne aplikovať aj na vzťah medzi dušou jednotlivca a Cirkvou. Pokiaľ sú duše príslušníkov určitého národa geneticky prepojené, čo viac povedať o vzájomnom vzťahu duší synov a dcér Cirkvi? Nie sú vari späté ešte tesnejšie, keď ich živí Telo a Krv Kristova? Nie je Božia genetika viac, ako ľudská?

Existuje aj kolektívna duša Cirkvi. Všetky naše myšlienky neviditeľne vsiakajú do duše Cirkvi ako dážď do pôdy a podľa miery našej lásky k Cirkvi ju buď zveľaďujú alebo ničia. Za zdravie Cirkvi sme preto zodpovední všetci, ktorí sme zapustili korene v Kristovi.

Liturgická činnosť Petra Mohylu

Keďže „minulosť Cirkvi je (na)vždy súčasná“, ako výstižne poznamenal Popovič na jednej zo svojich belehradských prednášok v roku 1935, potom musí platiť, že duša Cirkvi je semper idem, stále tá istá. Nik teda nemôže povedať, že niečo v Cirkvi „zostarlo“ ako čiapka deduška z lazov.

Pravoslávny kyjevský metropolita Peter Mohyla ozdobil dušu Cirkvi liturgickými šperkami. Jeho dielu sa občas vyčíta, že je neaktuálne, staré a poplatné barokovej zbožnosti. Keď ale žije v duši Cirkvi – o čom niet pochýb – dá sa vôbec tvrdiť, že vyšlo z módy?

Liturgikon zredigovaný Mohylom a publikovaný v roku 1639 pod nepresným gréckym názvom Λειτυργιαριον obsahuje celý rad prosieb za rôzne potreby, ktoré je možné integrovať do veľkej ekténie. Prosby za znásobenie kresťanskej lásky a odstránenie nenávisti vynikajú osobitnou krásou. Pri zostavovaní týchto prosieb sa Mohyla inšpiroval latinskými vzormi, väčšina z nich preto nemá priamu paralelu v gréckych prameňoch.

Dobrým príkladom Mohylovej liturgickej senzibility je zavedenie obradu požehnania hromničných sviec. Grécka tradícia ho nepozná.

Prvý muž kyjevsko-haličského stolca sa však neuchýlil k nijakému liturgickému experimentu, ani nestrácal čas vymýšľaním nejakého východno-západného hybridu – iba preložil príslušné latinské modlitby svätenia hromničných sviečok do cirkevnej slovančiny. Jednoduché a geniálne.

V čom spočívala Mohylova pastoračná múdrosť? Dokázal naštepiť latinský konár na byzantský kmeň tak, aby sa na ňom ujal, prinášal zdravé plody a nepôsobil rušivo ani cudzo.

Pašie, ale nie od Bacha

Na pracovnom stole kyr Petra Mohylu vznikla aj nádherná veľkopôstna bohoslužba známa pod latinizovaným názvom Passia (Пассия). Po slovensky by sme povedali pašie, no s pašiovými hrami ani s Bachovou hudobnou freskou nemá nič spoločné.

Passia sa slúži len štyrikrát do roka. Jej slávenie zvyčajne pripadá na nedele predpaschálneho pôstu a môže sa spájať s večierňou (Великопостная Воскресная Вечерня и Пассия). Číslo štyri symbolizuje štyroch evanjelistov.

Štruktúra bohoslužby pripomína fúziu byzantského molebenu a západnej via(m) crucis, rozšírená verzia býva obohatená o akatist ku Kristovým strastiam. V mnohých ruských farnostiach sa na zvýšenie duchovného a estetického účinku slúži pred Golgotou s ikonami v životnej veľkosti.

Škoda, že slovenskí gréckokatolíci zatiaľ neobjavili krásu passie, a namiesto nej sa uchyľujú k mechanickému preberaniu západnej krížovej cesty. Aby som však bola objektívna a neobvinila zjednotenú cirkev zo storočného spánku Čajkovského Spiacej krásavice, musím dodať, že ani naši pravoslávni, ktorí sa bijú do pŕs, ako verne dodržiavajú byzantský rítus, passiu neslúžia…

Passia, toto dieťa kyjevského baroka, sa rozšírilo aj do Ruska, kde sa tešilo veľkej obľube. Slovanská východná cirkev sa pod vplyvom tejto liturgickej zvláštnosti stala oveľa vnímavejšou voči Pánovmu utrpeniu.

Pravoslávny svätec Tichon Zadonský mal v 18. storočí vo svojej mníšskej cele vystavené ikony krížovej cesty, ktoré už nevnímal ako „latinizmus“, ale ako „mohylianizmus“…

Rebaptizácia

Kyjevský archipraesul dal svojho latinského ducha do služieb pravoslávia. Mohylov trebník (εὐχολόγιον) z roku uzatvorenia Užhorodskej únie (1646) odzrkadľuje eskalujúce medziobradové napätie v azda ešte väčšom rozsahu, než jeho liturgikon.

Vladyka na stránkach svojho trebníka píše, že krst trojitým ponorením je síce byzantskou normou, ale in statu necessitatis pripúšťa aj krst liatím vody na hlavu krstenca.

Mohyla argumentuje, že vo veľkých a chladných kostoloch môže trojnásobné ponorenie ohroziť zdravie dieťaťa, preto je „praktickejšie“ krstiť podľa rímskej praxe. Gréci nemali pre vladykove slová pochopenie. Jeho názor zavrhli ako priveľmi racionalistický a krst afúziou zaradili na čiernu listinu západných heréz.

Prípady opätovného krstenia (rebaptizatio) konvertitov na pravoslávie z radov rímskych katolíkov sú dobre známe. Už menej známe je počínanie pravoslávnych Rusov, ktorí mali v 18. a 19. storočí tendenciu „prekrsťovať“ aj svojich maloruských (ukrajinských) súvercov, ktorí vstupovali do služieb cára v Petrohrade či v Moskve. Rusi ich „pre istotu“ nechali pokrstiť ešte raz, a to bez ohľadu na to, či sa hlásili k jednote s pápežom. Mali totiž podozrenie, že ich krst bol vykonaný „v Mohylovom štýle“…

Zmienky, že pravoslávni by sa uchýlili k niečomu takému absurdnému, ako je opätovné krstenie svojich vlastných veriacich, sú vo veľkej časti pravoslávnej verejnosti považované za mýtus. Kritika namierená do vlastných radov bolí viac, než kritika niekoho alebo niečoho cudzieho, všakže?

Dogmatické rozbušky

Verum, non falsum znamená pravda, nie lož. Skúsme však posunúť čiarku a dostaneme verum non, falsum. V preklade – pravda nie, (čiže) lož…

Odborníci na diplomatiku (veda o úradných písomnostiach a pamiatkach listinnej povahy) vedia, že v stredovekých latinských prameňoch sa čiarky spravidla nepísali. Tam, kde hranicu medzi pravdou a lžou tvorí jediná (neprítomná) čiarka, sa vždy nájde dôvod na hádku.

Čo to má spoločné s Petrom Mohylom? Len toľko, že jeho bohaté literárne dedičstvo sa stalo obeťou mystifikácie (eufemicky povedané, upravovalo sa ad libitum podľa konfesionálnej príslušnosti editorov).

Habent fata sua libelli – knihy majú svoje osudy. Osud (ne)adekvátneho redigovania postretol aj Mohylov brilantný katechizmus Confessio orthodoxae fidei. Štruktúra tohto latinsky písaného spisu pripomína západné katechizmy (teologický brachylogus s otázkami a odpoveďami). Tvoria ho tri časti pomenované podľa troch božských čností viery, nádeje a lásky.

Dielo z roku 1640 nebolo prijaté jednomyseľne. Vo vierouke sa Mohyla priklonil k tomistickému konceptu o blaženom nazeraní svätých (beata visio) a pri výklade eucharistického tajomstva pracuje s pojmom transsubstantiatio. Stačilo tam málo a dostal prezývku „prezlečený jezuita“…

Ruský pravoslávny teológ, akademik Alexij Osipov, považuje učenie o transsubstanciácii za teologizáciu predstáv stredovekých alchymistov o transmutácii prvkov. Pravoslávny svätec Mohyla, ktorý sa zoznámil s myšlienkami scholastikov priamo z latinských traktátov, takýto radikálny názor nikdy nevyslovil.

Už sme napísali, že pravoslávie povýšilo Mohylu na oltár a jeho príklon k západným konštruktom hodnotí ako jeho súkromné theologumena, ktoré nemajú vplyv na jeho osobnú svätosť. To by však znamenalo, že pravoslávie pripúšťa – aspoň v implicitnej a teoretickej rovine –, že inšpirácia scholastickou náukou nie je vo vzťahu k svätosti východného kresťana žiadne impedimentum.

Predstava, že duchovné deti Tomáša Akvinského sú nepriatelia Východu, nie je pravoslávnym cudzia (česť výnimkám). To ich však neoprávňuje zavrhnúť západnú teológiu ako celok. Fas est ab hoste doceri. Je dovolené učiť sa od nepriateľa, pokiaľ ten nepriateľ hovorí pravdu.

Očistenie od Očistca?

Protosynkel Konštantínopolského patriarchátu Meletios Syrigos nenašiel v učení západných teológov ani piaď pravdy. S týmto mentálnym nastavením tak nemohol mať pochopenie ani pre Mohylu. Syrigos bol však výborným latinistom a z poverenia patriarchu preložil Mohylov katechizmus do gréčtiny (Ορθοδοξος Ομολογια).

Pôvodný latinský text podrobil prísnej cenzúre a odstránil z neho všetky miesta, ktoré čo len trochu zaváňali rímskokatolíckou dogmatikou, čím výrazne prekročil svoje kompetencie prekladateľa. Meletios nebol komparatívny teológ a len ťažko pripúšťal, že dobrá úroda môže vyrásť aj na cudzom poli.

Najviac korekcií vykonal v časti o eschatológii. Mohyla totiž zaradil do svojho katechizmu učenie o Očistci, ktoré prekvapivo považoval za výdobytok východnej teológie importovaný na Západ.

Pokiaľ nekatolícky Východ hovorí o purgatóriu, zvyčajne ho definuje ako (sú)časť Pekla a nerobí rozdiely medzi duchovnou intenzitou očistcových a pekelných múk.

Prešlo pár storočí a vplyvný francúzsky medievalista Jacques Le Goff sa v monografii Zrodenie očistca vyjadruje veľmi podobne. Le Goff si myslel, že odsúdenie Origena spôsobilo, že Východ neskôr hľadel na pitoreskné latinské legendy o purgatóriu s dešpektom, ako na renesanciu Origenových heterodoxných predstáv o „dočasnom“ a „prázdnom“ Pekle. Aj Západ však jasne deklaroval, ktorá časť Origenovho učenia je heretická. Obvinenie obhajcov purgatória z origenizmu je preto dosť povrchné.

Keď duša platí clo

Peter Mohyla bol ako byzantský klerik oboznámený aj so špecificky východnou náukou o posmrtnom putovaní duše vzdušnými mýtnicami (τελώνια, мытарства), na ktorých je duša preverovaná a skúšaná z náklonnosti k hriechom. Na ceste do Neba sa človek zbavuje hriechu ako ilegálneho „tovaru“, za ktorý musí zaplatiť clo (očistcové muky).

Termín τελώνια sa vyskytuje v liturgickej poézii z pera východných svätcov žijúcich ešte pred rozkolom (menujme aspoň Jána Damascénskeho a Efréma Sýrskeho). Nebeské colnice sú súčasťou predstáv byzantských mystikov o osobnom súde nad ľudskou dušou.

Latinský koncept Očistca sa Mohylovi mohol javiť ako nevyhnutné complementum k učeniu o vzdušných colniciach a zrejme ho takto obhajoval pri komunikácii s bratmi v biskupskej službe. Protosynkel Meletios preto Mohylov termín purgatorium v katechizme ponecháva, ale v rozpore s etymológiou tohto slova (purgare – očistiť) odstraňuje z textu zmienky o očistnom ohni.

Metropolita sa voči zásahu konštantínopolskej katedry ohradil, ale jeho hlas nebolo počuť. Upravená verzia Pravoslávneho vyznania dostala imprimatur východných patriarchov a nastúpila svoju víťaznú cestu po pravoslávnom svete.

Súhlasil Mohyla s revíziou svojho textu? Pravoslávna literatúra sa v hodnotení tohto faktu rozchádza. Rok pred smrťou však kyjevsko-haličský prímas opäť vydáva pravoslávny katechizmus, ktorý už nedáva „skontrolovať“ gréckym teológom a do ktorého opäť zaraďuje latinské teologické tézy vrátane transsubstanciácie a Očistca. Ako vynikajúci znalec rímskej kultúry iste poznal výrok Publilia Syra, ktorý ruka času už stihla vytesať do kameňa: Fidem qui perdit, nil potest ultra perdere. Kto stratil vieru (dôveru v Boha), ten už nemôže stratiť nič viac. Lebo stratil všetko.

Francúzski dominikáni začiatkom roka 1990 konečne vyniesli na svetlo Božie Mohylov „duchovný testament“ – návrh na zjednotenie cirkví byzantského obradu s rímskym pápežom, ale bez porušenia spoločenstva s konštantínopolským patriarchom!

Rukopis bol objavený začiatkom 20. storočia v archíve bývalej vatikánskej Kongregácie pre šírenie viery. O autenticite tohto opuskula sa v pravoslávnom prostredí vášnivo diskutuje. V závere našej minisérie si preto posvietime na jeho obsah a predstavíme si myšlienky „pravoslávneho latiníka“ o pápežskom primáte.

PDF (formát pre tlač)