Maximilián I. Mexický a jeho hrdinská smrť v Mexiku, 4. časť – záver

Branislav Krasnovský
13. novembra 2024   História

predchádzajúce časti:
Maximilián I. Mexický a jeho hrdinská smrť v Mexiku
Maximilián I. Mexický a jeho hrdinská smrť v Mexiku, 2. časť
Maximilián I. Mexický a jeho hrdinská smrť v Mexiku, 3. časť

***

Dnes by sme zakončili seriál o Maximiliánovi I. Mexickom, ktorého sme opustili v Mexiku v máji 1862 po známych bitkách francúzskej cudzineckej légie pri Camerone, Guadelupe a Pueble, ktoré spomalili francúzsky postup v Mexiku. Napriek týmto nepríjemným porážkam dokázal nakoniec francúzsky generál Charles de Lorencez rozdrviť mexické vojská pod vedením liberálneho a republikánskeho generála Ignacia Zaragozu. V bitke pri Orizabe, 14. júla 1862, sa zdecimované zvyšky jednotiek generála Zaragozu Francúzom vzdali.

No vojenská kampaň v Mexiku ukázala, že francúzske expedičné sily nebudú stačiť. Bolo potrebné z Francúzska prepraviť nové jednotky a tak sa aj stalo. V septembri a októbri 1862 do Mexika dorazili nové posily pod vedením generála Françoisa Achilla Bazaina.

François Achille Bazain bol jeden z najlepších francúzskych vojenských veliteľov druhej polovice 19. storočia. Narodil sa v roku 1811, do radov francúzskej armády vstúpil v roku 1831 a v roku 1835 sa stal poručíkom. Mal to šťastie, že ho viedli a učili ešte dôstojníci, ktorí pôsobili v napoleonských vojnách priamo pod vedením Napoleona Bonaparta a ktorí boli teda ostrieľanými a skúsenými frontovými dôstojníkmi.

V rokoch 1853 – 1855 bojoval generál Bazain aj v Krymskej vojne (1853 – 1855), kedy sa Francúzi, Angličania, Turci, Piemonťania rozhodli Rusku zobrať Krym a prideliť ho Osmanskej ríši. Rusi dlho Krym bránili, keď sa dostali do štádia, že sa začal európsky expedičný zbor vyčerpávať, žiaľ, umrel ruský panovník Mikuláš I. a jeho nástupca, Alexander II. uzavrel potupné prímerie, potvrdzujúce porážku Ruska. Podľa mnohých historikov ak by neumrel, vojna by sa stala pre európske mocnosti vyčerpávajúcou a nakoniec by Rusi uštedrili Európanom rovnaký výprask, aký uštedrili európskej koalícii pod vedením Napoleona v roku 1812. Treba si pamätať, že Rusi síce väčšinou vojny zle začínajú, veľmi dobre ich však ukončujú.

Ďalšie osudy generála Bazaina sú pomerne zaujímavé, takže by som o nich pár drobností rád uviedol, napriek tomu, že sa už priamo mexického ťaženia netýkajú. V roku 1864 sa stal francúzskym maršalom, keď sa Francúzi z Mexika stiahli, pretože sa pripravovali na vojnu s Pruskom, stal sa hlavným veliteľom Lotrinského zoskupenia francúzskych síl. V roku 1870 bojoval na severe Francúzska, utrpel však porážku a jeho jednotky sa dostali do obkľúčenia. Odmietol zbytočne svojich vojakov obetovať a vzdal sa Prusom.

Po návrate zo zajatia ho republikáni, ktorí sa po abdikácii Napoleona III. vo Francúzsku dostali k moci odsúdili na trest smrti za kapituláciu pred nepriateľom bez vyčerpania všetkých možností obrany (len pripomínam, že nikto z tých republikánskych slobodomurárov, ktorí brojili za smrť generála Bazaina v živote nedržal v ruke zbraň a bojisku sa cieľavedomo vyhýbal). Trest smrti mu však bol prezidentskou milosťou zmenený na 20 rokov ťažkého žalára, z väzenia sa mu však podarilo utiecť a zvyšok života dožil v španielskom exile, kde písal svoje pamäti a ako poradca pomáhal španielskej armáde. Umrel v Madride v roku 1888.

Teraz sa môžeme vrátiť späť k francúzskej ofenzíve v Mexiku pod vedením generála Bazaina. Francúzi pod vedením oboch generálov, Bazaina a Lorenceza, uštedrili mexickým republikánom výprask vo viacerých bitkách a do konca roku 1862 obsadili mestá Tampico, Xalapa a Veracruz. V januári 1863 obsadili Pueblu a prezident Juarez aj s členmi svojej vlády utiekol do mesta El Pasa del Norte a neskôr do Chihuahuy, kde vytvoril exilovú vládu.

V júli 1863 vstúpili francúzske jednotky do Mexika (hl. mesto), činili sa však aj mexické monarchistické jednotky pod vedením generála Manuela Lozadu. Obsadenie mesta viedol generál Bazain. Namiesto Juareza sa stal hlavou novej mexickej junty generál Juan Almonte. Táto 35-členná junta pripravila všetko k tomu, aby mohla odovzdať moc Maximiliánovi Habsbursko-Lotrinskému, ktorý prijal titul cisár Maximilián I. Mexický. Generál Juan Almonte bol slušným katolíkom, ktorý v predchádzajúcich dobách bojoval pod vedením generála Santa Annu proti Texasu a nenávideným gringom (Američanom). Po korunovácii Maximiliána I. Mexického sa stal mexickým veľvyslancom vo Francúzsku, kde aj v exile dožil zvyšok svojho života.

V roku 1863 už začali Juarezovi pomáhať prví Američania, ktorí tak činili na príkaz Abrahama Lincolna. Zatiaľ ho neboli schopní výraznejšie podporiť, rady, ktoré mu však poskytovali, boli nesmierne zákerné.

Republikáni na radu Američanov kruto mučili zajatých a ranených dôstojníkov mexickej armády, ktorí bojovali proti Juarezovi, čím pomohli rozpútať v Mexiku nenávisť medzi Mexičanmi. (Podobne Američania pôsobili vo všetkých vojnách, či už vo vojne Severu proti Juhu 1861 – 1865, kde Severania sadisticky mučili zajatcov Juhu, rovnako konali aj vo vojnách proti Indiánom po roku 1865, ktoré priniesli so sebou holokaust indiánskeho obyvateľstva (takmer 80 % Indiánov po roku 1865 zavraždili počas existencie „humánneho Severu“).

Podobne ako v Mexiku a v USA v 19. storočí pôsobili Američania aj v 20. storočí vo Vietname, v Kórei, Salvádore, Iraku, Sýrii či na Ukrajine. Nabádajú svoje bábky, aby vykonávali genocídu, čím vyhrotia napätie v krajine a znemožnia prípadné dohody poza ich chrbát, pretože ten koho podporujú, sa stane od nich úplne závislý. Za zverstvá a genocídu, ktoré sa páchali na americký príkaz cez nastrčenú proamerickú figúrku nesie táto proamerická figúrka priamu zodpovednosť a tým pádom je ľahko vydierateľná. (Osud Saddáma Husajna je dôkazom skutočnosti, že keď figúrka prestane byť pre Američanov užitočná, bez milosti ju zničia. Husajn bol ich figúrkou vo vojne proti Iránu v rokoch 1979 – 1989, nakoniec bol l na príkaz Američanov obesený, podobne skončil aj generál Noriega, spočiatku tiež americká figúrka).

Vráťme sa však k Maximiliánovi I. Mexickému. Keď sa 35-členná mexická junta pod vedením Almonteho rozhodla vytvoriť z Mexika katolícke cisárstvo (čo vydráždilo amerických slobodomurárov zo Severu do nepríčetnosti), vďaka politickým aktivitám francúzskeho panovníka Napoleona III. ponúkli mexickú cisársku korunu Maximiliánovi Habsbursko-Lotrinskému. Ten sa nachádzal v Terste a túto ponuku mexických monarchistov prijal.

V nasledujúcich mesiacoch Francúzi a mexickí monarchisti útočili na všetkých frontoch. Pokúsili sa, no neúspešne, dobyť Mazatlan. Vynahradili si to však dobytím Guadalajary, Zacatesa, Acapulca, Durranga, Sinaloy a Jalisca. 28. mája 1864 sa priplavil do Mexika nový panovník a ujal sa vlády. Nedbal na rady skúsených Mexičanov a kvôli svojím liberálnym názorom preferoval konštitučnú monarchiu, čo sa ukázalo byť chybou. Mexičania si jeho príklon ku konštitučnej monarchii vysvetľovali ako prejav slabosti a nahral tak nechtiac do karát slobodomurára Juareza a jeho amerických poradcov. Takže, stručne povedané, mexickým liberálom sa uľavilo, že cisár je nerozhodný a mexických monarchistov tiež rozladilo, že je cisár nerozhodný.

Len pre úplnosť treba dodať, že 9. apríla 1864 podpísal Maximilián I. Mexický so svojím bratom, rakúskym cisárom Františkom Jozefom I. dohodu o vzdaní sa nástupníctva na rakúsky trón. Keďže Maximilián I. Mexický s manželkou boli bezdetní, adoptovali dvoch vnukov mexického cisára Augustína I. Iturbe, ktorého zavraždili mexickí republikáni v roku 1823.

Ako už bolo spomenuté vyššie, Maximiliánovu monarchiu podporovali mexickí katolíci, monarchisti a takisto katolícka Cirkev. Problémom však boli Maximiliánove liberálne postoje. Mexičania nechápali, prečo nový panovník neruší viaceré zákony exilového prezidenta liberála Benita Juareza. Cisár dokonca ponúkol Juarezovi milosť výmenou za kapituláciu, to však nepripustili Američania. Keďže Juarezovi banditi na príkaz svojich amerických chlebodarcov čoraz beštiálnejšie vraždili prívržencov a vojakov monarchie, vydal cisár tzv. Čierny zákon, podľa ktorého sa monarchisti začali republikánom mstiť rovnakým spôsobom – republikánskych dôstojníkov a vojakov monarchisti začali likvidovať bez milosti podľa republikánskeho príkladu.

Francúzska armáda až do roku 1865 pokračovala vo svojom víťaznom ťažení – Francúzi dobyli mesto Guayma, generál Bazain dobyl Oaxacu a porazil republikánskeho mexického generála Diaza.

Keď Američania v roku 1865 zvíťazili vo vojne Severu proti Juhu, karta sa začala obracať. Okamžite po skončení vojny v Severnej Amerike roku 1865 zhromaždili americkí generáli Sheridan a Grant 50 000 vojsko, ktoré vyslali na mexicko-americké hranice. Tu boli rozmiestnené americké oddiely, aby viditeľne hrozili intervenciou proti Francúzom. Američania Juareza zásobovali bohato zbraňami a do jeho oddielov vstupovalo aj množstvo amerických dobrodruhov.

Americký Kongres prijal rezolúciu, ktorou sa ostro ohradil proti mexickej monarchii zriadenej 4. apríla 1864. 12. februára 1866 Spojené štáty oficiálne vyzvali Francúzsko, aby stiahlo svoje vojská z Mexika. Na demonštráciu svojich hrozieb začali s preventívnou námornou blokádou, aby Francúzi nemohli dopraviť do Mexika ďalšie posily z Európy. 6. mája poslali USA tiež protest rakúskej vláde proti rakúskym dobrovoľníkom bojujúcim v Mexiku.

Republikánske oddiely s americkou pomocou následne porazili cisárske jednotky v mestách Tacambbara, Sinaloa, Chichuahua. Celá oblasť rieky Rio Grande sa dostala pod americkú a republikánsku kontrolu, tu však uštedrili dočasne Američanom a Juarezovým jednotkám krutý výprask belgickí vojaci, ktorých naverbovala princezná Charlotta.

Od roku 1866 začali Francúzi sťahovať svoje vojenské sily z Mexika, čo významne oslabilo možnosti Maximiliána I. Mexického, a spolu s nimi sa stiahli aj skúsení Belgičania. Napoleon III. Maximiliánovi odporúčal, aby sa vzdal cisárskej koruny a odišiel aj s Francúzmi do Európy. Avšak ambiciózna cisárovná Charlotte (v Mexiku známa ako Carlota) Maximiliána presvedčila, aby Mexiko neopúšťal. 26. júla Francúzi ustúpili z Monterrey, 5. augusta opustili Saltillo a v septembri celý mexický štát Sonora. 18. septembra podali demisiu všetci členovia Maximiliánovho francúzskeho kabinetu. 13. novembra súhlasil Ramón Corona a Francúzi s podmienkami prímeria ohľadom oslobodenia Mazatlánu. V noci z 13. na 14. novembra sa všetci zostávajúci francúzski vojaci v oblasti nalodili na tri vojnové lode – Rhin, Máriu a Talizman a odplávali späť do Európy.

Keď Francúzi odišli aj z Mexika (mesto), bol bez francúzskej vojenskej podpory osud Maximiliána I. Mexického prakticky spečatený. Po stiahnutí Francúzov už nedokázali mexické monarchistické jednotky klásť dôrazný odpor americkým dobrodruhom a mexickým republikánom. Maximilián I. Mexický ostal v Mexiku až do konca, keď republikáni znova obsadili hlavné mesto, stiahol sa Maximilián I. Mexický aj s veliteľom svojej cisárskej gardy plukovníkom Miguelom Lopézom do kláštora de la Cruz v mexickom meste Queretaro, kde ho obkľúčili republikáni pod vedením Američanov. Maximiliánovi verní dôstojníci, generáli Miguel Miramon a Tomas Mejia, sa pokúsili cisára z obkľúčenia vyslobodiť, ich pokus dostať sa z obkľúčenia, žiaľ, nevyšiel. Cisára nakoniec zradil veliteľ jeho vlastnej cisárskej gardy, plukovník Miguel Lopez, ktorý ho vydal Juarezovým republikánom.

Cisár Maximilián I. Mexický teda skončil v Juarezovom zajatí a na nátlak Američanov bol aj popravený, spoločne so svojimi vernými generálmi Miguelom Miramonom Tomasom Mejiom. Snahy európskych diplomatov o záchranu života Maximiliána I. Mexického neboli Američanmi a ich figúrkou Juarezom akceptované.

Podľa zachovaných historických správ sa v deň popravy Maximilián oblečený v tmavej uniforme postavil k múru a v rukách držal malú ikonu Panny Márie. Pomodlil sa, reči o obdive k republikánom sú americkou a republikánskou dezinformáciou. Poprava mala široký, vyslovene negatívny medzinárodný ohlas a vyvolala kontroverziu v Európe, najmä vo Francúzsku a Rakúsku.

Titulný ilustračný obrázok, Cesare Dell’Acqua, Mexická delegácia ponúka Maximiliánovi Rakúskemu mexický trón, zdroj: wikimedia commons

PDF (formát pre tlač)