Maršal Tilly, veľký ctiteľ Panny Márie a jeden z najnadanejších vojvodcov 17. storočia, 1. časť

Branislav Krasnovský
4. septembra 2024   História

Pred dovolenkou som prisľúbil, že budem písať aj o hrdinských katolíckych vojakoch, ktorí bránili nielen svoju vlasť, ale aj katolícku vieru pred nepriateľmi. Dnes by som teda predstavil veľkého ctiteľa Panny Márie, označovaného aj ako bič na protestantov, maršala Johanna Tserclaesa de Tilly.

Tridsaťročná vojna (1618 – 1648) patrila k najtragickejším a najtvrdším konfliktom v histórii ľudstva, pri ktorom v niektorých oblastiach Európy zahynula takmer polovica obyvateľstva. Nepriatelia katolíckej viery sa spájali aj s osmanskými Turkami a dúfali, že sa im podarí dobyť nielen katolícku Viedeň, ale aj Rím. Milostivý Boh sa však o svojich vždy postará a jedným zo záchrancov katolicizmu v Európe sa Božím pričinením stal aj gróf Johannes Tserclaes de Tilly (február 1559 – 1632), dlhé roky hlavný veliteľ katolíckych habsburských vojsk a veľký ctiteľ Panny Márie.

Dnes si mnohí myslia, že najhorším konfliktom v dejinách bola II. svetová vojna. Počas nej však v Európe nikde nezahynulo 50 % obyvateľstva, ako sa to stalo v Nemecku alebo v hraničných oblastiach habsburskej monarchie, kde vraždili tureckí nájazdníci so svojimi sedmohradskými kalvínskymi spojencami (košických mučeníkov majú na svedomí práve kalvíni).

Klasickým výjavom, umelecky dokresľujúcim atmosféru trdisaťročnej vojny je výjav šibenice z 18-dielneho cyklu leptov „Les Grandes Misères de la guerre“ od Jacquesa Callota z roku 1632. Autor spracoval popravu rôznych žoldnierov, banditov i marodérov, ktorí dostali poslednú šancu – mohli hrať kocky o svoj život (na ilustrácii vpravo od stromu, vešajú naši katolíci, dôkazom je katolícky mních, spovedajúci tých, ktorí svoju šancu prepásli a tých, ktorých zločiny boli natoľko hrozné, že museli byť potrestaní).

Na rozdiel od katolíkov, luteráni a kalvíni nedávali veľa možností zajatým katolíkom konvertovať (ono to bolo u Španielov a Talianov aj zbytočné, v 17. storočí mali španielski a talianski žoldnieri pevnú katolícku vieru bez synodálneho vanutia a iných modernistických paškvilov. Mohli byť vrahmi, násilníkmi, zlodejmi, konverzia na luteránstvo či kalvinizmus bola pre nich už za pomyselnou čiarou, vnímali to tak, že ak by konvertovali, tak by išli rovno do Pekla…). Mučenie zo strany protestantov a luteránov vnímali ako možnosť kajať sa za svoje hriechy a trpieť za ne už na Zemi, za čo milostivému Bohu ďakovali, pretože získali tak možnosť kratšieho trestu v Očistci.

Vráťme sa však k výjavu na lepte a spomenutej poprave. Celý výjav nie je svojvoľným aktom, všetko má dlhodobú tradíciu a uskutočňuje sa pred zhromaždenými katolíckymi vojenskými jednotkami (zlepšenie morálky), za prítomnosti katolíckych duchovných. Protestanti, ktorí konvertovali, pretože si chceli zachrániť život, si mohli vyslúžiť milosť a odpustenie trestu službou v katolíckych vojenských jednotkách.

Bol to práve maršal Johannes Tserclaes, grof Tilly, ktorý v rokoch 1620 – 1631 získal množstvo vojenských víťazstiev Katolíckej ligy v tridsaťročnej vojne a rozdrvil antikatolícke sily v Nemecku a Čechách, podporované Francúzmi, Angličanmi a Turkami.

Tillyho katolícke jednotky dosiahli v rokoch 1618 – 1631 bezkonkurenčnú a demoralizujúcu sériu vojenských víťazstiev proti protestantským vojskám v takých významných bitkách, ako boli bitka na Bielej hore, bitka pri Wimpfene, Höchste. Stadtlohne. Bol to on, kto na hlavu porazil arogantného Fridricha Falckého, obsadil v roku 1623 jeho krajinu a položil ju k nohám habsburského cisára Ferdinanda II. Bol to maršal Tilly, kto zničil dánsku armádu v bitke pri Lutteri v roku 1626 a ktorého jednotky do tla vyplienili pyšné protestantské mesto Magdeburg, pričom z tejto porážky sa Magdeburg spamätal až koncom 17. storočia.

Rané vojenské roky maršala Tillyho

Johann Tserclaes sa narodil vo februári 1559 na zámku Tilly vo Valónskom Brabantsku, časti španielskeho Holandska, kde sa Španieli po nizozemskej revolúcii udržali. Študoval na jezuitskom kolégiu v Kolíne nad Rýnom a jeho matka dúfala, že sa stane kňazom. Nestalo sa tak, mladému Johannovi učarili vojaci a vojenské remeslo. Už ako 15-ročný mladý šľachtic vstúpil do španielskych tercií a bojoval pod vedením Alexandra Farneseho, vojvodu z Parmy (ďalší slušný katolík a vojak, o ktorom budem písať neskôr) a ako mladý dôstojník sa zúčastnil oslobodenia Antverp z rúk holandských kalvínov.

Potom so svojou jednotkou odišiel do Uhorska a bojoval proti osmanským Turkom na území Slovenska i Sedmohradska. V roku 1600 už bol ako štyridsiatnik skúseným dôstojníkom a jeho víťazstvá aj na Slovensku značne zbrzdili postup osmanských vojsk, za čo získal hodnosť poľného maršala. Po skončení vojny s Turkami ostal v službách habsburského cisára Rudolfa II. a niekoľko rokov žil v Prahe. V roku 1610, keď začala situácia v Nemecku nábožensky a vojensky vrieť, dostal od bavorského vojvodu Maximiliána I. Bavorského ponuku stať sa hlavným veliteľom vojsk Katolíckej ligy, čo tento verný ctiteľ Panny Márie, ktorý sa s dôstojníkmi svojho štábu bežne modlieval modlitbu svätého ruženca, s pokorou prijal. Katolícka liga tak získala skúseného vysokého dôstojníka.

Na jeho bojovej zástave bola vyšitá Panna Mária, stojaca na polmesiaci a táto zástava sprevádzala Tillyho po jeho celej životnej ceste katolíckeho vojaka.

Kampaň v Čechách, prvá fáza tridsaťročnej vojny (1618 – 1621)

Ako veliteľ síl Katolíckej ligy bojoval Tilly proti českým rebelom po známej pražskej defenestrácii. Vojsko bolo skvele pripravené, pretože maršal Tilly bol vynikajúcim stratégom a znalcom boja španielskych tercií (mušketieri, pikanieri a šermiari). Jeho vojaci mali teda nielen skvelý výcvik, ale v jeho jednotkách bolo aj dostatok poľných kňazov, ktorí vojakov zaopatrovali po duchovnej stránke. Jeho vojaci sa mohli každý deň spovedať a zúčastňovať slávenia tradičnej svätej omše.

Vojaci maršala Tillyho boli disciplinovaní a presvedčení o svojej duchovnej a morálnej sile. Uštedrili krutý výprask protestantským vojvodom Kristiánovi z Anhaltu, grófovi Thurnovi, ktorí stáli v čele falckých jednotiek českého Zimného kráľa Fridricha Falckého, ktorého chceli českí šľachtici spraviť svojím panovníkom.

V bitke pri Bielej Hore pri Prahe v novembri 1620 bola polovica luteránskych vojsk zlikvidovaná, Katolícka liga stratila 700 mužov. Keď niekedy zavítate do Prahy, nezabudnite ísť navštíviť letohrádok Hvězda, kde sa odohrala záverečná fáza bitky. Na stenách tu nájdete rytiny, ktoré katolícki vojaci svojimi dýkami vyryli do stien a ktoré reštaurátori nedávno objavili. Sú tam rôzne veselé rytiny talianskych a španielskych katolíckych vojakov, vrátane krížov a šibeníc…

Žiaľ, telefón, na ktorý som si tieto veselé rytiny zaznamenal, som ešte minulý rok zničil (tvrdili mi, že bol nerozbitný, neverte Číňanom, zdá sa, že to nebola pravda… 🙂 ), takže ich nemôžem prezentovať. Do letohrádku Hvězda sa však plánujeme s manželkou vrátiť na budúci rok, pretože Bruce Springsteen, ktorého chcela vidieť moja manželka v roku 2024 na Letnej, bude mať náhradný koncert (v roku 2024 ochorel, koncert na ktorý sme s manželkou išli, sa napokon nekonal). Manželka však rozhodla, že peniaze za neuskutočnený koncert späť nechceme, ale pôjdeme na koncert v roku 2025. Keďže išlo o nepodstatnú vec, nechal som rozhodnutie na ňu (o dôležitých veciach, napríklad o vzťahu našej rodiny k Salvádoru, Hondurasu či Nikaragui rozhodujem samozrejme ja sám).

Takže budúci rok pôjdeme znova do letohrádku Hvězda, aby som mohol obdivovať dýkami katolíckych vojakov vyryté nadávky, kríže a šibenice na jeho stenách adresované nepriateľom, ktoré tentokrát nielenže vyfotím, ale pošlem si ich aj do emailu, aby som ich už nikdy nestratil a následne o nich napíšem aj článok. 🙂

Po bitke na Bielej Hore bola teda falcká ozbrojená moc zlomená a nasledujúci rok boli českí zradcovia v Prahe na Staroměstskom námestí popravení a do roku 1623 položil maršal Tilly rebelujúce Falcko mladému katolíckemu cisárovi Ferdinandovi II. Habsburskému k nohám. Aj vďaka úspechu maršala Tillyho mohlo vo Falcku nastať plodné a radostné obdobie rekatolizácie.

Kampaň proti Falcku, druhá fáza tridsaťročnej vojny (1621 – 1623)

Maršal Tilly po víťazstve v Čechách bojoval následne proti luteránom na území dnešného Nemecka. 27. apríla 1622 síce utrpel nepríjemnú porážku v bitke pri Mingolsheime, v dnešnom Bádensku-Würtenbersku, z ktorej sa však jeho zocelené jednotky veľmi rýchlo spamätali. Potom sa spojil s jednotkami španielskeho vojvodcu Gonzala Fernandéza de Cordóba, ktorého poznal osobne ešte z ťažení proti nizozemským kalvínom na sklonku 16. storočia a už 6. mája 1622 porazil protestantské vojska markgrófa Georga Fredericka von Baden-Durlach, pričom jeho vojakom sa podaril bravúrny kúsok. Tillyho prieskumníci našli centrálne sklady streliva luteránskych jednotiek, zapálili ich a spôsobili tak mohutný výbuch. Demoralizovaní luteráni s minimom streliva si zachraňovali životy útekom.

V bitke pri Höchste, 20. júna 1622, slávil maršal Tilly opäť veľký úspech, a luteránom pod vedením Christiana von Braunschweig-Wolfenbüttela uštedril drvivú porážku. Za víťazstvo pri Höchste získal grófsky titul, pretože vďaka tomuto víťazstvu sa otvorili možnosti na oslobodenie a rekatolizáciu luteránskeho mesta Heidelberg.

Tillyho jednotky oslobodzovali Heidelberg 11 týždňov, pričom v bitke pri Stadhlone opäť rozdrvil toho istého luteránskeho veliteľa, Christiana von Braunschweig-Wolfenbüttela, ktorý sa snažil Heidelbergu pomôcť. Tento raz však bola porážka luteránov definitívna, Christian von Braunschweig-Wolfenbüttel stratil 13 000 mužov zo svojho 15-tisícového vojska, padlo aj jeho 50 najskúsenejších a najlepších dôstojníkov, takže po bitke pri Höchste sa vojenská kariéra luteránskeho veliteľa de facto skončila. Následne maršal Tilly ukončil oslobodzovanie Falcka.

Porážka Falcka však podnietila dánskeho panovníka Kristiána IV. v roku 1625 vstúpiť do vojny proti Habsburgovcom, pričom verejne o sebe vyhlasoval, že sa cíti byť záchrancom luteránskej viery a učenia v Európe.

Tretia, tzv. dánska fáza tridsaťročnej vojny (1625 – 1629)

V nej vojaci maršala Tillyho a v luteránskych kruhoch všeobecne nemilo známi pappenhaimskí žoldnieri uštedrili Dánom 30. mája 1626 pri Mündene krutý výprask. Po bitke sa katolíckym vojakom dostali do rúk viacerí protestantskí duchovní vodcovia a politici, ktorí brojili proti Ferdinandovi II. a podporovali Kristiána IV. Vojaci zajatých protestantských vodcov nahádzali do rieky Werra, tí ktorí nevedeli plávať, sa žiaľ utopili.

Ďalšiu a definitívnu porážku Dánom uštedril Tilly následne v dňoch 26. – 27. augusta 1626 v bitke pri Luttere. Ním vycvičené katolícke tercie zaútočili štyrikrát na dánske bojové línie, čo viedlo k rozhodnému Tillyho víťazstvu. Čo bolo pre tridsaťročnú vojnu netypické, útok Tillyho tercií bol natoľko silný, že polovica dánskej armády sa dala na útek a porážka bola taká krutá, že následne boli Dáni nútení uzavrieť s Habsburgovcami mier v Lübecku. Porážka Dánov však neznamenala, že sa luteráni v Nemecku, široko podporovaní Francúzmi, Angličanmi a osmanskými Turkami vzdajú a uznajú habsburský katolícky primát. Do konfliktu proti Habsburgovcom vstúpilo Švédsko.

(Pokračovanie)

PDF (formát pre tlač)