Lisabonský patriarchát

Karol Gazdík
26. februára 2025   Cirkev História

Erb prevýšený trojitou korunou – tiarou – nenájdete len u pápeža, rímskeho biskupa, ale aj u arcibiskupa v Lisabone. Ďalší to dôkaz o rozmanitosti a bohatstve tradícií našej Svätej Matky Cirkvi. Skôr než sa budeme venovať Lisabonskému patriarchátu ako jednému z najmladších v našej Cirkvi, musíme si povedať pár slov aj o metropolitnom systéme, z ktorého vzišlo päť veľkých historických patriarchátov.

Metropolitný systém

Legalizácia kresťanského náboženstva na začiatku 4. storočia významne zasiahla do organizácie jednotlivých cirkevných obcí a pozmenila správne usporiadanie celého cirkevného organizmu. Začali sa utvárať cirkevné provincie spravované biskupmi významných metropolitných miest Rímskej ríše a Cirkev postupne prispôsobovala svoju organizačnú štruktúru potrebám a vzorom civilného poriadku.

Po uskutočnení správnych reforiem cisárov Diokleciána a Konštantína bola Rímska ríša rozdelená na takmer 120 provincií, ktoré sa ďalej združovali do vyšších celkov, tzv. diecéz, ktorých bolo štrnásť. Spočiatku cisárska administratíva nezasahovala do územných právomocí jednotlivých biskupov, najmä ak ich okrsky neprekračovali desiatky štvorcových kilometrov. O to dôslednejší tlak však smeroval k vytvoreniu metropolitnej správy. Podobne ako mala rímska civilná provincia pevné hranice a svojho správcu (prokonzula), tak aj cirkevná štruktúra mala združovať územie jednotlivých biskupstiev do cirkevnej provincie pod vedením biskupa významného správneho mesta – metropoly. Od toho označenie biskupa ako metropolitu.

Prvú výraznú stopu vytvárania metropolitnej štruktúry predstavuje cisárom zvolaný ekumenický koncil v meste Nikaia v roku 325. Tretí kánon koncilových dekrétov deklaroval, že biskupi danej provincie majú byť v určených veciach podriadení biskupovi provinčnej metropoly, teda metropolitovi. V jeho kompetencii malo byť určovanie, koordinácia či schválenie voľby nových provinčných biskupov, ich následné svätenie, rozhodovanie sporov, a predovšetkým zvolávanie provinčných snemov a synod, kde by sa riešili kľúčové otázky života ním spravovanej oblasti. Vďaka tomuto koncilu vzrástli na významnosti tri biskupské sídla – Rím, Antiochia a Alexandria, ktorých biskupi sa presadili do pozície nepopierateľných vodcov celých provincií – patriarchov. Prvý konštantínopolský koncil v roku 381 priradil túto pozíciu aj Konštantínopolu a zaradil ho v dôstojnosti hneď za Rím.

Tieto patriarcháty si v nasledujúcich storočiach vybudovali autoritu garantov cirkevných poriadkov v jednotlivých častiach rímskeho impéria – na Západe sa šírila jurisdikcia Ríma, Egypt s Líbyou a okolitými krajinami podliehali Alexandrii, rozsiahla sýrska oblasť vrátane Arábie a Libanonu náležala Antiochii a Konštantínopol získal kontrolu nad Malou Áziou, Gréckom a Tráciou. Chalcedónsky koncil v roku 451 priznal čestný titul patriarchu aj biskupovi Jeruzalema, jeho vplyv však zostal obmedzený iba na Palestínu. Tak sa v Cirkvi dokonštituovalo päť historických patriarchátov, hierarchicky usporiadaných na: 1. Rím, 2. Konštantínopol, 3. Alexandriu, 4. Antiochiu a 5. Jeruzalem.

V priebehu 4. a 5. storočia sa metropolitná správa rozšírila po celom rímskom impériu a vplyv metropolitných centier sa po rozpade civilnej správy na Západe na mnohých miestach ešte zvýšil. V Taliansku sa tešil najväčšej autorite rímsky biskup, ktorý ovládal väčšinu biskupov v strednom a južnom Taliansku a nárokoval si mnoho ďalších právomocí. Na severe Talianska však rástol vplyv biskupa cisárskej rezidencie Milána, k čomu napomohol odkaz významného biskupa sv. Ambróza (vlastným menom Aurelius Ambrosius). O niečo neskôr sa v oblasti Benátska a Istrie presadila ďalšia metropola v Aquilei. Niekoľko metropolitných sídiel existovalo v silne christianizovanej juhofrancúzskej oblasti. Najväčší význam si udržovalo arcibiskupstvo v Arles, ktorému konkurovali biskupi z Vienne (Isère), Marseilles či Lyonu. V strednom Francúzsku sa presadila nadradenosť biskupstva v Tours a ešte severnejšie korunovačného mesta francúzskych kráľov Remeš. Hispánia po dlhú dobu typickú metropolu nemala a udržovala si silné väzby na Rím. Po vzniku Vizigótskeho kráľovstva potom vzrástlo postavenie Toleda, ďalším centrom bola Sevilla.

Tradícia patriarchátov v rímskokatolíckej Cirkvi existuje dodnes. Ide vlastne o biskupstvá, nazývané patriarcháty, ktoré však právne nemajú zvláštnu učiteľskú alebo právnu autoritu a ani ich štruktúra sa nepodobá štruktúre piatich historických patriarchátov. Slovenská wikipédia, vychádzajúc aj z webovej stránky gcatholic.org, ich definuje nasledovne:

• Patriarchát Západu – Rím (jediný latinský katolícky patriarchát, ktorý má autoritu zo staroveku);
• Latinský patriarchát Jeruzalema;
• Latinský patriarchát Antiochie (zrušený 1964);
• Latinský patriarchát Konštantínopola (zrušený 1964);
• Latinský patriarchát Alexandrie (zrušený 1964);
• Patriarcha západnej Indie (úrad patril od roku 1540 do roku 1920 arcibiskupovi v Tolede);
• Patriarcha východnej Indie (arcibiskup v Goa od roku 1886);
• Arcibiskup v Aquilei (zrušený 1751);
• Arcibiskup v Benátkach (presunuté roku 1451 z Grado);
• Arcibiskup v Lisabone (od roku 1716).

Metropolitný patriarchát Lisabon

Lisabonská diecéza bola vytvorená v 4. storočí, ale po roku 716, keď mesto dobyli Mauri, zostala prázdna, napriek tomu, že v tomto období existujú zmienky o biskupoch mozarabského obradu. Diecéza bola obnovená počas druhej križiackej výpravy v roku 1147, keď mesto dobyl portugalský kráľ Afonso I. po obliehaní Lisabonu. Križiacka správa o tejto udalosti sa odvoláva na miestneho „staršieho biskupa mesta“, ktorý bol zabitý „proti všetkému právu a spravodlivosti“ lúpežnými útokmi na flámskych a nemeckých križiakov, v priamom rozpore s podmienkami vydania mesta.

S rastúcim politickým významom Portugalska a koloniálnym majetkom sa rozširovala jurisdikcia lisabonského metropolitu. Ako odmenu za pomoc proti Osmanom povýšil pápež Klement XI. v roku 1708 kaplnku Kráľovského paláca na kolegiálnu hodnosť a spojil s ňou tri farnosti v diecézach Bragança a Lamego. Neskôr, podľa požiadavky kráľa Jána V., vydal Zlatú bulu In Supremo Apostolatus Solio (22. októbra 1716), ktorou udelil kolegiálnej kaplnke hodnosť katedrály, s metropolitnými právami, čím jej de facto dal hodnosť patriarchátu. Mesto Lisabon bolo cirkevne rozdelené na východný a západný Lisabon, pričom povýšený na patriarchát bol západný Lisabon. Diecézy boli znovu zjednotené v roku 1740 a to aj vzhľadom na to, že východná lisabonská diecéza nebola nikdy obsadená. Dvojitá kapitula však zostala až do roku 1843, kedy bola stará katedrálna kapitula rozpustená pápežom Gregorom XVI.

Lisabonský patriarcha a jeho privilégiá

Lisabonský patriarcha je jedným z mála patriarchov v latinskej katolíckej Cirkvi, spolu s patriarchami Benátok, Východnej Indie a Jeruzalema. A musím vám povedať, že sa dodnes teší mnohým privilégiám a výsadám, ktoré neboli nikdy zrušené, hoci väčšina z nich sa v súlade s modernizmom dnešnej doby už neuplatňuje.

Medzi prvými výsadami je bula Inter praecipuas apostolici ministerii, vydaná pápežom Klementom XII. v roku 1737, ktorá stanovila, že každý, kto bude vymenovaný za patriarchu Lisabonu, bude na nasledujúcom konzistóriu povýšený na kardinála. Lisabon je jedinou biskupskou stolicou, ktorá sa teší tomuto rozdielu, zatiaľ čo ostatní patriarchovia sú kardinálmi len na základe zvyku.

Na túto kardinálsku kreáciu nadväzuje ďalšie privilégium lisabonského patriarchu, ktoré hovorí, že ustanovený patriarcha má okamžité právo nosiť kardinálsky purpurový šat, hoci ešte nebol za kardinála kreovaný. Veľkou zaujímavosťou je pritom patriarchov červený biret, ktorý má mať oproti bežným kardinálskym biretom navyše brmbolec / strapec (floccus). O toto privilégium sa však delí s patriarchom Benátok a salzburským arcibiskupom.

Tými najväčšími výsadami však je právo na paramenty, znaky a ceremónie, ktoré napodobňovali majestátnosť pápežského dvora. Tieto výsady nemá skutočne žiadny iný patriarcha, len lisabonský. Najväčšou výsadou z pomedzi nich je právo prevýšiť svoj osobný erb (i erb patriarchátu) pápežskou tiarou. Je to exkluzívna pocta, ktorá nebola nikdy udelená žiadnemu inému katolíckemu prelátovi. Lisabonský patriarchálny erb má, na rozdiel od pápežského erbu, namiesto kľúčov svätého Petra arcibiskupský dvojkríž a biskupskú berlu. Pri liturgických úkonoch nosili lisabonskí patriarchovia na počesť udeleného privilégia aj jedinečnú a vzácnu mitru s tromi úrovňami, ktorá mala pripomínať pápežskú tiaru.

Pápežské liturgické paramenty, ktoré dodnes môže lisabonský patriarcha používať sú: subcinctorium (pripevnené na pravej strane k cingulu), falda (vlečka predlžujúca chórovú reverendu spredu i zozadu), fanon na ornáte (veľký „golier“ funkciou podobný humerálu, na ktorý sa pripevňuje pálium) a mantum (veľký a nádherný pluviál/plášť). Z protokolárnych neliturgických náležitostí to sú právo používať sedia gestatoria (prenosný trón podobný pápežskému) a flabellum (veľký vejár zo pštrosích pier v počte dva kusy). Patriarchov prenosný trón však nieslo 8 nosičov, nie 12 ako to bolo pri pápežovi.

Medzi poslednými výsadami užíval lisabonský patriarcha právo mať patriarchálnu kúriu, podobnú, ale menšiu ako Rímska kúria. Ďalej právo na rozdelenie patriarchálnej kapituly do troch rádov podľa podoby kolégia kardinálov, pričom kanonici 1. rádu majú výsadu používať biskupskú mitru. A samozrejme, právo na čestnú stráž podobnú zaniknutej Pápežskej šľachtickej garde.

Jediné privilégium, ktoré si pápeži skutočne ponechali len pre seba, bola prax prijímania svätého prijímania na tróne pri slávnostných pápežských omšiach missa papalis. Táto výsada nebola lisabonskému patriarchovi udelená a ani dovolená.

Na záver si dovolím citovať konštatovanie docenta histórie Johna Paula Sonnena, ktoré napísal k tejto téme pre stránku liturgicalartsjournal.com:

„V každej veľkej civilizácii sa vyššie formy kultúry (ako sú katedrálne liturgie v kresťanskom svete) vždy orientovali na ideál duchovného poznania, pričom skutočným predmetom uctievania a vzdelávania bolo pestovanie duchovných schopností človeka. Obnova týchto tradícií pomôže pri obnove stratenej európskej spirituality.

Triumfálna expanzia modernej sekulárnej civilizácie znamenala sebazničenie katolíckeho liturgického života a zbožnosti, kde boli tradície obetované v mene moderny. Posledná možnosť každej bývalej katolíckej krajiny nezávisí od jej materiálnych zdrojov, metód alebo miery modernosti, ale od duchovnej vízie, ku ktorej sa môže vrátiť.“

***

Podnetnými zdrojmi pre môj článok boli príspevky Johna Paula Sonnena a Josepha Shawa k téme lisabonského patriarchátu zo stránok liturgicalartsjournal.com a informácie z knihy „Cirkevné dejiny: antika a stredovek“ od Dr. Drahomíra Suchánka a doc. Václava Dršku.

PDF (formát pre tlač)