Liek na dehumanizáciu človeka: Modlitba ruženca a kresťanský Východ (Prvý diel)

Lucia Laudoniu
12. mája 2023   Cirkev

Otec Zachariáš vyzeral, akoby práve zostúpil z Rubľovovej ikony. Taká stredoveká tvár sa len tak nevidí. Diskurzívnemu obrazu ducha Gréci hovoria φρόνημα a starec Zachariáš odchovaný v „racionálne iracionálnej“ tradícii ruskej jurodivosti, διά Χριστόν σαλότητα, to vedel. „Keby si sa správal ako normálni ľudia, Zachariáš, už dávno by si bol mníchom!“ podpichovali ho bratia v kňazskej službe so zlatými epitrachilmi vôkol krku.

Non omne quod nitet aurum est

… alebo nie všetko je zlato, čo sa blyští. Nemôžem si pomôcť, no v slove aureus (zlatý) vždy začujem reus (obvinený), hoci tieto slová spolu nijako nesúvisia (aspoň na prvý pohľad nie).

Každý, kto je aureus, môže byť jedného dňa reus. Buď mu diabol začne závidieť zlato na jazyku a v duši, ako sa to stalo veľkému Chrysostomovi, alebo naopak, žiara zlata zaslepí človeku oči a stane sa jeho sudcom.

Stojí za zamyslenie, prečo rumunčina „stvorila“ svoje adjektívum rău (zlý) práve z latinského reus (právne obvinený). Nie každý reus je vinný, ale každý vinník bude raz obžalovaný – keď nie skôr, tak na Poslednom súde.

Súdy nad ruským poverellom, ktorý sa duchovne zohrieval v literárnom náručí starca Zosimu z Dostojevského Bratov Karamazovovcov, vynášali mnohí. Zachariáš bol živou kópiou Dostojevského mnícha výstredného vo svojej múdrosti a múdreho vo výstrednosti. Opovrhovali ním predstavení a ani sovietske úrady ho nešetrili.

Zosnul v roku 1936 a pamiatka na jeho osobu naveky skamenela v anonymnom ruskom samizdate Starec Zachariáš. Darmo ho komunisti pálili, z každého zrnka popola obrazne vyrástol ďalší knižný výtlačok, lebo ten popol bol semeniskom a nie rakvou.

Starec Zachariáš, živé kladivo na darwinistických šamanov, ateistov, polyteistov a ďalších „-istov“ tancujúcich vôkol zlatého teľaťa sovietskej vedy, mal krásny zvyk. Dodržiaval modlitebné pravidlo, ktoré spočívalo v každodennom odriekaní stopäťdesiatich Zdravasov (vo východnej podobe Deipara Virgo laetare, Богородице Дево радуйся) rozdelených na pätnásť desiatkov. Všade, kam Zachariáš prišiel, rozprával o mocných účinkoch tejto modlitby. Každé jeho slovo bolo horiacim uhlíkom kadidla.

Odkiaľ sa v pravoslávnom Rusku vzala modlitba taká blízka latinskému ružencu? Na prechádzke záhradou dejín vstúpime do intelektuálneho skleníka menom kyjevský barok a občerstvíme sa pri mariánskych zjaveniach svätého Serafima, ktoré nebesá „načasovali“ takmer sto rokov pred kľúčovými fatimskými udalosťami.

Ako Bohorodička rozpútala „veľkú ružencovú revolúciu“ tam, kde by sme to sotva čakali – v cárskom Rusku pomaly, ale isto škrtenom povrazom západného nihilizmu?

Captivitas Occidentalis

Predstavte si, že existoval svätec, ktorý sa na začiatku každej hodiny dňa pomodlil jeden Zdravas. Dokonca aj v noci sa prinútil vstať z postele a s úderom každej novej hodiny vzdal úctu Nebeskej Mame.

Ukrajinský rodák a popredný predstaviteľ kyjevskej barokovej zbožnosti na únavu nemal čas. Na vzdelaného rétora, spisovateľa, a neskôr aj hagiografa a hudobného skladateľa čakala mitra metropolitu. Vernosť pápežovi však nesľúbil a v pravosláví sa teší štatútu svätca a duchovného učiteľa.

Jeho zrak dosiahol ďaleko za byzantský horizont. Dimitrij Rostovský bol veľkým priaznivcom inkorporácie západných latinských teologických impulzov do byzantsko-slovanskej myšlienkovej biosféry. Časť pravoslávnych autorít neváha nazvať tento proces západným zajatím, captivitas Occidentalis.

Tie latinské „putá“ Dimitrijovi nespôsobili modriny. Hoci jeho biskupskú berlu nepožehnal Rím, predsa súhlasil s učením o nepoškvrnenom počatí Panny Márie, ktoré v jeho dobe (zomrel v roku 1709) ešte nebolo dogmatizované. Dimitrij patril k pravoslávnemu Bratstvu nepoškvrneného počatia Matky Božej v Kyjeve (bene legis, lector benevole!) a zložil sľub brániť túto náuku „do posledného dychu“, čím „vyrazil dych“ niektorým rímskym katolíkom, ktorí toto teologumenon odmietali alebo sa k nemu stavali zdržanlivo.

Popri repetitívnom odriekaní Zdravasov („chrbtová kosť“ ruženca), či akceptácii latinskej náuky o nepoškvrnenom počatí Theotokos rostovský vladyka horlivo šíril úctu k piatim bolestiam Presvätej Panny. Táto pobožnosť sa v polovici 14. storočia objavuje v prostredí nemeckých mystikov, medzi ktorými vynikal dominikán Henrich Suso. Na ruži doloris Mariae vyrástlo podľa cirkevného podania sedem tŕňov, ale Dimitrij z Rostova sa vo svojom rozprávaní O piatich modlitbách prikláňa ku koncepcii pätice rán bez toho, aby sa prehrešil proti Tradícii.

Rimania a Gréci verili, že na Olympe nesmie chýbať succus ambrosiae. Bez božského nektáru by na falošnej hore (ne)smrteľníkov bolo smutno. Aj my kresťania máme takýto liečivý a povznášajúci nápoj. Stačí sa osviežiť dúškami Zdravasov tak, ako to robil napríklad pravoslávny mních Parthenius zo slávnej Kyjevsko-pečerskej lavry. Svätec narodený v roku 1792 denne venoval Prečistej Matke až tristo Zdravasov!

Anjelské pozdravenie – schody ku Kristovi

Vidíme, že aj mnísi byzantského rítu vili Bohorodičke vence z Anjelského pozdravenia. Ich prax však zďaleka nebola jednotná a štandardizovaná, variovala od takzvaného mariánskeho žaltára púštnych otcov až po vplyv dominikánskych misionárov, ktorí si priali vidieť pravoslávne babičky s latinským ružencom v ruke. Sanctissima Dei Genetrix však mala svoj vlastný plán – ušitý kresťanskému Východu na mieru.

V roku 1760 sa pravoslávnej mníške Alexandre zjavila Panna Mária a povedala jej, že v ruskom Divejeve vyrastie veľký monastier, ktorý bude pod jej osobitnou ochranou. Tak sa začala „pravoslávna predohra“ Fatimy.

Chlapec, z ktorého mal vyrásť svätý Serafim Sarovský, mal vtedy jeden rok a otec mu už vtedy plánoval kariéru obchodníka. Neskôr pochopil, že získať Ducha Svätého je lucrum optimum honestumque a začal si hromadiť asketické poklady v nebeskej banke.

Biely habit prepodobného Serafima (termín prepodobný východná Cirkev používa v zmysle Deo similis, veľmi podobný Bohu v cnostiach in via imitationis Christi) katolíkom pripomínal vestimenta monastica dominikánov, horlivých to kultivátorov ružencovej záhrady. Odborníci stále nenašli odpoveď na otázku, či dominikánska spiritualita ovplyvnila ruského mnícha priamo, nepriamo alebo vôbec. Vietor môže pokojne fúkať aj z Rostova od svätého Dimitrija, veľkého mariánskeho ctiteľa a staviteľa modlitebných rebríkov zo Zdravasov.

V šiestej kapitole spomínanej knihy o ranom sovietskom svätcovi Starec Zachariáš sa dočítame, že modlitebné pravidlo založené na repetícii anjelského χαίρε, teda raduj sa, bolo v 8. storočí zjavené z neba mníchom v egyptskej Thebaide a rýchlo si získalo obľubu v celej východnej cirkvi.

Sarovský mních sa cítil byť pokračovateľom tradície starých anachorétov, ku ktorej devotio Mariana neodmysliteľne patrí. Čo má Serafimova mariánska pietas spoločné so západným ružencom a čím sa od neho, naopak, líši?

Forma a štruktúra „pravoslávneho ruženca“

Byzantsko-slovanská kultúra termín rosarium nepoužíva, ale nemá nič spoločné ani s protestantskými raťafákmi, ktoré pri mene Bohorodičky odušu kýchajú, akoby práve dostali sennú nádchu…

Rusko-východný mariánsky „rebrík do neba“ má meno Pravidlo (alebo regula) Presvätej Bohorodičky (Богородичное правило, Ordo vel officium Deiparae). Pravoslávna encyklopédia (Православная энциклопедия, Moskva, 2003) uvádza: „V súlade so zjavením Matky Božej je plnenie tohto pravidla (rozumie sa modlitba jednotlivých desiatkov) dôležitejšie, než akatisty. Tí, ktorí dodržiavajú túto regulu, žijú pod osobitnou ochranou Kráľovnej nebies.“ Odváži sa niekto z východných antikatolíckych pamfletistov popierať, že západní katolíci, ktorí sa túto regulu modlia v podobe ruženca s horlivosťou hodnou anjelov, nemajú v náručí Nebeskej Matky miesto?

Pravoslávni tým potvrdili, že priazeň Theotokos je osobitne spätá s modlitbou Deipara Virgo laetare, na Západe Ave Maria. Similarita s duchovnými benefitmi ruženca je neprehliadnuteľná, no príčinou tejto harmónie nie je jednoduché presadenie západných duchovných sadeníc do pravoslávneho parku.

Regula Presvätej Bohorodičky a ruženec sú sesterské modlitby, možno i „jednovaječné duchovné dvojčatá“, predsa však nie sú jednou a tou istou modlitbou. Ruské pravidlo na rozdiel od západného ruženca neobsahuje tajomstvá. To je prvý signifikantný rozdiel oproti západnej praxi. Každý desiatok však obohacuje tropár (krátky oslavný hymnus) prevzatý z liturgie mariánskych sviatkov. Keďže tieto tropáre sú súčasťou byzantského bohoslužobného propria, ich prítomnosť osobitne spája toto modlitebné pravidlo s verejnou liturgiou Cirkvi. Vďaka slávnostným tropárom je ruská pravoslávna mariánska regula dôstojným zrkadlom bohumilého života Božej Matky a nemôže skĺznuť do roviny diskurzívnej repetície Zdravasov bez „pridanej hodnoty“.

K ďalším rozdielom patrí pozícia Otčenáša, ktorá nie je fixná a môže desiatok otvárať alebo ho naopak uzavrieť. Rôzne modlitebníky obsahujú celé spektrum redakcií.

Poľské mesto Jarosław preslávila ikona Theotokos – Brána Milosrdenstva (Porta misericordiae) z 18. storočia, ku ktorej sa viažu viaceré zázraky. Východní kresťania majú v obľube ozdobiť jednotlivé desiatky reguly Bohorodičky modlitbou Misericordiae portam aperi nobis (Otvor nám bránu milosrdenstva), ktorá patrí k najkrajším mariánskym spevom Orientu.

Prítomnosť takzvaných metánií (poklôn) je ďalším rozlišovacím znakom medzi západnými a východnými variáciami posvätného ruženca. V niektorých ruských monastieroch sa po každom Zdravase vykoná takzvaná veľká metánia (pokľaknutie a úklon celého tela až k zemi), čo korešponduje s úkonmi kajúcnosti typickými pre veľkopôstny kánon svätého Andreja Krétskeho. Poklony popri svojom symbolickom a penitenciálnom význame udržiavajú telo v bdelosti a sústredení.

Ďalším dôležitým rozmerom tejto modlitby je spiritualita púte. Masové rozšírenie Pravidla Presvätej Bohorodičky v Rusku je totiž úzko spojené s archetypom duchovnej cesty po stopách Matky Božej, ktorá in Occidente nemá obdobu. Tento jav však bude predmetom našich úvah v pokračovaní článku.

PDF (formát pre tlač)