Latinské verzie byzantského paschálneho tropára

Lucia Laudoniu
28. apríla 2025   Cirkev   Liturgia

„Naša myseľ je ako mlyn: keď sa dovnútra nenasype zrno, kamene sa o seba odierajú, až sa zničia.“ Tento citát z diela svätého Jána Kassiána nájdeme v útlej publikácii Starci – duchovní otcové národa, ktorá vyšla v roku 1993 v edícii Hlas Velehradu. Zrnom je tu myslené čítanie duchovnej literatúry, duchovné slovo.

V tej istej brožúre sa stretávame s ďalšou myšlienkou, tentoraz od svätého Bazila Veľkého: duchovná kniha (pokiaľ je naplnená orthodoxným učením) účinkuje ako liek. Tomuto výroku možno pripísať aj opačné znamienko: heterodoxná kniha je venenum, jed, ktorý má moc pomaly a nebadane otráviť dušu.

Do tretice naplňme mlyn našej mysle slovami ruského exilového filozofa Pavla Evdokimova: „Otcovia nečítali texty, ale živého Krista a Kristus s nimi hovoril: stravovali slovo ako eucharistický chlieb a víno a slovo sa poskytovalo s Kristovou hĺbkou.“

Súvislosť medzi sviatostným prijímaním vteleného Slova a Kristovým slovom zjaveným inter litteras, ktorú si všimol Evdokimov, najlepšie ilustrujeme na tradičných liturgických textoch. Oni sú najzdravším zrnom z výroku Jána Kassiána a duchovnou surovinou, ktorú potrebuje náš νοῦς, aby naše hľadanie Boha nebolo blúdením v dialektickom labyrinte.

Tropár Paschy Χριστὸς ἀνέστη, v slovanskej tradícii Christos voskrese, je duchovným rámom byzantských paschálnych bohoslužieb. Teologická krása tohto tropára obohacovala aj latinských autorov. Čím sa vyznačujú latinské varianty paschálneho tropára a akým spôsobom nás vedú k vnútornému nazeraniu – slovami byzantských Grékov, διόρασις – na kozmologickú realitu Kristovej Paschy?

Trojlístok jazykov

Ako znie slovenský preklad tropára, ktorý sa spolu s hlaholom paschálnych zvonov rozlieha priestorom chrámov byzantského rítu v našej krajine?

„Kristus slávne vstal z mŕtvych, smrťou smrť premohol a tým, čo sú v hroboch, život daroval.“

Zdroj: Hore srdcia – modlitebník a spevník gréckokatolíka. Slovensko : Gréckokatolícka eparchia Košice, 2021, s. 228.

V porovnaní s gréckym originálom a jeho prekladmi do iných európskych jazykov v slovenskej verzii pribudlo adverbium „slávne“ (vstal).

V komunitách byzantského obradu, katolíckych i pravoslávnych, býva zvykom spievať paschálny tropár v trojjazyčnej polyfonickej úprave (grécky, latinsky, cirkevnoslovansky). Cirkev poukazuje na duchovnú súvislosť Paschy a Päťdesiatnice, ktorá zahojila ranu babylonského zmätenia jazykov.

Univerzalitu radostnej zvesti o Kristovom vzkriesení vyjadruje aj pekný zvyk čítať paschálne evanjeliové perikopy vo viacerých klasických i moderných jazykoch. Vo farnostiach hlásiacich sa k byzantsko-slovanskému liturgickému dedičstvu sa evanjeliá vo viacerých jazykoch čítajú počas svätej liturgie, Rumunská orthodoxná cirkev pozná prax viacjazyčného čítania evanjelií na večierni Paschy.

Katolíkov západnej tradície bude zaujímať, že text slávnostného evanjelia na paschálnej liturgii je totožný s tzv. posledným evanjeliom o Slove (In principio erat Verbum), ktoré poznáme z tradičných latinských omší.

Z Ruska do sveta

Azda najčastejšie používaný latinský preklad paschálneho tropára vznikol v ruskom prostredí v 19. storočí a je zaužívaný natoľko, že sa s ním môžeme zoznámiť dokonca aj na stránkach niektorých ruských učebníc jazyka starých Rimanov:

„Christus resurrexit a mortuis, morte mortem calcavit et entibus in sepulchris vitam donavit.“

Zdroj: Kolotovkin, Nikolaj: Латинский язык. Rusko: ЛитРес, 2022. s. 151. (elektronická učebnica)

Netypická forma particípia prézenta aktíva slovesa esse (ens, v datíve a ablatíve plurálu entibus) sa v klasickom latinskom jazyku, ako upozorňuje Kolotovkin, nevyskytuje. Do jazykovej praxe vstúpila až v stredoveku ako dedičstvo scholastickej interpretácie súcna.

Prekladateľ vychádzal z cirkevnoslovanského spojenia сѹщымъ во гробѣхъ, ktoré mechanicky prevádza do latinčiny v podobe entibus in sepulchris. Vznikol tak jazykový kalk, ktorý umelo napodobňuje cirkevnoslovanskú štruktúru a naturálnym latinským ušiam by do istej miery znel neprirodzene.

Medonosné ústa Jána z Damasku

Ruskí staroverci, ktorí zakonzervovali rituálnu podobu svojej cirkvi pred helenizačnou reformou patriarchu Nikona, formulu сѹщымъ во гробѣхъ nepoužívajú, namiesto nej spievajú грѡбным.

S touto liturgickou nuansou súvisí ďalší latinský preklad tropára Paschy, vyskytujúci sa najmä v staršej ruskej literatúre, akou je Kolosovova zbierka Prípravných lekcií:

„Christus resurrexit e mortuis, morte mortem calcavit, et iis, qui in sepulcris sunt, vitam donavit.“

Zdroj: Kolosov, Ivan: Приготовительные уроки: для начинающих учиться Французскому, Нѣмецкому, Английскому и Латинскому языкам, заключающие в себѣ азбуки оных языков, примѣры произношения, пиесы для чтения, краткий словарь употребительнѣйших слов и легчайшие разговоры. Rusko: V Universitetskoj Tipografii, 1832, s. 31.

Ako vidíme, starší variant spojenie entibus in sepulc(h)ris neobsahuje, z gramatického hľadiska je teda bližší klasickému latinskému štandardu. Ivan Kolosov, ktorý sa podpísal pod citovanú učebnicu z roku 1832, nazýva tento tropár „spevom svätého Jána Damascénskeho“ (Cantus Sancti Iohannis Damasceni), čím odkazuje na jeho patristický pôvod.

Radosť, ktorá trvá

Pascha je radosť, ktorá samu seba nikdy nevyčerpá. Pominuteľnosť býva znakom svetských foriem radosti. Profánna radosť spaľuje samu seba, a tým sa postupne nihilizuje. Oheň Paschy však sám seba nespaľuje, ale obnovuje.

Paschálne gaudium charakterizuje trvácnosť. Vláda vzkrieseného Bohočloveka je trvalá, je to res infinita, nie však v Descartovom zmysle, ale v zmysle patristickom.

V latinskom jazyku je to implicitne vyjadrené už samotným slovesom surgo (aktívny indikatív perfekta surrexi), ktoré niektorí etymológovia kladú do vzťahu k sub a rego (vládnuť zdola, spod niečoho skrytého). Je to tiež prípad verba subrigo, v kontrahovanej forme surrigo. Prefix re- v slovese resurgo nemá význam opakovania, ale intenzifikácie.

Keď spievame Christus resurrexit, uznávame, že Kristus vstal (resurrexit), aby vládol (rexit) svetu nie zhora, zo svetského piedestálu, ale zdola, z tajomného trónu ľudskej duše.

Udupal smrť

V nasledujúcich riadkoch sa pozrieme, do akých latinských šiat oblieka poéziu byzantskej Paschy rakúsky katolícky teológ a filozof 19. storočia Franz Xaver Schmidt:

„Christus resurrexit a mortuis, morte mortem conculcans, et iis, qui in monumentis erant, vitam elargiens.“

Zdroj: Schmidt, Franz Xaver: Liturgik der christkatholischen Religion. Nemecko: Ambrosi, 1833, s. 558.

Z lexikálneho hľadiska ide o úplne odlišnú verziu, než je tá, ktorá sa udomácnila pod klenbami ruských svätýň. Odlišná nie je len voľba lexikálnych prostriedkov, ale aj teologické akcenty, ktoré – ako to v prípade latinských modlitebných textov býva – sú s gramatickým pradivom úzko spojené.

Namiesto tvaru perfekta calcavit (calco – pošliapať, rozmliaždiť pätou – calx) sa u Schmidta vyskytuje particípium conculcans (udupať, con-calco) a sepulcris nahrádza monumentis.

Podľa istej – tak trochu ľudovej – etymológie sa v slove monumentum skrýva latinský imperatív mone (tene) in mente – pamätaj si, „podrž v mysli“, preto sa moderný termín monument vzťahuje na pamätník (miesto hodné zapamätania). K pôvodným latinským významom tohto neutra však treba pripočítať aj význam pietneho miesta, hrobu.

Spomienka na latinské monumentum sa zachovala v rumunskom texte paschálneho tropára, v ktorom nás upúta plurál morminte. Klasický tvar latinského plurálu (monumenta) sa v balkánskej lingua rustica zmenil na nespisovnú formu monumentae, odkiaľ je už len krôčik k fonetickej zmene na morminte. Z toho možno usúdiť, že v pôvodnom texte tropára, ktorý používali balkánski Latinovia, sa nachádzalo substantívum monumentum, nie sepulc(h)rum.

Pozoruhodná je tiež Schmidtova formulácia vitam elargiens, ktorá nám pripomína, že Pán Ježiš je jediný skutočný largitor vitae (darca, doslova „rozdávateľ“ života). Život, ktorý nám dáva Kristus, je zdieľateľný ako largimentum, je to vita largiflua (štedrosťou pretekajúca životodarná sila), ktorá prevyšuje každý pozemský dar.

Poďme po vodu ku Grékovi z Oxfordu

Paschálna pieseň byzantskej cirkvi si našla miesto vo viacerých zbierkach západných autorov, ktorí sa zaoberali kresťanským Východom – či už to boli liturgisti, patrológovia alebo filologicky formovaní komentátori gréckej liturgie.

Charakteristika jednotlivých prekladov presahuje rámec jedného článku, najmä ak vezmeme do úvahy, že autori svoje texty rôznym spôsobom upravovali a nie vždy k nim uvádzali zdroje. Na pomoc nám preto prichádza textová kritika.

Jeden príklad za všetky: vyššie citovaný preklad tropára Paschy je súčasťou Schmidtovej katolíckej liturgiky z roku 1833, no pôvod tohto latinského textu je v skutočnosti oveľa starší. Môžeme ho vystopovať v diele v Anglicku pôsobiaceho Gréka Christophora Angela, ktorý sa preslávil ako helenista na univerzitách v Oxforde a v Cambridgei.

Do povedomia európskych intelektuálov sa dostal vďaka autorstvu práce o obradoch a obyčajoch v dobovej byzantskej cirkvi (Enchiridion de Institutis Græcorum) zo začiatku 17. storočia, ktorá sa dočkala celého radu latinských reedícií.

Latinská podoba paschálneho hymnu, ktorú predkladá Angelos, je identická s verziou, ktorú čítame v Schmidtovej liturgike. Taký je osud veľkých duchovných textov – migrujú z knihy do knihy, aby sa napokon udomácnili tam, kam v skutočnosti patria – v ľudskom srdci.

Leo Allatius – byzantský stĺp Ríma

Výpočet prekladateľov byzantských liturgických textov do jazyka večného Ríma sa nekončí anglickým helenistom s menom anjela. Nesmieme zabudnúť na Lea Allatia, ktorý sa narodil koncom 16. storočia do gréckej pravoslávnej rodiny. Boh si ho však vyvolil, aby sa stal bibliotekárom vo Vatikánskej knižnici.

Allatius bol verný pápežskej tiare, nezaprel však svoje byzantské korene a zostal horlivým Grékom. V trojzväzkovom diele o teologickom súhlase medzi cirkvami Ríma a Konštantínopola (De Ecclesiae occidentalis atque orientalis perpetua consensione libri tres) sa usiloval dokázať, že učenie rímskych kresťanov nie je heterodoxné a vyzýval svojich gréckych súvercov, aby si našli cestu k svätopeterskému stolcu.

Výraznú stopu zanechal aj na poli liturgiky. Preklad paschálneho tropára, pripisovaný Leovi Allatiovi, znie takto:

„Christus resurrexit a mortuis, morte mortem conculcans, et iis, qui iacebant in sepulchris, vitam donans.“

Zdroj: Allacci, Leone – Creighton, Robert – Syropoulos, Silvestros: Leonis Allatii in Roberti Creygtoni apparatum, versionem & notas ad Historiam concilii Florentini scriptam. Taliansko: Typis Michaelis Herculis, 1674. s. 735.

Od už citovaných variantov sa Allatiova mutácia líši prítomnosťou imperfekta iacebant (iaceo – ležím). Allatius vytvára jazykové napätie a vizuálny kontrast medzi typickou polohou mŕtvych v hrobe a Kristovým dielom vzkriesenia.

Amor et clamor – láska a výkrik

Z novších vatikánskych prekladov treba spomenúť text, ktorý sa objavil v roku 1944 na stránkach oficiálneho vestníka Svätej stolice Acta Apostolicae Sedis. Materiál obsahuje pozoruhodné latinské preklady základných modlitieb kresťana byzantského obradu.

V pripojenom elaboráte z dielne vtedajšej Kongregácie pre východné cirkvi sa uvádza, že k jednotlivým modlitbám sa viažu odpustky, pokiaľ sú prednášané v latinčine alebo v inom liturgickom jazyku schválenom pre byzantský obrad. Táto skutočnosť im dáva dôležitú soteriologickú hodnotu. Tropár Paschy je v oficiálnom vatikánskom vestníku zapísaný takto:

„Christus surrexit a mortuis, morte sua mortem devincens, et in sepulcro iacentibus vitam donans.“

Zdroj: Acta Apostolicae Sedis, annus XXXVI, series II, vol. XI, Vatikán: Typis Polyglottis Vaticanis, 1944, s. 51.

Pri pozornom čítaní nám neunikne, že z verba resurrexit odpadá prefix re-, autor prekladu pravdepodobne modeloval svoj text podľa vzoru západného spevu Surrexit Dominus vere.

Particípium devincens má príchuť víťazstva (devinco – poraziť, dobyť, premôcť) a sémanticky neprotirečí starším variantom, ktoré obsahujú odvodeniny od calco a conculco (pošliapať).

Bohatstvo a rôznorodosť latinských prekladov tropára Paschy, takého drahého srdciam byzantských kresťanov, je zároveň dôkazom bohatstva latinského jazyka, ktorý je schopný obsiahnuť teologickú realitu a krásu byzantského obradu na rovnakej úrovni, ako gréčtina.

Amor et clamor, láska a výkrik, to sú dve zvukomalebné slová, ktorými je možné in sensu poetico vyjadriť nevyjadriteľnú atmosféru byzantskej Paschy. Výkrik bezvášnivej radosti a Kristova láska, ktorá zjednocuje priestor a čas do jediného chorálu vďaky.

***

Príloha, videá:

Tropár Paschy v latinskom jazyku na tradičný byzantský nápev:

Tropár a stichiry Paschy, opäť in Latino sermone, tentoraz v štýle ruskej polyfónie:

Evanjelium na nedeľu Paschy, ako sa čítalo v jednom z pravoslávnych chrámov v Austrálii (rímska ekleziálna výslovnosť kanonizovaná sv. Piom X.):

PDF (formát pre tlač)