Križiacke výpravy neboli počiatkom „kresťanských výbojov“, ale oneskorenou reakciou na 400-ročné islamské výboje

Matej Gavlák
3. decembra 2025   História Spoločnosť   Komentár

Ešte aj dnes počuť zákerné lži o tom, ako boli križiacke výpravy „najčiernejšou kapitolou v dejinách kresťanstva“ a pritom išlo o dlho odkladanú pomoc, o ktorú toľko prosili byzantskí cisári, ktorí si už nevedeli rady s čoraz zúrivejšou islamskou rozpínavosťou.

Keď sa Hospodárske noviny miešajú do histórie

Slovenský denník Hospodárske noviny prišiel s provokačným článkom o „strašnom zle“, akým svojho času údajne bývali križiacke výpravy. Článok s provokačným názvom „Choďte a zničte ich! Boh to chce! Prvá križiacka výprava sa skončila masakrom, Jeruzalem sa topil v krvi“ nemá iný cieľ ako fackať kresťanov. Ide o podobnú taktiku ako pri populárnej téme „klérofašizmu“: „Ste zlí, len ste na to zabudli. My vám to teraz pripomenieme!“ Tieto útoky sú súčasťou širšej progresivistickej agendy, ktorej cieľom je odstaviť kresťanstvo a konzervativizmus ako politickú silu na Slovenku. Ale o tom možno inokedy. Pozrime sa dnes bližšie na obdobie križiackych výprav a raz a navždy odkryme podvod, ktorý progresivistickí stratégovia toľko a tak radi pestujú.

Základnou lžou je vlastne začínať príbeh kresťansko-islamských vojen križiackymi výpravami. To nie je začiatok príbehu; to je jeho polovica. Nepriateľský naratív v podstate hovorí, že katolícka Európa sa vydala na de facto dobyvačnú vojnu do odvekých moslimských území. Hlavným dôvodom mala byť lúpeživosť európskej nobility, ale aj túžba vnucovať svoj náhľad na svet (kresťanstvo) tým, ktorí o to nikdy nemali záujem. Zaskočené moslimské národy sa bránili, aj keď spočiatku neúspešne. Nakoniec však dokázali „zlých“ križiakov vytlačiť preč zo svojich území.

Križiacke výpravy sú teda vykresľované ako akýsi predstupeň kolonializmu a azda nie tak dávnej americko-britskej invázie do Iraku a Afganistanu, ktorá však v skutočnosti bola pre blízkovýchodné kresťanské komunity zničujúca. Napriek tomu, tamojšia moslimská propaganda nazývala aliančné jednotky „križiakmi“.

Lenže križiacke výpravy sú úplne iným príbehom ako kolonializmus a Bushovo blízkovýchodné dobrodružstvo. Šlo o pomoc – a vlastne o poriadne oneskorenú pomoc – denno-denne zabíjaným kresťanom, ktorí sa ocitli v podobnej situácii, v akej sa dnes nachádzajú napríklad kresťania v Nigérii.

Križiacke výpravy teda neboli ekvivalentom Bushovej invázie do Iraku; boli ekvivalentom čestnej obrany bezbranných kresťanov proti ISIS-u, či Boko Haram.

Krvavý vzostup islamu

Skutočný príbeh islamsko-kresťanských vojen sa nezačína v Clermonte v roku 1095, kedy pápež bl. Urban II. vyzval na križiacku výpravu na pomoc blízkovýchodným kresťanom a oslobodenie Jeruzalema z islamských rúk, ale oveľa skôr: konkrétne okolo roku 600, keď sa v Arábii začala rozmáhať malá militantná sekta pod vedením istého „proroka“ Mohameda.

V tom čase kresťanský svet v podstate kopíroval zaniknutú Západorímsku ríšu a stále pretrvávajúcu Východorímsku ríšu dnes známu ako Byzantská ríša. To znamená, že obyvateľstvo dnešného Turecka, Sýrie, Svätej zeme i celej severnej Afriky bolo kresťanským obyvateľstvom.

V 7. storočí sa však začala na Arabskom polostrove rozpínať spomenutá malá militantná náboženská sekta šíriaca „Islam“ a rýchlo zaberala územia miestnych kočovných národov práve vďaka svojej jedinečnej „taktike“ známej ako „uver alebo zomri“. Postupne ovládla celú Arábiu, až sa dostala k hraniciam dvoch superveľmocí Byzantskej ríše a Novoperzskej ríše, nachádzajúcej sa na východ od Byzancie. Žiaľ, v tomto nešťastnom období obe impériá voči sebe viedli brutálnu, vtedy už 25 rokov trvajúcu vojnu a boli na pokraji kolapsu. Agresívny islamský kalifát dobyl Novoperzskú ríšu prekvapivo poľahky a v roku 636 sa zahryzol aj do kresťanských území Byzancie. Kresťanský (!!!) Jeruzalem padol do roka, konkrétne v apríli 637 (viac o kresťanských dejinách Jeruzalema v staršom článku).

Rovnakým spôsobom, akým islamisti „obrátili“ na svoju vieru Arábiu, obrátili aj Blízky východ a severnú Afriku. Mierumilovní kresťania, povolaním zväčša roľníci (na dedinách), prípadne obchodníci a remeselníci (v mestách), nemali proti ohnutým nabrúseným šabliam šancu. Islamisti sa dostali dokonca tak ďaleko, že po Afrike ovládli de facto celý Pyrenejský polostrov a zastavení boli až Karolom Martelom v bitke pri Tours (732), ktoré sa nachádza v polovici Francúzska. Okrem toho, v roku 846 ešte dokázali vyplieniť samotný Rím (!).

Mnohé z dobytých kresťanských miest boli moslimami vypálené a ich obyvatelia odvedení do otroctva. Toto bol prípad napríklad Barcelony, či Leónu.

Počuli ste niekedy o „Ani“?

Podobne ako západní aj východní kresťania sa ocitli pod zdrvujúcim tlakom militantov púštnej paviery. Islamskí seldžuckí Turci v roku 1064 dobyli starobylé Arménsko a jeho hlavné mesto Ani, nazývané „mesto 1001 kostolov“, zničili tak dokonale, že odvtedy až do súčasnosti z neho de facto zostali len ruiny. Z českej Wikipédie:

„V dobách najväčšej slávy v meste žilo 100–200-tisíc obyvateľov a mesto tak súperilo s Konštantínopolom, Bagdadom či Damaskom. Mesto bolo niekoľkokrát dobyté a vyplienené, postupne strácalo svoj význam. Úplne opustené bolo v 18. storočí.“

Celá krajina bola tak zničená, že preživší Arméni radšej emigrovali na juhozápad, kde okolo roku 1070 založili úplne nové kráľovstvo zvané Arménske kráľovstvo v Kilikii.

Po bitke pri Mantzikerte (1071) začali seldžuckí Turci prenikať do Anatólie (dnešného Turecka) pričom úplne zmenili jeho demografiu (stredoveká verzia „veľkej výmeny obyvateľstva“, dalo by sa povedať). Historik John J. O´Neil zhŕňa udalosti na Blízkom východe tesne pred vyhlásením I. križiackej výpravy nasledovne:

„Toto boli teda masívne politické udalosti, ktoré boli predzvesťou I. križiackej výpravy. V priebehu 35 rokov získali Turci kontrolu nad kresťanským územím väčším ako bola rozloha Francúzska. A teraz sa stali skutočnou hrozbou aj pre Európu.“

Bolo to práve v tomto momente, kedy si vedenie Byzantskej ríše uvedomilo, že islam nedokáže zastaviť vlastnými silami. Preto cisár Alexios I. Komnénos požiadal o pomoc pápeža. V tom čase pritom už 50 rokov existovala veľká schizma medzi Východom a Západom – išlo teda o veľké politické udalosti tej doby. Moslimskí nájazdníci navyše útočili na kresťanských pútnikov, ktorí konali púte do Svätej zeme, čo katolícke európske štáty taktiež vnímali mimoriadne citlivo.

Kresťania: zabíjaní, mučení, odvádzaní do otroctva

Prosbu Alexia I. Komnéna vypočul bl. Pápež Urban II. Vo svojej legendárnej reči z 27. novembra 1095 okrem iného uviedol:

„Ó, plemeno Frankov, plemeno z druhej strany hôr, plemeno vyvolené a milované Bohom… Chceme, aby ste vedeli, aká ťažká príčina nás priviedla do vašej krajiny, aké nebezpečenstvo, ktoré ohrozuje vás a všetkých veriacich, nás sem priviedlo… plemeno z Perzského kráľovstva (pravlasť seldžuckých Turkov), prekliate plemeno, plemeno úplne odcudzené Bohu… napadlo krajiny týchto kresťanov a vyľudnilo ich mečom, plienením a ohňom; časť zajatcov odviedlo do svojej krajiny a časť zničilo krutým mučením; buď úplne zničilo Božie kostoly, alebo si ich prisvojilo pre obrady svojho vlastného náboženstva…“

Svätý Otec pokračoval a menoval všetky možné druhy mučení vrátane znásilňovania, aké blízkovýchodní kresťania pod rukami týchto vraždiacich kmeňov trpeli. Mapka nižšie ukazuje, koľko kresťanských území islam zabral v priebehu iba 250 rokov od svojho vzniku. Červené bodky potom predstavujú významné bitky islamu predovšetkým s kresťanstvom. Ako vidno, katolícka Európa rozhodne bola pred I. križiackou výpravou ohrozená nezastaviteľným postupom Mohamedovej falošnej púštnej paviery.

Treba tiež povedať, že do tej doby európske kresťanské kráľovstvá bojovali medzi sebou navzájom, čo výrazne uľahčovalo postup islamu. Pápež teda dokonca zjednotil kresťanov pod jednou vlajkou a vyslal ich na pomoc okupovaným a zabíjaným kresťanským bratom a sestrám. Nikdy predtým a nikdy potom sa kresťanská Európa nedokázala zjednotiť podobným spôsobom.

Nie je novinár ako novinár…

Začali sme kresťanským „masakrom v Jeruzaleme“ a aj ním skončíme. Novinára z Hospodárskych novín úplne poľahky zatieňuje židovský novinár novín The Brussels Times menom Mose Apelblat.

Ten v článku o slávnom križiakovi Godfreyovi z Bouillonu poctivo a bez ideologického zafarbenia uvádza, že I. križiacka výprava nebola nejakou svojvoľnou akciou, ale že to bola „odpoveď byzantskému cisárovi, ktorý prosil o pomoc“. Približuje tiež, že vtedajšia európska populácia vnímala križiacku výpravu „ako „svätú vojnu“, ktorá mala oslobodiť krajiny obsadené moslimami a umožniť kresťanským pútnikom bezpečnú cestu do Kristovej zeme“.

Podľa Apelblata platilo v stredoveku nepísané vojnové pravidlo, ktoré hovorilo, že buď obyvatelia dobrovoľne otvoria obliehajúcej armáde brány svojho mesta, alebo v prípade odporu nemôžu počítať so žiadnym zľutovaním. „A toto bol presne aj prípad Jeruzalema,“ píše ďalej autor s tým, že sa k mestu už blížila veľká moslimská armáda z Egypta, takže križiaci ho museli obsadiť naozaj rýchlo, aby mohli čeliť tejto ďalšej hrozbe. V konaní križiakov zrejme zohral významnú úlohu fakt, píšu noviny, že sa báli, že by na nich mohla zaútočiť nielen egyptská armáda zvonku, ale aj ozbrojené obyvateľstvo zvnútra mesta.

V každom prípade: keď už pán novinár Šimončič chcel tak veľmi poukazovať na to, že kresťania zmasakrovali moslimské obyvateľstvo Jeruzalema, prečo nenapísal aj to, že predtým moslimovia zmasakrovali kresťanov v stovkách, ak nie tisícoch ich miest? Prečo nenapísal o tom, že keď VI. križiacka výprava opätovne získala Jeruzalem (mierovým vyjednávaním), no o 15 rokov ho museli Európania opäť opustiť – moslimovia zmasakrovali nič netušiacich kresťanov, ktorí predtým zložili svoje zbrane a z mesta odchádzali?

Iste, vieme prečo. Nehodilo by sa to do vami preferovaného politického naratívu…

Ste na smiech, ak si myslíte, že stokrát opakovaná lož sa stane pravdou.

PDF (formát pre tlač)