Kristus – i v Eucharistii – je Kráľom kráľov a podľa toho by sme sa k Nemu aj mali správať -

Kristus – i v Eucharistii – je Kráľom kráľov a podľa toho by sme sa k Nemu aj mali správať

Matej Gavlák
31. januára 2024
  Cirkev   ,

Prijímanie na ruku je tu s nami už viac ako tri roky. Hoci nám bolo sľúbené, že po covide sa táto nová liberálna prax zo Západu zastaví, opak je pravdou. Tejto neresti – a neresť to je! – podlieha stále veľa ľudí. Vymýšľajú si stále rôzne výhovorky o tom, že predsa aj v minulosti sa ľudia správali tak, ako sa správajú oni. Ale to sú len fabulácie a odvádzanie pozornosti. Ľudia v minulosti mali totiž radikálne odlišnú úctu ku Kristovmu Telu, než má naša padlá generácia.

Zdroj: fb Scott Hahn

Tá „lepšia“ generácia

Sme generácia, o ktorej sa Pán Ježiš i Panna Mária v mnohých zjaveniach vyslovili, že je „horšou od potopy“ a možno najhoršou v dejinách. Napriek tomu stále presviedčame samých seba, že sme „lepší“, než ktokoľvek, kto žil pred nami. Oni sa mýlili, my máme pravdu. Celibát? Kňazi minulosti boli divní, že ho zachovávali, my dnes vieme, že je „proti ľudskej prirodzenosti“. Trest smrti? Cirkev v minulosti bola barbarská, my sme dnes „humánni“. Latinské omše? Prežitok. Nevedecké, nikto im nerozumie. Naše omše sú lepšie, lebo:

1) sú v našom jazyku, takže im rozumieme a
2) sú menej „divné“, lebo už nie sú také „stredovekodesivé“, ale sú ľudsky prístupné a zábavné.

Úžasné. Ako si generácia, ktorá vyhubila milióny, ak nie miliardy nenarodených detí o sebe vôbec dovoľuje myslieť, že je lepšia ako čokoľvek, čo bolo pred ňou? Ako si generácia drvená škandálmi, odpadlíctvom a herézami o sebe dovoľuje myslieť, že je lepšia ako boli generácie so svätými pápežmi na čele a svätými kňazmi ohlasujúcimi Kristovo Evanjelium v uliciach miest a na dedinách? Ako si ešte stále môžeme myslieť, že nelatinská omša, za existencie ktorej došlo k 99 % úpadku religiozity a celé národy sa doslova stali pohanskými, je lepšia, ako omša vekov, ktorá vychovala sv. Františka a sv. Dominika, sv. Teréziu a sv. Brigitu a ďalších svätcov a svätice?

Ako si to o sebe môžeme myslieť? To naozaj chceme tvrdiť, že ľahkovážna zhomosexualizovaná spoločnosť je Bohu milšia a objektívne lepšia, ako prísne spoločnosti minulosti, ktoré však dbali na čistotu a posvätnosť manželského sviatostného stavu ?!?

V knihe katolíckeho konvertitu a svojho času slávneho dánskeho spisovateľa z prelomu 19. a 20. storočia, Johannesa Jörgensena, je niekoľko kapitol o tom, ako kedysi skutočne vyzerala úcta katolíckeho ľudu k Eucharistii.

Po stopách sv. Františka

Johannes Jörgensen podnikol cestu do Talianska po stopách sv. Františka z Assisi, počas ktorej navštívil aj niekoľko kláštorov a pútnických miest spojených so svätým Františkom. O svojej ceste napísal farbistú knihu s názvom „Zážitky pútnika“. V jednom kláštore Johannes zažil nasledujúcu príhodu:

V refektári pijem hrnček čiernej kávy s niekoľkými krajčekmi opekaného chleba. Brat Pokorný ma obsluhuje a vo svojej horlivosti náhodou zhodil na zem chlieb. Zodvihne ho a bozká, akoby prosil o odpustenie… Neskôr som videl mladých novicov vo Fonte Colombe bozkať pred každým jedlom chlieb, ktorý ležal pod ich servítkami…

A autor pridáva aj ďalšie podobné príbehy. Opisuje, ako sa slávny filozof a historik Thomas Carlyle, ktorý bol vychovávaný v prísne puritánskom duchu „ešte vo vyššom veku zohol po každý kúsok chleba, ktorý zbadal ležať na ulici“. Chlebík položil na rímsu, aby ho nepošliapali ľudia a aby ho možno zjedlo vyhladované dieťa, ktoré pôjde naokolo. Spomína tiež sedliačku vo Švédsku, ktorá zvykla bozkávať svoju kravičku, lebo tá jej prinášala mlieko; či istého pána, ktorý si vždy „veľmi úctivo“ sňal klobúk, „keď šiel popri obilí na poli“.

Iste, nie každý bol taký. Ale ľudia mali skrátka iné, akoby modernitou nezaťažené myslenie. Internetový, reklamný, politický, spoločenský šum naokolo na nás skrátka vplývajú veľmi negatívne bez toho, žeby sme si toho vlastne boli vedomí.

Aký pyšný bol svätý Václav?

Ako Jörgenssen píše, v stredoveku sa výroba hostií ponímala veľmi slávnostne. Cesto miešali za odriekania žalmov a vždy používali len tú najlepšiu múku. Jörgenssen ďalej uvádza:

Nábožné kráľovné a šľachtičné si pokladali za česť, keď sa mohli zúčastniť na tejto práci. O svätom Václavovi, českom kniežati v desiatom storočí, sa rozpráva, že pšenicu, z múky ktorej sa mal piecť oltárny chlieb, sám zasial na poli na to vyhradenom, že vlastnoručne ju žal, keď dozrela, potom mlátil a mlel obilie a konečne piekol hostie.“

Ako vidno, šlo o konanie absolútne nepredstaviteľné súčasnému človeku navyknutému na akúsi automatizáciu všetkého. Všetko musí byť čo najrýchlejšie a čo najefektívnejšie. Žiadne výnimky sa nepripúšťajú, lebo by išlo o „mrhanie“. Mrhanie talentu, financií, času.

Táto mentalita vstúpila aj do Cirkvi. Keď som sa pred Vianocami vrátil na rodné Kysuce, otec mi oznámil, že náš biskup napísal pastiersky list, v ktorom sa sťažoval na ľudí, ktorí si pred prijímaním kľakajú. Že vraj je to „prejav pýchy“ a že takýto veriaci len„zdržujú“. „Hneď som si pomyslel na teba, ty to tak robíš,“ povedal mi vyčítavo otec. Ktovie, pán biskup Galis by sa s takouto mentalitou možno pokúsil zahriaknuť aj samotného svätého Václava – že kráľ by sa mal predsa venovať niečomu inému ako siatiu nejakej pšenice, i keď by bola pre Eucharistiu. Ale spomenúc si na to, ako sa naši biskupi zachovali voči mocipánom počas covidovej hystérie, som si istý, žeby zostalo len pri pokuse. Aká škoda, že na čele nášho štátu stál Matovič s Čaputovou a nie niekto ako svätý Václav, či svätý Štefan Uhorský.

Ako prechovávať Kristovo Telo

Ale stredoveká úcta k Eucharistii sa prejavovala ešte ďalšími spôsobmi. Pamätáte sa na to, ako hanebne bolo Telo Kristovo uschované počas minuloročných Svetových dní mládeže za účasti pápeža Františka? Ako bolo v ohyzdných plastových nádobách? Áno, vyrobiť takéto nádoby bolo tiež „rýchle, lacné a účelné“. Ale bolo to úctivé? Bolo to aspoň trochu úctivé?

Dánsky autor píše o pápežovom menovcovi a patrónovi, svätom Františkovi z Assisi, že miloval Francúzsko viac ako všetky ostatné krajiny na svete: „lebo táto krajina preukazuje Telu Pána oveľa väčšiu úctu ako ostatní katolíci“, ako hovorieval. Johannes Jörgenssen pokračuje:

Svätý František prejavoval takú úctu a zbožnosť ku Kristovmu Telu, že v regule predpísal, ako horlivo sa majú bratia v okolitých provinciách starať o túto sviatosť, a napomínal všetky duchovné osoby a kňazov, aby prechovávali Kristovo Telo na slušnom a čestnom mieste, a keby to kňazi zanedbali, aby to za nich urobili bratia.“

Raz si takto sv. František zaumienil vyslať bratov do provincií s krásnymi a čistými oltárnymi nádobami a všade, kde našli Telo Pánovo uchovávané menej slušne, rozkázal, aby ho úctivo uložili do nových nádob. Ďalších zas poslal s peknými formami, aby sa v nich piekli pekné biele hostie.

Legendárny mních zvlášť napomínal kňazov, aby si ctili predovšetkým Sviatosť oltárnu. Hovorí sa, že keď kňaz odslúži svätú omšu (a vyspovedá ľudí), mohol by mať do konca pokojne aj voľno – všetky ostatné jeho činnosti sú už len doplnkom. Bez omše nie je kňaz kňazom. A bez Eucharistie nie je omša omšou.

Kráľovi poddaní

Počul som raz zaujímavú myšlienku: že všetky stredoveké štáty boli vystavané okolo Eucharistie; že kráľovstvá, králi i rytieri existovali, aby chránili nerušené slávenie svätej Eucharistie.

Dáva to zmysel. Rytieri existovali, aby chránili svojich kráľov. A Kristus – i v Eucharistii – je Kráľom kráľov. Pozemskí králi si teda mohli byť vedomí toho, že existujú, aby oni aj ich ríše chránili Pána v slávení svätej omše.

Počas vlaňajšej korunovácie britského kráľa Karola III. bolo zaujímavé, akú úctu mu prejavil jeho syn – jeho prvý poddaný a následník trónu. Kľakol si pred svojho otca a so zopätými rukami ako k modlitbe mu odriekal prísahu vernosti. Bola to veľmi dojímavá scéna a kráľ budil dojem, že mal čo robiť, aby sa mu z očí nespustili slzy.

Ilustračný obrázok, zdroj: snímka obrazovky/youtube.com

Keď princ môže prejavovať takúto úctu kráľovi, prečo teda my, obyčajní veriaci, nepreukazujeme Kráľovi kráľov rovnakú úctu? Prečo ho neúctivo berieme do našich rúk? Ako by to asi vyzeralo, keby princ William počas ceremónie nebol kľačal pred kráľom, ale bol by ho tam tľapkal po pleci alebo objímal? Bolo by to veľkolepé, alebo len veľkolepo povrchné?

Už si to konečne uvedomme: to, akú úctu stredovekí veriaci prejavovali zvlášť Eucharistii sa odzrkadľuje na veľkolepých chrámoch, aké jej vystavali. To, akú úctu Eucharistii prejavuje naša generácia, najlepšie vystihujú modernistické pseudokostoly obraté o všetku krásu a božskú vznešenosť. Toto my po sebe zanechávame ďalším generáciám.

Avšak ďalšie generácie už neprídu. Ak si opätovne neosvojíme pravú úctu k Telu Kristovmu, ak opätovne nezačneme budovať chrámy, ktoré aspoň trochu odzrkadľujú veľkoleposť Neba, potom stratíme kresťanstvo v našej krajine úplne.

Vysoko nad všetko ostatné

Svätý František vo svojom závete napísal:

Z môjho milého Ježiša nemôžem tu na zemi vidieť nič iné, ako jeho najsvätejšie Telo a Krv, nad ktorými majú moc kňazi, aby ich udeľovali a rozdávali. A chcem, aby sa tieto presväté tajomstvá Pána uctievali vysoko nad všetky ostatné veci a aby sa uchovávali vo vzácnych svätostánkoch.“

Čo viac k tomu dodať? Pán sa má uctievať vysoko nad všetko ostatné a nie brať do špinavých rúk.


PODPORTE PORTÁL CHRISTIANITAS

Váš príspevok je životne dôležitý pre udržanie a ďalší rozvoj portálu.
Prosíme Vás, podporte nás sumou:

5 € 10 € 20 € 50 €

Bráňme spolu vieru, rodinu a vlasť!

PDF (formát pre tlač)

Najnovšie články

List predsedovi KDH, Milanovi Majerskému

Má floridská diecéza jurisdikciu nad… Mesiacom?

Biskup Mutsaerts vyjadril podporu biskupovi Stricklandovi

Odovzdali sme petíciu za zastavenie škandalózneho predstavenia SND dehonestujúceho Nášho Pána Ježiša Krista