Kresťanská tradícia Európy: Oslavy a zvyky Veľkej noci

Karol Gazdík
12. mája 2023   Cirkev

Rád by som sa, skôr ako sa 40. deň po Veľkonočnej nedeli (prikázaný sviatok Nanebovstúpenie Pána) zhasne v tridentskej sv. omši po evanjeliu plameň na paškále – symbol, že vzkriesený Kristus vystupuje na nebesia, ešte pristavil pri oslavách a zvykoch, ktoré sa s Veľkou nocou i Svätým týždňom spájajú. Stále totiž prežívame veľkonočné obdobie, o ktorom hovoria Všeobecné smernice o liturgickom roku a o kalendári, že sa „slávi v radosti a plesaní ako jeden sviatočný deň, ba ako jedna „veľká nedeľa“.“

Predovšetkým sa v týchto dňoch spieva Aleluja, ako ešte podotýkajú smernice, a v nedeľných sv. omšiach sa počas liturgického úkonu asperges spieva prenádherná latinská antifóna Vidi aquam, a to až do Nedele Turíčnej vrátane nej.

Ľudové zvyky z blízkeho prostredia

Začal by som zľahka a to tým, čo mnohí poznáme – koláč v tvare baránka, ktorý nahradil vytrácajúci sa zvyk konzumovať reálne pečené jahniatko; kraslice, šibačka či polievačka. Slovenská etnologička Dr. Katarína Nádaská hovorí o baránkovi, že je to ikonografický symbol Ježiša Krista aj symbol toho, že kresťania si pripomínajú Jeho umučenie, ukrižovanie a zmŕtvychvstanie.

Radlinského Nábožné výlevy hovoria, že na Veľkú noc je okrem požívania baránka ešte viac zvykom požívať veľkonočné vajíčka, ktoré ľudia vopred krásne zafarbia, od čoho dostali aj meno kraslice. Vajce je obraz požehnania a úrodnosti prebúdzajúcej sa jari, obraz nového života a obraz hojnosti milostí veľkonočných sviatkov. Vajce je verným obrazom zmŕtvychvstania Krista. „Ako kuriatko vo vajci samo si naklope a otvorí škrupinu a tak vyjde z vajca, tak aj Kristus svojou mocou vyšiel spoza hrobného kameňa skôr, ako by ho bol niekto odvalil“, píše Radlinský.

Aj ortodoxní Gréci, rovnako ako my, poznajú tradíciu farbenia vajíčok, ale zameriavajú sa najmä na jednu farbu – červenú. Tá prirodzene symbolizuje krv Ježiša Krista, ktorá bola preliata pri Jeho ukrižovaní. V cárskom Rusku nadobudla podoba veľkonočného vajíčka ešte vyšší štandard. Myslím si, že Fabergého vajíčka nemusím nejako zvlášť predstavovať. Dôležitým faktom v tomto článku je, že aj oni boli spojené s Veľkou nocou. Vôbec prvé vajce vyrobil klenotník Carl Peter Fabergé v roku 1885 na objednávku pre ruského cára Alexandra III., ktorý si želal veľkolepý veľkonočný dar pre svoju manželku Máriu Fjodorovnu. Keď cár videl, ako na jeho mladú manželku tento dar zapôsobil, rozhodol sa, že pre ňu nechá vyrobiť podobné vajce každý rok. V tejto tradícii pokračoval aj Alexandrov syn Mikuláš II. až do revolúcie v roku 1917. Carl Peter Fabergé vyrobil medzi rokmi 1885 až 1917 údajne 69 takýchto vajec, 50 z nich pre cársku rodinu Romanovcov.

Iným všeobecným zvykom je oblievačka (stredné a východné Slovensko) a šibačka (západoslovenské oblasti) na Veľkonočný pondelok. Mnohí tvrdia, že zvyk šibačky má svoj pôvod v pohanstve – vŕbovým korbáčom sa pôvodne slobodným dievčatám symbolicky odovzdávala miazga a sila jari; iní zas tvrdia, že je to spomienka na bičovanie a opľúvanie Pána Ježiša, alebo na rozháňanie žien, ktoré rozchyrovali po meste Jeruzaleme, že Pán vstal z mŕtvych, a keďže ich inak nemohli rozohnať, oblievali ich vodou a bili ich korbáčmi. Ja som už ako malý poznal to druhé vysvetlenie, ktoré je aj vcelku logické.

Das Osterlachen

Presunieme sa z nám blízkeho prostredia do Nemecka, žiaľ pôvodcu mnohých rozkolov v Cirkvi, a to už od roku 1517. Práve nemecké krajiny stoja za tzv. Osterlachen – veľkonočným smiechom. V latinčine sa veľkonočný smiech uvádza ako risus paschalis a celkovo označoval zvyk rozosmiať účastníkov bohoslužby vo veľkonočnej kázni. V niektorých regiónoch – najmä v Bavorsku – bol neoddeliteľnou súčasťou kresťanských zvykov od 14. do 19. storočia.

Neexistujú žiadne zdroje o pôvode tohto javu. Vie sa len, že veľkonočný smiech je jedinou formou, v ktorej bol smiech zahrnutý do kresťanského slávenia v sakrálnom prostredí. Smiech, hlavne ten, ktorý bol výsledkom obscénnosti, sa obzvlášť v minulosti vnímal ako produkt diabla. Ako je teda možné, že pri tejto príležitosti bol vítaný a to dokonca v kostole? Pôvodný zmysel veľkonočného smiechu mal však svoje posolstvo, ktoré dnešný nemecký klérus pri oživovaní tohto zvyku do istej miery zneužíva na degradovanie sv. omše na akési divadlo či cirkus. Treba si totiž uvedomiť, že veľkonočný smiech bol v stredoveku súčasťou kázne, ktorá bola pôvodne realizovaná mimo slávenia liturgie. Nenarúšalo to tak vážnosť sv. omše, ktorá je Obetou Kríža.

No a aké je to posolstvo risus paschalis? Základným cieľom veľkonočného smiechu bolo skrátka vyjadrenie veľkonočnej radosti. Smiech mal odzrkadľovať momentálnu nadradenosť nad smrťou, ktorá bola Kristom porazená, a tak je vystavená posmechu. Smrti sa v tomto kontexte vysmieva aj apoštol Pavol: „Smrť, kde je tvoje víťazstvo? Smrť, kdeže je tvoj osteň? Ostňom smrti je hriech a silou hriechu je zákon. Ale vďaka Bohu, ktorý nám dal víťazstvo skrze nášho Pána Ježiša Krista.“ (1Kor 15,55–57)

Veľkonočný smiech bol aj spôsobom vtipnej kritiky svetských či cirkevných vrchností. Kazateľský štýl viedenského dvorného kazateľa a cisárskeho dvorného kaplána Abrahama a Sancta Clara, OAD (Ordo Augustiniensium Discalceatorum) z čias baroka treba považovať v prípade risus paschalis za príkladný. Mal byť produktom nejakého príbehu či rozprávky s vtipnou myšlienkou a samozrejme tiež poučením. Vidíme však, že už v dobách neskorého stredoveku sa pôvodný zmysel veľkonočného smiechu začal zvrhávať. Začali sa totiž objavovať pokusy rozosmiať komunitu obscénnymi činmi a slovami, čoho sa potom vďačne chytali protestantskí reformátori a využívali to na svoju kritiku katolíckej Cirkvi.

Práve termín risus paschalis pochádza od reformátora Johannesa Ökolampada, ktorý proti tomuto zvyku napísal list, v roku 1518 publikovaný Wolfgangom Fabriciom Capitom. V 18. storočí už bol veľkonočný smiech čoraz zriedkavejší. V istom období sa zachovali len veľkonočné rozprávky. Regensburské diecézne konštitúcie z roku 1835 zakazovali v kázňach používať „bájky, rýmované básne a nejasné veci“, ktoré sa vymykali pôvodnému zmyslu veľkonočného smiechu. Smiech ako produkt lacného a plytkého vtipu určite do chrámu nepatrí, no smiech ako produkt inteligentného vtipu vychádzajúceho z kontextu danej veľkonočnej radosti mal určite v tej dobe svoje opodstatnenie. Vymyslieť však takýto vtipný a poučný príbeh bola veľká a ťažká výzva, na ktorú určite nemal každý kňaz patričnú „kapacitu“.

Scoppio del Carro

Pokračujme však ďalej a presuňme sa z Nemecka na územie Talianska, konkrétne do Florencie. Scoppio del Carro, v preklade „Výbuch voza“, je obľúbená ľudová tradícia práve v tomto meste renesancie. Tento rok zaplavilo sociálne siete video, na ktorom florentský arcibiskup Giuseppe kardinál Betori odetý v barokových paramentoch prichádza počas spevu Glorie vo veľkonočnej omši, za zvukov organu a vyzváňania zvonov, k jednému z múrov dómu Santa Maria del Fiore v blízkosti hlavného oltára. Tu sviečkou s veľkonočným plameňom zapaľuje zápalný knôt, ktorého iskra putuje smerom hore a zapaľuje raketu v podobe mechanickej holubice „colombina“. Tá po natiahnutom drôte preletí cez celú katedrálu smerom von z hlavného vchodu a tam odpáli pristavený 9,1 m vysoký voz s ohňostrojom a vráti sa naspäť.

Tento starý voz má už takmer 500 rokov. Ráno na Veľkonočnú nedeľu sa presúva z Porta al Prato na námestie Piazza del Duomo. Voz, ktorý ťahá záprah bielych volov ozdobený girlandami prvých jarných kvetov a byliniek, sprevádza 150 vojakov, hudobníkov a ľudí v šatách z 15. storočia. Ohňostroj trvá približne 20 minút. Úspešná ukážka z „Výbuchu voza“ má zaručiť dobrú úrodu, stabilný občiansky život a dobrý biznis.

Udalosť Scoppio del Carro má svoj pôvod v prvej križiackej výprave, keď Európania obliehali mesto Jeruzalem. V roku 1097 bol Pazzino de’ Pazzi, Florenťan z prominentnej rodiny, podľa tradície prvým človekom, ktorý zdolal múry Jeruzalema. Ako odmenu za tento akt statočnosti mu jeho veliteľ daroval tri pazúriky (kresacie kamienky) z Chrámu Božieho hrobu, ktoré potom odniesli späť do Toskánska. Sú uložené v kostole Santi Apostoli.

Stalo sa zvykom, že z týchto pazúrikov sa na Veľkú noc kresal „svätý oheň“, ktorý potom roznášali po meste skupiny mladých mužov s fakľami. Neskôr sa „svätý oheň“ distribuoval odpaľovaním z veľkej sviece, ktorá sa viezla na voze do katedrály. Z toho sa vyvinula súčasná okázalá tradícia.

Procesie bratov kajúcnikov

Za ďalším príkladom tradičných osláv Veľkej noci poputujeme do španielskej Andalúzie. To najlepšie skrátka nakoniec. Tradičná Semana Santa, teda Svätý týždeň, sa v Španielsku oslavuje naozaj vo „veľkom štýle“. Svätý týždeň v Španielsku bol dokonca v roku 2017 vyhlásený za reprezentatívnu manifestáciu nehmotného kultúrneho dedičstva. Čomu vďačí Španielsko za takéto medzinárodné uznanie?

V období od Palmovej (Kvetnej) nedele do Veľkonočnej nedele sa totiž v mestách naprieč Španielskom konajú okázalé kajúcne sprievody. Najkrajšie sú práve v Andalúzii. Na týchto procesiách sa zúčastňujú členovia rôznych bratstiev kajúcnikov známi ako Cofrades, Nazarenos, Fariseos či Penitentes. Najznámejší a najzáhadnejší sú Nazarenos. Tieto bratstvá sú vo všeobecnosti kresťanské dobrovoľné združenie laikov vytvorené za účelom podpory špeciálnych diel kresťanskej lásky alebo zbožnosti a sú schválené cirkevnou hierarchiou. Jednotliví členovia skladajú sľub, že budú v sprievodoch a procesiách sprevádzať svojich patrónov.

Ich poslaním však nie sú len okázalé procesie. Religiozita členov a ich túžba po osobnej odmene v posmrtnom živote sa odzrkadľuje v aktivitách bratstva, ako napríklad účasť na pohrebnej omši, dobrovoľníctvo v miestnych nemocniciach, rozdávanie darov pre miestne siroty, predaj a príprava chleba používaného na miestne náboženské sviatky; v prípade minulosti aj sprevádzanie odsúdených počas inkvizície, či pochovávanie mŕtvych počas epidémií a podobne.

Na niekoľkohodinových kajúcnych procesiách putujú mnohí bratia kajúcnici bosí, často tiež so spútanými členkami. Niektoré skupiny sa aj umŕtvujú v podobe bičovania, podobne ako kedysi flagelanti. To však nie je všetko. Určení členovia nosia v procesiách obrovské vyzdobené plošiny pasos (tróny) s veľkými sochami ukrižovaného Krista, Krista nesúceho kríž, sochami svätých či Panny Márie – závisí to od tematiky dňa. Okrem toho sú tieto plošiny, svojou hmotnosťou približujúce sa k jednej tone, vyzdobené baldachýnmi, hromadou kvetín, sviečok alebo lámp. Určite to nie je príjemné niesť na svojich ramenách, ako to robia tzv. „muži trónu“ alebo dokonca na zátylkoch (siedmy krčný stavec) s pomocou vrecoviny, ako to robia pre zmenu tzv. costaleros, ktorí sú ukrytí v konštrukcii pod plošinou. Je to doslova krížová cesta – ťarcha na krku a pomalý krok; mnohokrát v snahe prejsť pod prípadným oblúkom „kráčajú“ títo chlapi aj kolenačky!

Tieto procesie sa zastavujú pri spontánnych alebo naplánovaných spevoch saetas. Saeta je kvílivá pieseň katolíckej Andalúzie, ktorá sa datuje do mnohých storočí. Saeta antigua pravdepodobne vznikla recitáciou žalmov pod vplyvom liturgickej hudby. Saetu, ktorá má žalostnú emocionálnu intenzitu a dramatický náboj, spieva saetero, často z balkóna označeného bohatou zamatovou látkou, a môže byť adresovaná soche Ježiša pod ním, v jeho agónii na Via Dolorosa, alebo jeho trpiacej matke Márii.

Špecifickým znakom bratov kajúcnikov Nazarenos aj Fariseos, ktorý okamžite upúta vašu pozornosť, sú ich zvláštne habity obsahujúce špicaté kužeľovité čiapky capirotes. Svojím vizuálom pripomínajú neslávne známy Ku-klux-klan – bielu, rasistickú, nenávistnú a antikatolícku skupinu. Bol to však tento klan, ktorý sa v spôsobe maskovania inšpiroval od Nazarenos, nie naopak. No vďaka tejto negatívnej reklame vzbudzuje pohľad na tradične odetého brata kajúcnika znepokojenie, a to i v radoch veriacich katolíkov, ktorí túto problematiku nepoznajú.

Bratstvá túto čiapku capirote zakrývajú látkou, ktorá prekrýva aj tvár kajúcnika – pozornosť nemá byť sústredená na jeho osobu, ale na Boha. Látka v tvárovej časti má pochopiteľne dva otvory, cez ktoré môže kajúcnik vidieť. Na capirote býva jemným zlatom vyšívaný znak bratstva, ktorý ešte dopĺňa prípadná medaila nosená na krku. Farby kapucní a capirote identifikujú jednotlivé bratstvá, ale tiež odkazujú na niektoré symboly. Napríklad červená farba znázorňuje vyliatu krv Krista, čierna smútok, biela čistotu, fialová pokánie a zelená nádej.

Používanie capirote alebo coroza (spolu s vrecovým odevom sanbenito) bolo v Španielsku predpísané svätým úradom inkvizície. Zatknuté osoby museli na verejnosti nosiť papierové capirote na znak verejného poníženia a pokánia. Najviac boli tieto čapice hanby používané počas Auto-da-fé. Tvrdošijní kacíri, ktorí boli odsúdení na trest smrti, nosili červenú corozu. Ostatné tresty používali iné farby. Keď bola inkvizícia zrušená, symbol trestu a pokánia bol v katolíckych bratstvách zachovaný, preto sa špicatá kužeľovitá čiapka capirote používa dodnes. Mimochodom, kužeľovitý tvar tejto čiapky odkazuje na zblíženie sa kajúcnika (v minulosti odsúdeného) s nebom.

Pôsobenie v bratstvách je v Španielsku rodinnou tradíciou dedenou z pokolenia na pokolenie. V sprievodoch môžete vidieť celé rodiny – mužov, ženy a aj ich deti. Z videí som zachytil, že deti bratov kajúcnikov občas plnia v procesiách aj drobné roly, napríklad nesú kadidlo alebo priamo vykonávajú akýsi „obrad cukríkov“. Detskí diváci sledujúci procesie totiž od bratov kajúcnikov častokrát pokrikmi pýtajú nejakú tú sladkosť. A aj ju dostanú. Či už od detí bratov kajúcnikov alebo priamo od nich.

Existuje viacero typov procesií. Najslávnejšia procesia v meste Sevilla je tzv. La Madruga počas Veľkého piatku. Tento sprievod začína na úsvite – preto názov „madruga“, čo znamená „skoro ráno“ – a môže trvať až do popoludnia. Sochy na plošinách sa prepletajú mestom až 14 hodín za verného plaču a spevu Panne Márii a Ježišovi. Toto podujatie navštevujú státisíce ľudí, či už z náboženských alebo iných dôvodov. Ďalšou veľkolepou sevillskou procesiou je sprievod El Silencio (zajatý Kristus), ktorá sa koná v úplnom tichu a tme.

Na záver by som rád vyslovil skromné želanie. Dúfam, že minimálne čitatelia portálu Christianitas.sk si už nebudú do budúcna zamieňať bratov Nazarenos s rasistickou skupinou Ku-klux-klan. Viem, že pohľad na nich môže vyvolávať znepokojenie, no ich úmysly sú na rozdiel od spomínaného klanu čisto náboženské.

PDF (formát pre tlač)