Klaňajú alebo neklaňajú sa katolíci obrazom? Poučme sa o tom u svätého Tomáša Akvinského

Jozef Duháček
29. novembra 2024   Cirkev   Komentár

Protestanti katolíkov vždy obviňovali z klaňania sa obrazom, teda z idolatrie – modloslužby. Štandardná odpoveď katolíckych apologétov odmieta toto obvinenie a poukazuje na to, že obrazy si len „ctíme“. Lenže treba povedať, že táto odpoveď je nielen hrubo nedostatočná, ale koliduje s jazykom našej Tradície, ako ju podávajú spisy veľkých svätcov. Kto nie je lenivý a nie je mu proti vôli čítať aj knihy napísané pred posledným koncilom, ľahko môže nájsť u sv. Tomáša stať o adorácií obrazov. Ak sa s tým protestanti vytasia pred netrénovaným katolíckym apologétom, tak ten je v koncoch a nedokáže povedať nič rozumné.

Najlepšie, čo sa dá spraviť, je ísť k samotnému Tomášovi, ktorý na rozdiel od dnešných Halíkov a Kasperov a Fernándezov hovorí jasne a v súlade s Tradíciou.

Podľa sv. Tomáša, prvý a najdôležitejší vonkajší úkon náboženstva (religio), teda cnosti nábožnosti (ST IIa-IIae, q. 81–100) je klaňanie sa (adoratio). Tu je treba dať pozor na terminológiu. Adoráciu by sme mohli považovať za synonymum „bohopocty“, teda takej formy uctievania, ktorá je vyhradená len Bohu. Lenže sv. Tomáš Akvinský na tomto mieste nezavádza mačkopsov, ako požehnávanie teplého páru naraz a pritom ako jednotlivcov a zároveň bez požehnávania ich teplého zväzku, ale pokračuje v prevzatej tradícii a drží sa, v jeho dobe už ustáleného, komplexného a prepracovaného teologického slovníka, v ktorom je úcte, vzdávanej výhradne iba Bohu, vyhradený zvláštny latinský výraz, latria (z gréckeho λατρεία, latréia).

Adoráciou sv. Tomáš myslí konkrétny spôsob fyzického postoja tela, ako ukláňanie, pokľaknutie, prostrácia a pod. pred niečím svätým, alebo niečím hodným úcty a uctievania. Teda adoratio primárne značí fyzický úkon, súbor telesných postojov a pohybov. V kontexte bohopocty sú tieto úkony adorácie samozrejme konané ako vonkajšie znaky vnútorného uctievania (latrie), ale samé o sebe sú len telesnými úkonmi. Tak možno vysvetliť Tomášovu vetu, ktorá hovorí, že katolíci môžu a majú „adorovať“ obrazy.

Ale problém je hlbší. Sv. Tomáš, ako to niektorí interpretujú, tu akoby hovoril, že máme latriu vzdávať aj obrazom. Že klaňanie, ktoré patrí len Bohu, treba vzdávať obrazom. Je to naozaj tak?

Jeden z najdôležitejších praktických postrehov, ktoré sv. Tomáš v kristológii urobil a ktorý nie je úplne samozrejmý, je, že Kristovo človečenstvo, hoci samo o sebe bolo stvorené, si zasluhuje „poklonu latrie“. Odvodzuje to z hypostatickej jednoty s Druhou Osobou Najsvätejšej Trojice: „poklona latrie sa nevzdáva Kristovmu človečenstvu len pre ono samé, ale pre Božstvo, s ktorým je spojené“.(i) To kontrastuje s „dúliou“, čo je druh úcty, ktorá sa vzdáva svätým a ich ostatkom a hyperdúliou, ktorá sa vzdáva len Matke Božej.

Mnohých prekvapí, že Kristovo človečenstvo nie je jediným stvorením, ktoré si zasluhuje latriu. Sú i iné veci, ktoré sú formálne pridružené ku Kristovmu človečenstvu a tak si zasluhujú latriu (ale nenesú so sebou hriech idolatrie). Sú to: pravý Kríž – skutočný historický nástroj Kristovho umučenia – a tiež každý obraz či ikona Krista. Ikonou a obrazom, podľa II. nicejského koncilu (AD 787) mienime akékoľvek výtvarné znázornenie Krista alebo Kristovho Kríža, či fresku, či mozaiku z „farieb, kamienkov, alebo iného vhodného materiálu umiestnenú vo svätých Božích kostoloch, na posvätných nádobách, rúchach, na stenách či doskách, v domoch, alebo na uliciach“. Tento koncil sa zaoberal, ako sme nedávno v našom seriáli o bludoch a herézach podrobnejšie písali, ikonoklazmom, obrazoboreckou herézou, ktorá sa aj vďaka nenávisti, ktorú čerstvo zrodený islam prechovával k náboženskej ikonografii, vkradla do Cirkvi.(iv) Herézy a bludy, XIV. časť: Ikonoklazmus, 1/2, Herézy a bludy, XIV. časť: Ikonoklazmus, 2/2

Je zaujímavé, že v inom texte sa sv. Tomáš Akvinský opäť odvoláva na sv. Jána Damascénskeho a jeho citáciu sv. Bazila. „Damascénsky cituje Bazila: „Úcta prinášaná obrazu sa vzťahuje k jeho modelu“ tzn. vzoru. Ale ten vzor, konkrétne Kristus, je uctievaný poklonou latrie a preto je tak uctievaný aj Jeho obraz.“(v) Potom nasleduje pozoruhodný text, v ktorom sv. Tomáš použije aristotelovskú semiotiku ako základnú premisu pre uchopenie problému svojím vlastným spôsobom:

Ako hovorí Filozof v knihe De Memoria et Reminiscentia, od mysle k obrazu je dvojaký pohyb: jeden je naozaj smerom k obrazu samotnému, ako k určitej veci; druhý k obrazu, nakoľko je to obraz niečoho iného. Medzi týmto pohybmi je takýto rozdiel: prvý, ktorý sa vzťahuje k obrazu samému ako k určitej veci, sa líši od pohybu k zobrazenej veci. Druhý, ktorý je pohybom k obrazu, ako zobrazeniu inej veci je ten istý, ako pohyb mysle k tej zobrazenej veci. Preto musíme povedať, že žiadna úcta nie je preukazovaná Kristovmu obrazu, nakoľko je to obraz, napríklad vyrezanému alebo maľovanému na dreve, pretože úcta sa vzdáva len rozumnej bytosti. Z toho plynie, že úcta sa vzdáva obrazu len ako zobrazeniu Krista. A preto sa Kristovmu obrazu musí vzdávať tá istá úcta, ako Kristovi samotnému. Pretože je Kristus uctievaný poklonou latrie, aj Jeho obraz musí byť uctievaný poklonou latrie.(vi)

Inak povedané, o obraze možno uvažovať dvojako. Ako o veci o samotnej a ako o znaku. Keď uvažujeme ako o veci samotnej, vtedy ho neberieme nutne tak ako objekt, ktorý obraz zobrazuje. Ale pokiaľ o ňom uvažujeme ako o znaku, berieme ho ako objekt, ktorý zobrazuje. Ak napríklad muž pozrie na fotografiu svojej manželky, je úplne rozumné povedať: „Milujem ťa“. Nikto si nebude myslieť, že miluje obrázok samotný, neživý predmet. Všetok jeho cit je namierený k osobe manželky, akoby v tom tá fotografia nijako nefigurovala.

Ak parafrázujeme Bazila a Damascénskeho, jeho vzťah k obrazu smeruje k jeho vzoru. Preto nezáleží, či ukáže na obraz a povie „Milujem ju“, alebo ukážem priamo na manželku a poviem „Milujem ju“. Tá istá láska je vyjadrená oboma spôsobmi. Sv. Tomáš Akvinský podobne hovorí, že v prípade náboženskej úcty nezáleží na tom, či sa latria vzdáva Kristovi priamo, alebo prostredníctvom obrazu či ikony. Je to tá istá latria. Bohopocta nie je smerovaná na obraz ako vec, ale na Krista skrze ten obraz, ktorý je len znakom, ktorý vedie myseľ ku Kristovi.

Keď takto vyložil doktrínu o uctievaní obrazov, stojí sv. Tomáš pred problémom vysvetliť, prečo bolo v židovskom Starom zákone uctievanie obrazov zakázané, ale s Kristom tento zákaz prestal platiť. Nemôže len konštatovať, že zákaz sa vzťahuje iba na klaňanie sa obrazom, ale kresťania ich len uctievajú, lebo mnohí jeho súčasníci by sa ohradili. Namiesto toho postuluje náuku o tom, že Kristove obrazy si tiež zasluhujú poklonu latrie. Jeho odpoveď prichádza s dvojakým hnutím mysle k obrazu a tvrdí, že kým v Starom zákone adorácia obrazov znamenala uctievanie pohanských bohov, od Kristovho príchodu, uctievanie obrazov je uctievaním Boha, ktorý sa stal človekom.

Pretože, ako bolo povedané vyššie, pohyb k obrazu je to isté ako pohyb k veci, uctievanie obrazov je zakázané tak ako je zakázané uctievanie veci, ktorú obraz predstavuje. Preto na tomto mieste rozumieme zákaz uctievania tých obrazov, ktoré pohania vytvorili k úcte svojim vlastným bohom. Ale nebolo možne vytvoriť telesný obraz Boha, pretože Boh je netelesný. Ako hovorí sv. Ján Damascénsky: „Je najvyššou nerozumnosťou a bezbožnosťou maľovať to, čo je Božské.“ Ale pretože v Novom zákone sa Boh stal človekom, možno Ho uctievať v obraze Jeho telesnosti.(vii)

Inak povedané, podľa sv. Tomáša Akvinského je veľký rozdiel medzi kresťanmi a Židmi, ohľadom uctievania obrazov, spôsobený tým, že v judaizme nemožno Boha, ako netelesnú bytosť zobraziť, ale kresťania veria, že Boh prijal ľudské telo a teda je možné ho nielen výtvarne zobraziť, ale skrze obrazy aj uctievať.

Tu sa vyplatí urobiť pár postrehov o recepcii tejto doktríny v neskoršom štádiu katolíckej teológie. Takýto teologický prístup k zvyku uctievať obrazy nemá s Akvinským len Damascénsky, ale aj iní dôležití teológovia 13. storočia, Albert, Bonaventúra a Suma Fratris Alexandri. V modernej teológii to však nie je samozrejmosť. Neskorší bohoslovci ako Bellarmin, Bossuet a Petavius učili, že obrazom nenáleží poklona latrie, ale poklona dúlie.(viii) Tento novší názor sa stal východiskom pre súčasnú katolícku teológiu, katechetiku a apologetiku a napriek tomu sa k Akvinskému a Damascénskemu niektoré teologické knihy nekonzistentne odvolávajú.

Napríklad KKC (z roku 1992) učí, že „úcta vzdávaná posvätným obrazom je „nábožná úcta“ a nie adorácia, ktorá sa vzdáva len Bohu“.(ix) Na počudovanie, katechizmus vzápätí cituje pre podporu tohto tvrdenia sv. Tomáša  Akvinského: Náboženský kult sa nepreukazuje obrazom, nakoľko sa berú do úvahy v sebe samých ako nejaké veci, ale nakoľko sú obrazmi, ktoré vedú k vtelenému Bohu. No úkon (úcty), ktorý smeruje k obrazu ako obrazu, sa nezastavuje pri ňom, ale smeruje k tomu, koho je obrazom.“(x)

Hoci katechizmus cituje len toľko, sv. Tomáš pokračuje: „Preto sa ani latria ani cnosť nábožnosti nelíšia skutočnosťou, že nábožné uctievanie sa vzdáva obrazom Krista.“(xi) Text sv. Tomáša jasne poukazuje na také uctievanie obrazov, ktoré sa nezhoduje s tým, čo hovorí katechizmus, pretože základná myšlienka textu sv. Tomáša je, že Kristovi a Jeho obrazom sa vzdáva tá istá latria, podľa vyššie uvedeného rozlíšenia.

Niektorí tomisti to upresňujú alebo možno komplikujú pojmom „relatívna latria“, aby opísali poklonu, ktorú treba vzdávať Kristovým obrazom. Táto terminológia nás však nesmie viesť k názoru, že latria vzdávaná obrazu je iná, ako latria vzdávaná Kristovi. Obrazu je naozaj vzdávaná latria vo vzťahu ku Kristovi, ktorý je jeden terminus vzťahu latrie. Ale ako hovorí sv. Tomáš, je to jeden pohyb mysle, ktorý sa vzťahuje ku Kristovmu obrazu i ku Kristovi samotnému a jedna a rovnaká latria sa prináša obom.

Z toho treba urobiť záver, že my sa klaniame obrazom (kľakáme pred nimi, ukláňame sa a pod.). Ale „adorácia“ v tomto zmysle označuje len vonkajší náboženský úkon. Vnútorný náboženský úkon, ktorý je touto adoráciou navonok vyjadrovaný, závisí na tom, čí je to obraz. Ak je to Kristov obraz, tak potom latriu vzdávame aj obrazu, presnejšie, Kristovi, ktorý je zobrazený na tom obraze. Nevzdávame latriu obrazu, pretože je to obraz, ale pretože je to obraz Krista, Bohočloveka. Ak je na obraze svätec, vzdávame obrazu dúliu, lepšie povedané, vzdávame ju svätcovi na obraze. Hyperdúliu, ak ide o Božiu Matku. Nie je na tom nič zlé. Je to ten istý myšlienkový pohyb smerovaný k obrazu i osobe na obraze. Kristus si predsa zasluhuje rovnakú latriu alebo klaňanie, či osobne či zobrazený. Robiť inak by predstavovalo zneužitie obrazov.

Buďme tradičnými katolíkmi. Nenechajme si nasilu vnucovať nekatolícku (protestantskú) kultúrnu precitlivenosť a hystériu a nestrácajme vedomie dôležitosti a hodnoty katolíckej ikonografie, posvätných sôch a náboženského umenia vo všeobecnosti. S pevnou dôverou sa klaňajme Kristovi na obrazoch i sochách. A ctime si aj obrazy našich svätých. Preto tieto sväteniny zdobievali a mali by opäť zdobiť naše kostoly, ktoré sa po koncilovej reforme zariaďujú a stavajú podobne ako kalvínske modlitebne.

Ikony sú mocné zdroje nábožnosti a nie obyčajné dekorácie. Cirkev do nich vkladá ako v mocné sväteniny, ako v „okná do Neba“ toľko dôvery, že ich obrane dokonca venovala celý ekumenický koncil. Východné cirkvi majú krásny zvyk oslavovať tento koncil ako „Víťazstvo ortodoxie“, a každý rok na prvú Pôstnu nedeľu konajú procesie s ikonami okolo svojich kostolov. Je to veľkolepý pohľad. Napodobňujme ich v obrane viery skrze tieto nádherné trofeje Vtelenia.

(i) ST III.25.2 ad 1: „Adoratio latriae non exhibetur humanitati Christi ratione sui ipsius, sed ratione divinitatis cui unitur.“
(ii) Ibid. s.c.: „Adoratio latriae non exhibetur humanitati Christi ratione sui ipsius, sed ratione divinitatis cui unitur.“
(iii) Ibid., c.: „Sed quia, ut dicit Damascenus, si dividas subtilibus intelligentiis quod videtur ab eo quod intelligitur, inadorabilis est ut creatura, scilicet adoratione latriae. Et tunc sic intellectae ut separatae a Dei verbo, debetur sibi adoratio duliae, non cuiuscumque, puta quae communiter exhibetur aliis creaturis; sed quadam excellentiori, quam hyperduliam vocant.“ 
(iv) Second Council of Nicaea (Denzinger 302 [600]; Mansi 12, 377D): „tam quae de coloribus et tessellis, quam quae ex alia materia congruenter in sanctis Dei ecclesiis, et sacris vasis et vestibus, et in parietibus ac tabulis, domibus et viis…“
(v) ST III.25.3 s.c.: „Damascenus inducit Basilium dicentem, imaginis honor ad prototypum pervenit, idest exemplar. Sed ipsum exemplar, scilicet Christus, est adorandus adoratione latriae. Ergo et eius imago.“ 
(vi) ST III.25.3c: „Respondeo dicendum quod, sicut philosophus dicit, in libro de Mem. et Remin., duplex est motus animae in imaginem, unus quidem in imaginem ipsam secundum quod est res quaedam; alio modo, in imaginem inquantum est imago alterius. Et inter hos motus est haec differentia, quia primus motus, quo quis movetur in imaginem prout est res quaedam, est alius a motu qui est in rem, secundus autem motus, qui est in imaginem inquantum est imago, est unus et idem cum illo qui est in rem. Sic igitur dicendum est quod imagini Christi inquantum est res quaedam, puta lignum sculptum vel pictum, nulla reverentia exhibetur, quia reverentia debetur non nisi rationali naturae. Relinquitur ergo quod exhibeatur ei reverentia solum inquantum est imago. Et sic sequitur quod eadem reverentia exhibeatur imagini Christi et ipsi Christo. Cum igitur Christus adoretur adoratione latriae, consequens est quod eius imago sit adoratione latriae adoranda.“
(vii) ST III.25.3 ad 1: „Et quia, sicut dictum est, idem est motus in imaginem et in rem, eo modo prohibetur adoratio quo prohibetur adoratio rei cuius est imago. Unde ibi intelligitur prohiberi adoratio imaginum quas gentiles faciebant in venerationem deorum suorum… Ipsi autem Deo vero, cum sit incorporeus, nulla imago corporalis poterat poni, quia, ut Damascenus dicit, insipientiae summae est et impietatis figurare quod est divinum. Sed quia in novo testamento Deus factus est homo, potest in sua imagine corporali adorari.“
(viii) Cf. F. Cabrol, „The True Cross,“ in The Catholic Encyclopedia, New York: Robert Appleton Company, 1908.
(ix) Catechism of the Catholic Church, no. 2132: „Honor sanctis imaginibus tributus est reverens veneratio, non adoratio quae soli Deo convenit.“
(x) ST II-II.81.3 ad 3: „Imaginibus non exhibetur religionis cultus secundum quod in seipsis considerantur, quasi res quaedam: sed secundum quod sunt imagines ducentes in Deum incarnatum. Motus autem qui est in imaginem prout est imago, non sistit in ipsa, sed tendit in id cuius est imago.“
(xi) Ibid.: „Et ideo ex hoc quod imaginibus Christi exhibetur religionis cultus, non diversificatur ratio latriae, nec virtus religionis.“

PDF (formát pre tlač)