Keď krvavé chodidlá kráčali k večnosti alebo Cristeros a ich najmladší mučeník „Joselito“

Karol Gazdík
11. februára 2026   Cirkev História Politika   Prenasledovanie kresťanov

V utorok 10. februára sme si mohli pripomenúť mučenícku smrť štrnásťročného chlapca, ktorý by nás svojou odvahou a neoblomnou vierou rozhodne „schoval do vrecka“. Práve 10. februára 1928 bol nehanebne popravený José Luis „Joselito“ Sánchez del Río. Preto by som si dovolil svojím článkom nadviazať na krátku správu nášho portálu Christianistas.sk z 9. februára – 100. výročie povstania cristeros – a trochu dejinne rozvinúť túto dramatickú etapu mexických dejín. Keď totiž štát začne obmedzovať náboženstvo, je to krok k tyranii. Boh je skrátka rivalom tých, ktorí sú pri moci.

Dejinný kontext a pozadie

Koncom 19. storočia boli mexické ľavicové a pravicové politické skupiny už hlboko polarizované. Osvietenské ideály z Francúzska vyvolali početné celoštátne debaty o užitočnosti náboženstva, obzvlášť toho katolíckeho. Vo veľkom boli volení antiklerikálni politici, pričom proticirkevný postoj sa neustále zvyšoval.

Mexickí konzervatívci vedení yucatanským právnikom José Mariom Gutiérrezom (po svojej porážke v občianskej vojne v Mexiku v roku 1860 žili v európskom exile) sa zúfalo obrátili na Napoleona III., aby im zabezpečil európskeho katolíckeho vládcu. Toho našli v Rakúskom cisárstve. V roku 1859 sa preto prvýkrát obracajú na arcivojvodu Ferdinanda Maximiliána, brata cisára Františka Jozefa I., s návrhom, aby sa stal mexickým cisárom. Ich ponuku najskôr neprijal a jeho rodina ho od mexickej koruny rovnako tak odrádzala. Avšak po tom, čo armáda Napoleona III., pod velením generála Elieho Foreya, dobyla Ciudad de México a vyhlásila cisárstvo, Maximilián v roku 1863 mexickú korunu prijíma a zasadne na trón ako Maximilián I. Mexický.

Maximilián sa však ku zdeseniu konzervatívcov ukázal byť značným liberálom, ktorý podporoval protikatolícku ústavu z roku 1857. Cirkev od neho žiadala navrátenie svojich privilégií a práv, ktoré jej odňal režim Benita Juáreza, no to však Maximilián odmietol, čím si klérus proti sebe popudil. Po tom, čo v roku 1865 skončila americká občianska vojna medzi Úniou a Konfederáciou, znovu zjednotené Spojené štáty americké začali podporovať Juárezových povstalcov. K tomu Napoleon III. vzhľadom k odporu Mexičanov aj americkému tlaku pod vplyvom Monroeovej doktríny sťahuje v roku 1866 francúzsky expedičný zbor z Mexika, čím je Maximiliánova vláda značne oslabená. Maximilián však v Mexiku z pocitu lojality zotrval. Republikáni zvíťazili, Maximiliána našli, zajali a odsúdili na trest smrti. Maximilián podplatil vojakov, ktorí ho mali zastreliť, aby ho nestrieľali do hlavy. Chcel, aby sa mu jeho matka mohla pozrieť do tváre. Následne bol Maximilián za znenia melódie La Palomy zastrelený.

Moci sa znovu ujal Benito Juárez. Počas dlhej vlády (slobodomurára) Porfiria Díaza si Cirkev a veriaci mohli trochu vydýchnuť, protikatolícka politika sa značne zmiernila. V roku 1910 však vypukla tzv. mexická revolúcia, ktorej jedným z cieľov bolo úplne pacifikovať vplyv Cirkvi a odobrať veriacim ich práva. Katolíci boli považovaní za frakciu, ktorá sa stavala proti mexickej nezávislosti, konzervatívci boli preto vnímaní ako „súčasť sutany“. Mnohí generáli revolúcie však stále obhajovali „protipokrokovú povahu“ Cirkvi a väčšiny náboženstiev. Preto neskorším vojenským prevratom, vedeným generálom Victorianom Huertom, bol vo februári 1913 prezident Francisco Ignacio Madero González zvrhnutý a zavraždený. Podporovatelia porfirovského režimu sa tak vrátili do svojich úradov.

Po zosadení Huertu v roku 1914 boli členovia Národnej katolíckej strany a vysokopostavení cirkevní predstavitelia obvinení zo spolupráce s Huertovým režimom a katolícka Cirkev bola vystavená revolučným nepriateľským akciám a prudkému antiklerikalizmu zo strany mnohých severných revolucionárov. Novú revolúciu teda vyhrala konštitucionalistická frakcia (bojujúca proti konvencionalistickej frakcii) a jej vodca Venustiano Carranza dal vypracovať novú ústavu, ktorá postavila katolicizmus mimo zákon. Katolícka Cirkev bola totiž konštitucionalistami vnímaná ako konkurenčné centrum moci. Konštitucionalisti boli centralizátori, ktorí sa snažili upevniť moc vo federálnej vláde, a takáto konkurenčná mocenská štruktúra nemohla byť tolerovaná. A podobne ako väčšina revolučných hnutí 20. storočia, vnímali náboženstvo marxistickým pohľadom (aj keď neboli priamo marxistami) ako „ópium más“, ako utláčateľa ľudu.

„Carrancisti“ verili, že kňazi vlastnou propagandou poštvali ľudí proti nim a že všetci nepriatelia sú platení biskupmi. Carranza celkovo spájal Cirkev s peniazmi a hromadením bohatstva. Jeho plán na „záchranu Mexika“ preto vychádzal nielen z návratu k ústavnému poriadku, ale aj podpory spravodlivejšieho rozdelenia bohatstva. Carranzova armáda, neslávne známa svojou krutosťou, sa obávala tak podporovateľov, ako aj odporcov Cirkvi.

Ústava z roku 1917

Ústava z roku 1917 bola vypracovaná ústavodarným kongresom, ktorý v septembri 1916 zvolal Venustiano Carranza, a bola schválená 5. februára 1917. Bola založená na predchádzajúcej ústave z roku 1857, ktorú zaviedol Benito Juárez. Články 3, 27 a 130 ústavy z roku 1917 obsahovali články, ktoré obmedzovali moc a vplyv katolíckej Cirkvi. Prvý odsek článku 130 uvádzal: „Pravidlá stanovené v tomto článku sa riadia historickou zásadou, podľa ktorej sú štát a cirkvi oddelenými subjektami. Cirkvi a náboženské kongregácie sú organizované podľa zákona.“

Ústava tiež stanovovala povinnú registráciu všetkých cirkví a náboženských kongregácií a zakazovala kňazom zapájať sa do politiky alebo dediť po komkoľvek inom ako po blízkych príbuzných. Taktiež umožňovala každému mexickému štátu (Mexiko bolo a je federatívna prezidentská republika) kontrolovať počet kňazov na svojom území. Niektoré štáty nadšene znížili tento počet kňazov na nulu! Ďalej sa zakazovalo nosenie náboženského odevu mimo cirkevných priestorov a vylučovalo páchateľov z procesu pred porotou (právo na porotný súd patrí z politologického hľadiska medzi občianske slobody).

Christopher Ohan v monografii s názvom Úloha katolíckej Cirkvi v mexickej revolúcii hovorí o tejto ústave nasledovné:

„Hoci nová ústava zaručovala slobodu náboženského presvedčenia, prísne obmedzovala náboženské praktizovanie. Článok 24 stanovoval, že každý náboženský akt verejného uctievania sa musí vykonávať v kostoloch, ktoré boli pod vládnym dohľadom. Najničivejším pre Cirkev však bol článok 130. Podľa jeho ustanovení bol každý aspekt náboženstva v Mexiku podriadený štátnemu dohľadu. Kňazi už nemohli slobodne spovedať ani legálne vykonávať sobášny obrad. Štátne zákonodarné zbory boli nielen zodpovedné za určovanie počtu kňazov v danej lokalite, ale kňazi nemohli hovoriť ani publikovať nič, čo sa týkalo národných politických záležitostí alebo „verejných informácií“. Okrem toho bolo členom náboženských skupín zakázané zúčastňovať sa na politickom živote a vlastniť alebo obývať pôdu bez súhlasu vlády.“

Príchod „mexického Nera“

Carranza bol prvým prezidentom podľa ústavy z roku 1917, ale v roku 1919 ho zvrhol jeho bývalý spojenec Álvaro Obregón. Álvaro bol posledným mužom spomedzi veľkých revolučných generálov a bol to pragmatický muž. Keď sa ujal prezidentského úradu, zameral sa na stabilitu, na to, aby sa Mexiko po desaťročí krvavej revolúcie a občianskej vojny opäť postavilo na nohy. Nechcel sa preto púšťať do boja s katolíckou Cirkvou prísnym presadzovaním ústavy z roku 1917. To sa však zmenilo v roku 1926, keď odovzdal opraty moci ateistovi Plutarcovi Elíasovi Callesovi.

Mexickí „jakobíni“, podporovaní Callesovou ústrednou vládou, sa ihneď zapojili do sekularizačných kampaní na odstránenie toho, čo nazývali poverami a fanatizmom, čo zahŕňalo znesvätenie náboženských predmetov, ako aj prenasledovanie a vraždy členov duchovenstva. Aby sa čelilo vplyvu Cirkvi, boli prijaté zákony na vykonanie ústavných ustanovení, čo spustilo desaťročný náboženský konflikt, v ktorom mexická armáda zabila tisíce ozbrojených civilistov. V boji proti Cirkvi dokonca Calles podporil vytvorenie Mexickej katolíckej apoštolskej cirkvi, národnej cirkvi nezávislej od Vatikánu a akceptujúcej sekularistickú ústavu. Nasledovala jeho reforma trestného zákona, ktorá nabrala drakonické rozmery.

V reakcii na tieto opatrenia začali katolícke organizácie zintenzívňovať svoj odpor. Biskupi schválili ekonomický bojkot proti vláde – katolíci prestali navštevovať filmy, divadelné predstavenia, prestali používať verejnú dopravu a katolícki učitelia prestali vyučovať v sekulárnych školách. Vrcholom všetkého bolo, keď Calles s odvolaním sa na článok 23 ústavy z roku 1917 pozastavil verejné bohoslužby a dal pozatvárať mnohé kostoly. To situáciu dohnalo do krízového bodu a šarvátky prerástli do ozbrojeného povstania proti štátu. Calles reagoval kruto, poslal federálne jednotky, aby presadili jeho príkaz, vtrhol do kostolov, popravil kňazov a vo všeobecnosti vylial litre benzínu na požiar, ktorý sa rozšíril západno-centrálnym Mexikom.

Cristiada – povstanie cristeros (1926 – 1929)

Vypukla teda vzbura. Vláda nazývala rebelov cristeros („kristovci“), pretože vzývali meno Ježiša Krista pod titulom „Cristo Rey“ teda Kristus Kráľ. Rebeli časom začali toto meno a označenie používať sami. Povstanie je známe aj vďaka Ženským brigádam sv. Jany z Arku, ktoré pomáhali rebelom pri pašovaní zbraní a munície, a kvôli niektorým kňazom, ktorí boli verejne mučení, zavraždení a neskôr kanonizovaní pápežom Jánom Pavlom II. Známym je napríklad prípad jezuitského kňaza Miguela Augustína Pro Juáreza, ktorého 23. novembra 1927 bez súdu zastrelila popravná čata za údajnú účasť na pokuse o atentát na bývalého prezidenta Álvara Obregóna. Jeho podporovatelia tvrdili, že bol popravený za vykonávanie svojich kňazských povinností na vzdor vláde. Rovnako tak kňaz a mučeník Francesco Vera, ktorého popravná čata zastrelila oblečeného v liturgických paramentoch. Stal sa tak symbolom odvahy hnutia cristeros, pripomínaným pre svoju vernosť a obeť.

Tvrdé jednotky hnutia cristeros – známe svojím vojnovým pokrikom „Viva Cristo Rey!“ (Nech žije Kristus Kráľ!) – boli rančeri, ktorí boli zruční v streľbe a jazdení na koni. Boli to prirodzení partizánski bojovníci a nočná mora pre federales (vládu), ako to vždy býva u mobilných skupín skúsených strelcov. Boli však slabo organizovaní a nemali žiadne prostriedky na to, aby sa postavili federales v otvorenom boji a dokázali dobyť a udržať nejaké to územie.

Členovia hnutia Cristiada, zastúpení Národnou ligou na obranu náboženskej slobody so sídlom v Mexico City, naverbovali bývalého delostreleckého dôstojníka, ktorý slúžil v silách zosadeného vojenského diktátora Victoriana Huertu – Enriqueho Gorostietu Velardeho. Ten mal zorganizovať a racionalizovať sily cristeros do skutočnej armády. Gorostieta bol vykresľovaný ako cynický žoldnier, ktorý viedol povstanie cristerov z ega a ambícií v nádeji, že premení vojenský triumf na politickú moc, rovnako ako iní generáli v posledných desaťročiach. Toto hodnotenie sa zdá byť do istej miery presné – ale je neúplné. Gorostieta zjavne veril v náboženskú slobodu, hoci najprv nebol naklonený hlbokej viere svojich nasledovníkov. Mnohí katolíci však trvajú na tom, že počas vojny cristerov zažil tento žoldnier skutočné duchovné prebudenie.

Gorostietove sily, vyzbrojené a zásobené pomocou brigády Jany z Arku, spôsobili federálnej armáde niekoľko krutých porážok a partizánska kampaň zasiahla Callesovu vládu a znížila domáci aj zahraničný tlak na prezidenta, aby ukončil vojnu proti vlastnému ľudu. Obe strany nakoniec dospeli k prímeriu, ktoré bolo sprostredkované veľvyslancom Dwightom W. Morrowom s finančnou a logistickou pomocou poskytnutou Kolumbovými rytiermi.

Calles prestal presadzovať protiklerikálne ustanovenia ústavy z roku 1917 a Cirkvi bolo dovolené znovu obnoviť verejné bohoslužby – k veľkej radosti ľudí. Vláda však často nedodržiavala podmienky prímeria. Napríklad popravila približne 500 vodcov cristeros a 5 000 ďalších členov tohto hnutia. Callesovo vojenské prenasledovanie cristeros po prímerí oficiálne odsúdil mexický prezident Lázaro Cárdenas a mexický Kongres v roku 1935. Vzťahy s Cirkvou sa za prezidenta Cárdenasa zlepšili. Katolícka Cirkev zostala významnou duchovnou silou v mexickej spoločnosti a kultúre, ale nikdy nezískala späť svoje právne a politické postavenie. Dopady vojny na ňu boli hlboké. Medzi rokmi 1926 a 1934 bolo zabitých najmenej 40 kňazov. Pred povstaním slúžilo ľudu 4 500 kňazov, ale do roku 1934 malo vládou licenciu na službu 15 miliónom katolíkov iba 334 kňazov. Zvyšok bol odstránený emigráciou, vyhostením, atentátom alebo nezískaním licencií. V roku 1935 nemalo 17 mexických štátov žiadnych registrovaných kňazov.

Mučeník „Joselito“

Svätý José Sánchez del Rio je jeden z najväčších mexických mučeníkov. Narodil sa 28. marca 1913 v Sahuayo v mexickom štáte Michoacàn ako tretie zo štyroch detí Macaria Sáncheza a Marie del Río. Jeho otec bol pomerne zámožným chovateľom dobytka vlastniacim ranč El Moral. Malý José bol birmovaný už v roku 1917 a k prvému svätému prijímaniu pristúpil v deviatich rokoch v roku 1922. Ako syn „rančera“ mal veľmi rád kone. Od útleho detstva sa vplyvom mexickej revolúcie stretával so smrťou. Aj pri hrách objavovali deti mŕtve telá z oboch nepriateľských strán.

Keď v roku 1926 vypukla vojna cristeros, jeho bratia Macario a Miguel sa pridali k povstaleckým silám. Pochopiteľne to chcel aj José, no jeho matka mu to nedovolila. Povstalecký generál Prudencio Mendoza Alcazar tiež odmietol jeho prijatie. Chlapec trval na tom, že chce mať šancu obetovať svoj život za Ježiša Krista. Na rodičov apeloval slovami: „Nikdy nebolo také ľahké zaslúžiť si Nebo ako teraz, a túto príležitosť nechcem stratiť.“ Matka mu nakoniec povolenie dala, no s podmienkou, že najskôr napíše miestnemu veliteľovi cristeros list a on bude ochotný ho prijať. Počítala s tým, že neuspeje, čo sa na prvýkrát aj stalo.

José sa však naďalej ponúkal, že hoci nevie strieľať chce sa stať bojovníkom za Krista Kráľa a v kresťanskom povstaleckom vojsku sa aspoň starať o kone, čistiť zbrane alebo pripravovať pre vojakov obvyklé pokrmy z fazule. Vrchným veliteľom cristeros, generálom Prudencom Mendozom, bol nakoniec José do vojska prijatý, avšak len ako vlajkonosič a trubač priradený k oddielu generála Luisa Guízara Morfína. V prvom polroku služby nesmel používať zbrane, ale podľa svojho sľubu len pomáhať druhým vojakom. Stal sa ich obľúbencom, pretože s nimi zdieľal každodenný život vrátane večernej spoločnej modlitby ruženca. Dali mu prezývku Tarsicius, podľa ranokresťanského svätca, ktorý bol umučený za ochranu Eucharistie pred znesvätením.

Dňa 6. februára 1928 bol ich oddiel blízko Cotiji napadnutý silnejším oddielom federálneho vojska vedeného generálom Anacletom Guerrerom. Jeho oddielu sa podarilo pod generálom Guízarom Morfínom zastreliť koňa. Nebyť Josého, generál Morfíno by bol zajatý. José mu ponúkol svojho koňa so slovami: „Generál, tu je môj kôň, zachráňte sa! Mňa nech aj zastrelia. Ja toľko ako Vy chýbať nebudem.“ Potom hľadal úkryt a strieľal na nepriateľa, kým sa mu neminula munícia. Vládne jednotky následne chlapca zajali a uväznili v sakristii miestneho kostola, ktorá sa stala väzením. Jeden zo strážcov dal do kostola na úschovu niekoľko drahých bojových kohútov. Toto rúhanie znepokojilo mladého Josého. Povedal: „Toto nie je maštaľ! Toto je miesto pre Boha!“ Ihneď pochytal všetky vzácne kohúty a vykrútil im krky.

Hoci ostatných zajatých cristeros dal generál Guerrero zastreliť, pre Josého vymyslel diabolský plán, ako pomocou neho zapôsobiť na obyvateľov Sahuaya, ktorí boli prevažne priaznivci hnutia cristeros. Josého po krátkom väznení v Cotije nariadil previezť do rodného Sahuayo a počítal s tým, že cez neho silne zapôsobí na jeho obyvateľov, až zlomí jeho vieru alebo ho pred nimi popraví.

To, čo nasledovalo, bolo peklo na zemi. Vládni vojaci Josému pod hrozbou smrti prikázali, aby sa zriekol svojej viery v Krista. No on odmietol prijať odpadlíctvo. Aby zlomili jeho odhodlanie, musel sa prizerať na obesenie ďalšieho cristera, ktorého mali vo väzbe, ale José ho namiesto toho povzbudil a povedal, že sa po smrti čoskoro opäť stretnú v Nebi.

Z väzenia v Cotija sa Josému podarilo napísať matke list:

„Moja drahá mamička, v dnešnej bitke som bol zajatý. Myslím si, že čoskoro pôjdem na smrť, ale to nič. Odovzdaj sa do vôle Božej; umieram veľmi spokojný, pretože až do konca zotrvám na strane Božej. Nech nasledujú príklad svojho najmenšieho brata, a sama plň Božiu vôľu. Buď statočná a spolu s požehnaním môjho otca aj Ty mi daj svoje požehnanie. Naposledy odo mňa všetkých pozdravuj a prijmi láskyplné pozdravy syna, ktorý Ťa toľko miluje a prial by si Ťa, skôr ako zomrie, vidieť. José Sanchez del Río.“

Josého mučeníctvo, okrem iných, opisujú dvaja priami svedkovia chlapčenského veku, ktorí sa neskôr stali zakladateľmi rehoľných inštitútov. Uvádzajú, že Josému odrezali z chodidiel kožu a s takto doráňanými nohami musel kráčať až ku svojmu vykopanému hrobu na miestnom cintoríne. Keďže cesta na cintorín bola samá skala a hlina, kamene, po ktorých kráčal, boli hojne nasiaknuté jeho krvou. Podľa vatikánskych archívov mal v miestach po odstránení kože z chodidiel dokonca nasypanú soľ! Až do takéhoto extrému boli ochotní zájsť jeho kati.

Počas tohto „krvavého pochodu“ ho vojaci ešte udierali ostrými mačetami, čím mu spôsobili niekoľko rezných rán. Tieto rany mačetou dopĺňali výkrikmi a apelmi: „Ak budeš volať: Nech zhynie Kristus Kráľ, darujeme ti život.“ Ale on zakaždým kontroval: „Nech žije Kristus Kráľ!“ José pochopiteľne plakal od veľkej bolesti, no nevzdal sa a išiel v ústrety svojmu trpkému koncu.

Keď došli na miesto vykopaného hrobu, dostal poslednú šancu zaprieť Krista. Neurobil to. Vojaci ho preto na pokyn veliteľa začali bodať po celom tele bajonetmi. José pritom kričal: „Nech žije Kristus Kráľ!“, „Nech žije svätá Mária Guadalupská!“ Keď pobodaný klesol k zemi, veliteľ mu udelil ranu z milosti – zastrelil ho pištoľou. Jeho telo vhodili do vykopanej jamy, bez rakvy, bez patričnej piety.

José Sánchez del Río nezanechal po sebe dielo ani spisy; zanechal svedectvo. V čase, keď sa v Mexiku zákonom umlčiavala viera, obstál ako štrnásťročný chlapec v skúške, ktorú by mnohí dospelí neuniesli. Jeho vernosť „in odium fidei“ potvrdená mučeníctvom nie je romantickou legendou, ale historicky doloženým faktom, ktorý Cirkev rozpoznala a potvrdila kanonizáciou. Príbeh cristerov tak neuzatvára iba kapitolu náboženského prenasledovania, ale kladie trvalú otázku svedomiu každej generácie: Čo je človek ochotný obetovať, aby nezaprel pravdu, ktorú vyznáva? V tomto zmysle zostáva José nielen symbolom minulosti, ale výzvou pre prítomnosť. Obzvlášť v časoch, keď sú kresťania opäť vo veľkom prenasledovaní…

PDF (formát pre tlač)