Kázeň na štvrtú nedeľu adventnú: Pripravili sme sa dobre počas adventu na príchod nášho Spasiteľa?

o. Pavol Biringer
22. decembra 2024   Cirkev

„Hlas volajúceho na púšti: „Pripravte cestu Pánovi, vyrovnajte mu chodníky.“
(Lk 3,4)

Už sa schyľujú ku koncu tie milostivé dni, v ktorých sa chystáme k bohumilému zasväteniu vianočných sviatkov; ku sláveniu pamiatky narodenia Nášho Pána a Spasiteľa; k osláveniu tajomstva plného príchodu Nášho Boha s milosťou, ktorú sa nám v Ňom, s Ním a skrze Neho Cirkev chystá udeliť.

Kedykoľvek má do domu ľudského vstúpiť hosť veľmi vítaný, vtedy rodičia obyčajne pripravujú svoje dietky k jeho príchodu. Otec dáva napomínania ako majú dietky doma čakať, hosťa vyzerať a slušne ho privítať. Matka sa stará, čím by mohli jej dietky vzácneho hosťa milo prekvapiť a ako sa mu slušne predstaviť, preto jej pracovitá ruka chystá nové šaty. To isté koná i najdrahšia matka naša, svätá Cirkev. K preslávenému príchodu božského Vykupiteľa usilovala sa obzvlášť v tomto svätom čase adventnom svojím materským napomínaním nielen upozorniť nás na tú neslýchanú milosť, ktorú sme dostali s príchodom božského Spasiteľa na tento svet, ale snažila sa i pripraviť nás k Jeho vhodnému prijatiu a obliecť nás do nového duševného rúcha, do rúcha milosti Božej.

S dnešnou štvrtou adventnou nedeľou priblížil sa posledný tento čas našej prípravy a my stojíme už v poslednej bráne, cez ktorú sa blížime k presvätej slávnosti vianočnej. Obzrime sa trochu dozadu a predstavme svojej duši všetky napomenutia, ktoré sme v nedeľných adventných evanjeliách od svätej Cirkvi prijali.

1. Na prvú nedeľu adventnú predstavuje Cirkev našej duši súdny deň; tú hodinu, v ktorej ľudia pre strach a úzkosť budú hynúť, pretože musia zo svojich myšlienok, slov, skutkov a opomenutí klásť počet pred Tým, pred ktorého tvárou nie je nič skryté. A Cirkev svätá sama, oblečená v rúcho pokánia, ohlasujúc pôst a modlitbu, pozvala nás, aby sme v tichu spytovali svoje svedomie, aký sme viedli život. Boli sme teda vyzvaní, aby sme cirkevný rok začali v bázni Božej, v nábožnom rozjímaní, v skutkoch pokornej kajúcnosti, aby sme sa tak zbavili nadutej pýchy, ktorá sa tak rada vydáva ľuďom za majstra a radcu, obzvlášť vtedy, keď máme najviac príčinu pokorne zmýšľať, tzn. pri zmene roku. Podľa požiadavky Cirkvi máme teda so svedomitou rozvahou započať nový cirkevný rok, lebo rok je dlhý a v ňom nás môže všeličo zastihnúť na ceste; a bárs aj neprídeme hneď na súd, priblížime sa zase k nemu bližšie.

Boli sme ďalej napomenutí, aby sme ako pri počiatku každej veci, tak zvlášť pri počiatku cirkevného roku, mysleli na jeho koniec, a položili si všestrannú otázku, na akej ceste sa nachádzame: „Či sme na ceste cnosti, ktorá je síce úzka a tŕnistá, avšak vedúca k Božiemu požehnaniu tu i vo večnosti alebo či sme na širokej ceste hriechu, ktorá je síce široká a pohodlná, avšak vedúca do záhuby tu i za hrobom?“ – Nepochybne, mnohé sú cesty a chodníky, ktoré vedú do časného i večného trápenia. Mnohého zaviedla takáto cesta do chudoby, aj keď snáď ani nechodil po cestách hráčov a opilcov, však ale vykračoval po chodníkoch lenivcov v službe Božej a záhaľčivých márnotratníkov. Mnohé veľmi obľúbené cesty vedú do nemocníc a to priamo z veselých zábav a spoločností, mnohé iné zase vedú do väzníc a žalárov a odtiaľ až na popravisko.

A bohužiaľ veľký počet je tých, ktorí po takých pohodlných avšak nerovných cestách chodia, a to je najžalostnejšie, že milovníci týchto bludných ciest nevidia alebo vidieť nechcú svoj zlý koniec! Ak sme cez posvätnú dobu adventnú žili podľa napomenutí Cirkvi, aké nám dala hneď v prvú nedeľu, tzn. ak sme pri všetkých našich skutkoch boli pamätliví na prísny súd Boží, a ak sme na cestách našich pamätali i na ich koniec: len vtedy sme započali cirkevný rok spasiteľne, ako sa na dietky Cirkvi svätej svedčí.

2. Druhá nedeľa adventná nám kládla otázku: „Veríme skutočne a stále, že Ježiš Kristus v každom ohľade je náš Spasiteľ, alebo či snáď očakávame ešte iného spasiteľa, ako Židia, ktorí s poslaným mesiášom neboli spokojní?“

I medzi kresťanmi je mnoho ponôs na ťažké jarmo a ešte viac vzdychania po vykúpení z krížov a po hviezde, ktorá by zvestovala lepšie dni. Lež koľko je tých katolíkov, ktorí by nehľadali radi útočište u pomocníkov a v prostriedkoch svetských, očakávajúc od nich viac než sú hodné, viac než od svojho božského Vykupiteľa! – A to je príčina tak častého sklamania sa v nádejach, to je studnica toľkých žalôb, že si vyberáme falošných mesiášov a spasiteľov a im dôverujeme. Jedni dúfajú v časné i večné spasenie od plných stodôl a naplnených pokladníc, iní od výhodného sobáša; iní zase od veľkej výplaty a vysokého úradu, a veľmi mnohí od zmenšenia a odpustenia dane. Aj takí nehanebníci sú, ktorí spásu ľudstva očakávajú od kolektívneho vlastnenia a užívania majetkov a žien, a od zvrhnutia vlád, a od toho, že sa zakáže bohoslužba večnému Spasiteľovi. Týchto pravda treba považovať za Judášov, za horších od Barabáša a podlejších než boli tí, čo ukrižovali Krista.

Takýchto si hľadajú ľudia falošných mesiášov, dôverujú falošným spasiteľom, preto ani na svete ani vo večnosti nebudú splnené ich túžby, pretože len ten, kto „dôveruje v Spasiteľa svojho Boha, nebude zahanbený naveky“.

Sú to falošní, svetskí mesiáši. Pretože: či statky, hodnosti, ktorých nikdy nemáme dosť a z ktorých o to viac žiadame, čím viac ich máme, sú schopné nasýtiť srdce človeka a udeliť mu odpočinok a pokoj? Mnoho ľudí je na svete, ktorí všetkým možným vládnu, čo si len zažiadajú, a predsa nikdy nie sú spokojní; mnohí sa tak oženili, ako si priali, a potom, bohužiaľ, prišli do takého neba, v ktorom sú samé mračná a v ktorom samé nadávky pršia. Či nestal sa už mnohý človek veľkým mužom, avšak sťažnosti jeho až potom sa započali? Či niet takých krajín, v ktorých dane sa neplatia, ako napríklad medzi divochmi, ktoré však po vyslobodení vzdychajú? – Falošní, zlí mesiáši sú to; lebo nič nemôžu učiniť pre človeka k uľaveniu jeho najväčších bolestí, ktoré nie z vonku, ale z vnútra, z duše, z nemocného srdca pochádzajú!!! – Len jeden, len Ten môže byť skutočný Vykupiteľ, ktorý má moc nielen nad životom a smrťou, ale aj nad dušou, a ktorý oboje telo i dušu vládze uzdraviť a spasiť.

Po druhej nedeli adventnej mali sme sa teda zamyslieť: Či sme si i my nestvorili pre seba falošných mesiášov, a či sme celú svoju dôveru stále skladali v skutočného Spasiteľa Ježiša Krista, a či sme sa úprimne odhodlali vyplniť jeho napomenutie: „Hľadajte najprv Kráľovstvo Božie a spravodlivosť jeho!“? Ak sme tak urobili, vtedy druhá nedeľa adventná nebola pre nás bez úžitku.

3. Tretia nedeľa adventná nás vedie so sv. Jánom Krstiteľom do samoty na púšť, tzn. do skrytosti svedomia a kladie nám tam otázku: „Kto si? Si kresťan, či pohan alebo Žid?“

Táto otázka je veľmi významná. Trebárs sme aj všetci ako kresťania pokrstení a nezmazateľný znak Kristov, podľa ktorého nás aj v súdny deň poznajú, nosíme, predsa len mnoho pohanského a židovského môžeme mať na sebe, takže niekedy sa dá ťažko rozoznať kresťanov od rodených pohanov a židov. – Či sme sa teda seba opýtali: „Kto si? Si pohan?“ Či si podobný tým, ktorí v nešťastí bedákajú, rukami lomia a vlasy si trhajú, zúfajú alebo s Bohom sa dohadujú a vyjednávajú, a na Jeho lásku a spravodlivosť už ani veriť nechcú? „Vedieť musíš,“ – hovorí Apoštol, „že tak činia pohania, ktorí nemajú nádej!“ Alebo či patríš medzi tých, ktorí svetské veci, rozkoš očí, tela a pýchu atď. ako modly namiesto Boha ctia, im v srdci oltár stavajú, im sa klaňajú, a im k vôli všetko: telo, zdravie, dušu, cnosť, rozum, vôľu a sily, všetky svoje zmysly, túžby a skutky, áno aj samotné rodinné šťastie, zdravie a nevinnosť svojich dietok, a obetujú časné aj večné blaho svojich blížnych?

Či sme sa seba samých pýtali, či nie sme snáď Židia, tzn. nejakí z tých najmrzkejších farizejov a saducejov? Či snáď nepatríme k tým, ktorí si myslia, že pre svoje verejné pobožnostkárstvo majú prednostné právo na Božie požehnanie, bárs i ten najhriešnejší život vedú v skrytosti a vo všetkom činia a konajú len podľa svojho „katechizmu“, naprotiveň katechizmu svätej Cirkvi Kristovej? Alebo či snáď nepatríme medzi tých, ktorí škrupinu formy starostlivo uchovávajú, jadro však odhadzujú, tzn. ktorí príkazy Božie i cirkevné len podľa slova zachovávajú, avšak ich zmysel a ducha si nevšímajú; ktorí napríklad preto, že v piatok jedli s masťou z neopatrnosti, pociťujú väčšie výčitky, než z toho, že v ten istý piatok hanebne klamali, v hneve nadávali, iných ohovárali alebo sa opili? Vedzte, že títo všetci sú farizeji, o ktorých vždy láskavý a prívetivý Spasiteľ prísne hovoril.

Či sme si aj v tom spytovali svedomie, či nepatríme medzi saducejov? Medzi tých totiž, ktorí z náboženstva Kristovho aj škrupinu i jadro odhadzujú, zavrhujúc príkazy cirkevné aj Božie; ktorí ani vedľajšie kresťanské povinnosti neplnia a hlavné zanedbávajú, ktorí napríklad ani svätý ruženec do ruky nevezmú, ale ani bez ruženca sa nemodlia, počas pozdvihovania nekľaknú, ale ani v prítomnosť Ježiša Krista v Najsvätejšej sviatosti oltárnej neveria; obraz Ukrižovaného v dome svojom nemajú, ale ani Krista do srdca prijať nechcú.

Medzi kresťanmi sú i takí saduceji, ktorí sa aj verejne Spasiteľovi posmievajú, ktorí naschvál počas dní mäsitých požívajú jedlá pôstne a v dni pôstne naschvál na posmech Cirkvi Kristovej jedia mäso, opilstvo a necudnosť ani za hriech nepokladajú, a ktorým nakoniec každé náboženstvo je nepotrebnou pletkou, starajúc sa ešte tak o jedlo a pitie, či o trochu nejakej tej práce a o trochu tej svetskej morálky, ktorá sa opiera o tú diabolskú zásadu: rob všetko čo ti osoží, len dávaj pozor, aby ťa nikdy neprichytili.

Vedzte; títo všetci sú židovskí saduceji. A to vieme zo svätých Evanjelií, že Kristus ani jedného saduceja k sebe nepritiahol a na svoju vieru neobrátil, o to teda márnejšia by bola naša práca, keby sme sa my namáhali, nejakého takého saduceja obrátiť.

Ak sme sa teda od tretej nedele adventnej seba samých pýtali: „Ty čo si, pohan, či Žid alebo kresťan?“ A ak nám naše svedomie dalo vo svojej pokore odpoveď ako sv. Pavlovi: „Lebo nie som si ničoho vedomý.“ (1Kor 4,4); alebo ak naše srdce s kajúcim mýtnikom úprimne a kajúcne vyznalo, že som biedny hriešnik: „Bože buď milostivý mne hriešnemu“ (Lk 18,13), vtedy tretia nedeľa adventná nebola pre nás bez prospechu.

4. Dnešná štvrtá a posledná nedeľa adventná najprospešnejšie ukončuje prípravu našich sŕdc na milostivý príchod nášho drahého Spasiteľa. A akože znie jej napomenutie?

Podobne ako vzácnych priateľov a dobrodincov prijímame v našich uprataných a ozdobených príbytkoch, práve tak nás dnes napomína činiť s Naším Pánom Ježišom Kristom sv. Ján Krstiteľ. Prichystajte sa k velebnej vianočnej slávnosti, k tomu dňu, v ktorý Syn Boží ako raz na Zem zostúpil a telo ľudské na seba prijal, tak i dnes žiada si prísť ku každému so svojou prehojnou milosťou a zázračným spôsobom. Urovnajte teda cesty Pánovi nábožným životom a bohumilými skutkami, urovnajte mu chodníky do sŕdc svojich skrze skrúšené pokánie.

Každá dolina pochybujúcej viery, nestálej dôvery a ochladenej lásky nech je vyplnená, každý vrch nakopenej nespravodlivosti, úžery a klamu nech je odprataný a náhradou zrovnaný. To, čo je krivé: pretvárka, podvod a pokrytectvo nech sú úprimnosťou vyrovnané a čo sa v zaťatosti, v hneve a v previnení drsným stalo, nech je v láskavosti a kajúcnosti na hladkú cestu opravené; a uzrie každé telo spasenie od Boha.

Toto napomenutie teda nič iné neobsahuje, ako to, aby sme najprv odložili a od seba vzdialili všetko to, v čom Spasiteľ náš nemá zaľúbenie, čo by Ho uraziť mohlo, hriech totiž a každú neprávosť a potom, aby sme v spoločnosti so všetkými, ktorí vo Vykupiteľa nádej svoju skladajú, túžili po milosti Jeho, ako nemocný túži po uzdravení a smädný jeleň po prameni čistej vody.

Čiňme tak a Pán i Spasiteľ Náš príde k nám so svojím svetlom, aby sme neblúdili v temnotách; so svojím životom, aby sme odumrevší hriechu mali v Ňom život večný; s Jeho slávou a blaženosťou, aby sme s Cirkvou svätou radostne slávili blažený príchod jeho na Zem ako Vykupiteľa; i v Nebesiach, ako Sudcu živých i mŕtvych.

Takto sa nám stane slávnosť narodenia Spasiteľa skutočne radostnou slávnosťou nášho duchovného znovuzrodenia. Túto nepochopiteľnú milosť môžeme očakávať na Vianoce všetci; osmeľujem sa to vysloviť, pre svätú povahu tohoto štvortýždňového času adventného. Lež s bezpečnosťou vyslovujem to pre všetkých, ktorí nielen zúčastnili sa na rorátoch, lež i hodným prijatím sviatostí sa dokonale pripravili k milostivému príchodu svojho Vykupiteľa. Toto moje ubezpečenie nech im všetkým platí za srdečné a vzácne blahoželanie k radostným a svätým hodom vianočným. Amen.

PDF (formát pre tlač)