Kardinál Müller po konzistóriu kardinálov odmietol spôsob synodálnej diskusie: „Veľká časť kardinálov si želá návrat ku klasickej forme“

12. januára 2026   Aktuality   Synodalita

Na portáli InfoCatólica vyšiel zaujímavý článok, ktorý referuje o rozhovore poskytnutom kardinálom Gerhardom Müllerom televízii EWTN, v ktorom hodnotil minulotýždňové konzistórium kardinálov.

Kardinál Müller sa na zasadnutiach zúčastnil spolu s približne 170 kardinálmi, ktorí sa v stredu a vo štvrtok zišli s pápežom Levom XIV., aby diskutovali o témach misie a synodality. Podľa poskytnutých informácií to boli práve tieto dve témy, ktoré si kardináli zvolili na začiatku stretnutia vlastným rozhodnutím. Iné návrhy, ako napríklad riešiť vzťah medzi Rímskou kúriou a miestnymi cirkvami alebo diskutovať o tradičnej forme omše, nezískali potrebnú väčšinu.

Napriek tomu nemecký kardinál vyjadril dôveru, že Svätý Otec bude schopný viesť liturgickú otázku vyváženým spôsobom. Konkrétne vyjadril presvedčenie, že Lev XIV. nájde „dobré riešenie pre všetkých“, keď príde čas čeliť diskusiám o predkoncilovej liturgii.

V rozhovore sa Müller venoval aj téme synodality, ktorá bola na konzistóriu ústredná. Kardinál Müller sa stavia skepticky k liberálnym či progresívnym predstavám ohľadom „demokratizácie“ Cirkvi. Podľa bývalého prefekta bola jednou z nedávnych ťažkostí zámena medzi odlišnými skutočnosťami v živote Cirkvi: „Problémom bolo zmiešanie Synody biskupov a tzv. „synodality“.“

Podľa Müllera je potrebné jasne rozlišovať medzi Synodou biskupov a inými synodálnymi štruktúrami, ktoré môžu existovať na rôznych úrovniach Cirkvi. Zároveň poznamenal, že je zrejmé, že kardináli a biskupi musia spolupracovať s neordinovanými veriacimi na cirkevnej práci bez toho, aby to znamenalo zmenu povahy Cirkvi alebo jej hierarchického zriadenia.

Kardinál Müller osobitne zdôraznil, že synodalitu nemožno chápať prostredníctvom politických kategórií typických pre moderné štáty. Vyjadril to jednoznačnou formuláciou: „Synodalita nemá nič spoločné s parlamentom v demokratickom štáte. Cirkev nie je štát, ale zhromaždenie veriacich, sviatosť pre spásu sveta v Ježišovi Kristovi.“ Týmto vyhlásením chcel zdôrazniť, že cirkevné spoločenstvo a správa Cirkvi nemôžu byť zredukované na logiku hlasovania alebo mocenských sporov, ktoré sú cudzie poslaniu prijatému od Krista.

Zároveň kritizoval spôsob práce v malých skupinách pri stole, formát, ktorý bol podľa jeho slov prevzatý z dvoch fáz zasadnutí Synody biskupov o synodalite. Oproti tomu pripomenul klasickú prax konzistórií: tradične kardináli prichádzajú s pripravenými vystúpeniami, aby odpovedali na konkrétnu otázku položenú pápežom, a prednášajú ich pred všetkými.

V tomto duchu kardinál vyhlásil: „Myslím si, že veľká časť kardinálov si želá návrat k tejto klasickej forme.“ Za seba dodal, že aj on osobne uprednostňuje úvodnú výmenu názorov na plenárnom zasadnutí so všetkými účastníkmi a až na záver vytváranie malých skupín na formulovanie záverov.

Týmito vyjadreniami Müller predstavil mimoriadne konzistórium ako chvíľu rozvažovania o širokých témach – misii a synodalite – v čase, ktorý označil za poznačený sekularizáciou a nástupom ateizmu, a obhajoval, že tvárou v tvár týmto výzvam sa kardináli rozhodli odložiť liturgické diskusie, ktoré síce zostávajú na obzore, no tentoraz nezískali prioritu.

Ohľadom absencie témy liturgie v rámci diskusie kardinálov zopakoval kardinál oficiálnu informáciu, ktorá operovala nedostatkom času. V tomto zmysle kardinál zhrnul základný dôvod týmito slovami: „Keďže čas bol obmedzený, kardináli uprednostnili diskusie o veľkých výzvach pre Cirkev a nie až tak o vnútorných záležitostiach.“ Podľa jeho názoru nebola liturgická diskusia považovaná za najnaliehavejšiu otázku súčasnosti, práve vzhľadom na kultúrny a politický kontext, v ktorom je Cirkev nútená ohlasovať Krista.

Kardinál tento kontext opísal priamym tvrdením: „Nie je to dnes ústredná otázka pre Cirkev, pretože žijeme v časoch sekularizácie, ateizmu a niektorých veľkých protikresťanských politických systémov.“ V tomto rámci odôvodnil, prečo sa stretnutie zameralo na otázky širšieho pastoračného a cirkevného dosahu.

Katolík nutne súhlasí s opisom situácie v Cirkvi ako ju definoval kardinál Müller. Sekularizácia je reálna, ateizmus je agresívny, politické systémy sú voči katolíckej Cirkvi nepriateľské. V tom má kardinál jednoznačne pravdu. Avšak otázku liturgie, aj keď bola vynechaná, kardinál rozhodne nepodceňuje. Práve preto, že je zásadnou zbraňou v boji proti sekularizmu. Liturgia totiž podľa kardinála nie je len vnútornou otázkou, ale zdrojom duchovnej sily. „Ak Cirkev stratí posvätnosť liturgie, stratí aj schopnosť vzdorovať sekularizmu.“

Rovnako tradičná liturgia nie je nostalgický rituál, ale najviditeľnejší znak transcendencie, ktorý sekularizovaný svet už inde nevidí. Netreba zachraňovať svet tým, že sa mu budú katolíci prispôsobovať, ale tým, že mu ukážeme Kristov odkaz. Otázka tradičnej liturgie sa sama nevyrieši časom, jej násilné potláčanie produkuje odpor, podzemie a schizmu ducha, aj keď nie formálnu. Keď sa rana nečistí, neznamená to, že zmizne.

Ak začnú katolíci hľadať dobré riešenie pre všetkých, treba zbystriť pozornosť. Kristus (a Jeho Cirkev) nikdy nehľadal riešenia, ktoré by uspokojili všetkých, ale riešenia, ktoré sú pravdivé, spravodlivé a teologicky konzistentné. Pravda často bolí, ak by uspokojovala všetkých, bolo by to podozrivé.

Kardinál Müller má však úplnú pravdu v odmietnutí progresívneho parlamentarizmu a čudných synodálnych predstáv. Cirkev nie je demokracia a hlasovanie neurčuje pravdu. Okrem toho sympatizanti synodality radi predstavujú synodalitu ako prejav demokracie. Ak ale synodalita vychádza z demokratických predstáv, prečo presadzujú milovníci synodality svoje predstavy bez hlasovania? Evidentný rozpor medzi synodálnym demokratickým slovníkom a skutočnou praxou.

Branislav Krasnovský

Zdroj: InfoCatolica, titulný obrázok, zdroj – snímka obrazovky, youtube.com

PDF (formát pre tlač)