Kardinál Burke: Populistická rétorika spojená s jazykom pápeža Františka podkopáva katolícku doktrínu

11. augusta 2023   Aktuality

V stredu 9. augusta publikoval kardinál Raymond L. Burke na svojej webovej stránke podrobnú kritiku „populistickej rétoriky v Cirkvi“, ktorá je často „spojená s jazykom používaným pápežom Františkom“ a ktorá podkopáva cirkevnú „kánonickú disciplínu“. Ide zo strany kardinála o zatiaľ najtvrdšiu kritiku pontifikátu pápeža Františka.

Kardinál vo svojej analýze zdôraznil to, čo nazval procesom, ktorý podkopáva cirkevnú „kánonickú disciplínu“ a uviedol aj korene tejto deštrukcie:

„V období bezprostredne pred II. vatikánskym ekumenickým koncilom a ešte viac v pokoncilovom období bola cirkevná kánonická disciplína spochybnená už v jej samotných základoch.“

Táto „kríza“, napísal, sa zrodila z omylov, „ktoré inšpirovali morálnu a kultúrnu revolúciu, v ktorej bol prirodzený zákon, morálny étos individuálneho života a života v spoločnosti spochybnený v prospech historického vývoja, v ktorom prirodzenosť človeka a samotnej prírody už nevlastnili žiadnu nemennú identitu, ale iba meniacu sa, a niekedy naivne považovanú za identitu, ktorá sa progresívne zlepšuje.“

Podľa Burka heterodoxní kanonici a teológovia, posmelení reformami Kódexu kánonického práva z roku 1917 po II. vatikánskom koncile, začali spochybňovať cirkevné právo: „Takzvaný „duch II. vatikánskeho koncilu“, čo bolo vlastne politické hnutie odtrhnuté od nemenného učenia a disciplíny Cirkvi, situáciu veľmi zhoršil.“

Od pomenovania príčin prešiel kardinál plynulo k dnešným následkom a súčasnej cirkevnej realite. Uviedol, že tomuto deštruktívnemu prúdu spochybňovania alebo odmietania cirkevného zákona napomáha „populistická rétorika o Cirkvi“.

V posledných rokoch boli podľa kardinála právo a dokonca samotná doktrína opakovane spochybňované ako niečo, čo brzdí účinnú pastoráciu veriacich a odstrašuje ich. Veľká časť nepokojov a zmätku je spojená s touto populistickou rétorikou o Cirkvi.

Burke uviedol, že „bola vyhlásená aj nová kanonická legislatíva, ktorá je jasne mimo kánonickej tradície a mätúcim spôsobom spochybňuje tradíciu, ktorá verne a s láskou slúžila pravde viery“. Ako príklad uviedol súčasný proces vyhlasovania manželstva za neplatné, „ktorý sa zasa dotýka samotného základu nášho života v Cirkvi a v spoločnosti: manželstva a rodiny“.

Nakoniec 75-ročný prelát spojil šíriacu sa deštrukciu s populistickým a mätúcim štýlom vyjadrovania pápeža Františka. Uviedol konkrétne a ním často používané pojmy, ktoré sa teraz v Cirkvi používajú spôsobom, ktorý, ako sa zdá, chce nahradiť „nenahraditeľné“, a síce – „nemennú doktrínu a disciplínu Cirkvi“:

„V priebehu niekoľkých posledných rokov sa určité slová, napríklad „pastoračný“, „milosrdenstvo“, „načúvanie“, „rozlišovanie“, „sprevádzanie“ a „integrácia“, aplikovali na Cirkev akýmsi magickým spôsobom, bez jasnej definície, ako heslá ideológie nahrádzajúcej to, čo je pre nás nenahraditeľné: nemennú náuka a disciplína Cirkvi.“

Burke poznamenal, že niektoré z týchto slov síce skutočne „majú miesto v doktrinálnej a disciplinárnej tradícii Cirkvi“, avšak „teraz sú používané s novým významom a bez odkazu na tradíciu“:

„Napríklad pastorácia je teraz pravidelne kladená do protikladu s doktrínou, ktorá musí byť jej základom. Trvanie na náuke a disciplíne je v populistickej rétorike charakterizované ako farizejské, ako sklon reagovať bezcitne alebo dokonca násilne voči veriacim, ktorí sa morálne a kánonicky ocitli v neregulárnej situácii. V tomto bludnom pohľade je milosrdenstvo v protiklade so spravodlivosťou, načúvanie v protiklade k učeniu a rozlišovanie v protiklade k právu. … Perspektíva večného života je zakrývaná v prospech akéhosi populistického pohľadu na Cirkev, v ktorej by sa všetci mali cítiť „ako doma“, aj keď ich každodenný život je otvoreným protirečením Kristovej pravde a láske.“

Kardinál Burke neváhal označiť pápeža Františka za kľúčovú postavu v šírení takejto „populistickej rétoriky“. Poznamenal, že „táto rétorika je často spojená s jazykom používaným pápežom Františkom, hovorovým spôsobom, či už počas rozhovorov poskytovaných v lietadlách alebo v spravodajských médiách, alebo v spontánnych poznámkach pre rôzne skupiny“.

Burke si všíma, ako kritika pápeža Františka často vedie k obvineniu jeho kritikov, že „hovoria proti Svätému Otcovi“, čo vedie k strachu a snahe „mlčať alebo sa snažiť vysvetliť jazyk, ktorý mätie či dokonca protirečí doktríne, v duchu doktríny.“

Všimol si, že „pápež František sa rozhodol často hovoriť za svoju osobu, za osobu muža, ktorý je však pápežom“:

„Dokonca aj v dokumentoch, ktoré v minulosti predstavovali slávnostnejšie učenie, (František) jasne uvádza, že neponúka učiteľské učenie, ale svoje vlastné myslenie. Ale tí, ktorí sú zvyknutí na odlišný spôsob pápežského vyjadrovania, chcú, aby každý jeho výrok bol nejakým spôsobom súčasťou Učiteľského úradu. Deje sa to v rozpore s rozumom a s tým, čo Cirkev vždy chápala.“

Kardinál upozornil, že musíme teda rozlišovať medzi tým, čo je čisto pápežov osobný názor a učením Cirkvi. Uviedol, že toto rozlišovanie medzi dvoma Františkovými hlasmi nie je „v žiadnom prípade neúctivé voči Petrovmu úradu“, ale „naopak, ukazuje to maximálnu úctu k Petrovmu úradu a tým aj k osobe, ktorej ho náš Pán zveril.“

Svoju analýzu zhrnul do varovania, že ak neskončí pokračujúce a neoprávnené používanie „populistickej rétoriky“, umožní to zmätkom ešte viac vstúpiť do života Cirkvi.

BM

Zdroj: LifeSite News, titulný ilustračný obrázok, zdroj – wikimedia commons

PDF (formát pre tlač)