„Kakure kirišitan“ (skrytí kresťania), 2. časť: Katolíci nachádzali odpustenie hriechov vďaka „končirisanorijaku“ a neboli vždy len dobrým svedectvom

Jakub Tužinský
21. januára 2025   Cirkev História

predchádzajúca časť:
„Kakure kirišitan“ (skrytí kresťania), 1. časť: Ako prežila katolícka viera v Japonsku takmer 200 rokov bez kňaza

***

V predchádzajúcej časti sme sa venovali tomu, ako mohla v Japonsku prežiť katolícka viera 200 rokov bez kňaza či biskupa. Opísali sme si tri kľúčové slová „confraria“, „Kniha ľútosti a modlitby“ a „Proroctvá katechétu Bastiana“. Zamerali sme sa na confraria, teda bratstvá a dozvedeli sme sa aj o fungovaní jednotlivých spoločenstiev, laickej hierarchii, ich funkciách, ich prechod do podzemia, či konkrétny príklad jednej z dedín.

V tejto časti sa dozvieme viac o zvyšných dvoch kľúčových slovách a tiež o tom, že hoci si „kakure kirišitani“ katolícku vieru zachovali, tak len máloktorí ju nezapreli…

„Končirisanorijaku“, teda Kniha ľútosti a modlitby alebo sviatosť pokánia

Aby si títo skrytí kresťania mohli zachovať katolícku vieru a mali možnosť nezomierať s neodpustenými hriechmi, tak súčasťou jezuitských usmernení bol aj spôsob prístupu ku sviatosti pokánia. Keďže za čias misionárskej činnosti nie všetci mali možnosť vyspovedať sa a za čias prenasledovania a po vyvraždení a vyhnaní všetkých kňazov ju nemal už nikto; jediným prostriedkom k odpusteniu hriechov bola dokonalá ľútosť s odloženou spoveďou (teda do príchodu kňazov, čo mnohí nestihli).

Z vyššie uvedeného dôvodu boli poučení, že keď kňaz nie je k dispozícii na ich spoveď, dostanú odpustenie za svoje hriechy svojou ľútosťou a smútkom prostredníctvom kajúcnosti. Naučili sa preto kajúcnej modlitbe, ktorá im umožnila získať rovnaké výhody ako z formálneho vyznania s kňazom. Končirisanorijaku (konchirisanoriyaku), teda Kniha ľútosti a modlitby, opisuje kritický význam „skutočnej ľútosti“. Tiež uvádza, že keď sa vydávame na zdĺhavé plavby, alebo keď sa ocitneme v situáciách vojny, konfliktu a podobne, ak náhodou nie je k dispozícii kňaz, mali by sme sa zmieriť s tým, že sa budeme musieť vyznať neskôr.

V roku 1593, pri príležitosti stretnutia jezuitských predstaviteľov v Ríme, bol jezuitskému misionárovi, ktorý bol vyslaný do Ríma ako zástupca Japonska, poskytnutý zoznam výnimiek zo všeobecného pravidla sviatosti pokánia, vzhľadom na neprirodzené okolnosti, ktoré prevládali v krajine.

Keď sa tento jezuitský misionár, ktorý slúžil ako predstaviteľ Japonska, dostal do Európy, obrátil sa s istými otázkami na Gabriela Vasqueza, ktorý bol v tom čase vysoko uznávaným a kvalifikovaným odborníkom na etickú teológiu. Jeho otázky sa týkali tých istých otázok, teda odkladu vyznania a životnej potreby prijať špeciálne opatrenia v prípade Japonska. Keď ho Vazquez vypočul, odpovedal, že ak je ľútosť zo strany kajúcnika dostatočná, jeho vyznanie môže byť skutočne dočasne odložené.

Po obdržaní týchto informácií bola končirisanorijaku publikovaná a vytlačená ako brožúra v Japonsku. Slovo „končirisan“ (konchirisan) je rovnaké ako portugalské slovo contrição, keď sa vyslovuje v japonskom jazyku. (https://www.catholicculture.org/culture/library/view.cfm?id=11717)

Ako to vyzeralo?

Fungovanie bratstiev mali na starosti za misionárskych čias irumanos a za prenasledovania čókata (chōkata) a mizukata – dediční predstavitelia, ktorí viedli aj spoločné stretnutia a tiež kajúce obrady. (Zdroj: Catholic Missionaries and the Unification Regime in Japan – Mihoko Oka, The University of Tokyo).

Pre účely takýchto obradov členovia kresťanských komunít zložili modlitbu známu ako „Orašo“ (orasho) a tiež sa pripravili opatrenia pre kresťanských veriacich, aby túto modlitbu denne recitovali. Inými slovami, aby si denne vzbudzovali dokonalú ľútosť.

Končirisanorijaku pri detailnejšom pohľade učí, ako idú hlavné body ľútosti:

1. robí sa to, aby boli človeku odpustené hriechy; 
2. musí sa to robiť najmä vtedy, keď je človek v kritickom stave;
3. pevná viera (vo vyznanie viery) je nevyhnutná;
4. človek sa má odovzdať Bohu Otcovi a Ježišovi Kristovi; 
5. musí si vzbudiť dokonalú ľútosť;
6. musí sa tiež preskúmať, či: 
a) sa dopustil smrteľných hriechov,
b) stratil vieru uctievaním kami a hotoke (modly),
c) veril v nekatolícke učenia,
d) konal proti desiatim prikázaniam,
7. musí sa rozhodnúť, že už nebude hrešiť.

Inými slovami, ak hriešnik zakúsil pravú ľútosť, to znamená, ak skutočne oľutoval svoj hriech, potom sa skutočné vyznanie hriechu mohlo odložiť na čas, keď bude k dispozícii kňaz. Teda, ak človek na smrteľnej posteli zakúsil skutočnú skrúšenosť srdca, táto ľútosť mohla slúžiť ako náhrada za sviatosť pokánia alebo spovede. Išlo však len o výnimočné opatrenie, ku ktorému sa pristúpilo v dôsledku prenasledovania, ktoré prepuklo, no ktoré pomohlo zachrániť mnohé duše od zatratenia… (https://www.scribd.com/document/209024021/Brill-christianity-in-Early-Modern-Japan)

Proroctvo katechétu Bastiana

Tretím kľúčovým slovom bolo „Proroctvo katechézu Bastiana“. Bolo to meno katechétu, ktorý podstúpil mučeníctvo počas obdobia prenasledovania asi pred 200 rokmi, a máme jeho dielo s názvom „Proroctvá Kristovej Cirkvi o budúcom vzkriesení“. Toto dielo slúžilo ako zdroj nádeje pre skrytých kresťanov, a preto ho prijali a odovzdali neskorším generáciám.

Skutočnosť, že Bastian prorokoval, že sa spovedníci vrátia, je tiež otázkou zásadnej hodnoty. V určitých oblastiach títo skrytí kresťania prijímali a odovzdávali túto tradíciu 250 rokov.

Najdôležitejšou zložkou tohto proroctva bolo toto:„Po siedmich generáciách dorazí čierna loď, v ktorej budú niektorí spovedníci. Ľudia by potom mohli robiť svoje priznania, dokonca aj na týždennej báze.“

Aby sa uistil, či tí spovedníci, ktorí sa vrátili, sú skutočne kňazi, povedal Bastian členom kresťanskej komunity, aby im položili tri otázky a aby zistili, či im môžu poskytnúť odpovede. Otázky boli nasledovné:

1. „Si slobodný?“
2. „Ako sa volá váš vodca v Ríme?“
3. „Uctievaš blahoslavenú Pannu Máriu?“

To boli práve otázky, ktoré im Bastian odporúčal položiť. A naozaj, „keď vyšli skrytí kresťania z úkrytov navštíviť prvého kňaza, ktorý mohol po zhruba 250 rokoch oficiálne prísť do Japonska, pátra Petijeana“. Hovorili s pátrom Petitjeanom a povedali: „Sme rovnakej viery ako vy. Kde môžeme nájsť obraz Panny Márie?“

Tak sa začala obnova Cirkvi v Japonsku a postupne začali viacerí krišitani vyhľadávať kňaza Petitjeana a vstupovali do plného spoločenstva sviatostí. Nie všetci však išli za kňazom, niektorí, žiaľ, pokračovali v praktizovaní svojej vlastnej viery.

Nie všetci vytrvali…

Mnohí, najmä z misionárskych čias, boli mučeníci. No ako sme už uviedli vyššie, niektorí museli pristupovať k obradom kajúcnosti po tom, ako zapreli vieru uctievaním kami a hotoke (modly). Išlo o to, že v čase prenasledovania bol vydaný vládny príkaz, každý rok na jeho začiatku priniesť verejnú obetu pohanským bohom. Kto to neučinil, bol zabitý. Avšak postupom času a po vyvraždení misionárov horlivosť kakure kirišitanov ochladla a tak mnohí začali žiť tak, že na začiatku roka obetovali démonom (z jap. kami, tzn. duch) a pritom si ďalej žili svoj katolícky život. Napriek tomu im vďačíme za to, že katolícka viera v Japonsku nevymrela, avšak toto svedectvo nie je také slávne. Treba tiež povedať, že to robili aj preto, aby ich neodhalili ako celok.

Podiel na tom mali aj ďalšie dve skutočnosti. Prvou je veľká budhistická a šintoistická tradícia, tou druhou je nedostatočné poznanie. Pôsobením dohromady vznikali rôzne „pomiešaniny“, podobne ako aj u nás neraz nájdeme pod ľudovou zbožnosťou katolícku vieru prepletenú s okultizmom. A aj preto nebolo pre niektorých kirišitanov žiadnym problémom obetovať démonom a zároveň slúžiť Bohu. (Harrington, A. (1980) The Kakure Kurishitan and Their Place in Japan´s Religious Tradition. In Japanese Journal of Religious Studies, vol. 7, no. 4.)

Niekto si povie, že „zradcovia“. Áno, je to tak. No koľkým z nás stačia omnoho menšie skúšky, aby sme zlyhali na celej čiare a koľkým z nás sa to stalo už viackrát alebo žiaľ dokonca opakovane? Je to mementom pre nás. Skúmajme sa úprimne, koľkí z nás totiž žijeme v stave posväcujúcej milosti a koľkí z nás žijeme síce katolícky život, ale raz za rok (alebo aj častejšie) páchame ťažké hriechy, za ktoré však nečiníme pokánie? Koľkí sú mŕtvymi údmi a majú pritom pocit, že je všetko „v poriadku“?

A potom koľkí z nás tiež hynú z nedostatočného poznania, koľkí ešte žijú v katolícko-okultných zmiešaninách a koľkí si ani nevšimli, že katolícka viera sa dnes mieša aj s modernizmom?

Nesúďme teda, ale poučme sa zo svedectva aj japonských kakure kirišitanov a dbajme do hĺbky o svoju katolícku vieru i morálku, aby, až príde podobná skúška na nás, sme neodpadávali od viery „ako hrušky“, ale aby sme mohli vydať svedectvo živej katolíckej viery i lásky, ktorá nám pomôže do Neba a bude skutočným povzbudením aj pre druhých.

PDF (formát pre tlač)