K vojenskej obrane štátu: Slovensko by malo urýchlene prijať švajčiarsky model založený na guerillovom spôsobe boja a nespoliehať sa slepo na NATO

Matej Gavlák
23. júla 2025   Politika Spoločnosť   Komentár

Svet žije veľkým zbrojením a akési frenetické prípravy na „niečo“ neobchádzajú ani Slovensko, ktoré chce byť integrálnou súčasťou a „vzorným členom“ Severoatlantickej aliancie. Avšak známe armádne príslovie hovorí, že „pripravený vojenský plán neprežije prvú prestrelku“. Inak povedané: môže sa stať, že sa v boji na život a na smrť ocitneme napokon úplne osamotení…

Na pokraji „čohosi“?

Slovenská republika zažíva veľkú náborovú kampaň, do ktorej sa priamo zapojil aj prezident, minister obrany a ďalšie známe i menej známe osobnosti. V novinách možno na dennej báze čítať o tom, že rozpočet NATO sa musí zvýšiť na 5 percent a že krajiny susediace s Ruskom ako Pobaltské štáty či Fínsko berú hrozbu vojenského konfliktu veľmi vážne.

Už menej sa hovorí o tom, o čom sme pre zmenu písali my, že tak britská, ako aj francúzska vláda po prvýkrát azda od skončenia II. svetovej vojny oficiálne rátajú s takzvaným „vojnovým scenárom“ (ako to nazval dokument britskej obrannej stratégie) priamo v ich uliciach (!).

Ale proti komu sa má vlastne bojovať? Odpoveď nie je tak úplne jednoznačná, akoby sa na prvý pohľad mohlo zdať.

Totižto: kým sa liberáli obávajú toho, že môžeme skutočne stáť na prahu veľkej vojny s Ruskom a Čínou (Iránom, Severnou Kóreou); konzervatívci sú skôr toho názoru, že v skutočnosti budeme svedkami občianskych vojen v jednotlivých európskych krajinách (plus USA).

Zdá sa však, že na stole sú vlastne oba scenáre súčasne: predovšetkým Británia, Francúzsko a Taliansko sú na pokraji sociálneho protivládneho výbuchu z dôvodu čoraz viac sa rozťahujúcej islamskej spoločnosti, za rozmach ktorej vinia štát; následnej nedôvery k vedeniu štátu (takzvané „zlyhávania sociálneho kontraktu“); ako aj na pokraji ekonomickému prepadu.

Ako ale upozorňuje profesor vojnových štúdií na King’s College London, David Betz, ako aj vysoko inteligentný futurista Rudyard Lynch, akonáhle na Západe vypuknú tieto ozbrojené revolúcie a občianske vojny, Rusko a Čína zrejme skutočne podniknú masívny vojenský útok na Európu a do Tichomoria pod zámienkou „intervencie“, čiže „pomoci“ jednej zo strán. Veď ten „pozývací list“ skôr či neskôr niekto zaiste pošle; prípadne si ho pošlú sami sebe.

Keď sa za vami zavrú brány kasární

V dnešnom modeli sa Ozbrojené sily Slovenskej republiky (OS SR) berú v podstate ako integrovaná časť vojsk NATO; k počtu obyvateľov chceme mať adekvátny počet profesionálnych vojakov a vojenskej techniky – aby boli po ruke, keď to bude centrála Severoatlantickej aliancie v Bruseli vyžadovať. Máme pomáhať brániť zvyšných členov NATO (zvlášť tých najviac ohrozených) a zvyšní členovia prídu na pomoc nám, ak to bude treba. Toľko legendárny článok 5.

Na papieri to vyzerá pekne, uhladene. Pozrime sa však bližšie na realitu.

Prešiel som sériou vojenských cvičení. V roku 2018 som absolvoval 2 a pol mesačný vojenský výcvik s názvom Dobrovoľná vojenská príprava (DVP) v kasárňach v Martine, po ktorom som dostal hodnosť (tak to nazývajú) „vojak 2. stupňa“. Posledných niekoľko rokov som bol členom aktívnych záloh OS SR a mojou jednotkou bol 91. ženijný pluk sídliaci na základni v Seredi, kde som mával raz do roka dvojtýždňový výcvik. Po vypršaní 4-ročného kontraktu momentálne nie som členom aktívnych záloh, no vojsko ma stále vedie ako vycvičeného a pripraveného záložníka.

Takže nie som úplne neznalý vecí, o ktorých sa chystám písať.

OS SR zrejme nedokážu vyslať väčšie množstvo profesionálnych vojakov a techniky mimo svoje hranice. Dokážeme robiť podporné misie s pár profesionálmi, ale keby nám NATO dalo strážiť malý úsek širokého frontu – tak ho zrejme nedokážeme ubrániť.

Problémom nie je iba zastaralá technika, ktorej je navyše nedostatok. To by sa dalo napraviť. Avšak moderná technika má tiež svoje nie malé slabiny – kým starú tatrovku dokážu chlapci v poli opraviť za pár hodín (čoho som bol neraz svedkom), moderné vojenské vozidlá preplnené elektronikou sa už priamo na mieste opraviť neraz nedajú a musia ísť do opravovní. Takže sú nedostupné týždne, ak nie mesiace. Obsluha moderných zariadení je navyše náročná a aj keď by bolo techniky dostatok, tak „nejsou lidi“ (ako sa zvykne hovoriť), ktorí by boli schopní a ochotní sa na nej učiť a obsluhovať ju.

Pozoruhodný rozdiel je medzi vyšším velením – takzvanými dôstojníkmi (poručíci, nadporučíci, kapitáni) a nižším velením – takzvaní poddôstojníci (rotní, rotmajstri, nadrotmajstri). Dôstojníkom sa na Slovensku môže stať iba osoba, ktorá vyštudovala vojenskú vysokú školu (5-ročnú?), prípadne mala dôstojnícku hodnosť u policajtov, či colníkov (!!!). Inak povedané: mnohí sú absolútne neskúsení a možno neschopní v praxi viesť ľudí do boja.

To poddôstojnícke hviezdičky sú ťažko vydreté. Tieto hodnosti dosiahli vojaci z povolania (bez VŠ) po desaťročiach služby (25 a viac rokov), pričom slúžili v mnohých zahraničných misiách. Bol som svedkom toho, ako istá čerstvo upečená pani kapitánka len tak lietala okolo skupiny dvadsiatich chlapov – rotných, rotmajstrov, nadrotmajstrov –, kde každý z nich prešiel 2, 3, či 4 turnusmi v Afganistane, Iraku či Juhoslávii. Samozrejme, nie všetci dôstojníci sú takí; ale rozhodne tu je nábeh na anarchiu – zvlášť pod tlakom a vo „vojnovom scenári“.

Máme tiež problém lojality: vysoké velenie (podplukovníci, plukovníci, generáli) – čo som mal možnosť vidieť – je silne prozápadne orientované, kým jeho podriadení majú zvýšenú tendenciu sympatií k Rusku. Len na samotné Slovensko akosi všetci zabúdame…

Samozrejme, dalo by sa donekonečna písať o kadečom, o tom však tento článok nie je. Mnohí chlapi – obzvlášť z radov poddôstojníkov – sú veľmi schopní, avšak bez techniky, bez adekvátneho velenia…, ale aj bez vlastnej viery v Boha, či hlbšej lásky k vlastnému národu – obávam sa, že by v súčasnom nastavení sami toho veľa nedokázali.

Nie je jedno, kto nám vládne

Ale buďme úprimní: ak dôjde k vnútornému rozpadu štátov ako sú Británia, či Francúzsko (nebodaj USA), slovenská armáda, nech by bola akokoľvek dobrá, proti prípadnému ruskému vpádu do kontinentálnej Európy by v súčasnom nastavení sama nič nezmohla. Bola by nanajvýš tak jedným očkom – no zvyšku reťaze nikde.

V prvom rade, z môjho pohľadu, treba urobiť niečo s velením. 27-ročná poručíčka nemôže viesť na smrť rotu pozostávajúcu zo 75 vojakov a piatich poddôstojníkov, ktorí do armády nastúpili v čase, keď sa ona ešte hrávala s bábikami. Netvrdím, že som zažil práve toto – ale neprekvapilo by ma, keby sa to dialo (ja som mal, naopak, šťastie na väčšinu dôstojníkov, pod ktorými som bol).

Avšak za ešte dôležitejší považujem celkový obranný koncept Slovenska, ktorý mi príde ako nedobrý, ba ako hotové vzdušné zámky.

Fajn, nech je Slovensko oficiálne onou „integrovanou súčasťou Severoatlantickej aliancie“. Lenže mali by sme mať aj niečo vlastné a nespoliehať sa len slepo na „spojencov“. Pretože reálne hrozí, že v prípade vojenského útoku zostanú Slováci nielen bez západných spojencov, ale tiež bez akejkoľvek možnosti vlastného bránenia sa – a na milosť a nemilosť agresorovi.

Niektorí hovoria, že im je jedno, kto im vládne, veď „kradnú jedni aj druhí“. Ak však mám hovoriť za seba, mne teda nie je jedno, či je môj lokálny kostol rímsko- či gréckokatolícky – teda v jednote s pápežom v Ríme –, alebo je ortodoxný a teda schizmatický (alebo by z neho nebodaj spravili mešitu).

Takisto by mi nebolo jedno, keby sa nejaké cudzie etnikum začalo rozširovať v mojej krajine, vyháňalo Slovákov z ich obydlí a zapaľovalo, či zaberalo im ich príbytky. Tá armáda skrátka nie je pre zábavu – armáda má konkrétnu úlohu: brániť, chrániť, prípadne pomstiť bezbranných obyvateľov.

Sme doslova ideálna krajina pre guerillový spôsob boja

Slovensko je krajina ideálna pre guerillový (partizánsky) spôsob boja. Prečo to, dofrasa, nikto nevníma? Na obranu nie je nič ideálnejšie ako hornatá krajina – pretože „hora, to je pevnosť“, ako hovorí staré vojenské príslovie.

To je neskutočná výhoda – veď Poľsko, 2/3 Nemecka či sever Francúzska sú krajiny rovné ako doska. Tam, keď sa rozbehnú tanky, tak sa zastavia až pri Atlantiku (však, La France 1940?). Nič ich nezadrží.

Ale hory sú doslova hrad, ktorý môže slúžiť ako útočisko a základňa pre guerillové bojové oddiely.

Guerillový spôsob boja pritom nie je žiadna veda a dokážu ho viesť aj odolnejší civilisti: ide v podstate o to, že malý národ uzná, že oproti obrovi (akým je napríklad Rusko) nemá príliš veľa šancí na rovný boj a že mocný nepriateľ malú krajinu tak-či-tak obsadí. Ak má však takáto krajina hory (čo Slovensko má), bojovníci sa môžu stiahnuť do hôr a robiť odtiaľ výpady na nepriateľské transporty, kasárne, letiská, internačné tábory… a tak pripravovať pôdu pre celonárodné povstanie.

Prečo OS SR nepripravuje svojich vojakov aj na takýto scenár? Prečo sa stále tvárime, že na otvorenom poli dokážeme poraziť Rusko?!? Prečo samých seba presviedčame, že naša armáda tu je len na živelné pohromy? Inštitúcia armády nevznikla na živelné pohromy, ale na efektívnu obranu krajiny.

Švajčiarsko je preslávené svojou guerillovou vojenskou doktrínou – nikdy si nemyslelo, že by dokázalo poraziť Sovietsky zväz či Rusko. Preto z každej svojej hory spravilo vojenské stanovište, z každého kopca guľometné hniezdo. Civilisti sú hrdí na to, že majú doma zbrane (chodia na pravidelné precvičenia) a v prípade nepriateľskej invázie vedia, kam sa ísť do hôr schovať. Švajčiarsko už od 50. rokov vydáva príručky pre civilné obyvateľstvo, ako viesť guerillovú vojnu.

Mám pocit, že sa neustále chceme niekomu páčiť – Bruselu, Washingtonu, Londýnu… Avšak drahé hračky nakupované v súlade s predpismi NATO nám budú na nič, ak na nás dopadne plná váha nepriateľskej invázie. Ako však budú nepriateľské vojská postupovať ďalej na západ, na našom území zostanú len slabšie vyzbrojené a vycvičené zaisťovacie jednotky – a tie by guerillovi chlapci možno vedeli potrápiť a azda ich donútiť k menším represáliám voči domácemu obyvateľstvu. Keď však nebudeme mať nikoho, kto by nás pomstil, tak si tu s nami cudzozemci budú robiť, čo sa im zachce – a to beztrestne.

Kedysi som na základe bežne dostupných guerillových vojenských príručiek zostavil akýsi kompilát pre civilné obyvateľstvo, ako viesť tento spôsob boja (keďže to naša vláda nerobí) a len nedávno som ho aj publikoval. Koho by táto téma zaujímala, nájde ho na tejto adrese: https://mpgavlak.blog.pravda.sk/2025/07/21/prirucka-ako-viest-guerillovu-vojnu-proti-pripadnym-okupantom/

Musím však vopred upozorniť, že to rozhodne nie je čítanie na dobrú noc.

PDF (formát pre tlač)