K národnému sviatku Panny Márie Sedembolestnej: Bez našej Patrónky ako národ neprežijeme

15. septembra 2025   Aktuality

Zopár právd, ktoré si ako národ musíme pripomenúť, kým ešte nie je neskoro.

To, že slovenský národ dodnes existuje, je vlastne zázrak. A nie malý. Dante Alighieri vo svojom diele Božská komédia v jednej časti opisuje Uhorsko ako krajinu neustále postihovanú nešťastiami. Doslova uvádza, že tak ako Uhorsko postihovali nešťastia a tragédie „doteraz“ (1320), nič nenasvedčuje tomu, že by sa mal jeho osud zmeniť.

Podľa dobových záznamov bol vpád Mongolov na územie Uhorska (1241) tak brutálny, že v pulzujúcom Ostrihome prežilo len pár desiatok ľudí (!). Podľa očitého svedka bola krajina posiata mŕtvolami.

Myslím, že to bolo v počítačovej hre (stredoveká stratégia s názvom Total War Medieval), kde bol opis Uhorska približne takýto: kráľovstvo sa nachádza na rozhraní veľkých svetov: latinského, ortodoxného i kumánskeho (pohanského); to mu zaručuje nesmrteľnú slávu v boji, ale tiež potoky preliatej krvi.

No a nezabúdajme aj na slová zosnulého kardinála Jána Chryzostoma Korca, ktorý vo svojej publikácii Tisíc rokov Slovenska s Cirkvou opísal Uhorsko 16. až 18. storočia ako krajinu nachádzajúcu sa v „tisícoch nebezpečenstiev“. To, čo z Uhorského kráľovstva zostalo – teda predovšetkým územie Slovenska – bolo gniavené povstaniami veľmožov z jednej strany, následnými protiútokmi z druhej strany a, samozrejme, predovšetkým osmanskou hrozbou z tretej strany.

 „V Revúcej po prepade Turkov klesol počet rodín zo 70 na 33 a mesto bolo poplatné Turkom,“ uvádza kardinál v knihe. V roku 1663 zas odvliekli Turci do zajatia okolo 150-tisíc ľudí z územia dnešného Slovenska. „Po 200 rokov našich dejín neprešiel týždeň, kedy by Turci niekoho neodviedli do zajatia“, píše sa ďalej v knihe.

Bolo by naivné myslieť si, že takéto ťažké skúšky mohol náš malý národ (ešte v roku 1900 nás bolo asi len 2,5 milióna) prežiť vlastnými silami. Nemohol. Vo všetkých etapách našej existencie nad nami zaiste držala svoju ruku Tá, ktorú sme si vybrali za svoju Patrónku. A síce Panna Mária Sedembolestná. Aké strašné utrpenie a bolesti museli zažívať naši dávni predkovia, keď si za svoju patrónku vybrali práve Pannu Máriu Sedembolestnú. Napriek všetkému prežili. A nikto z nich nepochyboval, že to bolo na orodovanie našej Patrónky, Panny Márie Sedembolestnej.

Na Slovensku žije dnes už len málo najstarších obyvateľov, ktorí zažili hrôzy vojny priamo na našom území. My ostatní sme zaiste zažívali mnoho osobných skúšok i bolestí, ale azda nikto z nás sa nebál o svoj život, či životy svojich blízkych tak ako oni (azda s výnimkou covidových rokov).

Je však možné, že táto pokojná doba sa končí.

Namiesto toho, aby sa vojna na Ukrajine urýchlene skončila vzájomnou dohodou sa zdá, že sa stáva katalyzátorom napätia a nepriateľstva medzi národmi. Samotné západné národy – slovenský nevynímajúc – sú taktiež otrávené progresivistickým jedom, ktorý ich rozvracia a robí ich vnútorne slabými. Ľudskými silami by sme neboli schopní preplávať more, nad ktorým by zúrila búrka z takýchto mrakov. Už starí ľudia zvykli hovorievať, že ak nedaj Bože prídu Číňania, tak nás „ubijú svojimi čiapkami“ (že nás porazia svojou početnou prevahou).

Slovenský národ sa musí opätovne obrátiť k Bohu a to zvlášť skrze svoju Patrónku, ktorá je našou najoddanejšou orodovníčkou. Bez Panny Márie Sedembolestnej skrátka neprežijeme – také jednoduché to je.

Choďte preto dnes do kostola a poproste Pannu Máriu Sedembolestnú o ochranu nášho štátu. Ktovie, čo prinesie zajtrajší deň.

Matej Gavlák

Titulný ilustračný obrázok, zdroj – wikimedia commons

PDF (formát pre tlač)