Jozef Pöss ako katolícky kňaz a svedok partizánskych zverstiev na Slovensku v obci Sklené v roku 1944

Radomír Tomeček
23. januára 2025   História

V modernej slovenskej spoločnosti, strácajúcej posledné zvyšky katolíckej morálky, môžu neustále prekvitať rôzne kulty a mýty vymyslené v dávnych dobách boľševickej diktatúry. Tzv. Slovenské národné povstanie v roku 1944 ako politický kult bol stvorený a udržiavaný komunistickou mocou a je neustále chránený univerzálnym prikázaním „boja proti nacizmu, fašizmu, extrémizmu, diktatúre, …“.

Toto nestarnúce slovenské politické vierovyznanie dokáže prilákať na svoje „spomienkové bohoslužby“ nielen starých komunistov, ale aj mladých liberálov a moderných konzervatívcov. Moderný katolík by mohol vidieť v tomto bizarnom spojenectve politických nepriateľov priam ekumenické vanutie ducha jednoty. Tradičný katolík by však mal práve preto zvýšiť svoju pozornosť.

Jozef Pöss (1916 – 1973), slovenský rímskokatolícky kňaz, prežil masaker obyvateľov obce Sklené, ktorý spáchali partizáni počas zmieneného povstania. Jeho svedectvo môže prispieť k odhaľovaniu pravdy o tomto povstaní a nastaviť zrkadlo povstaleckej mytológii, ktorá hlboko zasiahla a zranila dušu suverénneho slovenského národa.

Jozef Pöss ako farár v obci Sklené

Jozef Pöss sa narodil 19. augusta 1916 v Handlovej, meste známom najmä banskou činnosťou, v okrese Prievidza. Jeho otec bol murárom. Mal sedem súrodencov.

Marián Blaha (1869 – 1943), slovenský rímskokatolícky biskup Banskobystrickej diecézy, vysvätil J. Pössa za kňaza 18. mája 1940. Tento mladý kňaz pôsobil ako kaplán vo Veľkom Poli a v Handlovej. Následne, v roku 1941, nastúpil na kaplánske miesto v obci Sklené, okres Turčianske Teplice. Farárom v obci Sklené sa stal v roku 1944.

Sklené bola obec s 3171 obyvateľmi v roku 1940, z toho až 97 % sa hlásilo k nemeckej národnosti. Takmer všetci obyvatelia boli katolíci. Karpatonemecká strana bola veľmi populárna v Sklenom v období Prvej Československej republiky (1918 – 1938). Ľudia z tejto obce boli chudobní a nútení každoročne odchádzať na tzv. sezónne práce najmä do Nemecka.

PhDr. Martin Lacko, PhD. (* 1976), slovenský historik, je autorom diela Partizánske zločiny v pamäti národa (Príbehy z rokov 1944 – 1945), ktoré vydalo O. z. Múzeum ozbrojených zložiek 1939 – 1945 v Partizánskom v roku 2024. Autor v tomto diele v kapitole „Jozef Pöss. Dni hrôzy v Sklenom“ prináša svedectvo J. Pössa o tragických udalostiach v obci Sklené, ku ktorým došlo v dôsledku povstania z roku 1944.

Zločiny nemeckej (nacistickej) okupačnej moci na Slovensku sú často mylne označované ako zločiny fašizmu. Podľa údajov poskytnutých historikmi bolo viac ako 5 000 obetí nacistického okupačného teroru na Slovensku. Týmto zločinom však predchádzali partizánske zločiny. Partizáni a povstalci majú na svedomí približne 2 000 zavraždených občanov Slovenska, najmä občanov nemeckej národnosti.

Partizánske vpády na Slovensku a prvá noc hrôzy v Sklenom

Podľa spomienok J. Pössa, zvesti o partizánskych vpádoch na severnom Slovensku sa začali objavovať už v druhej polovici augusta 1944. Sklené bolo v tej dobe pokojnou podhorskou obcou, vzdialenou od hluku prebiehajúcej druhej svetovej vojny (1939 – 1945).

Takto žijúci ľudia mali mnoho starostí s vlastným živobytím, a preto ani politika nebola prioritou v ich životoch. Reči o partizánskom terore neboli v tom čase vždy overené, a preto ani obyvatelia Skleného spravidla nechceli veriť týmto správam. Posledné augustové dni roka 1944 priniesli kruté poznanie. Horná Štubňa, obec susediaca s obcou Sklené, padla do partizánskych rúk 30. augusta 1944.

Sklené zažilo prvú noc hrôzy z 30. na 31. augusta 1944. Jeden partizánsky oddiel z Hornej Štubne prišiel v tom čase do Skleného a vyhodil do vzduchu asi 3,8 km dlhý tunel na trati Handlová – Sklené. Partizáni sa následne stiahli a konečné obsadenie Skleného prebehlo v piatok, 1. septembra 1944 o 12. hodine na obed. J. Pöss spomína na tieto udalosti a uvádza:

„Vrátil som sa práve zo zaopatrovania chorého a chcel som si sadnúť k obedu, keď ma vyľakali výstrely. O niekoľko minút partizáni obkľúčili budovu školy vedľa kostola. Na každom rohu stál guľomet, lebo hľadali nemeckého učiteľa Hansa Höfnera, ktorý však v poslednej chvíli utiekol. Do fary neprišiel nikto. Hneď nato dali na známosť, že treba odovzdať rádiá, fotoaparáty, zbrane.“

Do obce Sklené vtrhli 1. septembra 1944 dve veľké skupiny. Bola to skupina Židov z tábora v Novákoch, prichádzajúca od Handlovej a oddiel žandárov (v tom čase príslušníkov československého četníctva) zo Štubnianskych Teplíc. (Poznámka: Mesto Štubnianske Teplice bolo premenované na Turčianske Teplice v roku 1948).

Ďalšia partizánska návšteva v Sklenom

Vyššie zmienené prvé partizánske obsadenie obce Sklené bolo spojené s tým, že miestni muži museli v nasledujúcich dňoch prinášať muníciu, a dostali za to peniaze, cigarety a pivo, a každý večer sa vracali domov. Aj J. Pöss odniesol svoj fotoaparát a rádio na obecný úrad.

Ďalší partizáni vtrhli do obce Sklené v noci zo 16. na 17. septembra 1944. Bol to tzv. „Leninský oddiel“ („Oddiel Lenin“) pod velením sovietskeho partizána Pjotra Timofejeviča Nikolajeva a Leonida Nikolajeviča Slavkina (1916 – 1971), politického komisára, s 250 príslušníkmi.

Tento oddiel patril do „Prvej československej partizánskej brigády J. V. Stalina“. Bol zložený zo 110 robotníkov zo sklárne Clara v Utekáči, 40 Židov z tábora v Novákoch, 20 väzňov z Ilavy, 60 študentov a členov ilegálnej Komunistickej strany Slovenska z Bratislavy a Nitry, a 15 utečencov z nemeckých koncentračných táborov.

Partizánske oddiely prišli do obce Sklené aj 20. septembra 1944, a to neskoro popoludní a večer. Mali so sebou aj ťažké zbrane, delá, a pod. J. Pöss poskytol o tejto udalosti nasledovné svedectvo:

„Tiež som po prvý raz videl ženy partizánky. Už toto napochodovanie neveštilo pre nás nič dobrého, s obavami sme sa ukladali na spánok. (…) Celý večer som čakal na raziu. (…) Spal som napriek všetkému dobre a ráno som vstal v navyknutú hodinu. Keď som naproti fare počul niekoľko výstrelov, kričanie žien a plač detí, veľmi som sa znepokojil. Išiel som však, aby som odslúžil ranné bohoslužby. Na ceste do kostola som počul, že už v noci vytiahli chlapov z postelí a odviedli ich na stanicu, alebo zhromaždili pred meštianskou školou.“

J. Pöss nasledujúci deň po svätej omši prišiel z kostola a počul bubnovanie spojené s oznamom, že všetci muži vo veku od 16 do 60 rokov majú sa hlásiť okamžite pri meštianskej škole. Tento kňaz sa preto spolu so svojím otcom a so svojím pomocníkom šli prihlásiť tiež. Dozvedel sa neskôr, že ho hľadali a chceli ho odviesť už počas bohoslužieb.

Cesta nákladným vlakom a hrozné tušenie

Cestou k meštianskej škole J. Pöss a jeho spoločníci videli, ako ťažko vyzbrojení partizáni hnali skupinu mužov cez dedinu smerom na železničnú stanicu. Tam stál pripravený dlhý nákladný vlak. Aj J. Pöss bol prinútený, aby nastúpil do tohto vlaku. Priestor železničnej stanice bol zaplnený plačúcimi ženami. K vlaku nebolo dovolené sa priblížiť.

Nákladný vlak sa pohol smerom k Hornej Štubni približne okolo poludnia. Cestujúci sa držali nádeje, že budú využití ako pracovná sila pri kopaní zákopov a že večer sa vrátia domov. J. Pöss spomína, že v jeho vagóne bolo asi 45 mužov. Vlak zastal pri železničnom domčeku blízko lesíka „Ebener Wald“, t. j. „Rovná hora“, v súčasnosti „Les na rovine“.

Z niektorých vagónov muselo vystúpiť asi 12 až 15 silných mladých mužov a mládencov. Títo muži dostali krompáče a lopaty a boli vedení do lesa, kde na jeho okraji boli nútení kopať. Cestujúci vo vlaku mohli sledovať túto scénu cez malé vetracie otvory vo vagónoch. J. Pöss spomína na slová jedného muža z tohto vlaku:

„Teraz nás postrieľajú. Je dobre, že tu máme farára, ktorý nám môže dať požehnanie, a potom v mene Božom…“

Krátko po tom, čo zazneli vyššie uvedené slová, sa dvere nákladného vlaku prudko otvorili a všetci museli vystúpiť.

Kráčanie k jame smrti a partizánska beštialita

Ľudia z nákladného vlaku museli nastúpiť v trojrade a ísť späť na miesto, kde prvá skupina mužov kopala jamy. J. Pöss v súvislosti s tušením hrozného konca uvádza:

„Tu som hneď zbadal, že náš masový hrob bol pripravený. Muži, čo ho kopali, stáli v jame a my ostatní, asi 90 mužov, sme museli tiež skočiť do jamy. Okolo nej, asi vo vzdialenosti 6 až 8 metrov, boli na nás namierené 4 ľahké a 1 ťažký český guľomet. Teraz sme už vedeli, že odbila naša posledná hodina. Boli sme v prvom šoku ako ochrnutí. Tu začali muži prosiť a nariekať. Nič však nepomohlo. Ruský komisár v koženom odeve dal znamenie a guľomety začali svoju prácu.“

Zmieneným ruským komisárom v koženom odeve bol L. N. Slavkin. J. Pöss sa hodil na zem po prvom výstrele. Bol hneď pokrytý telami mŕtvych a ranených. Ďalšie momenty partizánskeho besnenia videl takto:

„Mohol som ale všetko počuť. Na opísanie hrôzy tohto momentu nemám ani slov. Myslím si, že ani peklo nemôže byť horšie. Keď po salvách z guľometov bola už väčšina mŕtvych alebo ťažko ranených, prestali.“

Avšak Satan a jeho partizánski sluhovia neboli ešte dostatočne nasýtení krvou svojich obetí. J. Pöss pokračuje:

„Tých, čo ešte javili nejaké známky života, dorážali ručnými granátmi alebo dávkami zo samopalov. (Väčšine rozstrieľali hlavy, takže mnohí z nich mohli byť neskôr identifikovaní len na základe potrhaných šiat.). Ja sám, zasiahnutý dovtedy len črepinou ručného granátu, cítil som, ako mi teplá krv steká po tele. (…) Predtým sa ešte ozval pán Štancel, ktorý mal slovenskú manželku, aby ho vynechali, že on je predsa Slovák. Odpoveďou bolo: „Čo, ty švábska sviňa!?“ Padol ručný granát a bolo po ňom.“

Ani tieto prejavy partizánskej beštiality a neľudskosti neboli posledným svedectvom o páde ľudskej duše do osídiel pekelnej zloby.

Svedectvo o partizánskom hyenizme

J. Pöss uviedol vo svojom svedectve, že nedokáže reprodukovať myšlienky a pocity týchto chvíľ hrôzy. Priznal, že mohol ešte požehnať všetkých ľudí, prejaviť ľútosť a žiaľ, a čakať na smrť. Nedokázal však dokončiť modlitbu Otčenáša.

Partizáni pokračovali ďalej vo svojich výčinoch, akoby chceli celému svetu ohlásiť, že skutočne konajú na rozkaz vládcu pekla. J. Pöss uvádza:

„Po poslednej strele do môjho predlaktia bolo ticho. Teraz išli po cennostiach, peniazoch a cigaretách. Hľadali predovšetkým mňa, lebo vedeli, že som bol aj ja medzi ostatnými, ale bol som v civile, takže ma nevedeli hneď nájsť. Až jeden z nich povedal: „Tento to bude, lebo má lepší kabát.“ A naozaj, ťahali ma za okraj kabáta z jamy, a zobrali mi všetko, čo som mal pri sebe, strieborné náramkové hodiny (drahý dar od dobrého priateľa), peniaze a doklady, tie potom hodili späť do jamy.“

Ďalšie slová J. Pössa o spôsoboch konania partizánov pripomínajú scény zo satanistických rituálov:

„Keď nevedeli už nič nájsť, jeden z nich ma kopol do ľavého boku a do krížov a kričal: „Ty kurva farárska, už ani ten švábsky Kristus ti nepomôže!“

Partizáni následne začali zahrabávať obete svojho vraždenia. J. Pöss bol zranený, ale stále žil. Snažil sa byť ticho a rozmýšľal, ako by mohol prežiť v tejto jame smrti. Mal šťastie v tom, že jama nebola hlboká a hlina bola hrudovitá a suchá, takže sa dokázal vyhnúť zaduseniu.

Vyslobodenie sa z masového hrobu a partizánske výsluchy

J. Pöss ležiaci v masovom hrobe počul zrazu nejaký povel v ruštine, a zdalo sa, že partizáni sa vzďaľujú. Napriek riziku, že miesto zločinu zostane strážené, on sa rozhodol vyhrabať zo zeme. Spozoroval jedného slovenského železničiara, ako hľadá cennosti patriace zavraždeným ľuďom. Hneď po tom, čo aj táto ľudská hyena prestala snoriť, mohol začať s hľadaním svojho otca. Našiel ho mŕtveho s prestrelenou hlavou.

Nastal čas na riskantný únik. J. Pöss začal utekať z miesta hrôzy po lúkach a snažil sa nezanechať po sebe krvavé stopy. Farár pritom stretol na lúke jednu ženu, ktorú požiadal, aby utekala na faru a vyzvala jeho matku a sestry na útek. J. Pöss si spomenul na slová partizánov pri masovom hrobe:

„Chlapov už máme, teraz sú na rade ženy a deti.“

J. Pöss radil svojim príbuzným, aby prišli na farské role, bližšie k líniám nemeckých vojakov, ktorí už bojovali proti partizánom. Príbuzní J. Pössa prišli na dohovorené miesto a vydali sa spolu s ním na cestu krížom cez lesy smerom na západ. Večer však narazili na partizánov a boli zaistení.

Partizáni zavreli ženy do horárne. J. Pössa a Otta Antoniho, chlapca vo veku 16 rokov, ktorému ako farár poskytoval ubytovanie a stravu na fare, hnali pred sebou počas celej noci až do Kremnice. Tam boli vypočúvaní v kasárňach a v budove gymnázia. Partizánskym veliteľom bol vyšší český dôstojník. Keď J. Pöss vypovedal pravdivo, že jeho zranenia pochádzajú od partizánov, bol surovo zbitý a váľal sa po zemi.

J. Pöss a O. Antoni boli po výsluchu naložení na nákladné auto a prevezení do Banskej Bystrice. V tomto meste, ktoré sa neskôr stalo symbolom povstania, boli vláčení z miesta na miesto. Až vo večerných hodinách sa dostali pred „GPU“ („Gosudarstvennoje političeskoje upravlenije“), t. j. pred „Štátnu politickú správu“, orgán sovietskej tajnej (politickej ) polície. (Poznámka: Jednotky „Prvej československej partizánskej brigády J. V. Stalina“ sa zmocnili mesta Banská Bystrica a 29. augusta 1944 tam vyhlásili obnovenie Československej republiky. Tento deň bol neskôr vyhlásený a oslavovaný ako začiatok povstania).

Výsluchy na „GPU“ boli strašné. J. Pöss spomína:

„Tam začali strašlivé vypočúvania. Vždy boli prítomní štyria muži. Jeden diktoval, druhý písal, jeden, čo stále pritláčal pištoľ na šiju a druhý, čo šermoval s obuškom. (…) Pri týchto výsluchoch som veľa vytrpel, ale horšie bolo s Ottom, ktorého nútili, aby vypovedal proti mne. Keď prišiel z opakovaného výsluchu po dvoch hodinách, mal tmavočervenú spuchnutú tvár.“

Muži boli umiestnení v mestskej väznici, neďaleko katedrály, kde bol J. Pöss vysvätený za kňaza pred štyrmi rokmi. V cele pre dvoch boli štyria. Boli v nej J. Pöss, O. Antoni, a taktiež aj profesor (riaditeľ obchodnej akadémie) a jeden sudca.

Partizánsky koncentračný tábor v Slovenskej Ľupči

Partizáni naložili väzňov na otvorené nákladné auto. Bola sobota, 23. septembra 1944. Auto smerovalo do Slovenskej Ľupče v okrese Banská Bystrica, kde partizáni zriadili koncentračný tábor v miestnom zámku. Predtým však prepustili vychovávateľov, školských bratov a chovancov tamojšieho polepšovacieho ústavu.

J. Pöss bol predvedený pred veliteľa tábora, ktorým bol Jozef Štaudinger (1908 – 1981), rodák z Lučenca, komunistický funkcionár a partizán. J. Pöss uviedol, že sa neskôr dozvedel, že z bytu J. Štaudingera vyniesli niektorých vypočúvaných ľudí bez známok života. Sám J. Pöss sa vyhol mučeniu len vďaka tomu, že J. Štaudingera zavolali na obed.

Na tomto mieste je vhodné uviesť, že Národný súd v Bratislave odsúdil Mons. ThDr. Jozefa Tisa (1887 – 1947), slovenského rímskokatolíckeho kňaza a prezidenta prvej Slovenskej republiky (1939 – 1945) na trest smrti povrazom rozsudkom zo dňa 15. apríla 1947. Poprava bola vykonaná 18. apríla 1947. Bol to politický súdny proces riadený komunistickou mocou. J. Štaudinger pôsobil ako laický prísediaci v tomto súdnom procese, ktorý viedol k spáchaniu justičnej vraždy.

V koncentračnom tábore v Slovenskej Ľupči bolo na zámku v telocvični zhromaždených na malom priestore a na holej zemi asi až 180 mužov, vrátane ťažko chorých. J. Pöss uvádza:

„Každý deň poobede o štvrtej hodine ma odviedli a dostal som bitku. V zámku sa v týchto týždňoch nachádzalo asi 500 až 600 väzňov, medzi nimi aj veľmi starí muži a ženy, dokonca aj kojenci. (…) Počas môjho väznenia ma viackrát odviedli na výsluch. Raz výsluch trval vyše štyroch hodín. Najhoršia bola neistota, čo bude ďalej.“

Správca J. Štaudinger bol vymenený po dvoch týždňoch a koncentračný tábor sa dostal pod správu riadnych slovenských žandárov. Hrozné podmienky väzňov sa následne trochu zlepšili, keďže medzi týmito žandármi boli aj slušnejší ľudia. Medzi strážcami nastal nepokoj v noci z 24. na 25. októbra 1944. Bolo možné počuť streľbu, ktorá sa ozývala z neďalekých miest. Strážcovia ušli 25. októbra 1944 vo večerných hodinách, predtým než mali väzni dostať svoju skromnú večeru. Väzni zostali zamknutí, ale podarilo sa im vyraziť dvere a ujsť.

Znova pred tvárou smrti

Vyslobodení väzni z koncentračného tábora schádzali zo zámockého vrchu počas slabého dažďa asi o pol jedenástej večer. Dostali sa pod ťažkú guľometnú paľbu. J. Pöss a O. Antoni sa doplazili k jednému sedliackemu domu. Po skončení paľby sa snažili dostať k jednému senníku a schovať sa tam. Jedna slovenská žena prezradila týchto mužov partizánom. J. Pöss spomína:

„Hneď nás zaistili a za cestou postavili k jednému záhradnému múru. Teraz sa už skutočne zdalo, že naša posledná hodina odbila, lebo zaznelo: „Hneď odstreliť!“ Aj v tejto poslednej tiesni prišla však nečakaná pomoc od jedného slovenského poručíka, ktorý nás vyslobodil z rúk partizánov. Na noc nás zavrel v jednom hostinci, no keď sa potvrdila naša výpoveď o pomeroch na zámku, na druhý deň nás nechal utiecť.“

V Slovenskej Ľupči boli stále partizáni a vlakové spojenie na západ bolo prerušené. J. Pöss uvádza, že jedna slovenská rodina ho prichýlila spolu s ďalšími mužmi na dva dni. Mohli sa konečne dobre najesť a dostali aj čistú bielizeň. Nemecké vojská vošli do Slovenskej Ľupče 27. októbra 1944. Väzni boli konečne slobodní a neskôr prevezení do Banskej Bystrice a následne do Kremnice.

J. Pöss sa dostal na svoju faru 29. októbra 1944, na sviatok Krista Kráľa. Farár bol zlomený na tele a na duši. Farská budova bola veľmi poškodená, farárov majetok zmizol. Všetko bolo vykradnuté, dobytok bol odohnaný. Spôsobená škoda predstavovala asi 800 000 vtedajších slovenských korún.

Partizánske masové vraždenie v Sklenom a tragická štatistika

Záverom je potrebné stručne poukázať na skutočné rozmery partizánskych zverstiev v obci Sklené. Tragická štatistika svedčiaca o tejto hromadnej vražde je v súčasnosti často zámerne prehliadaná a trestuhodne zamlčiavaná.

Partizánska hromadná vražda v Sklenom bola spáchaná partizánmi z tzv. „Leninského oddielu“ 21. septembra 1944. Československí partizáni zavraždili na tomto mieste 187 miestnych civilistov. Motívom tohto zločinu bola najmä nacionálna nenávisť.

J. Pöss bol nútený opustiť Slovensko koncom októbra 1944. Následne žil v Rakúsku, kde pôsobil v diecéze Linz, a to od februára 1945. V ďalšom období žil v Nemecku a bol duchovným pre vyhnaných Nemcov v 50. a 60. rokoch 20. storočia. Bol zviazaný s farnosťou Ehningen blízko Stuttgartu. Aj Vatikán si všimol jeho nasadenie; bol vymenovaný za pápežského protonotára v roku 1970 a poctený titulom „monsignor“.

J. Pöss, farár z obce Sklené, prežil strašné dni partizánskeho besnenia. Je pravdepodobné, že sám Boh chcel vyslobodiť tohto katolíckeho kňaza z viacerých nebezpečenstiev smrti, a to práve preto, aby podal svedectvo pravdy o prežitých hrôzach. Tento statočný katolícky kňaz zostal veľkým priateľom Slovákov, napriek traume prežitej na Slovensku. Spolupracoval so Slovenskou katolíckou misiou v Mníchove a podporoval slovenský exil.

Generálna prokuratúra Slovenskej republiky konštatovala vo svojom uznesení z roku 2004, že v Sklenom bol spáchaný zločin proti ľudskosti, keďže došlo k vraždeniu civilného obyvateľstva. Vyšetrovateľ zastavil trestné stíhanie z dôvodu, že páchatelia už zomreli.

L. N. Slavkin, ktorý vydal príkaz na streľbu civilistov v Sklenom, dožil svoj život bez potrestania v rodnej vlasti. Minimálne raz bol pozvaný do Československa, ako hrdina ovenčený metálmi, na jedno z výročí tzv. „Slovenského národného povstania“.

Vyhnaní slovenskí Nemci nechali postaviť pamätníky v Banskej Štiavnici a v Sklenom po roku 1991. Vtedajšie úrady nedovolili uviesť na tieto pamätníky, kto bol páchateľom tohto strašného zločinu.

Dôvody hanebného mlčania o partizánskych zločinoch v Sklenom sú dôsledkom šírenia politického kultu povstania. Toto povstanie vyjadruje v minulosti a aj dnes vzburu proti zakotveniu slovenského národa ako suverénneho národa v takých politických pomeroch, ktoré budú čo najviac rešpektovať Boží zákon. Tohto kresťanského východiska sa držali aj vedúci predstavitelia prvej Slovenskej republiky (1939 – 1945), ktorá bola zlikvidovaná prostredníctvom povstania.

PDF (formát pre tlač)