Jestvovanie Boha dosvedčujú ľudský rozum i srdce a zjavenia Božie

23. februára 2025   Cirkev

„Lebo z veľkosti a krásy stvorení sa úsudkom poznáva ich Stvoriteľ.“
(Múd 13,5)

Keď po cudzom svete chodím, cestujem a prídem do nejakého mesta, ako prvé navštívim tamojší kostol. Nepoznám velebnejší pocit, ako keď človek vo veľkolepom chráme obdivujúc prácu ľudského umu pred Bohom sa korí. Každý oltár chrámu, každý jeho stĺp, všetka jeho ozdoba mi privoláva: sursum corda, – hore srdcia! Vedomý svojej ničotnosti padol som pred všemohúcim Bohom, jemu ku poklone vystavili ten veľkolepý chrám.

Lež tento všemohúci Boh má ešte podivnejší, velebnejší, dôstojnejší chrám, než sú spolu všetky kostoly celého sveta, jeho základom je zem, stĺpmi sú vrchy, klenbou je modrá nebeská obloha, jeho ozdobou sú hviezdy na nebi, organom hrmenie: takýmto krásnym slávnym chrámom Pána Boha je tento stvorený veľký svet. Čo by mi i viera neprikazovala a čo by mi i srdce nevnukalo, lež pohľad na tento stvorený veľký svet mi hovorí, že je nad nami jeden pán, jeden stvoriteľ, ktorého v našej krehkosti ani len pomenovať nie sme schopní, len v najhlbšej poklone opovážime sa vyrieknuť jeho sväté meno: Boh. Ani mudrci najväčšieho rozumu nemohli pochopiť podstatu Pána Boha a to by ani nebeskí serafíni nevedeli vysvetliť: nuž a ja prach a popol, ako by som vám to vedel vyložiť, aby ste tú najvyššiu, neviditeľnú duchovnú bytosť mohli pochopiť?

Keď je teda Boh neviditeľný duch, nepochopiteľná bytosť, mohli by ste sa ma pýtať, ako som sa ja naučil tohoto Pána Boha natoľko poznať, že som vstave o ňom bez prestania kázať? Boha poznať učí ma tento stvorený svet; o jestvovaní Boha svedčí v mojom srdci žijúce svedomie; dokonalosť Boha vyrozprával nám jeho najsvätejší Syn. Rozum, srdce a slovo Božie sú učiteľom mojej viery.

1. Svet tento je sťa jedna veľká otvorená kniha, ktorá je celá popísaná prstom Božím. Slnce, mesiac, hviezdy sú písmenami, ktoré nahlas oznamujú: Boh stvoril nebo a zem, on stvoril i nás. Pohľad na tento svet ma práve tak učí, že je Boh, ako zo stupají v piesku poznám, že buďto človek alebo zviera po ňom chodil.

Pred niekoľko rokmi cestoval po Ázii istý učenec. Na piesočnatej púšti v Arábii stretol sa s jedným arabským chlapcom, ktorý sa pokľačiačky modlil. Učenec pýtal sa toho chlapca, že čo to robí? Mladý Arab mu odvrkol: Modlím sa! Učenec začal sa ho ďalej vypytovať: A ku komu sa ty modlíš? – K tomu, ku komu sa snáď i ty modlievaš, k Bohu. Odkiaľ to ty vieš, že je Boh a že sa k nemu máš modliť? Na toto už vzkypela krv tomu Arabovi, vyskočil zo zeme a oboril sa na hlúpeho zvedavca: „A ty si kto, ty šelma, ty si sa musel spomedzi akýchsi divých zverov sem dotrepať, že sa mi opovážiš klásť takúto otázku. Ja odkiaľ viem, že je Boh? Pozri tieto stupaje tuto v piesku, či nepoznáš z nich, že tadiaľto prešla celá karavana tiav? A pozri sa na nebo, pohliadni na prírodu okolo teba, či nevidíš, že tadiaľto chodil Boh. A ty, tvor tohoto Boha, ty sa ešte opovážiš pýtať sa, že či je Boh, či sa máme modliť k Bohu?“

Tento neučený pohan zahanbí mnohých nadutých učencov, ktorí nechcú uznať Boha. Jednoduchý malý školák prevýši mnohých vychýrených mudrcov, ktorí hovoria, že všetko sa len náhodou samo od seba utvorilo.

Poviem im ja jedno podobenstvo. Hej, že vajce znesie sliepka a z vajca sa vyliahne kuriatko. Povedzme, že všetko v prírode samo od seba sa tvorí, nech mi tí učenci povedia, čo bolo prv: sliepka a či vajce? A odvetia mi: prv musela byť sliepka. Tak, teda prvá sliepka sa nevyliahla z vajca, nuž odkiaľže pochádzala? Odpoviem vám ja, moji milí páni učenci, aby ste si vy na tom hlavu nelámali. Prvú sliepku Pán Boh stvoril, ktorý i celý svet stvoril.

Ďalej to vidíme, že na svete každý tvor má svoj zákon. Po jeseni nasleduje zima a po jari leto, naopak sa ešte nikdy nestalo. – Kto učil lastovičku robiť hniezdo, a včielku ako má skladať tie podivné bunky v plástoch? – Kto dal zemi úrodnosť a kvetom vôňu? Odkiaľ sa dostane do mrakov na oblohe dažďová voda, čo poháňa krídla vetra, odkiaľ berie hrom tú strašnú silu? Kto dal tie milióny hviezd na nebeskú oblohu? Len ten, ktorý uverí, že nejaký dom sa môže sám bez staviteľa vybudovať, len ten môže uveriť, že príroda a svet vznikol bez stvoriteľa. Len ten môže povedať, že niet Boha, kto rozum nemá. Kto nenachádza Boha vo svete, ten ho nenájde ani v Nebi.

2. Boh je. Túto vieru nám sám Boh vštepil do srdca. Ako roľník zaseje do zeme zrno a to zrno vzíde, akonáhle dostane vlahu a zohreje ho slnko: tak nám vložil Stvoriteľ do srdca tú vieru, že je Boh. Akonáhle človek začína rozmýšľať a uvedomovať si sám seba, sama od seba povstáva v ňom tá myšlienka, že je jedna najvyššia bytosť. Čo by sme pochodili celý svet, našli by sme síce národy, ktoré nevedia písať, čítať, ktoré nie v domoch, lež v jednoduchých príbytkoch či jaskyniach bývajú, neodetí nahí sa túlajú: ale taký národ, čo by v Boha neveril, nikde nenájdeme. Keď pred päťsto rokmi Krištof Kolumbus objavil Ameriku, ľudia tam ako hovädá žili, lež v Boha i tie divoké americké národy verili. – Keď francúzsky národ hlúpou horúčkou revolúcie zachvátený chcel zbúrať kráľovský palác, sekerami, čakanmi porúbali veľkú bránu na tomto paláci, vnikli dovnútra až po samotnú kaplnku, pred ktorou stála železná socha Krista Pána. Odrazu ktosi zvolal: „Dolu s klobúkmi pred najsvätejším!“ A rozzúrený zástup utíšil sa pred Kristovou sochou, ozval sa v ňom hlas Boží, hlas svedomia, zložil klobúk, potom jeden z nich s najväčšou úctou pristúpil k oltáru, vybral Sviatosť a ten zástup v sprievode s horiacimi fakľami odniesol Pána Ježiša vo Sviatosti do najbližšieho kostola.

Hlupák hovorí: Boha niet (Ž 14,1). Prečo by nebolo Boha? Odkiaľ je to teda, že každý ľudský jazyk z najvnútornejšieho presvedčenia srdca spomína Boha? Či by sa klamalo toľko a toľko miliónov ľudí, keď hovoria, že je Boh? Či len hlupák by mal pravdu? Ó, Bože môj, kto Teba nevidí, ten je poľutovaniahodný zaslepenec, kto Teba necíti, ten nikdy nič necítil! – Pohľad na tento stvorený svet a hlas v nás ozývajúceho sa svedomia zároveň nás učia: že je Boh. Buď ste na poli pod holým nebom a vidíte nad svojou hlavou tie milióny hviezd, ktoré Boh spravuje, buď vidíte v prachu zeme hemžiace sa červíky, ktoré Boh živí, buď doma lámete svoj každodenný chlieb, ten dar Boží: vždy a všade zvelebujte jeho sväté meno, nábožne sa modlievajte: „Verím v Boha, Otca všemohúceho, stvoriteľa neba i zeme.“

3. Bárs rozum i svedomie vedú nás k poznaniu Boha: lež ľudia sa pokazili, pýcha učinila rozum nadutým, hriech utlačil hlas svedomia, ľudia časom tak zablúdili, že ani to nevedeli, či je Boh. Svojho vlastného Syna poslal Boh medzi ľudí, aby svojím božským učením osvietil ich duševnú temnotu. Syn Boží tri roky učil ľudí, naučil ich, že je len jeden Boh. Že v jednom Bohu sú tri osoby; Otec, Syn a Duch Svätý. Boh Otec je spravodlivým sudcom, ktorý podľa zásluhy tresce alebo odmeňuje. Boh Syn stal sa človekom, aby kajúcnych svojou smrťou vykúpil od zatratenia. Duša človeka je nesmrteľná. Pomocou Boha Ducha Svätého spasiť môžeme svoju dušu. Všetky tieto náboženské pravdy už i to školské dieťa vie, ktoré však pred narodením Ježiša i tí najväčší mudrci len tušili.

Človek by si myslel, že keď Ježiš Kristus takto zreteľne a určito učil, že sa už nenájde taký hlúpy zaslepenec, ktorý by sa opovážil popierať jestvovanie Boha; a predsa už i ja som počul takéto rúhavé reči: „Vtedy uverím, že je Boh, keď sa s ním budem zhovárať.“ Takíto ľudia tak sa správajú k Bohu, ako istí pohania, ktorým kňaz, misionár vysvetľoval, že Boh nie je z kameňa alebo z dreva vytesaná modla, ako tomu vy veríte, lež on je čistý duch, ktorý všetko vie a vidí, ešte i to, čo činíme v skrytosti.

Nuž len si nechaj toho všemohúceho Boha, – odvetili pohania, – my takého Boha nepotrebujeme, lebo my všeličo také robíme, čo by sme neradi boli, aby to Boh videl. Podobne zmýšľajú lúpežníci, smilníci a opilci, radi by poprieť Boha, aby svoje neprávosti mohli pokojnejšie páchať. Lež márna je ich námaha, ako trpko títo precitnú, keď sa v hodinu ich smrti budú musieť postaviť pred Boha, ktorého predtým vo svojom živote popierali. Tam sa im už Pán Boh ukáže, ale vtedy sa im so strachom otvoria oči.

Francúzsky učenec a neznaboh Voltaire bol chýrny muž. Počas jeho pobytu v Berlíne upadol do ťažkej choroby, i on sám si myslel, že prišiel jeho koniec; trápilo ho svedomie a začal myslieť na Boha, ktorého toľkokrát predtým potupil vo svojich spisoch, dal si zavolať kňaza.

Kňaz sa bojazlivo približoval k posteli toho učenca-neznaboha, lež chorý sám ho osmeľoval: len smelo, milý môj duchovný otče, neviďte teraz vo mne neznaboha Voltairea, lež poníženého kajúcnika; pohansky som žil, po kresťansky chcem umrieť. Bárs Voltaire vyzdravel z tej choroby a potom konečne v nekajúcnosti umrel, predsa nás týmto svojím príkladom zreteľne presvedčil, že i v duši zatvrdnutého hriešnika sa ozve hlas Pána Boha.

Ja už skoro dva roky vám ohlasujem a vysvetľujem podľa katechizmu zjavenie Božie, ó, keby som týmto docielil, že by ste sa vy, milí veriaci, posilnení vo viere čím silnejšie pridržiavali Boha, jemu vždy čím vernejšie slúžili, vtedy tam sa dostanete, kde už nie z ľudského vysvetlenia, lež zo svojej vlastnej skúsenosti spoznáte, kto je to ten Boh. Amen.

***

Text kázne vyšiel pôvodne v knihe Katechizmus v kázňach, I. zväzok – O viere, ktorú napísal Jozef Baráczius, dekan-farár v Szendrö, dnešné Maďarsko, do slovenčiny preložil slovenský kňaz Viktor Milan, farár v obci Krivá na Orave a knižne vydal v Ružomberku 1921; pre uverejnenie na stránke Christianitas.sk bola kázeň ešte mierne upravená redakciou.

PDF (formát pre tlač)