Je ekonómia empirickou vedou? -

Je ekonómia empirickou vedou?

Jozef Duháček
8. júla 2024
  Spoločnosť  

Definícia hovorí, že ekonomika je celistvý súbor všetkých hospodárskych činností danej krajiny alebo štátu, súhrn odvetví a druhov výroby, štruktúra, organizácia a stav národného hospodárstva krajiny. Ekonomika je súčasť sociálneho života, je to súhrn činností a zariadení, zameraný na materiálne udržiavanie a zabezpečovanie ľudského života. Je to oblasť spoločenskej činnosti, prostredníctvom ktorej sa vyrábajú, rozdeľujú, vymieňajú a spotrebúvajú statky. Pod pojmom ekonomika sa chápe aj spôsob organizovania výrobnej činnosti, je to praktická hospodárska činnosť ľudí zameraná na uspokojovanie potrieb, ktorá sa dá analyzovať v troch oblastiach: Čo vyrábať? Ako vyrábať? Pre koho vyrábať?

Ekonómia je podľa definície spoločenská veda, ktorá nám hovorí ako spoločnosť využíva vzácne zdroje na výrobu užitočných tovarov a služieb a ako ich rozdeľuje medzi rozličné skupiny ľudí. Pojem ekonómia sa používa spolu so synonymom všeobecná ekonomická teória na označenie spoločensko-vednej disciplíny, alebo inak povedané vedeckej teórie o ekonomike.

Ilustračný obrázok, zdroj: StockSnap.io

Úpadok filozofie, ktorý naša spoločnosť zažíva posledných tristo rokov ústí v presvedčení, že ekonómia je kvázi matematická veda a netreba do nej zaťahovať žiadne filozofovanie či moralizovanie. Toto tvrdenie však nie je pravdivé. Len pre zaujímavosť, Adam Smith, údajný otec ekonómie prednášal morálnu filozofiu. Konečným cieľom a teda aj predmetom skúmania ekonómie je oblasť takej ľudskej aktivity, ktorou sa človek usiluje naplniť svoje materiálne potreby.

Je nepopierateľné, že veľa z toho, čo ekonómia skúma a študuje, patrí do empirickej sféry, a to predovšetkým tam, kde sa pokúša opísať metódy dosiahnutia ekonomických cieľov.

Materiálne ciele ľudského života však nie sú morálne indiferentné a podliehajú morálnym súdom, pričom sa porovnáva ich zhoda s morálnymi cieľmi ľudského života. A preto týmto súdom podliehajú aj metódy, akými sa materiálne ciele dosahujú.

Pri katolíckom pohľade na ekonómiu sa predpokladajú isté skutočnosti, ktoré katolícky ekonóm nedokazuje – ich dokazovanie je cieľom fundamentálnej, prípadne systematickej teológie.

Sú to tieto fakty:

– Boh existuje.

– Boh je dobrý.

– Najvyšším cieľom človeka je slúžiť Bohu.

– Človek má slobodnú vôľu.

– Konanie človeka je vedené jeho svedomím.

– Človek bude zo svojich skutkov skladať účet Bohu.

– Prirodzenosť človeka ho robí spôsobilým mravne konať.

– Morálne schopnosti človeka, zvané cnosti, ktoré ho činia schopným plniť morálne zákony, sú u všetkých ľudí rovnaké čo do druhu avšak rôzne čo do veľkosti – to znamená, že každý človek je odvážny, skromný, spravodlivý, rozumný a pod., avšak v rozličnom stupni.

– Veľkosť tej ktorej cnosti u človeka závisí od dedičnosti, výcviku a používania, či zneužívania tej či onej cnosti.

– Niet človeka, čo by nebol aspoň minimálne spravodlivý, odvážny, opatrný a podobne. Toto sú nemenné fakty duchovného usporiadania sveta a človeka.

Na základe týchto predpokladov a elementárnej teológie je možné vyvodiť niekoľko princípov, ktoré definujú katolícky pohľad na ekonómiu. Ich počet sa u rôznych autorov líši, my sa tu pridržíme rozdelenia, ktoré navrhuje F. R. Hoare.

1) Začiatočný bod každej ekonomickej úvahy je existencia Boha

Nestačí len uznať, že Boh jestvuje, ale treba vychádzať zo skutočnosti, že každé riešenie nejakej ekonomickej situácie s Bohom súvisí a treba ukázať, ako s ním súvisí. Ateizmus si sám vystačí len v teologickej sfére, ale je zúfalo neschopný, ak sa pustí do aplikácií svojich princípov v ekonomickom a spoločenskom živote. Ateizmus síce deklamuje, že svoj ekonomický a politický systém postavil na prirodzenej slobode a ľudských právach, lenže tie sú reliktom katolíckej filozofie, ktorú ateizmus síce odmieta ale zároveň nehanebne využíva.

Ilustračný obrázok, zdroj: flickr.com

Zachovávanie katolíckych ideálov odrezaných od ich logického základu a limitujúcich princípov je zodpovedné za ekonomickú anarchiu liberálnej éry. Neduživí teisti 19. storočia zlyhali v aplikovaní svojich princípov na ekonomické systémy a tak sa kormidla chopil Marx, ktorý sa pomocou hegeliánskej doktríny a materializmu pokúsil skonštruovať filozofiu novej spoločnosti, založenú od samého základu na ateizme, ekonomickom determinizme a absolútnom podriadení jedinca triede či spoločnosti. Marxizmus je maskovaný teizmus, síce odmieta personálneho Boha, ale za boha, ktorý všetko riadi, považuje dialekticko-materialistický determinizmus. Tzn., že veci sa nedejú zo slobodnej vôle človeka, ale riadi ich „boh“, ktorým je v marxistickej filozofii príroda, vývoj, koleso dejín valiace sa vpred, podľa zákonov hmoty a dialektiky. Teda je to v podstate ukradnutá teistická koncepcia, zamaskovaná  do nenáboženských pojmov.

2) Fundamentálne ekonomické zákony sú morálne zákony

Ľudia – keďže sú schopní slobodného konania – sú morálne zodpovední za svoje skutky a ekonomická sféra nie je výnimkou. Teoretici ekonómie v stredoveku vedeli, že táto ekonómia je v prvom rade o tom, ako sa má človek správať k iným. Preto sa najskôr zaoberali správaním človeka a až potom s tovarom, peniazmi, výrobou a pod. Zdôrazňovali, že chamtivosť a lakomstvo sú hriešne a zneužívania núdze iných pre vlastné obohatenie je mravne zlé. Tvrdili, že remeselník má morálnu povinnosť pracovať poctivo a kvalitne, zdôrazňovali, že mzdy a ceny musia byť spravodlivé, že úžera je zločin.

V druhej polovici 18. storočia, vďaka etablovanej reformáciu, začali ekonómovia otvorene presadzovať teóriu, že človek musí sledovať výlučne svoje ekonomické záujmy. Luther prišiel s tvrdením, že človek nie je schopný mravného konania a všetko, nech je to akokoľvek cnostné a ušľachtilé, je hriech. A v takom prípade, keďže je všetko hriech, je dovolené sledovať svoje ekonomické ciele a neobzerať sa na druhých. Snažili sa prepašovať túto tézu do morálnych systémov tvrdiac, že ekonomická uniformita pochádzajúca z takého zjednodušenia, konštituuje prirodzenú harmóniu. Prakticky však vymanili ekonómiu z oddelenia morálnych vied a spravili z nej matematicko-fyzikálnu disciplínu.

V ďalšej fáze liberalizmu sa problematické ekonomické zjednodušenia stali neúprosnými zákonmi, proti ktorým sa neoplatí rebelovať. Marx tvrdil, že dnešný stav ekonomického systému bol spôsobený determinovaným historickým procesom, ktorý neomylne napreduje a raz vyústi do komunizmu. Katolícka teológia však neskĺzla k protestantskej predestinácii a determinizmu a bráni slobodnú vôľu, ktorej podstatou je schopnosť robiť mravne dobré, ale aj mravne zlé rozhodnutia. A tie najdôležitejšie pochybenia v ekonomickej oblasti sú pochybeniami morálnymi a len dôslednou aplikáciou morálnych princípov možno vybudovať dobrý ekonomický systém.

Ilustračný obrázok, roľník počíta svoje peniaze…
zdroj: Look and Learn

3) Človeka stvoril Boh, nie štát, takže základné morálne práva a povinnosti, ktoré človeku priznávame, pochádzajú z Boha a závisia na Bohu a nie na štáte

Štát nesmie do nich nijako zasahovať. Štát síce môže vytvárať sekundárne, pozitívne zákony, povinnosti a práva, ako právo na dôchodok, povinnosť dať prednosť vozidlám na hlavnej ceste a ak sú tieto v súlade so všeobecnými morálnymi princípmi a večným morálnym zákonom, sú pre občana morálne záväzné. Pokiaľ sa však štát púšťa do vydávania zákonov a práv, ktorými zasahuje do morálnej oblasti, tie zákony, ktoré sú v rozpore s morálnymi princípmi prirodzeného zákona, nie sú platné.

Všetky ekonomické a politické práva a povinnosti plynú z fundamentálnych morálnych povinností a práv, ktorými sú:

– právo na sebazachovanie a zabezpečovanie si obživy na primeranej úrovni a právo prístupu k prostriedkom, ktorými sa toto dá uskutočniť;
– právo a povinnosť rodičov na výchovu svojich detí (zodpovedným spôsobom) v rodinnom kruhu a právo prístupu k prostriedkom, ktoré to umožňujú;
– povinnosť zachovávať spravodlivosť a lásku vo vzťahu k blížnym, nevynímajúc oblasť obchodu a priemyslu a právo byť chránený zákonom pri plnení tejto povinnosti;
– právo zúčastňovať sa aktívne života v hospodárskej oblasti pre zaistenie si telesného a duševného rozvoja.

Všetky tieto práva súvisia s ekonomikou, pretože potrebujú nejaký ekonomický systém poskytujúci príležitosti a možnosti pre plnenie uvedených práv a povinností.

Ilustračný obrázok, dvaja zmenárnici počítajú svoje peniaze…
zdroj: Look and Learn

4) Ekonomická spravodlivosť sa najlepšie dosiahne v systéme postavenom na nezávislých jednotlivcoch

Tento princíp požaduje možnosť trvalo užívať svoje vlastnícke právo v kontexte svojho hospodárskeho postavenia, pri zaistení čo najväčšej možnej miery nezávislosti jednotlivca, na iných ekonomických činiteľoch. Osoba, vlastniaca nejakú trvalú ekonomickú istotu má možnosť domáhať sa uznania svojich morálnych práv v akejkoľvek obchodnej dohode, ktorú urobí. Ak je jej ekonomická istota daná vlastnením výrobných prostriedkov, stane sa menej závislou na hospodárskych kontraktoch s inými osobami či štátom, stane sa menej závislou na rôznych okolnostiach a teda bude pod menším tlakom konať v pracovnej oblasti proti svojmu svedomiu, naopak, bude mať lepšiu príležitosť využiť svoj pracovný život pre morálny rast.

Osoba, ktorá je v ekonomickej tiesni a nevlastní žiadnu hospodársku istotu, je odkázaná na uzatváranie dohôd s inými a nútená zabezpečiť si obživu pristupuje častokrát na nevýhodné či dokonca nemorálne podmienky. Maximálny stupeň hospodárskej sebestačnosti a stability je zabezpečený vtedy, ak rodina vlastní pôdu, ktorú kultivuje a obrába, prípadne ešte nejaké iné výrobné prostriedky a tak si zabezpečuje uspokojenie primárnych materiálnych potrieb. Nie je nevyhnutné, aby išlo o plné vlastníctvo. Sú spôsoby držby pôdy a výrobných prostriedkov, ktoré zabezpečujú držiteľovi istotu, že ich môže užívať napriek tomu, že nie je plným vlastníkom.

Absolútne vlastnícke právo sprevádzané právom na neobmedzené hromadenie ďalších statkov môže a častokrát aj obráti človeka proti mravným cieľom a dôvodom, pre ktoré právo vlastniť majetok vôbec jestvuje. Oslabuje vlastníkov zmysel pre povinnosti, ktoré sú s vlastnením spojené a neraz ho ženie k potláčaniu práv iných osôb na vlastnenie svojho majetku. Cieľ súkromného vlastníctva je najlepšie dosahovaný a najmenej narušovaný vtedy, ak sú statky, úmerne ich úlohe, distribuované medzi čo najväčším počtom ľudí. Hlava rodiny má vlastniť, alebo mať zaistený prístup k tomu, čo jeho rodina potrebuje, aby si mohla zabezpečiť živobytie. Takýmto spôsobom sa majetok a jeho vlastnenie stáva poistením morálnych práv v hospodárskom usporiadaní spoločnosti a základom pre skutočnú industriálnu demokraciu a bratskú solidaritu.

Pravý opak dosiahneme, ak je ekonomický status jednotlivca priamo závislý na štáte. Štát je dôležitý pri ochrane vlastníctva, ktoré zaisťuje občanom ich hospodársku nezávislosť, ale je neprimerané a očividne nefungujúce, ak sa štát pokúša nahradiť toto reálne vlastníctvo vlastnými, väčšinou fiktívnymi zárukami. Takto štát redukuje občanov na otrokov štátu, neschopných sa o seba postarať a očakávajúcich neprestajnú starostlivosť štátu.

Ilustračný obrázok, človek dneška premýšľajúci nad svojou ekonomickou situáciou
zdroj: pexels.com

5) Ekonomika v krajine funguje najlepšie vtedy, ak je štát zostavený zo spontánne vzniknutých samostatných skupín, ktoré plnia rôzne ekonomické funkcie

Spoločnosti, v ktorých má väčšina občanov v rozumnej miere zabezpečenú hospodársku situáciu, prirodzený ľudský zmysel pre spravodlivosť a inštinkt správať sa solidárne zaisťujú, že dodržiavanie morálnych práv a povinností v rámci spoločného života nie je nadmieru porušované. Dnešné štáty však hypertrofovali do takých rozmerov, že občania sú od seba v hociktorom ohľade, ktorý nám napadne, veľmi vzdialení. Ich hospodárske vzťahy sú zásadne nepriame, príliš zložité a na mnohých miestach násilne narušené štátnou reguláciou a intervenciou, takže ľudia stratili pojem o tom, ako sa správať jeden k druhému.

Liberalizmus 19. storočia dovolil ľuďom sledovať svoje individuálne ciele s minimálnym ohľadom na morálne či spoločenské normy, naivne sa domnievajúc, že v dlhodobom horizonte to povedie k mravnej aj ekonomickej harmónii. V skutočnosti to spôsobilo mravnú, politickú a ekonomickú anarchiu (homo homini lupus) a túto anarchiu sa štát pokúsil dať na poriadok dôsledným plánovaním každého aspektu ekonomického, sociálneho ba i morálneho života človeka a prevalcoval mravné práva jednotlivca svojím vlastným morálnym zákonom.

Vo veľkom štáte je dnes prakticky nemožné neupadnúť do jedného z týchto extrémov – anarchia alebo štátna diktatúra – pokiaľ sa neustanovia nejaké sprostredkujúce skupiny, stojace medzi jednotlivcom a štátom. Každá z nich musí byť zložená z jednotlivcov, ktorí sú naozaj v kontakte a majú spoločné ciele, spoločne plnia v spoločnosti svoju zvláštnu úlohu. Všetci tí, ktorí sú zainteresovaní v jednom priemyselnom odvetví, v jednej profesii, v jednom zvláštnom zameraní, v jednej rodine, v jednom meste, tvoria takú skupinu a tieto skupiny spojené dohromady reprezentujú celkovú ekonomickú a sociálnu aktivitu spoločnosti. Interné usporiadanie a činnosť takejto skupiny v technickej i morálnej sfére je potom riadená len v rámci tejto skupiny, tými, čo sú osobne zainteresovaní. Vzťahy medzi skupinami sa upravujú na vyššej úrovni v orgáne, rade, koncile či sneme, kde majú zastúpenie všetky dotknuté skupiny.

Absolútne podstatné však je, aby tieto skupiny vznikali spontánne a žili svoje vlastné životy, nesmú byť zakladané a riadené štátom. Potom sa stanú len štátnymi nástrojmi, tak ako v Mussolliniho Taliansku.

Ilustračný obrázok, zdroj: picpedia.com

6) Ekonomický systém najlepšie slúži svojmu skutočnému cieľu vtedy, keď sa jeho ciele definujú v pojmoch tovaru a služieb a nie v peniazoch

Tovar a služby musia byť skutočným základom každej, aj tej najprepracovanejšej monetárnej ekonomiky. Ta si v dlhodobom horizonte neudrží dôveryhodnosť, ak za ňou nie je niečo hmatateľné. Ale ani častokrát nezabráni ľuďom rozmýšľajúcim v peňažných pojmoch uchýliť sa mimo morálne a materiálne skutočnosti.

Napríklad v monetárnej ekonomike „pozitívna obchodná bilancia“ znamená, že krajina viac tovaru exportuje ako importuje. Alebo sa nechápe ako neprípustné, aby v krajinách s ohromnými nerastnými zásobami a množstvom ľudských síl sa len malá časť venovala ťažbe a exportu nerastného bohatstva a milióny chudobných hnili v biede a nečinnosti, pretože z ich práce nemožno momentálne vyťažiť žiadny peňažný profit.

Peniaze sú bezpochyby potrebné aj v najjednoduchších komunitách, aby sa preklenula medzera medzi výrobou tovaru a uspokojením dopytu. Teda, ak niekto nevyrába to, čo potrebuje, potrebuje svoj produkt zameniť za iný, čo je niekedy možné priamou výmenou, ale vždy je to možné vymeniť za peniaze. Takisto, ak produkcia nejakého tovaru začína skôr ako sa začne predávať, vtedy je potrebné vyplatiť robotníkov v peniazoch.

Problémom dnešných ekonomických teórii však je, že túto medzeru chápu ako súčasť prirodzenosti a oddeľujú človeka od prostriedkov, ktorými svoju prácu vykonáva, od ovocia, ktoré táto práca prináša a práca samotná sa z uvedomelej a cieľavedomej aktivity mení na predajný artikel.

Medzinárodný obchod, ktorého cieľom pôvodne bolo priniesť do krajiny vzácny tovar, ktorý sa v danej krajine nedal získať, sa zmenil na modlu, kvôli ktorej sa celé národy špecializujú na produkciu tovarov, ktoré doma vôbec nepotrebujú a nedokážu sami seba zásobiť najzákladnejšími vecami. Peniaze sa viac nepovažujú za obyčajný nástroj pre výmenu komodít, ale samé sú komoditou, ktorá sa potom predáva a kupuje, aby zarobili ďalšie peniaze.

A toto je príčina nemorálneho spôsobu tvorby zisku. Nemorálnosť pramení v zvrátenom použití prostriedku ako cieľa. Navyše to má na svedomí umelé zväčšovanie medzery medzi produkciou a uspokojením dopytu, ktorú treba plátať ďalšími a ďalšími peniazmi. Každý priemyselný projekt je dnes financovaný pôžičkou, ktorá je zaťažená úrokom, v obchode vládne organizovaný hazard s očakávaným a skutočným profitom. Vzniklo celé nové odvetvie obchodu, ktorého zisk plynie zo závislosti spoločnosti na peniazoch. A keďže peniaze prenikajú všetkým, je s nimi spojená moc väčšia než si osobuje štát.

Peniaze, ktoré sa stali meradlom každej transakcie sú však na túto úlohu mravne diskvalifikované. Tisíc eur je tisíc eur, či už pochádzajú z poctivej práce alebo z podvodu. Neexistuje žiadna dolná ani horná hranica hodnoty peňazí, tak ako napríklad je prirodzená hranica plochy pôdy, ktorú dokáže rodina efektívne obrobiť, resp. úrody, ktorú dokáže hektár priniesť, alebo koľko uhlia možno v danej bani vykopať, a preto peniaze prinášajú neobmedzené možnosti nespravodlivej distribúcie majetku. Spolu s ich výnimočnou inštrumentálnou efektivitou, s rozsiahlymi možnosťami ako manipulovať s ich hodnotu a najmä s mocou, ktorá je s nimi spojená sú zároveň predmetom neobmedzenej hrabivosti.

Ilustračný obrázok, “priemyselná revolúcia”
zdroj: NDLA

7) Správna miera pre produkciu a spotrebu je daná prirodzenými potrebami človeka ako spotrebiteľa a producenta a nie ziskom, monetárnymi machináciami či schopnosťou predávať

Výroba i spotreba majú svoj účel a až donedávna okrem pár jedincov nemal nikto potrebu svojou produkciou prekračovať prirodzené potreby spotrebiteľa. Výrobné kapacity neprekračovali možnosti spotreby. Možnosti mechanizovanej výroby a masovej produkcie enormne zvýšili produkčnú kapacitu, avšak bez zodpovedajúceho nárastu spotreby. Iste, sú ľudia, ktorých spotreba je neobmedzená, ale priemerný človek žijúci v priemerných pomeroch ma pomerne obmedzený objem tovarov a služieb, ktoré dokáže spotrebovať. Keďže výrobná kapacita prevyšuje spotrebu, stáva sa produkcia silno špekulatívnou a závisí na umelom zvyšovaní dopytu reklamou, obchodníckymi trikmi a monetárnymi technikami. Zvyšovanie dopytu nie je riadené len samotnými obchodníkmi, ale propagandistami, ktorí tvrdia, že zvyšovanie spotreby je ideál. Umelé zvyšovanie dopytu je zodpovedné za veľké finančné nezrovnalosti a prinieslo morálnu katastrofu. Postavilo prostriedky nad cieľ a prevrátilo správne poradie hodnôt.

Prostriedkom je masová výroba, kvantita má prednosť pred kvalitou a materiálno pred duchovnom. Navyše celý proces prevracia ľudskú prirodzenosť nielen na mieste producenta, ale aj konzumenta. Stroje nie sú vo svojej podstate ani zlé ani dobré, ale mechanizácia a všeobecné zavedenie mechanizovaných metód eliminovalo ľudský prvok a viedlo nevyhnutne k popretiu samotného účelu, pre ktorý bola mechanizácia zavedená. Eliminovala sa remeselná zručnosť, eliminovali sa malé hospodárske jednotky, eliminoval sa ľudský spôsob práce a po človeku za pásom, či v kancelárii sa žiada, aby pracoval ako automat, zaviedla sa otrocká disciplína vo fabrikách, kde sa so zamestnancami zaobchádza ako so stádom dobytka.

Odpojenie ekonómie a ekonomiky od morálneho zákona spôsobilo enormnú mieru hospodárskej neistoty a nestability. Na jednej strane síce narástol objem tovarov a služieb, ktoré si aj priemerný človek môže dovoliť spotrebovať, na strane druhej sa však v elementárnych hospodárskych ohľadoch dnes priemerná rodina pohybuje oblasti mimoriadnej neistoty a nestability.

Odpojenie od morálneho zákona znamená, že ekonomika štátu, ktorý existuje preto, aby pomohol človeku dosiahnuť jeho posledný cieľ bola od tohto posledného cieľa tiež odpojená a v dôsledku toho spoločnosť, štát a hospodársky systém nielenže k dosiahnutiu tohto cieľa nepomáhajú, ale častokrát jeho dosiahnutiu bránia.


PODPORTE PORTÁL CHRISTIANITAS

Váš príspevok je životne dôležitý pre udržanie a ďalší rozvoj portálu.
Prosíme Vás, podporte nás sumou:

5 € 10 € 20 € 50 €

Bráňme spolu vieru, rodinu a vlasť!

PDF (formát pre tlač)

Najnovšie články

Zomrel Anton Hykisch – zatiaľ posledný veľký slovenský katolícky spisovateľ

Hnutie Emauzy potvrdilo o zakladateľovi, že Abbé Pierre, idol liberálneho katolicizmu bol sexuálnym násilníkom. Dodajme: aj obhajcom LGBT a heretikom

Poľsko: Šikanovanie Cirkvi liberálmi narastá – Dvom progresívcom vadilo zvonenie z kostola a sudca ho zakázal

Firma John Deere upúšťa od podpory agendy LGBT, rodovej rovnosti a gender. Konzervatívni zákazníci ju začali bojkotovať