Hrob – kniha života -

Hrob – kniha života

Lucia Laudoniu
24. júna 2024
  Cirkev

Jeden z byzantských hymnov, v ktorom Cirkev ospevuje kladenie Krista do hrobu, začína slovami Η ζωή εν τάφω κατετέθης. Kristus, auctor vitae, bol uložený do hrobu, ktorý nie je viac svadobnou sieňou smrti, je kolískou večného života. Zostúpil život do hrobu. Život už neslúži smrti, ale naopak, smrť sa klania životu.

Rumunské znenie nadhrobných lamentácií v byzantskom obrade je poplatné gréckej morfológii, zároveň však obracia našu pozornosť na zaujímavú etymológiu. „În mormânt, Viaţă, pus ai fost, Hristoase.“ („Ó Kriste, Život, do hrobu bol si uložený.“)

Pomenovanie hrobu v rumunskom jazyku (mormânt) nemá pôvod v neskorolatinskom, z gréčtiny prevzatom substantíve tumba (tal. tomba, fr. tombe), ale vzniklo z latinského monumentum – pamätné, pietne miesto.

Hrobka ako kronika

Lewisov a Shortov normatívny latinský slovník definuje monumentum ako hmotný, spravidla posvätný predmet, ktorého cieľom je zachovanie a „imortalizácia“ spomienky („… which preserves the remembrance of any thing“). U Ciceróna sa monumentum vzťahuje na rodinnú hrobku: „Sepultus est in monumento avunculi sui.“ („Bol pochovaný v hrobke svojho predka, prastrýka.“)

Podunajská ľudová latinčina, ktorá dala život rodine balkánskych románskych dialektov, vtlačila latinskému monumentum kresťanskú pečať. Ak je monumentum avunculi synonymom rodinnej hrobky, ako píše Cicero, pre kresťanov sa stáva niečím ešte dôležitejším.

Hrob mučeníka má vyjadrovať duchovné príbuzenské puto medzi Cirkvou bojujúcou a oslávenou. Puto, ktoré je významnejšie, než pozemský princíp ius sanguinis. Svätci sú našou nebeskou rodinou a ich hroby sú toho dôkazom.

Monumentum martyrum je miestom, kde spomíname na tých, ktorí položili svoj život za Krista. Biedny ľudský život za najčistejší bohoľudský Život uložený do hrobu. Teológia príhovoru mučeníkov pro bono vivorum sa rozvíjala paralelne s vedomím príslušnosti k nebeskej rodine v Kristovi, ktorú smrť nerozdelila, ale naopak, spojila.

Záhrada života. Katakomby svätého Januária v Neapole.
Zdroj: Dominik Matus / commons.wikimedia.org

Významové nuansy termínu monumentum v latinskom jazyku mohli byť vodou na mlyn nových teologických úvah. Cicero vytvára synonymum k pojmu annales (kroniky) a vyberá si práve tvar monumentum. Monumenta rerum gestarum – letopisy slávnych a veľkých činov.

Keď to aplikujeme do jazyka teológie, hroby (monumenta) všetkých, ktorí cnostne zosnuli v Ježišovi Kristovi, sa nám budú javiť ako najdôstojnejšie kroniky, monumenta rerum christianarum. Hrob je otvorenou knihou. Kamennou knihou života, v ktorej sa dá čítať.

Mysterium fidei na lôžku smrti

Keď Boh, obrazne povedané, vložil sémantické bohatstvo latinského jazyka do pokladnice kresťanskej viery, latinská semiotika sa začala úročiť a rásť. Rástla paralelne s prehlbovaním a kryštalizáciou orthodoxného teologického myslenia, ktoré z jazykových tehál klasickej latinčiny a gréčtiny postavilo dom na skale.

Kauzálny nexus medzi kresťanskou vierou a autoritou stredovekej latinskej lexiky sa dá dobre ilustrovať na sémantickej transformácii termínov mors a vita. Už spomínaná byzantská paschálna poézia stotožňuje Krista s ontologickým Životom (Η ζωή).

Smrť oproti tomu nie je považovaná za abstraktné posledné štádium anihilácie. V antickom predkresťanskom chápaní bola Mors bohyňou splodenou z temnoty (Erebus, Nox), avšak svätý Pavol nazýva hriech ostňom smrti (1Kor 15,56). Apoštol národov upresňuje, že hriech je temnotou in se:

Stimulus autem mortis peccatum est, virtus vero peccati lex.“

„Ostňom smrti je hriech a silou hriechu je zákon.“

Život si líha na lôžko smrti. Kresťanský hrob je miestom, kde porazená smrť korunuje život vavrínmi viery. Je to miesto, kde život dáva smrti putá, aby ju zbavil moci.

Slovo krypta všetci dobre poznáme. Už menej známy je pôvod tohto pojmu, ktorý treba hľadať v gréckom κρυπτός – skrytý, no tiež tajomný. Hrobka, krypta je viditeľné mysterium fidei, pretože kladie rozumom nepochopiteľné, antitetické znamienko rovnosti medzi skryté a odhalené. Pravda o tele je skrytá v hrobe, pravda o duši odhalená vo Večnosti.

Hypogaeum v predkresťanskej archeológii

V literatúre o kresťanskej i predkresťanskej archeológii sa popri známych funerálnych termínoch krypta, monumentum, sepulc(h)rum môžeme stretnúť aj s pojmom hypogaeum (v stredovekej latinskej ortografii tiež hypogeum, v jazyku Jána Chrysostoma ὑπόγειον).

Starogrécke ὑπόγειος môžeme otrocky preložiť do latinčiny ako (locus) subterraneus – podzemný priestor. Hypogeum v širšom zmysle slova označuje podzemnú sakrálnu stavbu, ktorá môže, ale aj nemusí byť nekropolou.

Sú rupestrálne (jaskynné) svätyne prvých mníchov a kresťanské katakomby hypogeom? Môžeme termín hypogeum aplikovať napríklad na Kristov hrob? O týchto otázkach sa v odbornej obci živo diskutuje.

Dejiny najslávnejšieho podzemného pohrebiska na Malte siahajú do predkresťanských čias.
Zdroj: Wilson Loo Kok Wee / flickr.com

K najznámejším predkresťanským príkladom hypogeí patrí komplex kultových podzemných stavieb na Malte (hypogeum v Hal Saflieni), funerálne komory v starovekom Egypte a v Palmýre, etruské hypogeum v Perugii či systém únikových chodieb pod rímskym Koloseom.

To vedie k domnienke, že hypogeum – na rozdiel od jednoduchých antických pohrebných komôr (cubiculi, loculi) – predstavuje komplexný podzemný systém vytvorený z viacerých architektonických štruktúr, ako sú schody, chodby, komory a stĺpy.

Toto kritérium sa čoskoro ukázalo ako mylné. Prívlastok hypogeum sa v závislosti od metodologických štandardov jednotlivých autorov môže rovnako dobre vzťahovať na komplex rôznych suterénnych stavieb (napríklad grécko-rímsky kryptoportikus), ako aj na jedinú miestnosť. Ako teda spoľahlivo rozlíšiť, čo je a čo nie je hypogeum?

Prekvapenie v podzemí

Prvým dôležitým rozlišovacím znakom je prítomnosť ľudskej činnosti. Pojem hypogaeum sa ipso facto týka podzemného priestoru artificiálne vyhĺbeného človekom. Prírodné geomorfologické útvary – jaskyne a skalné dutiny – teda nie sú hypogeom sensu stricto, aj keď slúžili ako obydlie.

Ďalším dôležitým kritériom, ktorý osobitne platí v prípade kresťanských hypogeí, je ich umelecká dignitas. Kresťanské hypogeá sa vyznačujú bohatou freskovou výzdobou, plnou teologicko-umeleckej symboliky, ktorá nás neprestáva fascinovať.

Za hypogeum sa často označujú podzemné architektonické diela, ktoré majú kruhový, rotundový alebo oktagonálny pôdorys, prípadne také, ktoré obsahujú systém výklenkov, ník a oblúkov.

Ďalším faktorom, ktorý treba brať do úvahy pri klasifikácií hypogeí, je ich sakralita. Hypogeum v užšom zmysle predstavuje kultickú podzemnú stavbu, ktorá slúžila na modlitebné účely a na invokáciu božstva. Od nekropoly sa odlišuje prítomnosťou oltárov alebo iných predmetov súvisiacich s bohoslužbou.

Kresťanské katakomby ako celok – vzhľadom na ich striktne sepulkrálny charakter – nie sú hypogeom, ale niektoré ich časti (modlitebné priestory a „paleo-oratóriá“ so signifikantným výtvarným registrom) môžu byť definované ako hypogeá.

Hypogaeum v Katakombách svätého Marcellina a Petra v Ríme patrí k najkrajším na svete.
Zdroj: pl.wikipedia.org

V týchto intenciách sa vyjadruje napríklad Werner Jacobsen (Saints’ Tombs in Frankish Church Architecture, 1997). Jacobsen tvrdí, že „biskupi-svätci tretieho a štvrtého storočia boli tak, ako ďalší vysoko postavení Rimania, zvyčajne pochovávaní v hypogeách na cintorínoch za hradbami miest“. Podľa tejto interpretácie hypogeum predstavuje zvlášť významný podzemný hrob-pamätník (monumentum), úzko spojený s duchovným životom.

Keď hroby rozprávajú

Kapitolou sui generis sú balkánske ranokresťanské hypogeá. Rímsky hrob v archeologickej lokalite Durostorum na dolnom toku Dunaja (Silistra v dnešnom Bulharsku) sa datuje do 4. storočia post Christum.

Pamiatka nie je vždy v hľadáčiku turistov. Návštevníka príjemne prekvapí úchvatnými freskami, ktoré sú „prarodičmi“ byzantských ikon. Kto sa do Durostora neplánuje vybrať osobne, môže siahnuť po monografii Georgia Atanasova The Roman Tomb in Durostorum – Silistra (Rímsky hrob v Durostore – Silistre) z roku 1971.

K hypogeu v pričiernomorskom prístavnom meste Konstanca (rum. Constanţa) na území dnešného Rumunska sa viaže takmer detektívny príbeh. Podzemná pohrebná komora z prelomu 4. a 5. storočia po Kristu bola objavená náhodne počas stavebných prác vo februári 1988 a patrí medzi najvýznamnejšie nálezy z grécko-rímskej lokality Tomis.

Dominantou sakrálneho priestoru je murálna freska so smútočnou hostinou (epulum funebre), ktorá podľa môjho názoru predstavuje alegóriu siedmich sviatostí kresťanskej Cirkvi: https://discoverdobrogea.ro/wp-content/uploads/2021/05/Screenshot_20210507-122440_Chrome-01-min.jpeg

„Okrem pohrebnej hostiny so siedmimi postavami, ktorá je typickým prejavom umenia neskorej rímskej antiky, je inventár hrobky pomerne chudobný. Dva pávy symbolizujú sprievodcov duše v posmrtnom živote (anjelov, pozn. naša),“ vysvetľuje archeológ Radu Petcu, ktorý o ranokresťanskom charaktere tohto hypogea nepochybuje.

Podobná freska s pohrebným agapé, ktorá však môže znázorňovať aj eucharistický obrad, sa zachovala v neskoroantickom hypogeu Vibie neďaleko legendami opradenej Via Appia v Ríme. Experti ale dávajú prednosť pohanskej exegéze tejto pamiatky: https://upload.wikimedia.org/wikipedia/commons/c/cc/Vibia_Wilpert.jpg

Osuárium v rumunskom skíte Prodromos na byzantskom Athose.
Zdroj: adriatikus / commons.wikimedia.org

Záchrana „v hodine dvanástej“

Tlačová agentúra Rumunského pravoslávneho patriarchátu Basilica.ro priniesla 18. júna 2024 správu, ktorá poteší všetkých nadšencov ranokresťanského umelecko-teologického dedičstva. Nad vzácnou maľovanou hrobkou v metropole rumunskej Dobrudže visel Damoklov meč a hrozil jej zánik. Po niekoľkoročnom boji s úradmi sa slávne hypogeum podarilo zachrániť. Čo robí toto miesto takým dôležitým pre kresťanskú vieru?

Antická hrobka v čiernomorskom prístavnom sídle sa používala do začiatku 5. storočia, kedy ju začal nahlodávať zub času. Vo vnútri sa našlo šesť ľudských kostier vrátane kostí dieťaťa uložených v amfore.

Nad podzemnou stavbou vyrástla moderná budova s multimediálnou prezentáciou. Návštevníci si zreštaurovanú hrobku môžu pozrieť v jesenných mesiacoch, dôvodom je vykonanie ďalších reštauračno-konzervačných prác. Jedinečné maľby sa tak zaskvejú v plnej kráse: http://patrimoniuldobrogean.ro/wp-content/uploads/2019/09/1-2-1024×698.jpg

O záchrane rumunského hypogea európskeho významu opakovane informoval aj portál Historia.ro. Hrob sa krátko po objavení dočkal pozornosti vedeckej obce. Agónia Ceauşescovho režimu, revolučné udalosti z decembra 1989 a eskalujúca politicko-ekonomická kríza v Rumunsku znemožnili vykonanie nevyhnutných konzervačných zásahov. Paleokresťanská hrobka, ktorá prežila stáročia, nemala prežiť postmodernu.

Funerálna modlitebňa v meste Konstanca je podľa komuniké patriarchátu významným dôkazom východolatinského charakteru raného kresťanstva v Dobrudži. Podľa vyjadrenia archeologičky a muzeologičky Eleny Brândușa Popovici patrila hrobka bohatej a vzdelanej kresťanskej rodine.

Víťazný oblúk smrti

V prospech aristokratického pôvodu pamiatky hovorí prítomnosť niektorých pohanských mytologických prvkov, ktoré nie sú v protiklade s evanjeliovou zvesťou. Pre porovnanie, v rímskych katakombách sa stretávame so štylizáciou Krista v podobe Orfea, ktorý láme okovy podsvetia ako musicus universalis.

Orfeus zachraňuje z hlbín Tartaru milovanú Eurydiku. Kristus, nový a večný Orfeus, mysticky vyslobodzuje svoju duchovnú „manželku“, Cirkev. Jeho orfeovskou lýrou, ktorá prináša pokoj všetkému živému i neživému, je kríž.

V očiach prvých kresťanov bol hrob mučeníka podobný trónu. Termín arcosolium, ktorým sa v odbornej literatúre označuje umelecky štylizovaný výklenok s miestom na pochovávanie, vznikol spojením latinských slov arcus (oblúk) a solium (vyvýšené sedadlo, trón, v neskorej latinčine sarkofág). Arcosolium má tvar víťazného oblúka a Božieho trónu, ku ktorému smerujú sväté duše.

Čím vlastne je kresťanský hrob? Nič viac a nič menej, než múdrou knihou, v ktorej si prečítame to najdôležitejšie o nás samých. Napríklad aj to, čo ruka neznámeho mnícha vpísala na čelo jednej z lebiek v kláštornej kostnici Prodromos na Svätej hore Athos: „Čo ja som (mŕtvy človek, pozn. naša), budeš i ty. Čo si ty (živá bytosť, pozn. naša), bol som i ja.“ („Ce sunt eu, vei fi şi tu. Ce eşti tu, am fost şi eu.“)

Zdroj: tlačová správa rumunskej agentúry Basilica.ro: https://basilica.ro/hypogeul-din-constanta-vestigiu-unic-din-crestinismul-timpuriu-inaugurat-dupa-restaurare-cand-va-putea-fi-vizitat/


PODPORTE PORTÁL CHRISTIANITAS

Váš príspevok je životne dôležitý pre udržanie a ďalší rozvoj portálu.
Prosíme Vás, podporte nás sumou:

5 € 10 € 20 € 50 €

Bráňme spolu vieru, rodinu a vlasť!

PDF (formát pre tlač)

Najnovšie články

Hnutie Emauzy potvrdilo o zakladateľovi, že Abbé Pierre, idol liberálneho katolicizmu bol sexuálnym násilníkom. Dodajme: aj obhajcom LGBT a heretikom

Poľsko: Šikanovanie Cirkvi liberálmi narastá – Dvom progresívcom vadilo zvonenie z kostola a sudca ho zakázal

Firma John Deere upúšťa od podpory agendy LGBT, rodovej rovnosti a gender. Konzervatívni zákazníci ju začali bojkotovať

Pierre Teilhard de Chardin ako symbol šírenia bludov v modernej Cirkvi