Gandalf verzus Dumbledore
Krzysztof Gędłek
7. februára 2020
Spoločnosť
Prečo si moderný svet tak zamiloval ságu o Harrym Potterovi? Prečo pomaly zabúda na Tolkienove diela, alebo ich vníma ako archaické? Odpoveď nám naznačuje výsledok duelu medzi dvoma fascinujúcimi mudrcami, ktorých stvorili J. K. Rowlingová a J. R. R. Tolkien.
Atomizácia spoločnosti, silné zameranie sa na získavanie a vlastnenie vecí, potreba dosahovať úspech takmer bez toho, aby zaň bolo treba platiť… – spoločnosti Západu orientované na konzum z desaťročia na desaťročie kladú čoraz väčšie požiadavky na okolitú realitu, pričom si často neuvedomujú, že pre spoločenstvo treba aj niečo obetovať: a to ako pre malé, akým je rodina či farnosť, tak aj pre veľké, akým je národ.
Táto konštatácia ma sprevádzala, keď som po mnohých rokoch opäť siahol po knihe Joanny K. Rowlingovej o Harrym Potterovi, mladom čarodejníkovi, ktorý sa musí postaviť zoči-voči mocnému černokňažníkovi. Súčasne nám v poslednej dobe bola pripomenutá osobnosť génia fantasy románu Johna Ronalda Reuela Tolkiena vďaka premiére knihy Pád Gondolinu (zrejme poslednej zbierky editovaných poznámok veľkého spisovateľa).
Priepasť medzi Tolkienovým svetom a svetom Rowlingovej sa zdá byť obrovská. Zároveň názorne ilustruje hlbokú duchovnú premenu, ktorú podstúpila moderná spoločnosť.
Učenec verzus šarlatán
Jedny z najzaujímavejších postáv vo fantasy románoch sú mudrci. Čitateľovi sa javia ako opora a útočisko hlavného hrdinu. Sprevádzajú ho počas celej zložitej misie, ktorú musí splniť.
Poučujú ho a chránia, ale sami nerozhodujú o úspechu úlohy. Sledujú priebeh udalostí trochu zboku, akoby si boli vedomí roly, ktorú prišli hrať.
V najvýznamnejšom Tolkienovom románe Pán prsteňov má túto úlohu Gandalf, zatiaľ čo v slávnom cykle Joanne K. Rowlingovej túto úlohu zohráva riaditeľ čarodejníckej školy Albus Dumbledore (v českom preklade Brumbál). Je zaujímavé, že to, akým človekom je mudrc v románe, dokonale odráža jeho axiologickú vrstvu. Pretože práve ten „najchytrejší“ určuje pravidlá hry, poskytuje referenčný bod hrdinom a je mocným protivníkom. Mudrc je preto istou autoritou. Dokonca by som sa odvážil povedať, že v ňom sa sústreďujú tie črty, ktoré sa autorovi – a taktiež jeho čitateľom – javia ako najdôležitejšie a predstavujú istú čnosť.
Je zarážajúce, ako sa osoby mudrcov u Rowlingovej a Tolkiena od seba odlišujú.
Tolkienov hrdina Gandalf, nazývaný Čarodejník, bol v skutočnosti členom rádu Istarionov, ktorého do sveta poslal tvorca sveta Eru Ilúvatar, aby podporil ľudí a elfov v boji proti Sauronovi. Mal, samozrejme, fyzickú podobu, cítil bolesť i radosť. Misiu v boji proti temným silám mu v mene stvoriteľa zverili strážcovia Stredozeme – Valari.
V čom spočívala Gandalfova „magická“ moc? V skutočnosti ju ani nemožno nazývať mágiou v modernom zmysle slova, čiže získanými nadprirodzenými schopnosťami, ktoré nám nielen uľahčujú náš každodenný život, ale taktiež pomáhajú riešiť aj tie najzávažnejšie problémy. Márne by sme hľadali v Pánovi prsteňov prípady, kde by Gandalf ako na zavolanie luskol prstami a pričaroval potrebnú posteľ alebo zväčšil počet mincí v taške. Starec, hoci nazývaný čarodejníkom, jednoducho využíval silu svojho poznania zákonov prírody. Gandalf je preto skôr vzdelaný učenec než šikovný eskamotér.
Niekto však povie, že Tolkien na mnohých miestach opisoval Gandalfove „magické triky“, napríklad keď pomocou čarovnej palice zapálil oheň či otvoril bránu. Áno, to všetko je pravda, ale sám Gandalf nemal nijakú nadprirodzenú moc. On ju jednoducho vlastnil a čerpal z jej zdroja, čiže Eru Ilúvatara – jediného vládcu sveta.
Gandalfa nemožno nazývať „mocným čarodejníkom“, pretože nedbal o seba, o svoju sebarealizáciu (ako by sme povedali dnes), ale svoje schopnosti využíval v prospech obyvateľov Stredozeme. Tvárou v tvár démonickému Balrogovi neváhal obetovať svoj život, aby zachránil Spoločenstvo prsteňa. Neskôr sa vrátil, aby splnil poslanie, ktoré mu bolo zverené. Avšak túto misiu nesplnil zaklínadlami, ale statočnosťou, odvahou a odhodlanosťou.
Situácia vyzerá úplne inak v prípade mudrca z románu J. K. Rowlingovej – Albusa Dumboledora. Zdanlivo veľa vecí vyzerá podobne: samotné meno znamená „Biely“, postava sa javí plná múdrosti a oddaná dobrej veci, aj keď trochu výstredná. Keď sa však hlbšie zoznámime s históriou riaditeľa školy mágie a čarodejníctva, dozvieme sa, že je ambicióznym čarodejníkom, ktorý vášnivo skúma nielen bielu, ale aj čiernu mágiu (dodajme, že Rowlingová delí mágiu na čiernu a bielu, čo je jedným z najviac protikresťanských akcentov v jej románoch). V jednej z kníh priamo tvrdí, že takí mocní čarodejníci, ako je Dumbledore, môžu využívať aj zlú mágiu.
U Tolkiena je takýto prístup jednoducho nemožný. Gandalfove vedomosti, hoci sú obsiahle, nezahŕňajú mágiu, ktorú využíva Sauron. U Rowlingovej však pozitívni hrdinovia bez problémov používajú temné zaklínadlá.
Samozrejme to robia s dobrým úmyslom, ale predsa len: skúmanie čiernej mágie, dokonca aj s dobrými pohnútkami, má blízko k forme zotročenia alebo dokonca duchovnej posadnutosti. Koniec koncov, človek si zriedka vyberá zlo, aby s presvedčením a vedome činil zlo. Zlé činy sú zvyčajne zdôvodňované dobrými pohnútkami.
Dumbledore je mudrc, ktorý podlieha pýche a žiadostivostiam. Podľa toho, čo proklamuje Rowlingová, je homosexuál. Jeho smrť sa však úplne líši od Gandalfovej – nemá v sebe nijaký hlbší význam. Je to jednoducho brutálna ukážka temnej magickej sily, ktorá navyše vtiahne jedného z hrdinov do svojej temnoty. Smrť mudrcov vo fantasy románoch obvykle dáva udalostiam určitý zmysel. Dochádza k nej z nejakého konkrétneho dôvodu, často pre to, že sa treba obetovať pre dobro spoločenstva. A katmi sú vždy nepriatelia, nikdy nie priatelia. Takto zahynuli Aslan i Gandalf. Dumbledora však zabil jeho najvernejší priateľ a to ešte… na jeho vlastnú žiadosť.
Zdôraznime to ešte raz: Gandalf stelesňuje hodnoty ako priateľstvo, vernosť zásadám, múdrosť a dôsledné konanie v súlade so zákonmi prírody stanovenými vyššou bytosťou. Dumbledore, na druhej strane, je namyslený, veľká myseľ, ktorá zachádza za hranice dobra a dotýka sa priestoru zla. V chaotickom a relativistickom svete Rowlingovej je však osoba vševedúceho Dumbledora vysoko uznávaná.
Dumbledorov postoj môže imponovať čitateľovi, ktorého určite nadchne jeho bystrosť a intelekt, ktoré mu vďaka čarodejnej paličke umožnia vyriešiť množstvo problémov – vážnych i prozaickejších. Gandalf je mudrc trochu ustarostený, často nútený bojovať o svoju autoritu, obmedzený zákonom prírody a snažiaci sa pochopiť logiku, ktorou sa riadi zlo. Nie sú obidve tieto postavy obrazom boja, ktorý sa dnes odohráva medzi duchom relativizmu a duchom, ktorý si je vedomý potreby nemenných princípov? Nie je korešpondenčný duel medzi Gandalfom s Dumbledorom aj stretom dvoch svetov: toho, ktorý uznáva hodnotu poslušnosti voči Absolútnu, a toho, ktorý absolutizuje osobný úspech, vedomosti vedúce k moci a k ľahkému životu?
Rowlingová verzus Tolkien
Keď porovnáme Gandalfa s Dumbledorom, vidíme do očí bijúci rozdiel predovšetkým v biografiách a postojoch tvorcov týchto osôb: čiže Rowlingovej a Tolkiena. Britská spisovateľka šikovne mieša dobro so zlom a postava Dumbledora dokonale stelesňuje poriadok jej magického sveta. Či skôr neporiadok. V tomto svete možno zlé prostriedky použiť v službe dobru. Čiernu mágiu možno použiť v mene dobra, v mene dobra môže priateľ zabiť priateľa a nenávisť môže slúžiť dobrej veci.
Tolkien by si takéto morálne piruety nedovolil. Prečo? Britský lingvista nebol totiž iba horlivým katolíkom, ale aj verným priateľom a manželom. Nielenže mu veľmi záležalo na obrátení svojej Edith z anglikanizmu na katolicizmus, ale taktiež jej bol verný mnoho rokov, keď ešte nebola jeho manželkou, a aj vtedy, keď sa ako zamilovaní museli na dlhú dobu rozísť, a potom počas viac ako pol storočia manželstva. Rowlingová je zasa mimoriadne tajomná osoba. Zápasila s démonmi modernej doby: rozvod, výchova dieťaťa, ďalšia svadba. Postihla ju aj moderná choroba: depresia, počas ktorej písala prvé príbehy o Harrym Potterovi.
J. R. R. Tolkien, hoci bol vo vzťahu s priateľmi mimoriadne spoločenský a slobodný, bol verný aj svojim presvedčeniam. V povestnej skupine oxfordských intelektuálov nazvanej Inklings sa stretával so C. S. Lewisom, ale aj s ezoterikom a okultistom Charlesom Williamsom. Nie je náhoda, že s duchovne hľadajúcim Lewisom si Tolkien oveľa lepšie rozumel než s duchovne chaotickým Williamsom. Životná cesta autora Pána prsteňov zostala usporiadaná. Napokon rovnako ako aj jeho literárne diela. Tolkien tvoril podivuhodne koherentný svet. Jeho vesmír nemal veľa medzier a keď ho nejaký čitateľ upozornil na nepresnosť, okamžite analyzoval problém a vec bral veľmi vážne, akoby sa obvinenie týkalo nejakej historickej skutočnosti alebo vedeckej teórie.
Na druhej strane sa zdá, že J. K. Rowlingová je plná postmoderných ideí. Deklaruje kresťanstvo, ale nemá problém s podporou homosexualizmu. Jej romány o čarodejníkovi Harrym sú zase vyžarovaním zakladateľského mýtu moderných spoločností: už žiadna vojna, preč so starým poriadkom! Pre ľavicové európske elity je druhá svetová vojna hrozným démonom, ktorý slúži ako strašiak pre ľudí. Je to zbraň, ktorou moderné elity strieľajú na tradíciu, náboženstvo, rodinu či národné spoločenstvo. Akékoľvek trvalé pravidlá v tejto súvislosti predstavujú hrozbu. Súvisí to nielen s potrebou vnútenou globalizmom vytvoriť unifikovaného spotrebiteľa zbaveného akejkoľvek identity, ale aj s marxistickým presvedčením ateistov, že akékoľvek zakorenenie je spiatočnícke a predstavuje nebezpečenstvo. Hrdinovia v románe Rowlingovej sa držia tohto presvedčenia. Nie je náhoda, že vo svete Harryho Pottera náboženstvo neexistuje a adepti mágie v škole odmietajú aj hodiny dejepisu ako nudné a úplne zbytočné.
Chaos verzus pokora
Stojí za to zmieniť sa o tom, že autorka ságy o Harrym Potterovi je v podstate kráľovnou chaosu, čo sa prejavuje zmäteným usporiadaním fantastického sveta, ktorý vytvorila. Sami jej fanúšikovia sa neraz sťažujú, že Rowlingová robí absurdné okľuky, pri rozprávaní príbehov mení biografie a vyvracia svoj svet hore nohami. Je paňou reality, ktorá porušuje všetky pravidlá logiky. Keby toto Tolkien čo i len raz urobil, určite by si z hlavy vyrval všetky vlasy. Jeho vesmír sa riadil určitými zákonmi, ktoré napokon sám autor rešpektoval. Nepovažoval ho za plastelínu, ktorú by bolo možné ľubovoľne stvárňovať.
A postavy Gandalfa a Dumbledora azda nie sú vyjadrením postojov ich tvorcov? Rowlingová holduje neporiadku, jej vízii chýba pokora a zdá sa, že jej heslom je non serviam. Neslúži totiž nikomu a ničomu. Nie je si vedomá nijakých obmedzení. Rovnako ako Dumbledore, ktorého prístup je jeden veľký morálny chaos, pričom svoju moc využíva predovšetkým na lámanie bariér prírody. Je to náhoda, že moderného človeka tak očaril Rowlingovej svet a postava mudrca z jej románu chytila toľkých čitateľov za srdce? Nepredstavuje sa nám potreba búrať bariéry a hranice ako hnacia sila pokroku? Víťazstvo človeka a jeho mysle nad prirodzenosťou – to je cieľ vnucovaný ateizovaným svetom.
V tejto súvislosti je Tolkienova pokora sťa pokojný ostrovček uprostred búrlivého oceánu. Keď jeho Gandalf vyfukuje dym z fajky, musí sa so znepokojením pozerať na to, čo fascinuje moderného človeka. Veď dobre vedel, aký veľký hriech je ľudská pýcha. To ona bola zdrojom zlej sily, ktorá takmer zničila Stredozem. A kam privedie nás?
