Francúzski biskupi požadujú blahorečenie modernistického teológa Henriho de Lubaca. Niektoré jeho diela boli Cirkvou zakázané

3. apríla 2023   Aktuality

Francúzski biskupi požadujú otvorenie kauzy blahorečenia francúzskeho jezuitského teológa a filozofa Henriho de Lubaca, ktorý je považovaný za jedného z najvplyvnejších teológov na II. vatikánskom koncile. Správu priniesla agentúra Catholic News Agency.

Francúzska biskupská konferencia 31. marca oznámila, že otvorenie de Lubacovej kauzy blahorečenia, bolo schválené počas plenárneho zhromaždenia biskupov v Lurdoch. CNA o ňom píše, že „je mnohými považovaný za jedného z najvýznamnejších teológov 20. storočia. Francúzsky jezuitský kňaz bol popredným mysliteľom v myšlienkovej škole, ktorá podporovala návrat k spisom cirkevných otcov v katolíckej teológii.“

Odhliadnuc od toho, že vôbec nie je jasné, kedy sa vlastne mala katolícka Cirkev od spisov Cirkevných otcov „odvrátiť“, aby niekto musel odrazu „podporovať návrat“ k nim (zbežný pohľad na produkciu kníh vo všetkých storočiach cirkevných dejín prináša odlišný obraz: väčšina citácií a odvolávania na autority, sa týka práve Cirkevných otcov), CNA ešte zabudli uviesť dosť podstatnú skutočnosť – Henri de Lubac bol pred II. vatikánskym koncilom na indexe.

Ako on sám neskôr písal, v roku 1950 „udrel do Fourviére blesk“. Jeho a ešte štyroch ďalších profesorov bývajúcich vo Fourviére a učiacich v Lyone, postihol administratívny cirkevný zákaz verejne prednášať. De Lubacovi bolo tiež zakázané jeho vydavateľstvo Recherches de science religieuse a musel odísť z lyonskej jezuitskej provincie. Všetkým jezuitským provinciám bolo nariadené, aby odstránili vo všetkých provinciách, a pokiaľ možno aj z distribúcie tri jeho knihy: Surnaturel, Corpus mysticum a Connaissance de Die. Ako dôvod bolo uvedené, že knihy aj prednášky obsahujú „zhubné chyby v podstatných bodoch dogmy“.

O dva mesiace neskôr vydal pápež Pius XII. encykliku Humani generis, o ktorej sa všeobecne predpokladá, že bola zameraná práve proti de Lubacovi a jeho kolegom, ktorí boli predstaviteľmi tzv. nouvelle théologie. Tento zákaz trval 8 rokov a skončil sa až úmrtím Pia XII.

Zákaz a cirkevné odsúdenie však nijako nezmenili jeho myslenie. Tesne pred koncilovými rokmi a počas nich, de Lubac začal písať a vydávať knihy a články na obranu spisov Pierra Teilharda de Chardin, svojho staršieho priateľa a spolubrata jezuitu, ktorý zomrel v roku 1955. Teilhardove myšlienky ovplyvnili viacerých teológov nouvelle théologie, stretli sa s extrémnou nevôľou v Ríme a boli Cirkvou tiež zakázané. Tento zákaz však de Lubaca, zdá sa, príliš nezaujímal. O to viac je teraz zvláštne správanie sa jeho myšlienkových nasledovníkov, ktorí sa dnes dovolávajú poslušnosti u tradičných katolíkov. Neposlušnosť ich mentora pred rokom 1962 im neprekáža?

S novou dobou prišla pre de Lubaca aj nová kariéra. V auguste 1960 pápež Ján XXIII. vymenoval de Lubaca za konzultanta Prípravnej teologickej komisie pre nadchádzajúci II. vatikánsky koncil. Potom sa stal peritom (teologickým expertom) samotného koncilu a neskôr bol pápežom Pavlom VI. menovaný za člena jeho teologickej komisie (ako aj dvoch sekretariátov). Vrcholom jeho kariéry bolo, keď ho pápež Ján Pavol II. vymenoval v roku 1983 za kardinála, vo veku 86 rokov.

Jeho zlom v kariére vyvoláva viacero otázok: Ak obsahovali jeho spisy predtým „zhubné chyby v podstatných bodoch dogmy“, tak ako je možné, že potom opäť vychádzali? Mýlil sa pápež Pius XII., keď vydal encykliku Humani generis proti de Lubacovi a neuvelle théologie? Sú teda aj iné encykliky omylné? Alebo to, čo bolo dogmou v roku 1950 už neplatí, a preto môžu de Lubacove knihy pokojne vychádzať? A čo poslušnosť? Chvíľu to je cnosť a chvíľu to nie je cnosť?

Nech už si odpovie každý ako uzná za vhodné, avšak jedno je isté: zmätok v Cirkvi narastá každým dňom.

BM

Zdroj: CNA, ilustračný obrázok, zdroj – wikimedia commons

PDF (formát pre tlač)