Duševný pokoj – ako ho získať a udržať, podľa príručky „Duchovný boj“ od Lorenza Scupoliho

Jozef Duháček
30. mája 2025   Cirkev Spoločnosť

Každý z nás je v živote konfrontovaný so situáciami, ktoré ho oberajú o duševný pokoj. Vtedy prepadne človeka strach, stres, nepokoj alebo neistota. Niekto ochorie, zomrie príbuzný, iný stratí zamestnanie, zhorí mu dom alebo sa stane nejaká škoda, neprestajne počúvame o vojnách, hospodárskych problémoch, epidémiách. Obvyklá reakcia na takéto podnety je všetko iné, len nie pokoj.

Človek má vnútornú potrebu istoty, stability, trvácnosti – pretože bytostne túži po Bohu, v ktorom to všetko je – a spomenuté životné okolnosti pôsobia práve proti tejto potrebe. Tu je dobré pripomenúť niekoľko postrehov, ktoré v knihe Duchovný boj urobil teatínsky rehoľník Lorenzo (Vavrinec) Scupoli. Niekto bude možno namietať, že ako rehoľník si Vavrinec sedel niekde v pohodlí kláštora, nemusel živiť ženu a deti a ľahko sa mu mudrovalo o veciach, ktoré nemusel riešiť osobne. Nie je to však tak.

Lorenzo, vlastným menom Francesco Scupoli, sa narodil okolo roku 1530 v Otrante v Neapolskom kráľovstve. V roku 1569 vstúpil do rehole teatínov a prijal meno Lorenzo. Počas svojho pôsobenia v rôznych mestách, vrátane Milána a Janova, sa venoval pastorácii a duchovnému životu. V roku 1585 čelil falošnému obvineniu z porušenia rehoľných predpisov, čo viedlo k jeho dočasnému vylúčeniu z kňazského úradu a dokonca bol za to uväznený. Po odpykaní trestu sa presťahoval do Benátok, kde v roku 1589 publikoval svoje najvýznamnejšie dielo Combattimento spirituale – Duchovný boj, ktoré sa stalo základným textom katolíckej spirituality obdobia protireformácie.

Kniha sa rýchlo stala populárnou a bola preložená do mnohých jazykov. Po návrate do Neapola v roku 1599 sa opäť venoval duchovnej službe a v roku 1610 bol oficiálne rehabilitovaný. Zomrel 26. novembra 1610 v Neapole vo veku asi 80 rokov. Combattimento spirituale je praktickým sprievodcom duchovného života, ktorý zdôrazňuje neustály vnútorný boj proti sebectvu a výzvu k obetavosti a láske. Dielo ovplyvnilo mnohých duchovných mysliteľov, vrátane svätého Františka Saleského.

Čo teda Vavrinec hovorí o nepokoji, ktorý sa vždy pokúša zmocniť našej duše, keď sa objaví nejaká životná ťažkosť?

Je nutné zo všetkých síl sa usilovať, aby sme opäť nadobudli duševný pokoj, ak sme ho stratili, a treba vedieť, že nijaká udalosť nám ho nikdy nesmie právom odňať, ani len trochu narušiť.

Pokiaľ ide o rôzne ťažké a trpké nešťastia, ako sú choroby a úmrtia (aj najbližších príbuzných), epidémie, pohromy, vojny, požiare a iné pohromy tohto druhu, ktorých sa ľudia svetského ducha boja a stránia ako prirodzene ťažkých – môžeme ich s pomocou Božej milosti nielen chcieť, ale aj s radosťou prijímať, keďže sú spravodlivým trestom pre hriešnikov a hojnou príležitosťou k čnosti pre bohabojných.

Lorenzo udiera klinec priamo po hlavičke. Všetko zlo, čo sa človeku prihodí je príležitosťou, aby upevnil, rozmnožil a dokázal svoju kresťanskú cnosť alebo je to trest za hriech. Ako povedal sv. Augustín: „Pane, tu rež, páľ a bi, ale tam ma ušetri.“ Toto je však predstava, ktorá je v dnešnej zmäkčilej katolíckej societe vonkoncom neprijateľná. Boh je predsa milosrdný a dobrý a trestať predsa nemôže. Možno teda niektorých megalotrov potrestá po smrti, ale zasa Peklo naveky je už asi príliš, takže Peklo bude nakoniec asi prázdne…

A vedz, že Bohu sa protiví akékoľvek naše rozrušenie, lebo vždy so sebou nesie nejakú nedokonalosť a pochádza z jedovatého koreňa sebalásky.

To je druhý mocný postreh. A mimoriadne pravdivý. Rozrušenie a nepokoj pramenia z vlastného egoizmu. Z neochoty podrobiť seba a svoje malé ja vyšším a vznešenejším cieľom.

Buď preto neustále na stráži – a len čo zbadáš niečo, čokoľvek, čo by ťa mohlo znepokojiť alebo rozrušiť, chop sa duchovnej zbrane na obranu a uvažuj, že všetky tie zlá a mnohé iné podobné veci, hoci sa navonok takými zdajú, v skutočnosti nie sú pravým zlom – ani nám nemôžu odňať pravé dobro. Lebo Boh to všetko nariaďuje alebo pripúšťa na pravé účely, ktoré sme už spomenuli, alebo na iné, nám síce skryté, no isto spravodlivejšie a svätejšie.

Čo je skutočné a naozajstné zlo? Smrť? Sotva, každý, kto sa narodil, raz zomrie a s ohľadom na večnosť niekoľko rokov alebo desaťročí nič neznamená. Bolesť? Trápenie? Nespravodlivosť? Jakubovho syna Jozefa bratia zbili, chceli zabiť, ale nakoniec ho predali do otroctva. Bolo to zlo? Možno, ale Jozef potom zachránil od smrti hladom svojho otca i svojich bratov, pretože Boh všetko čo dopúšťa, dopúšťa preto, aby z toho nakoniec vzniklo nejaké dobro. Skutočným zlom je odlúčenie od Boha. Ani choroba ani nespravodlivosť trpená od človeka a povodne, požiare či zemetrasenia nás od Boha odlúčiť nedokážu a preto nie sú pravým zlom.

Jednou z najťažších vecí na svete je pozerať sa na utrpenie a smrť vlastného dieťaťa. Ale ani to nemá moc človeka odlúčiť od Boha, ako nás poučila židovská matka, ktorej troch synov hodil pohanský kráľ do pece. A hoci ich nakoniec zachránil Boží anjel, táto žena o tom nevedela vopred a ukázala nám, ako sa správať aj v takejto situácii.

A tak nech sa prihodí čokoľvek, hoci aj nešťastie – ak si zachováme tichú a pokojnú myseľ, môžeme určite mnoho prospieť v dobrom… Okrem toho, keď je naše srdce rozbúrené, je vystavené rozličným útokom nepriateľov; a kým trvá tento stav, nedokážeme poznať priamy smer a bezpečnú cestu ku čnosti. Nepriateľ sa desí tohto pokoja, lebo je miestom, kde prebýva Duch Boží, aby tam konal veľké skutky; preto často povoláva pomocné sily a usiluje sa nás pripraviť o tento pokoj tým, že v nás prebúdza rôzne túžby pod rúškom cnosti. Ich klam možno veľmi ľahko rozoznať aj podľa toho, že nás pripravujú o duševný pokoj.

Tu Lorenzo (Vavrinec) postrehol podstatnú vec. V stave nepokoja nedokážeme správne rozhodnúť čo treba urobiť. Nepokoj vedie k unáhleným, impulzívnym a nepremysleným rozhodnutiam. Častokrát nepokoj vedie k hriechu, neraz väčšiemu ako je pôvodné zlo, ktoré nepokoj vyvolalo. A to je dnes mimoriadne obtiažna vec. Zo všetkých strán sme bombardovaní podnetmi, ktoré generujú strach a obavy a hnev a iné emócie a oberajú nás o pokoj. Pamätáte si správy z obdobia poslednej čínskej chrípky? Ľudia ako hypnotizovaní pozerali v televízii alebo na internete prakticky naživo čísla s počtami nakazených a mŕtvych. A hoci s tým nemohli absolútne nič urobiť, len v sebe rozmnožovali strach a nepokoj, čo nakoniec viedlo ku zlu a zlám, ktoré ten covid vo všetkých ohľadoch prekonali.

Aby si predišla takejto pohrome, len čo pocítiš znamenie nejakej novej túžby, neotváraj jej brány svojho srdca, ale najprv odlož všetku osobitnú náklonnosť vôle k nej a predlož tú túžbu Bohu. Potom vyznaj svoju zaslepenosť a nerozumnosť a naliehavo pros Boha, aby ti svojím osvietením ukázal, či tá túžba pochádza od Neho alebo od nepriateľa.

A hoci by tá túžba pochádzala od Boha, predtým než ju uskutočníš, zmierni svoje prehnané nadšenie a náhlenie, pretože dielo, ktoré predchádza takéto umŕtvovanie, bude Bohu iste omnoho milšie než samotný čin, ak sa koná s vrodenou dychtivosťou. Naozaj, niekedy Mu bude viac po vôli samotné umŕtvovanie než čin sám.

Ak Diabol niekoho nedokáže zastaviť, tak ho poháňa. To je stará pravda známa všetkým znalcom duchovného života a Lorenzo Scupoli ju tu otvorene uvádza. Bohu je milšie, ak človek potlačí svoju impulzívnosť a emocionálne vzplanutie, ktoré sú zo svojej podstaty nerozumné a vedú k zlým rozhodnutiam a výsledkom. Boh je zvrchovaný rozum a rozum dal aj nám a chce, aby sme ho používali. Nepokoj nepochádza z rozumu, ale z afektívnej časti duše a rozum sme dostali nato, aby tieto, nižšie zložky duše riadil a usmerňoval.

Tak rozpoznávaj nezriadené túžby a neuskutočňuj ani dobré, kým najprv nepotlačíš dychtivosť a horlivosť, a tak zachováš pevnosť svojho srdca v pokoji a bezpečí.

Toto je pravda, ktorú spoznali aj ľudia mimo kresťanského náboženstva. Napríklad taký Budha hovorí presne to isté: „Všetko utrpenie pochádza z nezriadených túžob.“ I nezriadená túžba po dobre sa môže, kvôli svojej nezriadenosti, zvrtnúť a to dobro nakoniec skončí ako zlo. Človek, ako hovorí Tomáš Akvinský, si nedokáže pre seba želať zlo. Nikto pre seba nechcel zlo. Dokonca aj samovrahovia, alebo tí, ktorí si telesne alebo duševne ubližujú, to nerobia preto, žeby túžili po zle. Ale ich túžba po dobre bola nezriadená a v kombinácii so zaslepeným rozumom (výsledok dedičného hriechu) sa im vidí samovražda ako dobrá.

Ak ťa vedú k pokore, robia ťa usilovným v konaní dobra a neberú ti dôveru v Boha – prijmi ich ako od Boha vychádzajúce a vzdávaj Mu vďaky. Ale ak ťa znepokojujú, robia ťa úzkostlivým, nedôverčivým, váhavým a ochabnutým v dobrom, vedz istotne, že pochádzajú od nepriateľa.

Toto je dôležitý kľúč. Túžby, ktoré oberajú človeka o dôveru v Boha a zaťažujú ho nepokojom, nemôžu pochádzať od Boha.

A keďže rozrušenie ducha často vzniká aj z nepríjemných udalostí, musíš urobiť dve veci:

Po prvé, uvažuj a skúmaj, čomu tie nehody odporujú – či duchu dokonalosti alebo sebaláske a vášňam. Ak odporujú tvojim vášňam a sebaláske, ktorá je tvojím prvým a hlavným nepriateľom, nesmieš ich pokladať za protivenstvá, ale si ich váž ako dobrodenie a pomoc od najvznešenejšieho Boha – prijímaj ich teda ochotne, radostne a vďačne. Ak však odporujú duchu dokonalosti, nesmieš kvôli tomu stratiť svoj duševný pokoj.

Po druhé, obráť svoju myseľ k Bohu a so zatvorenými očami, bez rozptyľujúcich myšlienok, prijmi všetko z milosrdnej ruky Božej prozreteľnosti, lebo v tom je mnoho výhod, ktoré v tej chvíli ešte nepoznáš.

V závere sa Scupoli ukazuje ako skutočný znalec duchovného života a jeho konklúzia je jasná a prenikavá a sotvakto jej môže odporovať. Existujú vôbec nejaké trápenia, ktoré človeka postihujú, ktoré skutočne prekážajú a bránia v budovaní cností (viera, láska, nádej, statočnosť, miernosť, trpezlivosť a rozvážnosť)? Podľa môjho názoru nie.

Niet trápenia, ani toho najstrašnejšieho, ktoré by nebolo príležitosťou pre rast aspoň v trpezlivosti, statočnosti a nádeji. A mnoho iných ťažkostí a katastrof, ktoré na človeka dopadnú, dávajú hojný priestor pre rozmnoženie ostatných cností. Je však faktom, že každé, aj to najmenšie trápenie, ba nemusí to byť ani trápenie, stačí malá nepohoda alebo nepríjemnosť, sú obrovskou a ťažkou ranou vlastnému egoizmu, ktorý nie je ničím iným, ako škaredým potomkom pýchy. A ako hovorí blahoslavený Jób: „Pán Boh dal, Pán Boh vzal… … Azda máme len dobré brať od Pána, a zlé prijať by sme nemali?“

PDF (formát pre tlač)