Dnešné šírenie progresivizmu sa nápadne podobá na radikálny rozmach protestantizmu v 16. a 17. storočí

Matej Gavlák
4. novembra 2022   Spoločnosť   Komentár

Zdá sa, akoby si ľudia mysleli, že dnešná politická rozorvanosť, ktorou si prechádza väčšina západných krajín, Slovensko nevynímajúc, je z historického hľadiska akýmsi úplne novým fenoménom, niečím, čo sa ešte nikdy predtým nestalo.

Iste, naša situácia má svoje špecifiká, ale podobné veci v hrubých obrysoch v dejinách jednoznačne možno pozorovať.

Z toho tiež možno usúdiť, kam naša súčasná situácia vlastne speje a ako tragickej prítomnosti možno čeliť.

Strany a rody

Súčasná politika západných štátov stojí na súťaži subjektov známych ako „politické strany“. Tie medzi sebou neustále súťažia o priazeň voliča a o to, ktorá nakoniec voči svojim súperom preváži. Táto súťaž v priebehu rokov prešla až v nenávistné kampane a tvrdý politický boj. Politické strany samotné fungujú na báze ideí a názorov: máme strany ľavicové, pravicové, liberálne či kresťansky orientované.

Strany teda bojujú jedna proti druhej, raz sa spájajú, potom si podkopávajú nohy, drobia sa, uzatvárajú dohody, aby ich následne porušovali a tak ďalej. Správajú sa tak trochu ako malí fagani – a zvyšok krajiny trpí.

V minulosti takéto politické strany neexistovali, avšak existovali mocné politické klany a rody. Tie sa v istých obdobiach, na istých miestach a za istých okolností správali veľmi podobne ako sa správajú práve dnešné politické strany: neustále sa snažili získať prevahu nad súpermi (či skôr „nepriateľmi“), spájali sa jedni proti druhým, aby sa onedlho zradili a neúprosne bojovali o to, kto bude mať v rukách moc. Rody na rozdiel od strán fungovali na báze pokrvného príbuzenstva a s tým spätými spoločnými záujmami. Autor Stefan Zweig vo svojej knihe Mária Stuartovna o škótskej šľachte 16. storočia uvádza:

„Len pri jednom sa táto neskrotná svorka dokáže spojiť: keď ide o to, aby utlačili spoločného pána, vlastného kráľa, lebo všetkým je poslušnosť neznesiteľná a vernosť neznáma.“

Škótsky kráľ Jakub V. bol stále katolíkom a poslednou hrádzou proti tsunami protestantskej herézy, ktorej hlavnými nositeľmi boli práve tieto mocné krivoprísažné šľachtické rody. Šľachtici preto húfne prechádzali na protestantskú vieru, lebo mohli habať cirkevné majetky. Čím jeden klan zhabal viac cirkevných majetkov, tým sa stal bohatším a vplyvnejším – začal teda prevažovať nad ostatnými. Ostatné klany toto nemohli dopúšťať a tak sa aj ony v rýchlosti začali hlásiť k protestantizmu.

Mária, kráľovná Škótov

O dvadsať rokov neskôr, keď sa kráľovnou stáva Jakubova dcéra Mária Stuartovna, je už Škótsko doslova rozpoltenou krajinou:

„V rokoch, ktoré Mária šťastne trávila vo Francúzsku, podarilo sa reformácii víťazne preniknúť do Škótska… mestá sa prikláňajú k novej viere, kým dediny zotrvávajú pri tej starej. Inak šetrná Alžbeta (anglická kráľovná) obetovala už viac ako 200-tisíc libier, aby povstaniami a vojnovými výpravami vytrhla Škótsko z rúk katolíckych Stuartovcov.“

Lavína „novej viery“ teda stála na niekoľkých pilieroch: podpore mocných klanov, podpore zo zahraničia, podpore miest (s ktorými dediny nemohli súperiť) a celkovej slabosti panovníka. Kniha pokračuje ďalej:

„Rovnováha medzi tak ostrými protikladmi nemôže večne kolísať, raz musí padnúť rozhodnutie. Mária Stuartovna mala na výber vlastne len medzi dvoma vecami: buď nad reformáciou zvíťaziť alebo jej podľahnúť.“

Príbeh „Márie, kráľovnej Škótov“, ako vošla do dejín, je napokon tragický: jej krajina sa definitívne stáva protestantskou, katolicizmus je pod prísnymi trestami zakázaný; ona sama nakoniec končí na popravisku – umiera však ako „verná katolíčka“.

Malé hornaté krajiny

V približne rovnakom období sa aj z horného Uhorska pomerne rýchlo stáva protestantská krajina. Z cirkevných záznamov vieme, že okolo roku 1610 bolo na území dnešného Slovenska 9/10 obyvateľov protestantského vierovyznania.

Slovensko a Škótsko sú si pritom ako krajiny veľmi podobné: obe sú malé a hornaté, u oboch sa väčšina obyvateľov živí či už chovom oviec, alebo roľníctvom, aj uhorská – prevažne maďarská – šľachta je spurná, hádavá a protikatolícka. Húfne prijímala protestantizmus, aby mohla kradnúť cirkevné majetky. Je podporovaná zo zahraničia (Francúzskom a Osmanskou ríšou), aby neustále vyvolávala vojny za šírenie protestantizmu a bojovala proti katolíckym Habsburgovcom.

Ako je teda možné, že osudy Slovenska a Škótska – čo sa viery týka – boli napokon tak odlišné?

Za všetkým stojí sila panovníckeho rodu. Zatiaľ čo Stuartovci boli rodom bez reálnej politickej moci (asi ako dnešná britská kráľovská rodina), Habsburgovci boli nielen bohatým, ale aj veľmi vplyvným rodom. Boli časy, kedy vládli Španielsku a všetkým jeho kolóniám. Vládli Holandsku a Belgicku; stáli na čele Svätej ríše rímskej nemeckého národa. Keď sa proti nim vzbúrila jedna provincia, boli schopní zaplatiť vojsko peniazmi produkovanými z iných provincií.

Takto katolícku vieru v Čechách zachránil cisár Ferdinand II., keď porazil vzbúrené protestantské stavy; cisár Leopold I. zas porazil osmanských Turkov pri Viedni a vyhnal ich z celého Uhorska; či cisári počnúc Františkom II., ktorí boli hrádzou voči liberálnym a slobodomurárskym zoskupeniam snažiacich sa kresťanského Boha zosadiť a dosadiť namiesto Neho svojho „Veľkého architekta vesmíru“.

Práve vďaka tejto nesmiernej ekonomicko-politickej sile – a hlavne vďaka tomu, že si vždy dokázali zachovať pravú vieru – boli habsburskí panovníci schopní v 17. storočí zachrániť katolicizmus aj u nás. Uhorsko, či dokonca samotný slovenský ľud, by toho schopní neboli, taká zlá bola u nás situácia. Rovnako na niekoľko storočí zachránili naši panovníci katolícku vieru aj v Čechách, či v rakúskych krajinách.

Slovensko 21. storočia

Zdá sa, že dnes žijeme vo veľmi podobnej epoche, akou bolo spomenuté 16. a 17. storočie. Len namiesto „novej viery“ čelíme novej ideológii – tej dúhovej. Má všetku silu a vlastnosti niekdajšieho protestantizmu: je nasilu pretláčaná mocnými klanmi našej doby (politickými stranami); získava si veľké mestá a je štedro podporovaná zo zahraničia. Niet rozhodnej politickej sily, ktorá by sa dúhovej ideológii dokázala dlhodobejšie postaviť.

Slovensko 21. storočia sa viac podobá na Škótsko 17. storočia, než na Slovensko 17. storočia. Chýba nám odhodlaná a mocná politická sila – akou bývali napríklad Habsburgovci a ďalšie silné katolícke rody v Európe –, ktorá by nás vytrhla z bahna, do ktorého sa postupne stále viac a viac prepadávame. A preto nám aj hrozí osud, aký postihol nešťastné Škótsko, ktoré do dnešného dňa trpí klanovými bojmi zo 16. storočia.

Na záver teda možno konštatovať len jediné: buď prežije katolicizmus alebo súčasný politický systém. Oboje prežiť nemôže. To je zákon dejín, ktorý musia katolíci konečne pochopiť.

PDF (formát pre tlač)