Depresia nie je hriechom

Jozef Duháček
6. júna 2025   Cirkev Spoločnosť

Sv. Tomáš Akvinský považuje veselosť, hravosť a prívetivosť za cnosti. Niektorí veriaci ľudia sa neraz, bohužiaľ, správajú akoby nedostatok zmyslu pre humor, zachmúrenosť a hrubosť boli cnosti, no v skutočnosti sú to neresti. To však automaticky neznamená, že ak je niekto smutný alebo depresívny hreší. Istá skupina veriacich katolíkov zastáva názor, že depresia je hriechom, chybou alebo výsledkom nejakej chyby – zväčša márnivosti či pýchy. Iní považujú depresiu za výmysel moderného (a teda – ako si máme domyslieť – nepravdivého) myslenia a že možno depresia v skutočnosti ani neexistuje. Myslia si, že sa človek dokáže vlastnou vôľou z depresie jednoducho oslobodiť. Je to naozaj tak?

Niektorí ľudia sú smutní z oprávnených dôvodov – niektorí zažili alebo prežili utrpenia, ktoré si my ostatní ani nevieme predstaviť. Niektoré životy sú plné tragédií a ťažkostí, takže títo ľudia upadli do stavu trvalého smútku, bolesti alebo otupenosti. V niektorých prípadoch tieto stavy zasiahli nielen myseľ, ale aj telo – a títo ľudia nie sú schopní sa zo smútku a depresie dostať len obyčajným úkonom vôle, len vlastným rozhodnutím. Na základe skúseností, ktoré nám takíto ľudia sprostredkovali, môžeme voľne definovať depresiu ako pretrvávajúcu neschopnosť nájsť a cítiť nejakú radosť a motiváciu. Sú niektorí ľudia, ktorí nezažívajú žiadne pozitívne emócie, alebo prežívajú trvalý, neovládateľný smútok, ktorého sa nedá len tak zbaviť. Odborná psychiatrická definícia bude samozrejme presnejšia, ale táto pre naše účely postačí.

S depresiou bývajú spojené dva redukcionistické omyly. Depresiu často „materializujeme“, akoby išlo len o chemickú nerovnováhu v organizme. Nedostatok alebo prebytok hormónov alebo porucha v elektrochemickom fungovaní organizmu, alebo niečo podobné. A tento problém sa podľa zástancov tohto prístupu dá vyriešiť opäť chemicky – liekmi. Tu je treba spolu s Aristotelom poznamenať, že človek je rozumný živočích – teda subsistentné bytie, ktoré je, telesné (hmotné, materiálne), živé, zmyslové (cítiace) a rozumné. Vášne a emócie patria k zmyslovej, živočíšnej stránke ľudskej prirodzenosti. Elektrochemická nerovnováha v organizme sa teda týka „telesných“ alebo „živočíšnych“ stránok našej prirodzenosti, ale to nevyčerpáva všetky rozmery toho živého a telesného bytia. Emócie sú ozajstné a prirodzené komponenty živočíšnej prirodzenosti – a nemožno ich zredukovať len na chemické procesy. Ale nemožno ich zredukovať ani len na intelektuálne prejavy.

Druhou redukcionistickou chybou je „spiritualizovanie“ depresie, akoby emócie patrili výlučne k nehmotnej duši, ale nie k telu. A odtiaľ pravdepodobne pochádza predstava, že depresia a iné psychické problémy sú prejavom pýchy, egoizmu alebo iného hriechu a dajú sa vyliečiť svätou spoveďou a pevným rozhodnutím viac nezhrešiť, ktoré platná spoveď vyžaduje.

Podľa tejto predstavy ľuďom s depresiou len treba, aby jednoducho prestali byť depresívni, viac sa snažiť a byť pokornejší. Pravdepodobne existujú aj ľudia, ktorí sú príliš egocentrickí a príliš sebaľútostiví a tí by sa možno vedeli z tejto sebaľútosti dostať, ak zapoja pevnú vôľu a pokoru, odriekanie a umŕtvovanie. Ale za všeobecný liek na depresiu a smútok spoveď a pokoru rozhodne považovať nemožno. Pozrime sa namiesto toho, čo na to hovorí sv. Tomáš.

Smútok a jeho prostriedky nápravy

Tomáš používa namiesto slova „emócia, pocit“ slovo „vášeň“. Dnes má toto slovo v teologických kruhoch negatívnu konotáciu, ale skúsme sa v texte sv. Tomáša tejto negatívnej predpojatosti vyhnúť. Podľa svätého Tomáša je smútok vášňou a definuje ju ako určitý druh bolesti, vyplývajúcej z uvedomenia si prítomného zla.(1) Svätý Tomáš dokonca používa slovo „depresívny“, keď vysvetľuje účinky smútku:

„Smútok má deprimujúci účinok, je ako bremeno, ktorého sa usilujeme zbaviť.“(2)

Úplne v rozpore s neľudským názorom, že depresia je prejavom pýchy, sv. Tomáš hovorí, že je dobrým znakom, ak je človek zarmútený, keď čelí nejakému zlu –, pretože ak niečo skutočne je zlom, potom nedostatok smútku by svedčil buď o necitlivosti voči tomuto zlu, alebo o zlom úsudku – „a obe tieto veci sú očividné zlá“.(3)

Ak niekto utrpel ujmu alebo bol traumatizovaný ťažkým zlom, potom je tento pretrvávajúci smútok a depresia (v istom zmysle) normálnou reakciou. To neznamená, že byť depresívny je dobré – ale tento stav môže byť prirodzeným dôsledkom neustáleho uvedomovania si pretrvávajúceho zla (teda dôsledkom utrpenia). Prirovnávanie depresie k pýche je potom alebo
a) popieraním zla, ktoré viedlo u dotyčného človeka k pretrvávajúcej bolesti, alebo
b) tvrdením, že stav depresie je neprimeraný svojej vlastnej príčine.

No vo všeobecnosti nie je správne takto posudzovať stav iných ľudí. V tomto kontexte je to, ako keby niekto so zdravým zrakom popieral existenciu slepoty alebo slepých – či dokonca popieral potrebu okuliarov.

Telesné účinky smútku

Samotná fyzická slepota nás privádza k dôležitému bodu. Sv. Tomáš učí, že smútok môže mať škodlivé účinky na dušu aj na telo – ba dokonca tvrdí, že smútok je pre telo škodlivejší ako ktorákoľvek iná vášeň alebo emócia.(4)

Tomášove poznatky biologických mechanizmov v organizme môžu, ale ani nemusia byť úplne presné. Predsa len bol to teológ a nie biológ 21. storočia. No toto jeho presvedčenie je potvrdené skúsenosťou (5) i moderným výskumom vplyvu traumatických zážitkov na ľudský organizmus. Sv. Tomáš uvádza príklady účinkov psychickej bolesti na telo, ktoré člení podľa štyroch foriem smútku, ako ich prevzal od sv. Jána Damascénskeho a sv. Gregora z Nyssy:

– ľútosť nad zlom, ktoré postihlo druhého, ktoré vnímame ako vlastné zlo (t. j. trpíme kvôli utrpeniu iných);

– závisť dobra druhého, ktoré vnímame ako vlastné zlo (a tým si spôsobujeme utrpenie);

– úzkosť alebo zmätenosť, „ktorá ťaží myseľ, až sa zdá, že únik pred nejakým zlom je nemožný“;

– otupenosť (strnulosť), „keď je myseľ tak veľmi zaťažená, že dokonca aj končatiny ostávajú akoby ochromené“. Sv. Tomáš dokonca uznáva, že otupenosť môže človeka pripraviť o reč.(6)

Otupenosť je podľa sv. Tomáša určitý ochromujúci účinok, ktorý mocne zasahuje telo. Tento stav „zamrznutia“ je dnes uznávaný aj modernou psychiatriou a opisuje ho ho jedna teória odpovede človeka na traumatické zážitky a úzko súvisí s depresiou. Táto teória sa volá 4F (Fight, Flight, Freeze, Fawn).

Fight (boj) – útok ako reakcia na ohrozenie. Človek sa postaví problému čelom, konfrontuje hrozbu a snaží sa ju eliminovať.

Flight (útek) – reakcia útekom alebo vyhýbaním sa. Cieľom je čo najrýchlejšie sa vzdialiť od hrozby – fyzicky alebo psychicky.

Freeze (zamrznutie) – reakcia úplným stuhnutím alebo nehybnosťou. Telo sa „vypne“, človek nie je schopný konať, niekedy ani rozprávať.

Fawn (zavďačenie sa / podriadenie sa) – reakcia podriadením sa hrozbe – potláčanie vlastných potrieb, aby si si získal priazeň útočníka alebo agresora. Často sa vyvíja u ľudí, ktorí dlhodobo žili v nebezpečných alebo manipulatívnych vzťahoch (napr. u detí v zneužívajúcich rodinách).

Tieto reakcie nie sú vedomé rozhodnutia – ide o automatické odpovede nervového systému na ohrozenie. U zdravého človeka sa zapínajú len v krízových situáciách, ale u traumatizovaných osôb môžu pretrvávať dlhodobo a ovplyvňovať každodenné správanie. Tieto telesné účinky môžu byť aj dlhodobé, najmä ak samotná príčina pretrváva – a ešte výraznejšie, ak sa objavia počas formujúceho obdobia života.

Prostriedky proti smútku

Tento dôraz na telo sa objavuje aj v rozprave svätého Tomáša o prostriedkoch proti smútku. Za všeobecný liek na smútok považuje potešenie, pričom uvádza päť konkrétnych prostriedkov ako dôjsť k potešeniu. Tu sú štyri z nich:

– kontemplácia pravdy;

– plač;

– spánok;

– kúpele.(7)

Posledné tri sú výslovne telesné činnosti, ktoré pôsobia cez telo.

Hlboké psychologické problémy si bezpochyby vyžadujú hlbšie riešenia. Ale únava duše a jej dôsledky na telo sa do určitej miery dajú zmierniť aj telesnými prostriedkami. Mnohé moderné prístupy k liečbe traumy, stresu a depresie sú založené práve na práci s telom.

Rýchle súdy depresie

To všetko by nás malo zbaviť predstavy, že smútok, melanchólia a depresia sú iba duchovné záležitosti alebo iba vecou vôle. Nikto sa predsa nemôže len tak rozhodnúť, že ho prestane bolieť hlava, že nemá zlomenú ruku alebo že mu od zajtra zmizne rakovina – rovnako nemôžeme predpokladať, že sa človek môže len tak rozhodnúť, že prestane byť depresívny.

Považuje sa za hrubý omyl pripisovať vážne telesné choroby morálnej vine trpiaceho – napríklad: „Máš rakovinu, lebo si pyšný!“ Kristus vyvrátil židovské presvedčenie, že choroba je dôsledkom hriechu, keď odpovedal: „Nezhrešil ani on, ani jeho rodičia, ale majú sa na ňom zjaviť Božie skutky.“ Preto by sme nemali pripisovať ani duševné a emocionálne utrpenie takýmto vinám. Tento „spiritualizujúci“ prístup je ako povedať chromému „vstaň a choď“ – ale bez toho, aby mal Kristovu moc uzdraviť sa. Inými slovami, popiera sa tým vážnosť skutočného stavu postihnutého a tvrdí sa tým, že sa dokáže sám vyliečiť.

Aké sú dôsledky takéhoto prístupu? Ak by sa ochrnutý človek stretol s niekým, kto popiera realitu jeho stavu, bolo by snáď prekvapivé, keby sa obrátil proti tomu, kto by mu dával takéto „múdre“ rady? Nie je vrcholom nerozvážnosti predstierať, že toto je „katolícky pohľad“ na jeho situáciu? Že katolícky prístup k človeku trpiacemu depresiou je rada „Tak skrátka nebuď depresívny“.

A ak by sa potom človek z depresie vyliečil inými prostriedkami, čo si potom pomyslí o Cirkvi?

Mnohí, ktorí trpia alebo trpeli depresiou, sa obrátili chrbtom Kristovi práve kvôli takýmto chybným radám od kresťanov s dobrým úmyslom, ale zlými informáciami. To neznamená, že takáto reakcia (opustenie Krista) je ospravedlniteľná – ale nie je ani prekvapujúca, ak poznáme konkrétne okolnosti niektorých prípadov. Takýto prístup škodí Kristovmu svätému náboženstvu.

Aj tí, ktorí nezanechajú vieru, môžu v dôsledku takýchto rád zablokovať svoj duchovný život, modlitbu a uzdravovanie – pretože im bolo naložené ťažké a neúnosné bremeno bez toho, aby im niekto pomohol niesť ho. Niektorí upadnú do zúfalstva a spáchajú samovraždu; iní trpia v tichosti, zahanbení a zmätení, lebo si myslia, že ide o oficiálne učenie Cirkvi. Naše srdcia by mali byť pri nich.

Tomášov zoznam prostriedkov proti smútku má päť položiek. Jeden sme neuviedli – a tým je súcit priateľov:

„Smútok má depresívny – utláčajúci účinok, je ako bremeno, ktorého sa snažíme zbaviť: a tak keď človek vidí, že iní sú zarmútení jeho vlastným smútkom, zdá sa mu, akoby tí druhí to bremeno niesli s ním, a akoby sa ho snažili odľahčiť; preto sa preňho bremeno smútku stáva ľahším – podobne ako pri nosení telesných bremien.“(8)

A pokračuje:

„Druhý a lepší dôvod je ten, že keď človekovi jeho priatelia prejavia súcit, vidí, že ho milujú – a to mu prináša potešenie. A keďže každé potešenie zmierňuje smútok, ako sme už uviedli, vyplýva z toho, že súcitný priateľ zmierňuje smútok.“(9)

Ako užitočné teda je povedať skutočne depresívnemu človeku, že je hriešny, márnivý a pyšný a že sa z toho má „spamätať“ pokorou a kajúcnosťou?

Ako sa teda správať k ľuďom, ktorí trpia smútkom? Súcit môže mať rôzne podoby. Jednou z nich je – ako píše sv. Tomáš – smútiť s tými, ktorí smútia. Hovorí, že to je dôkaz priateľstva, a láska, ktorá sa týmto smútkom prejavuje, sa sama stáva zdrojom potešenia, kvôli tomu čo ju vyvolalo.(10)

Ďalšou podobou súcitu – a tú vidíme u svätého Filipa Neri – je veselosť, humor a srdečnosť. Ako sme už uviedli, čnosť humoru, vľúdnosti, srdečnosti a priateľskosti slúžia na zmiernenie ťarchy života a prinášajú radosť nám aj našim blížnym.

Tí z nás, ktorým Boh dal veselú a bezstarostnú povahu, môžu prechádzať životom ako „šťastné malé deti“ – a niekedy majú problém vcítiť sa do utrpenia tých, ktorí takí nie sú. Ale nemali by sme ich preto odsudzovať, ani sa na nich dívať zhora, akoby to bola ich vina. Možno práve preto nám dal Pán Boh veselú a bezstarostnú povahu: aby sme potešili tých, ktorí trpia – alebo ich aspoň vypočuli a trpeli s nimi.

Rozosmievať ľudí a vtipkovať za každú cenu nie je vždy namieste. Vhodnosť konkrétnej formy súcitu je vecou správneho a rozvážneho úsudku, podľa toho, koho máme pred sebou. Ale v živote svätého Filipa vidíme obe formy súcitu. Všetci poznáme Filipove vtipy a dobrú náladu – ale pozrime sa, ako sa správal k smutným: nežartoval na ich úkor – ani ich nenapomínal ako márnivých –, ale pozval ich na prechádzku.

Najdôležitejší bod tejto úvahy však je zopakovať to, čo tým, ktorí sú utláčaní smútkom alebo ťarchou života, povedal Kristus, náš Pán: „Poďte ku mne všetci, ktorí sa namáhate a ste preťažení, a ja vás posilním.“ (Mt 11,28)

Napriek niektorým názorom, ktoré zaznievajú od podaktorých katolíkov, môžeme týmto ľuďom s istotou povedať: Náš Pán, jeho katolícka Cirkev, svätý Tomáš Akvinský aj svätý Filip Neri rozumejú vášmu stavu. Ešte viac – sú priateľmi tých, ktorí smútia. Neodmietajú vašu bolesť, neponúkajú falošné lieky a potom vás neodsúdia, keď nezaberú.

Kardinál Newman v meditácii o Filipovej veselosti povedal: „Keď ho žiadali, aby bol veselý – bol veselý. Keď ho žiadali, aby cítil súcit s trpiacimi – bol na to rovnako dobre pripravený.“

Kiežby sme robili to isté.

Podľa wmreview.org upravené a doplnené

1 ST I-II Q35 A2
2 ST I-II, Q38 A3
3 ST I-II Q39 A1
4 ST I-II Q37 A4
5 viď Dr Bessel van de Kolk, The Body Keeps the Score: Mind, Brain and Body in the Transformation of Trauma, Penguin, London, 2014.
6 ST I-II Q35 A8
7 ST I-II Q38
8 ST I-II, Q38 A3
9 Ibid.
10 Ibid.

PDF (formát pre tlač)