Čo znamená veriť?

22. septembra 2024   Cirkev

„Kto uverí a dá sa pokrstiť, bude spasený; ale kto neuverí, bude odsúdený.“
(Mk 16,16)

V Egypte na púšti žil za oných čias istý starý pustovník. Široko-ďaleko rozniesol sa chýr o jeho svätom živote. Lež našli sa aj takí, ktorí pochybovali o jeho svätosti, a uzniesli sa, že pôjdu a preveria ho. Starec konal práve rannú modlitbu, keď títo za ním prišli, nedali mu ani dokončiť pobožnosť, napadli ho slovami: „No, ty starý farizej, už vieme, čo si ty za jeden, prišli sme na stopu tvojho necudného, chlipného života. Tvoja mrzká duša je už súca do pekelného ohňa.“ Táto diabolská reč sťa ostrý meč prerazila nevinné starcovo srdce, jeho oči sa zaliali slzami, no i tak ani jedinké slovo sťažnosti nepreriekol smerom k nactiutŕhačom, lež pokorne odvetil: „Bratia moji! Máte pravdu, hriechov mám ani piesku more, to netajím. Preto vás kolenačky prosím, modlite sa za mňa, aby mi Boh milostivým bol.“

„Nad tebou aby sa Boh zmiloval, ktorý si i pravú vieru prekrútil a novomódnu vieru vyhútal?“ Na tieto slová ten ponížený pustovník postavil sa na nohy, jeho zlomené telo do výšky hrdo sa vyrovnalo, z očí mu iskry sršali, rukou ich preč odsotil a sťa anjel pomsty ich okríkol: „Practe sa! … vy ste nie ľudia…, kto sa mi opováži ešte raz povedať do očí, že som ja zaprel pravú vieru Ježišovu?“

Vtedy tí muži padli k nohám svätca, o odpustenie prosili, že ho takejto skúške podrobili, ale teraz sa už presvedčili, že jeho svätosť prevyšuje jeho chýr. Potom ho prosili, aby im vysvetlil, ako je to, že kým ostatné nactiutŕhania pokojne počúval, opustenie pravej viery svätým hnevom odvrhol?

„Teda vedzte, nech ma akýmkoľvek hriešnikom nazývajú, dúfam, že mi Boh hriechy odpustí, ale ak by som sa od pravej viery odvrátil, ani na nebi, ani na zemi nenájdem odpustenia. Kto viery nemá, ten ani Boha nemá!“

Tak je, najmilší moji, z krehkosti snáď klesáme, padáme, hrešíme, zo svojich hriechov môžeme povstať. Ale kto sa tak potkol, že pravú vieru odvrhol od seba, ten nech nečaká odpustenia na tomto svete a blaženosti na druhom, lebo Kristus Pán riekol: „Kto uverí a dá sa pokrstiť, bude spasený; ale kto neuverí, bude odsúdený.“ (Mk 16,16)

Kresťanský blížny môj! Keď ťa k svätému krstu priniesli, to bola prvá otázka krstiaceho kňaza: „Čo žiadaš od Cirkvi Božej?“ Odpoveď na to znela: „Vieru.“

Zaumienil som si, že vám vysvetlím celý katechizmus, obsah kresťansko-katolíckej viery. Teraz, keď začínam tieto kresťanské náuky, prvou mojou úlohou je hovoriť o viere.

Mnohí rozprávajú o viere, hoci o nej nemajú potuchy. Neraz som počul takéto reči: „Už čo ja nevidím, tomu ja ani neverím; čo ja svojím rozumom pochopiť nemôžem, to ja neverím.“ Pochabá je takáto reč, takéto rozumovanie zahanbí prvá otázka malého katechizmu.

„Čo znamená veriť?“ pýta sa katechizmus a hneď i odpovedá: „Veriť znamená niečo za pravdu držať, čo druhý hovorí, a síce preto, pretože to on hovorí.“ Napríklad – traja sa prechádzame a nik z nás nemá hodinky, iba ja. Druhovia sa ma pýtajú: Koľko je hodín? Pozriem a odvetím: Dvanásť. Ja viem, koľko je hodín, lebo som to videl. Moji druhovia len veria, že je dvanásť hodín, lebo oni hodinky nevideli. Veriť teda neznamená za pravdu považovať, čo sme videli a zakúsili, lež práve niečo také, čo sme nevideli, čo sme nezakúsili, ale na slovo druhých to uveríme, to za pravdu máme.

Že niekto nechce niečo také veriť, čo on rozumom svojím pochopiť nemôže, i tomuto hneď odpoviem – rozhliadnime sa okolo seba, nad hlavou nám svieti milión hviezd, pod nohami sa nám hemží tisíc miliónov červíkov, každé ráno rosa občerstvuje stromy a kvetiny. A ja sa pýtam: Aká sila udržiava to nesmierne množstvo hviezd? Či vie niekto, čím sa živí ten hmyz v zemi? Kto kúpe rastliny v rannej rose? Tak? Teda ani to nepochopíš, čo každodenne vidíš? Keď nepochopíš, načo veríš, že jestvujú hviezdy, rosa, kvetiny, červíky? Hľa, aký smiešny je neveriaci človek! Avšak toto je ešte nič! Sú ešte i nepochopiteľnejšie veci na svete. Nech mi niekto povie: Aký je Boh? Kde býva? Kto sú anjeli? Kde je peklo? Ako bola utvorená duša do nášho tela? Čo je smrť? Ako sa stane naše vzkriesenie? Toto všetko je taká pravda, ako ja teraz pred tebou stojím. Všetko toto veríme, pretože pravdovravný Ježiš Kristus nám to povedal.

Ak preto verím niečo, pretože mi to jeden pravdovravný človek povedal, túto vieru nazývame ľudskou vierou. Ak ale preto verím niečo, lebo to pravdovravný Ježiš Kristus povedal, túto vieru nazývam vierou Kristovou, vierou kresťanskou. Teda ja mám vieru kresťanskú, lebo za pravdu mám a verím to, čo Ježiš učil, čo apoštoli na jeho rozkaz ohlasovali a čo nám Cirkev skrze neho založená k vereniu predkladá.

Pravda, jest v kresťanskej viere mnoho nepochopiteľných tajomstiev, také je tajomstvo Najsvätejšej Trojice: jeden Boh je v troch osobách a tieto tri osoby sú jeden Boh; také je tajomstvo vtelenia: Panna Mária z Ducha Svätého počala a v panenstve porodila Boha i človeka v jednej osobe; také je tajomstvo Najsvätejšej sviatosti oltárnej: vo sv. omši prepodstatnený chlieb je Telo Kristovo a prepodstatnené víno Krv Kristova. Áno, to sú tajné veci, ale my ich na slovo Ježišovo veríme, Ježiš je Boh, a Boh i také veci vie a rozumie, ktoré my obmedzení ľudia nevieme a nerozumieme.

Pravda, jest v kresťanskej viere mnoho tvrdých prikázaní, také je i to, že sme povinní i našich nepriateľov milovať; alebo, že kto ťa udrie na pravé líce, aby si mu nastavil i ľavé; alebo, kto sa pozrie na ženu, aby ju požiadal, že ten už scudzoložil. Áno, ťažké sú to príkazy, nuž ale či Ježiš Kristus nepovedal, že nie je ľahká vec dostať sa do kráľovstva nebeského, že ono násilenstvo trpí a násilníci sa ho zmocňujú (porov. Mt 11,12). Len horko-ťažko, s napnutou silou možno sa ta dostať.

Vidíte, najmilší moji, práve to je v kresťanskej viere podivu najhodnejšie, že takéto hlboké, nepochopiteľné tajomstvá v sebe obsahuje, a predsa i ten neučený, jednoduchý ľud s radosťou ju prijíma a nasleduje; tak ťažké a tvrdé prikázania ona predkladá, a predsa i tí pyšní králi a veľmoži, nemravní boháči ju prijímajú a nasledujú, nie na nahováranie ľudské, lež na vnuknutia božské. Nadarmo by boli kázali apoštoli, keby sám Ježiš Kristus nebol vštepoval do sŕdc ľudských zrnká viery. Tá istá Božia milosť, ktorá hriešnu Magdalénu kajúcou učinila, ktorá ukrižovaného lotra v dediča raja premenila, tá istá Božia milosť vštepila i do našich sŕdc vieru: viera je teda dar Boží a to ten najväčší dar Boží.

Pastieri zvykli meravé uhlíky zahrabať do popola, aby nemuseli vždy zapaľovať, keď im treba oheň, rozhrnú popol a pomocou suchého dreva z pahreby založia nový oheň. I naše srdce nie je nič iné, iba prach a popol, Duch Svätý do tohto prachu a popola ukryje žeravé uhlíky viery a potom pomocou svätej náuky, svätej kázne rozdúcha ju v oheň kresťanskej cnosti. Preto je potrebné pilne počúvať kresťanské náuky, kázne. Kto nepočúva sväté náuky, alebo keď i počúva, lež ich nenasleduje, v tom i tá posledná iskierka viery silu stratí a napokon vyhasne: „Sú blahoslavení tí, čo počúvajú Božie slovo a zachovávajú ho. Amen. (Lk 11,28)

***

Text kázne vyšiel pôvodne v knihe Katechizmus v kázňach, I. zväzok – O viere, ktorú napísal Jozef Baráczius, dekan-farár v Szendrö, dnešné Maďarsko, do slovenčiny preložil slovenský kňaz Viktor Milan, farár v obci Krivá na Orave a knižne vydal v Ružomberku 1921; pre uverejnenie na stránke Christianitas.sk bola kázeň ešte mierne upravená redakciou.

PDF (formát pre tlač)