Cesta ku skutočnej zmene života (3. časť): Pravidlo života a jeho sedem pilierov alebo 3. až 7. pilier a ako na to

Jakub Tužinský
24. júna 2025   Cirkev Spoločnosť

predchádzajúce časti:
Cesta ku skutočnej zmene života (1. časť): Je disciplína základnou oporou spásy alebo je spása možná aj bez nej?
Cesta ku skutočnej zmene života (2. časť): Pravidlo života a jeho sedem pilierov

***

V predošlej časti sme si predstavili prvé dva piliere pravidla života (modlitbu a duchovné čítanie s formáciou). Dnes nahliadneme k ostatným piatim – pokánie, poslušnosť, askéza, Eucharistia a vďačnosť.

Na záver si ukážeme, ako s piliermi naložiť tak, aby na nás nepopadali a nepribili nás ešte hlbšie do pôdy frustrácie a zúfalstva.

3. Pokánie

Aby sme vôbec vedeli, čo máme robiť, tak tomu potrebujeme dobre rozumieť. O to viac, keď hovoríme o slove pokánie. Pod vplyvom protestantizmu sa toto slovo totiž vo veľkej miere zúžilo skôr na význam vyznanie hriechov, neraz ako jednorazový úkon. Pán Ježiš i sv. Ján Krstiteľ však hovoria, že pokánie máme činiť… Inde je to zas otesané len na niekoľko povrchných úkonov bez skutočnej bolesti nad spáchanými hriechmi. A tu zas je medzi životnými pravidlami, teda niečím, čo má byť súčasťou každodenného života, keďže sa všetci prehrešujeme v mnohom (Jak 3,2).

Tak, čo to teda znamená? Nechajme sa poučiť definíciou o. Mirona, ktorý ju označuje ako jednoduchú odpoveď:

„Pokánie je bolesť srdca nad spoznaným hriešnym stavom spojené s praktickým úsilím o zmenu života podľa učenia Evanjelia.“

Z môjho pohľadu ide o najvýstižnejšiu definíciu, akú som kedy počul, resp. čítal. Ani neviem, čo by som k nej ešte dodal. 🙂 Možno len toľko, že je hodná mnohého rozjímania, z ktorého budeme jesť bohaté plody.

O. Miron sem zaraďuje:

– pravidelné prijímanie sviatosti pokánia;

– denné spytovanie svedomia;

– zvolenie si stáleho spovedníka

– a stretnutia s duchovným otcom.

Nakoľko účinky Kristovho utrpenia sa aplikujú skrze sviatosti, ako nás to učí Tridentský koncil, tak nevyhnutne potrebujeme prijímať sviatosť pokánia. A ako bolo vyššie uvedené, treba ju prijímať pravidelne. Je pravdou, že v prvom rade nám slúži na sprostredkovanie odpustenia ťažkých, teda dušu zatracujúcich hriechov, ale odpúšťa nám aj ľahké hriechy. Tie môžeme mať síce odpustené aj inými spôsobmi (napr. úprimnou modlitbou modlitby Otče náš, ako píše sv. Augustín), ale tu máme ako dôležitý bonus aj milosť plynúcu zo sviatosti a ak máme dobrého spovedníka, tak aj mnohé dobré rady a usmernenia.

Aby sme však vedeli z čoho máme robiť pokánie, tak si potrebujeme spytovať svedomie. Avšak nielen v kostole počas svätej omše stojac v rade pred spovednicou (ako som to, žiaľ, kedysi robil aj ja), pretože takýto „fast food“ nám veľa milosti neprinesie, ba ešte si tým môžeme Pána Boha viac pohnevať.

Svedomie si potrebujeme spytovať každý jeden deň. Stačí aj niekoľko minút a najlepšie si hlavné či opakujúce sa veci aj zapísať. Tak sa budeme viac poznávať v pravde, ktorá nás bude vyslobodzovať, ak ju budeme prijímať. Len vás musím upozorniť, že to dosť bolí, pretože človek si potom viac a viac v pravde uvedomuje, že nie je žiadna hviezda. Zistí, že svätožiara ktorú si myslel, že má nad hlavou je len odrazom svetla z lampy pri videohovore. No to je práve cesta ku zmene. Navyše aj príprava na svätú spoveď bude potom oveľa jednoduchšia a účinnejšia.

Mnohé záleží aj od nájdenia si dobrého a stáleho spovedníka. Prečo? Pretože, ak je to spovedník učený, tak nám bude vedieť správne poradiť. Ak bude aj zbožný, rady nebudú povrchné. Ak bude mať lásku k dušiam, bude sa za nás aj modliť. A ak sa s ním budeme pravidelne stretávať, tak nás bude lepšie poznať a bude nám môcť dávať rady „šité na mieru“. Takého si však treba vymodliť, lebo ich nie je veľa.

S tým priamo súvisia stretnutia s duchovným otcom. O. Miron hovorí, že je ideálne, ak je to osoba totožná so spovedníkom, aj keď to nie je podmienka. Je to však veľká výhoda, lebo taký človek má o nás oveľa komplexnejší obraz. Nájsť však dobrého spovedníka a duchovného otca v jednom, ktorý na nás bude mať aj čas, to je blízke hľadaniu vzácnej perly. No sv. František Saleský má pre nás veľké povzbudenie. V knihe Filotea píše, že kto skutočne po takom pastierovi túži a úprimne a vytrvalo sa za jeho nájdenie modlí, tak keby mal Pán Boh z Neba poslať anjela, ak by sa človek nenašiel, tak ho pošle. Wáu!

4. Poslušnosť

V dnešnej dobe sme cvičení v neposlušnosti a presadzovaní vlastnej vôle. My však máme nasledovať Pána Ježiša, ktorý bol poslušný až na smrť. Ako však k tomu smerovať? O. Miron nás poučuje, že veľkým kľúčom k tomu je dôsledné napĺňanie povinností vyplývajúcich zo stavu a povolania. Hneď to má konkrétnejší rozmer, nie? 🙂 Samozrejme poslúchanie predstavených (Cirkev, otec, mama, manžel, šéf, učiteľ…) je toho veľkou súčasťou, pretože z toho sa skladá aj poslušnosť Bohu.

A môžeme mať za duchovného otca aj svätého apoštola Petra, no ak ho nebudeme poslúchať, tak nám to nič neosoží, ba uškodí. Avšak aj v tomto sa potrebujeme cvičiť, pričom začať môžeme aj pri malých veciach, napr. vysypať kôš, keď to rodič prikáže a nepokračovať v „skrolovaní“ na sociálnych sieťach.

5. Askéza

Tohto bodu sa často ľudia boja. Na mňa samého to roky pôsobilo ako niečo pre mňa úplne neprístupné, pretože ja predsa nikdy nebudem schopný žiť ako svätci. No tu nám opäť prichádza na pomoc vskutku brilantná definícia slova askéza od o. Mirona, ktorá nám dá na vec úplne iný pohľad. Verím, že sa askéza stane prístupnou aj nám bežným hriešnikom. Ako ju teda definuje?

„Askéza znamená cvičenie pre nadobúdanie rôznych schopností potrebných pre život.“

Viem si predstaviť ako niekomu prešla mysľou otázka: „Prečo mi to doteraz nikto takto nevysvetlil?“ Minimálne mne táto otázka zišla na um, pretože som zrazu pochopil, že askéza je dostupná aj pre mňa, že sčasti ju už vlastne aj praktizujem a že keď sa učím veci potrebné pre život, či bojujem proti nerestiam a pestujem cnosti, tak vlastne konám askézu.

Otec Miron hovorí, že askézu praktizujú aj hudobníci, športovci či ktokoľvek, kto pravidelne cvičí, aby nadobudol nejakú schopnosť či zručnosť. V duchovnom zmysle však do nej zahrňuje pôst (môže byť aj od sociálnych sietí a iných vecí) a zdržanlivosť (alebo miernosť), osvojovanie si jednoduchosti života, dávanie almužien a spoznávanie hriešnych vášní (napr. pri pravidelnom spytovaní svedomia).

Ako presne v našom živote konať askézu, to potrebujeme skúšať a hľadať. Veľkým pomocníkom aj v tomto je duchovný otec. Opäť je aj tu dôležité si v jednotlivých bodoch vytvárať pravidelnosť.

Čo však znamená jednoduchosť života? To bude predmetom ďalšieho článku. A prečo? No pretože, keď som si to prvýkrát čítal, tak som si vravel, že to znie pekne, ale čo to asi tak môže byť. 😀 Tak som začal hľadať a čo som našiel, vám predstavím nabudúce.

6. Eucharistia – pravidelná účasť

Tento pilier nám hovorí o pravidelnej účasti na svätej omši – ideálne s prijímaním Eucharistie a príprave na jej slávenie. Tomuto bodu sa nebudem podrobne venovať, pretože by si zaslúžil celé knihy, ako aj o Eucharistii napísané sú (napr. Katolícka omša od biskupa Schneidera, Zázrak svätej omše od Františka Spiraga, Výklad nejdražší oběti Mše svaté od ctihodného Martina z Kochenu, či časť Sumy teologickej od sv. Tomáša Akvinského o Eucharistii) a na to teraz, žiaľ, nie je priestor. Rád by som však zdôraznil niekoľko vecí.

Aby to nebolo len o „odfajkávaní“ nedeľnej povinnosti, tak potrebujeme svätú liturgiu poznávať, aby sme jej lepšie rozumeli. Potrebujeme o nej rozjímať, aby jej nekonečná veľkosť mohla dochádzať aj do nášho srdca a potrebujeme sa na ňu aj pripravovať, aby sme ju dokázali zbožne sláviť. Tým Pánu Bohu ukážeme, že je to pre nás niečo naozaj dôležité. Ani do práce nechodíme na poslednú chvíľu.

O. Chadd Ripberger tiež zdôrazňuje, žeby sme si po prijatí Eucharistie mali nájsť aspoň 15 minút na rozjímanie, v ktorom budeme Pánovi ďakovať za tento nesmierny nebeský dar. Znie to nepredstaviteľne (najmä pri viacdetných rodinách)? Skúsme to aspoň s pár minútami alebo to skúsme spoločne v kruhu rodiny a učme tak tomu aj naše deti.

7. Vďačnosť

Téme vďačnosti som sa venoval v niekoľkých predchádzajúcich článkoch na tému: Moc nášho jazyka, preto sa jej teraz tiež nebudem podrobnejšie venovať. Treba však, ako píše o. Miron, vzdávať vďaky za požehnania i za kríž a utrpenia a nezabúdať na večerné pripomenutie požehnaní, ktoré prišli počas dňa. Aj za malé pokroky. A robiť to samozrejme tiež pravidelne. A ak je to možné, aj si to zapisovať, pretože potom sa k tomu dá vrátiť, čo najmä v ťažších časoch môže byť nemalou vzpruhou.

Ako teda na to?

Jednoduchá odpoveď znie: postupne, krok za krokom. Aj tu nám o. Miron dáva povzbudenie:

„Predstavené pravidlo sa môže zdať ohromujúce a príliš náročné. Nedajme sa však odradiť. Pravidlo života každého človeka je jedinečné. Urobme najprv inventúru súčasných praktík a potom postupne robme viac pre rast v duchovnom živote. Pokušením každého nového programu je urobiť všetko naraz, čo sa stáva zdrvujúcim, preto sa rýchlo opúšťa. Namiesto toho si na začiatku vyberme nie viac ako jednu alebo dve oblasti, kým sa pustíme do viacerých. Je lepšie byt konzistentný v niekoľkých oblastiach, ako povrchný v príliš mnohých oblastiach. Cieľom je premeniť naše srdcia, roznietiť v sebe oheň túžby po Bohu.

Chceme naplniť svoje srdcia Ježišom, aby sme odrazili útoky Zlého. Boha musíme milovať celým srdcom, nie rozdeleným. Aby sme získali Božiu milosť, musí sa zbaviť diablovho odpadu. Vytrvalé boje prostredníctvom vytrvalosti prinášajú prísľub večného života podporovaného Ježišovou smrťou na kríži. Ukrižovanie predchádza Vzkriesenie. Bojujme preto; namáhajme sa v modlitbe, kým Boh nezošle svoju milosť = milosť, ktorá nás posilní a privedie do Neba.“

Sv. František Saleský o tom napísal celú knihu s názvom Krok za krokom ku svätosti. Hovorí, že si máme dávať aj odvážne či vysoké ciele, ale nehľadieť na predposledný krok a bedákať, že sa tam nikdy nedostaneme, ale v danom dni máme urobiť len krok, ktorý je aktuálny a ktorý môžeme urobiť. Je to teda oslobodzujúce poznanie, že my nemusíme zmeniť všetko hneď (čo sa ani nedá). Pán Boh sa z nás bude tešiť, keď budeme robiť malé krôčiky, ale budeme ich robiť každý deň.

A môžem vám z vlastnej skúsenosti povedať, že je to naozaj cesta veľmi požehnaná, hoci som len na jej začiatku. Už ale aspoň viem, že táto cesta vedie ku svätosti a ja som dostal tú milosť na ňu vykročiť. Nepridáte sa? 🙂

PDF (formát pre tlač)