„Bublina“ a „geto“ s rozsahom 1962 rokov a bublina s rozsahom 62 rokov. Čo nám hovorí zdravý rozum o údajnej „kontinuite“ modernistov a „bubline“ tradicionalistov?

Branislav Michalka
14. decembra 2024   Cirkev   Komentár

Napriek neustále deklarovaným „ukotveniam“ modernistov v katolíckej tradícií, znejúcim z ich vlastných úst a ich osočovaniu, že katolíci oddaní tradícii sa chcú uzavrieť do „bubliny“ a „geta“, zdravý rozum sa predsa len musí neustále vracať k onej markantnej časovej disproporcii, ktorá očividne a zreteľne odlišuje „starý režim“ v Cirkvi od „nového“. To nás zároveň neustále stavia pred otázku reálnej kontinuity, tak zamýšľanej, ako aj vykonávanej, nielen deklarovanej.

V onej deklarovanej „kontinuite“ u modernistov totiž niekoľko vecí nesedí.

V prvom rade: samotní modernisti, pokiaľ k tomu nie sú práve vyzvaní (okolnosťami či priamo tradičnými katolíkmi), aby deklarovali svoju spolupatričnosť s katolíckou tradíciou (čo radi deklaratívne urobia, veď slová už stratili svoju hodnotu a sú to len slová), sami neustále a radi zdôrazňujú motív diskontinuity a nazerania na dejiny Cirkvi v štýle – „pred a po“.

Kto by zrátal všetky tie publikácie modernistov, ktoré neustále prízvukujú zmenu a túto zmenu datujú úplne jasne a zreteľne rokom 1962, pričom donekonečna oni sami porovnávajú staré a nové s vytrvalou poznámkou, že po „starom“ to už údajne nešlo? Dokonca aj nové vydania klasických autorov katolíckej teológie a spirituality sú dopĺňané, sprevádzané a uvádzané poznámkami typu:

„Majú nám čo ešte povedať títo autori aj dnes, po II. vatikánskom koncile? Majú nám čo povedať v dobe synodálnosti? Majú nám čo povedať v 21. storočí?“

A aj keď na položené otázky zaznie kladná odpoveď, tak musíme konštatovať, že pokiaľ môže vôbec takáto otázka niekomu napadnúť, tak predsa len preto, lebo on sám vníma a chce vnímať rok 1962 ako reálny predel medzi „starým“ a „novým“. Načo by inak kládol tieto otázky? A komu ich vlastne kladie?

Zrejme tým, ktorých treba o tom, že svätý Tomáš Akvinský alebo svätý František Saleský majú čo katolíkom povedať aj po II. vatikánskom koncile, presviedčať. A prečo treba moderných katolíkov presviedčať o takých samozrejmostiach a prečo tradičných katolíkov o takých samozrejmostiach presviedčať netreba?

Odpoveď je zrejmá každému, kto sa bez utopických ideologických predsudkov, vyzdvihujúcich všetko „nové“ a prispôsobujúcich všetko „staré“ „novému“, z čoho potom následne vyplýva uspokojujúce lakovanie reality na ružovo, pozrie na súčasný stav myslenia katolíckych veriacich. Tí už dnes majú v hlavách hlboko zakódované nazeranie na cirkevné dejiny presne v tom štýle, ktorý ich rozdeľuje na dve časti: „pred a po“ alebo „staré a nové“.

A ktože im do hláv vpracoval toto nazeranie? Sami si ho tam určite nedali, k tomu katolíci nikdy nemali sklony. Toto základné rozčlenenie dejín Cirkvi, toto delenie na „pred a po“ im tam vpracovali ich pastieri: teológovia, kňazi, pastorační pracovníci, biskupi, kardináli a pápeži.

Tisíce kázní, článkov, katechéz, v ktorých sa toto nazeranie jasne demonštrovalo a deklarovalo, pričom bola zo strany pastierov pociťovaná neustála potreba aspoň nejakého vymedzenia sa voči minulosti, vyhranenia, zaujatia postoja k tomu, čo bolo „pred“. Už toto samotné hovorí o diskontinuite.

Načo by sa predsa niekto vyhraňoval a vyjadroval k niečomu, čo bolo „pred“, ak by „pred a po“ neexistovalo? Ak by bola kontinuita natoľko zrejmá, žeby o nej vôbec ani nebolo potrebné diskutovať?

Samotný súčasný stav myslí veriacich, ktorí doslova „veria“ v „pred a po“ a samotná nutnosť deklarovať kontinuitu, sú dôkazom o diskontinuite. Podľa ovocia ich poznáme…

A toto je reálne ovocie. Takže potom: Ak jabloň rodí jablká a slivka slivky, ako môže údajný strom kontinuity rodiť plody diskontinuitného myslenia?

A v druhom rade: na onej deklarovanej „kontinuite“ modernistov nesedí ich hlboká averzia k tomu, čo bolo „pred“. Iracionálna, ideologická, emocionálna, taká, ktorá sa prejavuje neuveriteľnými výbuchmi agresivity voči tomu, čo i len zdiaľky pripomína spiritualitu toho, čo bolo „pred“.

Rád uvádzam príbeh jednej mojej príbuznej, ktorá bola kňazom doslova hnevlivo pokarhaná za to, že si pri každom svojom prechode okolo Bohostánku vždy pokľakla, čo kňaz považoval za prejav spiatočníckeho „šaškovania“, ktoré Boh nepotrebuje. Koľko ideologickej zášti, koľko hystérie a strachu pred všetkým, čo bolo „pred“ a je „staré“, musí mať v hlave niekto (kňaz!), kto dokáže reagovať takto agresívne na úctivé pokľaknutie 17-ročného dievčaťa pred Pánom Ježišom v Sviatosti oltárnej. To, čo v skutočne zbožných katolíkoch vzbudí dojatie, vzbudilo u tohto pastiera hnev!

Nie je toto dostatočným dôkazom o diskontinuálnej mentalite? A kto ju asi do hlavy tohto kňaza dostal? Nebol náhodou v seminári, kde táto mentalita bujnie natoľko, že v niektorých seminároch zakazujú študentom nosiť reverendy a dokonca golier s kolárikom, aby náhodou nevyzerali príliš „predkoncilovo“ a „staro“? Nenasával ju náhodou všetkými pórmi svojej duše z desiatok textov, ktoré musel v seminári preštudovať? Nezdôrazňuje sa náhodou v týchto textoch do úplného úmoru II. vatikánsky koncil, ako zásadný referenčný bod celých cirkevných dejín?

Aká iná mentalita potom môže vzniknúť, než diskontinuálna vo vzťahu k cirkevným dejinám? Stačí potom na konci toho všetkého, na kopci navŕšenom z každodenného presadzovania diskontinuity v Cirkvi, zaševeliť: hermeneutika kontinuity, aby tomu mohol niekto veriť? Oči a zdravý rozum nás presviedčajú o opaku.

Zhrňme si to: napriek deklarovanej „kontinuite“ cirkevní modernisti reálne v praxi žijú a praktizujú „diskontinuitu“. Reálne existujú vo svojej modernistickej bubline, ktorá trvá 62 rokov. Napriek tomu neustále vyčítajú tradičným katolíkom, že tí žijú vo svojej „tradicionalistickej bubline“.

Aj keby to tak bolo, akože nie je, pretože tradiční katolíci neodmietajú všetko po roku 1962, ale len to, čo je v rozpore s tým, čo bolo „pred“, ale aj keby to bolo tak, otázka potom znie: Ktorá bublina je podľa zdravého rozumu prijateľnejšia?

Tá modernistická, ktorú reálne modernisti žijú, aj keď sa pokrytecky tvária a deklarujú „kontinuálne“, tá, ktorá trvá 62 rokov, alebo tá „tradicionalistická“, ktorá trvala do roku 1962, ktorej kontinuitu si nikto nedovolí spochybniť, ktorej kontinuitu netreba pracne a krkolomnými verbálnymi kľučkami dokazovať, o ktorej kontinuite nemusia sami seba jej ctitelia donekonečna presviedčať tvárou v tvár tristnej realite modernej Cirkvi?

V skutočnosti tu však je len jedna bublina – tá modernistická. Tá, ktorá už od 19. storočia bujnela v podzemí a bola pápežmi sankcionovaná, tá, ktorú sa snažil ešte Pius XII. zákazmi potierať a brzdiť, tá, ktorej kľúčové mená ako Rahner, Congar, de Lubac, de Chardin, Schillebeeckx, Parsch, Küng atď., plnili do roku 1962 zoznamy Cirkvou zakázaných a problematických autorov.

Táto bublina, ktorá od počiatku neznášala katolícku tradíciu v jej úplnosti a preto si vymyslela svoj sen o „inej“ – „prvotnej Cirkvi“, svoj liturgický archeologizmus, vracajúci sa do dôb, o ktorých máme len zlomkovité správy a svoje hysterické „načúvanie súčasnej dobe“ namiesto načúvania večnosti.

To modernisti chceli stvoriť uzavretú bublinu, oddelenú od stáročí reálneho a organického vývoja Cirkvi; a aj sa im to podarilo. Bublinu, ktorá má 62 rokov a vyzerá opotrebovanejšie, unavenejšie a staršie ako údajná bublina, ktorá má aj podľa nich rozsah 1962 rokov, či prinajhoršom cca 1300 rokov, čo by bolo ešte stále viac ako ich 62-ročné modernistické geto.

Lenže skutočná katolícka tradícia bude mať už čoskoro reálne 2000 rokov od Nanebovstúpenia Nášho Pána a zoslania Ducha Svätého na apoštolov. Katolícka tradícia žije ďalej, napriek modernistickej bubline a popri modernistickej bubline. Žije, bude žiť a zvíťazí.

PDF (formát pre tlač)