Bruselské noviny: „Križiaci prišli oslobodiť Kristov hrob v Jeruzaleme a ich vodca bol mýtický hrdina“

31. októbra 2024   Krátke správy

Azda každý z nás už aspoň raz čelil výčitke ohľadom toho, aké je kresťanstvo zlé, pretože „upaľovalo čarodejnice“, lebo že križiaci viedli „nespravodlivé dobyvačné vojny“ pomaly podobne ako Hitler. Je to však len protikresťanská falošná propaganda, i keď v spoločnosti hlboko zakorenená. Ale časy sa možno menia: v júli tohto roka publikoval The Brussels Times pozoruhodný článok, v ktorom de facto argumentoval, že križiaci v skutočnosti prišli oslobodiť Kristov hrob a že ich vodca, princ Godfrey, bol v skutočnosti jedným z najväčších hrdinov z územia dnešného Belgicka.

Článok s názvom „Godfrey z Bouillonu: Mýtický hrdina v budovaní belgického národa“ je o to pozoruhodnejší, že ho zrejme napísal človek židovského vierovyznania. Autor Mose Apelblat už v úvode poukazuje na to, že Godfrey, vojvoda, ktorý mal hrad v belgických Ardenách, „vypočul výzvu pápeža Urbana II. oslobodiť Chrám Božieho hrobu v Jeruzaleme.“ Potom, čo sa územie Belgicka v 19. storočí osamostatnilo od Spojeného kráľovstva Holandska, potrebovalo nejakého svojho mýtického hrdinu – a ním sa stal práve Godfrey, ktorý má dnes v Bruseli veľkú sochu. Autor cituje slová belgického liberálneho premiéra z roku 1830, Charlesa Rogiera: „Nech sa národný panteón otvorí, aby prijal nového hosťa. Uvoľnite miesto pre Godfreya z Bouillonu! Nech sa hrdina ukáže.“

Belgické kráľovstvo potrebovalo nejakého národného zjednotiteľa, ktorý by „urobil Belgičanov hrdými“. „Kto by mohol byť lepším symbolom ako Godfrey z Bouillonu, ak veríme autorovi Viliamovi z Týru?“ pýtajú sa bruselské noviny a pokračujú:

„Arcibiskup z Týru opísal Godfreya nasledovne: bol zbožným mužom, miernym v správaní, cnostný, bohabojný. Bol spravodlivý, vyhýbal sa zlu a vo svojich podnikoch bol dôveryhodný a spoľahlivý… Všetci ho považovali za najlepšieho v používaní zbraní a vo vojenských operáciách.“

Kiež by malo Belgicko aj dnes takého zjednotiteľa! Apelblat sa pozastavuje aj pri kontroverzii, kedy niektorí križiaci cestou do Jeruzalema začali prenasledovať židovských obyvateľov európskych miest. Jednoznačne sa zastáva Godfreya a hovorí, že masakrom na mnohých miestach nemohol nijako zabrániť. Trochu mu však vyčíta, že údajne zobral úplatky od židovských obyvateľov s tým, že ich ochráni, čo sa mu však nepodarilo. Autor dokonca uvádza, že väčšina križiakov „boli bez pochybnosti zbožní ľudia“, ktorých najviac zlákal „pápežov sľub odpustenia hriechov“ a že tí z križiakov, ktorí sa masakrov Židov dopustili, v skutočnosti „porušili učenie Cirkvi“.

A Apelblat pokračuje: uvádza, že prvá križiacka výprava nebola nejakou svojvoľnou akciou, ale že to bola „odpoveď byzantskému cisárovi, ktorý prosil o pomoc“. Približuje tiež, že vtedajšia európska populácia vnímala križiacku výpravu „ako „svätú vojnu“, ktorá mala oslobodiť krajiny obsadené moslimami a umožniť kresťanským pútnikom bezpečnú cestu do Kristovej zeme“.

Ďalšou často vyčítanou udalosťou bol masaker moslimskej populácie Jeruzalemu po tom, čo kresťanská armáda mesto dobyla. Ale aj tu sa autor – zaujímavo – zastáva práve križiakov a zvlášť samotného Godfreya:

„Nakoniec nie je možné posúdiť, akú úlohu zohral Godfrey pri masakre tisícov moslimov a Židov (v Jeruzaleme). Ak máme veriť kronikám, nezúčastnil sa na vraždení, ale neozbrojený a bosý obišiel hradby a išiel sa modliť do Kostola Božieho hrobu.“

Podľa Apelblata platilo v stredoveku nepísané vojnové pravidlo, ktoré hovorilo, že buď obyvatelia dobrovoľne otvoria obliehajúcej armáde brány svojho mesta, alebo v prípade odporu nemôžu počítať so žiadnym zľutovaním. „A toto bol presne aj prípad Jeruzalemu,“ píše ďalej autor s tým, že sa k mestu už blížila veľká moslimská armáda z Egypta, takže križiaci ho museli obsadiť naozaj rýchlo, aby mohli čeliť tejto ďalšej hrozbe. V konaní križiakov zrejme zohral významnú úlohu fakt, píšu noviny, že sa báli, že by na nich mohla zaútočiť nielen egyptská armáda zvonku, ale aj ozbrojené obyvateľstvo zvnútra mesta.

Godfrey, prvý vládca kresťanského Jeruzalemského kráľovstva s titulom „Ochranca Svätého hrobu“ (odmietol titul kráľa na mieste, kde Kristus nosil tŕňovú korunu), bol pochovaný v Kostole Svätého hrobu. „Nech odpočíva v pokoji bez toho, aby bolo s jeho pamiatkou manipulované na politické účely,“ zakončujú The Brussels Times.

MG

Zdroj: The Brussels Times, titulný ilustračný obrázok, zdroj – flickr.com, Geerd-Olaf Freyer

PDF (formát pre tlač)