Boh je všemohúci, múdry

19. januára 2025   Cirkev

„Aj on múdry je a veľmi mocný, aj rozvážny je, veľmi rozumný.“
(Jób 12,13)

Francúzsky cisár Napoleon zamýšľal vo svojej pýche, že si podmaní pod svojou vládou celú Európu a z mesta Ríma, ako sídla, že bude spravovať svoju ohromnú ríšu. Lenže Rím bol mestom pápežov a vtedajší svätý otec, Pius VII. nemal v úmysle Napoleonovi prepustiť Rím. Napoleon chcel ľstivo pápeža z Ríma odstrániť. „Preložte, Svätý Otče, svoje sídlo do Paríža, Vaša Svätosť tam bude mať bezpečnejší život a odtiaľ bude môcť nerušene spravovať celú Cirkev svätú.“

Pápež rozpoznal lesť a len toľko odvetil: „Komediant.“

Toto slovo tak rozzúrilo cisára, že schytil zo stola nádherné rezbárske dielo, ktoré predstavovalo chrám sv. Petra, a s takou silou ho hodil o zem, že sa na tisíc kúskov polámalo, a od zúrivosti zadychčaným hlasom kričal: „Nuž vtedy ja takto roztrepem tvoje kráľovstvo, tvoju Cirkev, tvoju moc.“

Pápež Pius však na to len toľko odvetil: „Tragéd.“

A čo sa stalo? Nič iné, iba že ten chýrny Napoleon ako väzeň na ostrove sv. Heleny skončil svoj smutný život, ohrozovaná pápežská moc však trvá podnes, lebo ju všemohúci a nekonečne múdry Boh ochraňuje. Preto opakujem, čo patriarcha Jób tak krásne hovorí: „Pán je múdry a veľmi mocný, aj rozvážny je, veľmi rozumný.“

Zotrvávanie Cirkvi svätej, všetky jej prostriedky milosti dokazujú všemohúcnosť Pána Boha. Škvrna dedičného hriechu našom pri narodení prischla na našej duši, lež krstná voda zmyla tento dedičný hriech z našej duše. Kto dal krstnej vode túto zmývajúcu silu? Všemohúci Boh. Vo svätej omši premení sa chlieb v živé Telo Kristovo a veriaci pod spôsobom chleba prijímajú opravdivé Telo Kristovo. Hľa, svätá hostia je dôkazom všemohúcnosti Božej. My nevieme iné, iba hrešiť a do Pekla upadnúť, lež na kríž povýšený Ježiš nám dáva silu a milosti premôcť hriech, vo sviatosti pokánia a posledného pomazania chcel nás krehkých hriešnikov spasiť. Hľa i naše spasenie dokazuje všemohúcu moc Božiu.

Jeden starý, verný sluha cisára Karola V. ležal ťažko chorý. V jeho chorobe ho navštívil i sám cisár. Aby svojho chorého sluhu potešil, vyzval ho, aby si čokoľvek žiadal, že vďačne vypočuje jeho prosbu. „Ó, cisár, predĺž mi život, aby som mal čas činiť pokánie za svoje hriechy.“

– To len Boh môže učiniť,“ odvetil cisár. „Ó, ja blázon, vzdychol si chorý, celý svoj život som venoval cisárovi, a on teraz ani len o jeden deň nedokáže predĺžiť môj život. Keby som bol tak verne a horlivo Bohu slúžil, teraz by mi nielen život predĺžil, lež vedel by mi udeliť i život večný.“ Preto hovorí kráľovský žalmista: „Blažený, komu pomáha Boh Jakubov, kto sa spolieha na Pána, svojho Boha.“ (Ž 146,5)

Boh je všemohúci, hovorí katechizmus, a vierouka to tak vysvetľuje, že Boh môže učiniť všetko, čo len chce a aby niečo učinil, potrebuje len chcieť. Boh môže všetko učiniť, len zhrešiť nemôže a zomrieť nemôže, lebo to sa protiví jeho božskej prirodzenosti. Boh môže všetko učiniť a aby niečo učinil, potrebuje len chcieť. On privolal k jestvovaniu tie mnohé milióny hviezd; tú tisíc a tisícnásobnú trávu, stromy, kvetiny; tie nebotyčné vrchy, v prachu zeme hemžiaci sa hmyz, nespočetné zvieratá, ľudí, anjelov a všetky živé a neživé premnohé tvory; všetko on stvoril z ničoho, on sám bez pomoci, bez nástroja, púhou svojou vôľou. Chcel, aby bola zem i Nebo, a stalo sa. Túto všemohúcnosť Božiu oznamoval archanjel Gabriel, keď Panne Márii vysvetlil, že bez muža porodí syna a panenstvo nestratí, „Lebo“ – tak povedal, – „Bohu nič nie je nemožné“ (Lk 1,37). Boh je pánom sveta. On určil zákony prírode, jemu slúži oheň, voda, povetrie, zem.

Voda na rozkaz Boží zaplavila celú zem, stala sa potopa sveta. Na jeho rozkaz rozdvojilo sa Červené more. Zo skaly vystrekla voda, na svadbe v Káne Galilejskej sa voda premenila na víno. Oheň zahubil Sodomu a Gomoru, traja druhovia Daniela nezhoreli v ohnivej peci. V Egypte zem priniesla za sedem rokov hojnú, za sedem rokov biednu úrodu. Zem sa triasla, keď Syn Boží zomrel.

V moci Božej je povetrie: Boh medzi blýskaním a hrmením vyhlásil Desatoro prikázaní, on rozkáže vetrom, a utíšia sa. Boh je pán života i smrti, vzkriesil mládenca z Naimu, dcéru Jairovu, svojho priateľa Lazára, i on sám slávne vstal z mŕtvych.

Keď bol raz cisár Maximilián na poľovačke, strhla sa strašná búrka. Lialo, blýskalo sa sprava i zľava, hromy strašným rachotom bili. Zem dunela, vrchy dymili. Na tento súd Boží i tí najsmelší muži trasúc sa obracali oči s prosbou k nebu. Cisár na kolená padol, ramená zdvihol k Nebu a zvolal: „Všemohúci Bože, jedine ty si Pán, my sme len krehkí služobníci tvoji.“

Podobnou pokorou naplnení padnime i my do prachu zeme pred týmto všemohúcim Bohom a z celého srdca hovorme: „Tebe, Pane, patrí veľkosť i moc, chvála, veleba a sláva veď tvoje, Pane, je všetko na nebi i na zemi, i kráľovstvo; ty prevyšuješ všetko, si Najvyšší!“ (1Krn 29,11)

2. Sicílsky kráľ Hiero chcel sa niečím takým preukázať, akým ešte nik na svete, dal postaviť obrovskú loď, skoro tak veľkú ako dedina. Lenže sa trochu prerátal, nemyslel na to, že ju bude treba i na vodu spustiť.

Koľko koní, ľudí len bolo na ostrove, všetkých zhromaždil, ale pohnúť s ňou nedokázali.

Kráľa veľmi mrzelo, že ho ešte i vysmejú, ak jeho loď na suchu zostane, preto dal zavolať učenca, Archimeda, aby pomohol. Archimedes prisľúbil, že pre ten účel zhotoví taký zdvíhací stroj, s ktorým i len jedinký človek bude môcť tisnúť celú loď. Archimedes dodržal slovo, o niekoľko týždňov poskladal svoj stroj. Oprel stroj o bok lode a vtedy vyzval kráľa, aby pokrútil kolesom stroja; kráľ zľahka raz-dva pokrútil kolesom, a tá obrovská loď sa pohla a na údiv ľudu kráľ sám vytlačil loď na more. Kráľ vo vytržení z dosiahnutého sa hodil Archimedovi do náručia, svojmu ľudu však rozkázal, aby Archimeda odvtedy za mudrca vlasti mali.

Hľa, i múdrosti ľudského rozumu sa koríme oddanosťou a úctu vzdávame múdremu človekovi. Predsa však i ten najväčší ľudský dôvtip sa ani len prirovnať nedá nekonečnej múdrosti Božej. Pohliadni na nebo a zem, na more a rieky, na vrchy a doliny, na povetrie a oblaky, koľko len tvorov je v nich, koľkými jazykmi oznamujú poklony hodnú múdrosť Božiu. Zaiste začudovaní voláme so žalmistom: „Aké mnohoraké sú tvoje diela, Pane! Všetko si múdro urobil.“ (Ž 104,24)

Múdry bol kráľ Šalamún, lebo poľahky vedel nájsť pravdu. Múdry bol uhorský kráľ svätý Štefan, lebo spoznal, že jeho ľud len tak môže zotrvávať v novej vlasti, ak sa stane kresťanom. Ale čo je jedna krajina oproti celému svetu? Čo je múdrosť jedného kráľa oproti svojmu Stvoriteľovi? I čo len jedno mesto je ťažké múdro spravovať a v ňom poriadok udržiavať: aká nesmierna múdrosť je potrebná k tomu, aby bol poriadok na celom stvorenom svete. Predsa sú pochabí ľudia, ktorí svojím kratučkým rozumom hania diela Božie a vo svojej hlúpej namyslenosti sa domnievajú, že oni by to vedeli lepšie urobiť než Boh. Kým tak nepochodia, ako ten hlúpy človek, ktorý sa pod jedným veľkým dubom vyvaľoval, a ako hľadel do hora, uzrel na konári visiace žalude, pomyslel si, keď už Pán Boh na tento strom žalude stvoril, prečo ich nie tak veľké stvoril, ako jedna tekvica; len jeden strom by som si zasadil na svoj dvor a vykŕmil by som sviňu…

Ako takto v mysli mudruje, vietor rozkolíše strom a práve na koniec nosa padol mu jeden žaluď. Rozosmial sa, no ale by som bol teraz pochodil, keby bol Pán Boh podľa mojej žiadosti stvoril dub. Čo sa ty, biedny červiačik, rozumieš do Božích vecí? Snáď si spolu s Bohom stvoril Nebo? Snáď si bol pri tom, keď činil základy zeme?

Jeden si pomyslí: načo je tá mrazivá, dlhá zima, prečo nie je na veky prekvitajúce leto? Pochabé zmýšľanie! Keby nebola zima, zem by si neodpočinula, nakoniec by natoľko vyhynula jej úrodnosť, žeby ani jedna byľ na nej nerástla. Zemeguľa pozostáva zo suchej zeme a z vôd, vody tvoria jej dve tretiny. Tu zas iný húta, načo stvoril Pán Boh toľko vody; keby bolo viac suchej zeme, viac by sa ušlo z nej tomu chudobnému. Hlúpa reč! Keby nebolo toľko vody, z čoho by sa tvorili mračná, aby s úrodným dážďom poliali naše polia? Veľmi múdro usporiadal Pán Boh tieto veci, nieto toho posledného červiačika, húsenice, komára, mušky, ktorú by Boh bez príčiny bol stvoril, len náš rozum je zachmúrený a nie je vstave vniknúť do ciest a úmyslov Božích.

Už ani rozumný človek nerobí nič bez príčiny a bez úmyslu. Otec preto sa trápi, pracuje, aby kŕmil, zaodieval svoju rodinu. Dobrý kresťan preto chodieva na kázeň, aby mohol vždy lepšie poznať Boha a jeho vôľu.

Nuž a ten nekonečne múdry Pán Boh z akej príčiny, z akého úmyslu činí svoje úkony? Úmysel Pána Boha je: jeho vlastná česť a naša spása. Často sa stane, že bieda, nešťastie zavalia naše úbohé plecia, a len neskoršie sa ukáže, že práve tá bieda bola pôvodom nášho šťastia. Neviem, či ste videli obraz na skle namaľovaný.

Keď na takýto obraz vtedy pozeráme, keď nie je dostatok svetla, celý obraz sa zdá byť len mazanina, háky-báky, kto sa tomu nerozumie, povedal by, škoda bolo sa preukazovať s takou nepeknou mazaninou. Ale ak na ten obraz pozrieme za dobrého svetla, vtedy zbadáme, že máme pred sebou čarokrásnu maľbu. Podobne sa niekedy zarazí slabý ľudský rozum nad niektorým z Božích nariadení, neskôr však, keď sa vec lepšie objasní, vtedy uznáme, že ako múdro to Pán Boh nariadil.

Za pekný príklad nám slúži Jozef v Egypte. Aký úmysel mal Boh s Jozefom? Jeho dobré mravy chcel odmeniť a jeho otca i bratov pred hladom zachrániť. Nuž teda čo sa s ním stalo? Najprv ho bratia hodili do vyschnutej studne, neskôr ho odtiaľ vytiahli a predali ho izmaelským kupcom. Tí ho odviedli do Egypta, tam sa dostal do domu istého pána menom Putifar. Jeho manželka z pomsty, že sa jej nepodarilo naviesť Jozefa, aby jej hriešnej žiadosti vyhovel, ho falošne obžalovala u svojho manžela, a nevinný Jozef upadol do žalára.

Nuž či toto všetko bolo múdro usporiadané? Či to bola odmena? Ó, poklony hodná svätá múdrosť Božia, ako krásne, ako dojímavo si riadila podivný beh života tohto cnostného mladíka, tak že sama jedna táto udalosť hlasno volá: je Boh, je jeden nekonečne múdry Boh na Nebi, ktorý svojou božskou rukou riadi naše cesty. Jozefa vyviedol zo žalára, učinil ho kráľom, predtým však musel prejsť cez mnohé príkoria a poníženia, cez mnohé trápenia, aby mohol byť povýšený.

Tak nakladá i s nami nekonečne múdry Pán Boh, posiela na nás trápenia, aby očistil našu dušu od špiny hriechov, ako sa čistí zlato v ohni; odvrátiť chce naše srdcia od prízemnosti a obrátiť k nebesiam, chce zachrániť našu dušu. Lebo koľko je takých ľudí, ktorí, keď sú zdraví, keď sa nenachádzajú v biede, zabudnú na Pána Boha, hriech na hriech hromadia, upadnú do zatratenia; naopak však, ak ich Boh biedou, chorobou navštívi, vrátia sa k Bohu, oželejú svoje hriechy, obsiahnu spasenie.

Preto len milujme Pána Boha, slúžme mu vďačne, horlivo; vtedy akokoľvek naloží s nami, všetko nám bude slúžiť k spaseniu, dopomôže nám do kráľovstva nebeského.

Hovorme vtedy s apoštolom: „Lebo od neho, skrze neho a pre neho je všetko. Jemu sláva naveky“ (Rim 11,36). Amen.

***

Text kázne vyšiel pôvodne v knihe Katechizmus v kázňach, I. zväzok – O viere, ktorú napísal Jozef Baráczius, dekan-farár v Szendrö, dnešné Maďarsko, do slovenčiny preložil slovenský kňaz Viktor Milan, farár v obci Krivá na Orave a knižne vydal v Ružomberku 1921; pre uverejnenie na stránke Christianitas.sk bola kázeň ešte mierne upravená redakciou.

PDF (formát pre tlač)