Boh je nekonečne dobrotivý

2. februára 2025   Cirkev

„Boh je láska.“
(1Jn 4,8)

Akúkoľvek dokonalosť ľudským rozumom si len predstaviť môžeme, tú u Boha bez konca a kraja nájdeme.

Preto hovoríme, že Boh je najdokonalejšia bytnosť, lebo on je od večnosti, on všetko vie, je všadeprítomný, je všemohúci, nekonečne múdry, svätý a spravodlivý, dobrý a milosrdný, pravdovravný a verný. Tieto Božie vlastnosti som rad-radom vysvetlil; ostatný raz som hovoril, že Boh je svätý a spravodlivý. Teraz podľa poriadku katechizmu nasleduje, že Boh je dobrotivý a milosrdný.

Nekonečnú svätosť Pána Boha najlepšie poznajú anjeli, preto svätosťou Božou okúzlení jednostajne – na veky takto spievajú: „Svätý, svätý, svätý je Pán zástupov.“ Nekonečnú dobrotivosť Pána Boha najlepšie poznáme my ľudia, preto počuť najviac z úst ľudí: „Bože dobrý, ach Bože môj láskavý, dobrotivý!“

Svätosť Božia je nedostižná, zároveň tak jeho dobrotivosť prevýšiť nemožno. Rozmýšľajme!

Za čias cisára Vespasiana raz o tom pojednávala rímska rada, aký najslušnejší titul (meno) patrí Bohu. Jeden chcel, aby Boha múdrym Bohom nazývali, druhý radšej chcel ho všemohúcim Bohom nazývať. Bol i taký, ktorý toto meno odporúčal: „Bohatý Boh.“ Keď sa už nijako nevedeli uzniesť, vstal najmúdrejší radca a takto začal hovoriť: „Ja z mojej strany ani jedno z týchto mien neodporúčam. Lebo ak Boh je Bohom bohatstva, to nedbá na chudobných. Ak je Bohom múdrosti, to by neuvedomelým nebol ochrancom. Ak je Bohom všemohúcnosti, to by len mocnárov mal rád, na ľudí nízkej vrstvy, by však zabudol. Preto ja tak mienim, že Bohu najlepšie patrí takéto meno: „Dobrotivý Boh.“ Táto múdra reč páčila sa každému, tedy vyniesli zákon, že odteraz meno Boha bude toto: „Dobrotivý Boh.“

To bol pohan, čo takto hovoril. Ja sám ako kresťan a vysvätený kňaz by som nevedel Bohu krajšie meno dať, ako tento pohan povedal: „Dobrotivý Boh.“ Ale veď i apoštol Ježišov, sv. Ján, najviac to vedel povedať o Bohu: „Boh je láska.“

Túto láskavú dobrotu Božiu niekoľkými slovami by som takto mohol vyjadriť: „Boh nám len dobre chce a len dobré nám robí, lebo nás nesmierne miluje. Ako slnko má tú úlohu, aby svietilo a hrialo, tak i prirodzenosť Božia sebou donáša, aby milovala a dobré robila. Niet na Nebi a na zemi toľko sŕdc, ktoré by tak vládali milovať, ako Boh.

Niet toho otca, niet tej matky, ktorá by tak stačila milovať, ako nebeský Otec miluje nás, svoje nehodné dietky. Sv. Písmo sťa príklad spomína lásku Jakubovu k jeho synovi Jozefovi. Jozefa predali bratia. Jozef v cudzej krajine stal sa veľkým pánom, vzal k sebe svojho otca Jakuba. Keď staručký Jakub po dlhých rokoch zasa mohol uvidieť svojho syna Jozefa, od radosti ani slova nemohol prehovoriť, padol mu okolo krku a len plakal i plakal. – Písmo Sv. sťa príklad spomína lásku kráľa Dávida k svojmu synovi Absolónovi. Keď mu priniesli chýr o smrti jeho syna, kráľ Dávid od žiaľu len plakal a jednostajne opakoval: „Keby som ja bol zomrel namiesto teba, Absolón“ (2Sam 19,1). Tak miluje jeden pozemský otec, z toho môžeme trochu vyrozumieť lásku nebeského Otca. Či by sa našlo láskavejšie srdce na svete nad otcovské srdce? Našlo by sa, láska materinského srdca je snáď ešte vrúcnejšia! Matka bedlí nad kolískou svojho nemluvniatka. Miluje ho, keď plače, s ním sa smeje, keď sa jej dieťa raduje, ešte i ten hrob svojho nemluvniatka hľadá, putuje k jeho malému krížu, slzami polieva i ten prach milého kvietka z jej pŕs odtrhnutého.

Takáto je materinská láska. Čo myslíte? Ten dobrý Boh, ktorý matke stvoril srdce, ktorý rodičovi do srdca zaštepil lásku k deťom, ako veľmi môže milovať tento láskavý Boh nás, svoje stvorenia. To sa dozvieme od neho samého, keď sa Boh proroka Izaiáša pýta: „Či zabudne žena na svoje nemluvňa a nemá zľutovania nad plodom svojho lona? I keby ona zabudla, ja nezabudnem na teba!“ (Iz 49,15)

Istý kresťanský mladík po mnohých nehodách dostal sa do Egypta medzi pohanský ľud. Tam sa i usadil. Natoľko sa tam udomácnil, že si zamiloval dcéru tamojšieho pohanského kňaza a pýtal si ju za manželku. Pohanský kňaz, podľa tamojšieho zvyku, pýtal sa sochy modly, v ktorej prebýval diabol, či má dať svoju dcéru za ženu tomuto kresťanovi? „Nedaj, – odpovedal diabol, – kým nezaprie svoju vieru.“ A ten nešťastník zaprel vieru svoju. Vtedy kňaz pohanský i po druhý raz sa pýtal diabla: či mu už môže dať svoju dcéru za ženu? „Ešte ani teraz mu ju nedaj, odvetila modla – lebo on síce zanechal svojho Boha, ale Boh ho ešte neopustil.“ Nesmierna dobrotivosť Božia natoľko prenikla srdce tohoto mladíka, že sa pustil do hlasitého náreku, žialil nad svojím, do neba volajúcim hriechom, celý život v úprimnom pokání strávil pre zapretie svojej viery.

Tak je, nevďačný hriešnik môže zanechať, zaprieť Boha, lež Boh neopustí nikoho.

Ó Bože, ó dobrotivý Bože môj, pomysliac na Tvoju oplývajúcu hlbokú božskú lásku, na kolená klesám, ruky k modlitbe skladám a so sv. Dávidom volám: „Čože je človek, že naň pamätáš, a syn človeka, že sa ho ujímaš? Stvoril si ho len o niečo menšieho od anjelov, slávou a cťou si ho ovenčil a ustanovil si ho za vládcu nad dielami tvojich rúk“ (Ž 8,5–7). Dobrotivý Bože môj, ty bdieš nad nami v noci, sprevádzaš nás vo dne. Tristo šesťdesiatpäťkrát do roka nám svitáš, starostlivou rukou opatruješ kvietok nášho života, ochraňuješ ho pred studeným prievanom smrti, aby pred časom neuvädol. Ty nám dávaš silu, zdravie. Zemi našej požehnanie, ty udeľuješ zdaru našim prácam. Ty nám podávaš chlieb, ktorým sa živíme, ty nám vyrážaš prameň k uhaseniu smädu, ty nám dávaš rúcho k zaodeniu tela.

A čo mám povedať o velebných duševných daroch Pána Boha? Dodáva nám víťazstva v pokušeniach, trpezlivosti v trápeniach. Dušu nám stvoril k svojmu obrazu a podobenstvu, prijal nás do lona svojej spasiteľnej Cirkvi, obsypal nás svojimi milosťami. Keď sme plakali, potešil nás. Vyslyší bedákanie vdov, nárek sirôt, horekovanie nešťastných. Boh neopustí, nezavrhne nikoho, lebo ak vás ten dobrotivý Pán Boh i nejakou nehodou zasiahol, dosť je mocný na to, aby vám svojho anjela tešiteľa poslal. Preto dôverujte, počuli ste, že Boh je nekonečne dobrotivý. Tá požehnaná ruka, ktorá po búrke nakreslí dúhu na nebeskú oblohu, tá požehnaná ruka sa vznáša nad vami, dobre vám chce, váš zármutok premení v radosť, nehodu v požehnanie. Namiesto reptania zložte svoje ruky a čím väčší je bôľ, v ktorom sa zviera vaše srdce, tým horlivejšie vznášaj sa vrúcna modlitba vaša k nebesiam: „Otče náš, buď vôľa tvoja!“

Prv spočítaš hviezdy na nebi a zrnká prachu na zemi, než tie milosti a dobrodenia, ktorými nás Boh obsypal. Či ti nekonečne viac neudelil, než všetky poklady sveta, ba toľko, že viac ti už ani sám udeliť nemohol? Alebo čo väčšie ti mal udeliť, ako svojho jednorodeného Syna? Či nie pre teba ho vydal na strašnú smrť kríža?

Hotový je i teraz každý deň za pokrm ti podať jeho presväté Telo! „A Božia láska k nám sa prejavila v tom, že Boh poslal svojho jednorodeného Syna na svet, aby sme skrze neho mali život“ (1Jn 4,9), na veky žili v sláve nebeskej, kde nebude viac ani bolesti, ani zármutku, lež samá radosť a veselosť, nekonečná a nepochopiteľná blaženosť.

Čo by sme na večné veky ďakovali, ani vtedy by sme sa Bohu dostatočne nepoďakovali za jeho mnohonásobné dobrodenia. Amen.

***

Text kázne vyšiel pôvodne v knihe Katechizmus v kázňach, I. zväzok – O viere, ktorú napísal Jozef Baráczius, dekan-farár v Szendrö, dnešné Maďarsko, do slovenčiny preložil slovenský kňaz Viktor Milan, farár v obci Krivá na Orave a knižne vydal v Ružomberku 1921; pre uverejnenie na stránke Christianitas.sk bola kázeň ešte mierne upravená redakciou.

PDF (formát pre tlač)