Autori portálu Christianitas.sk odpovedajú na otázku: „Ako hodnotíte pontifikát pápeža Františka?“

28. apríla 2025   Cirkev   Komentár

Katolícka Cirkev má po víkende za sebou pohreb pápeža Františka a pred sebou ďalšie konkláve. To je medzičas, v ktorom sa ešte nemôžeme vyjadrovať k pápežovi novému, ale zato máme dosť času na osobné hodnotenie pontifikátu uplynulého. Hodnotenie možno aj emotívne podfarbené, ale dúfajme, že vždy pridŕžajúce sa skutočnosti.

Oslovili sme preto autorov portálu Christianitas.sk, či by chceli povedať niekoľko slov o tom, ako hodnotia a ako vnímali pontifikát pápeža Františka. S ich odpoveďami sa môžete oboznámiť, pokiaľ si prečítate nasledujúce riadky.

***

Lucia Laudoniu:

Svätý Otec už skladá účty zo svojich slov a skutkov pred Všemohúcim. Tie účty ale nemôžu zostať bez úcty. Napriek tomu (či práve preto) mám v súvislosti s týmto pontifikátom v ústach horkú slinu. V médiách je to len samé slniečkárske encomium a laudatio, na druhú stranu mince sa zabúda.

V starom Ríme sa hovorievalo, „de mortuis nil nisi bene“, o mŕtvych len dobre. Ktorýsi vtipkár to poopravil na „de mortuis nil nisi veritas“. O mŕtvych len pravdu. Keď je tým mŕtvym pápež, platí to dvojnásobne!

Nástupca svätého Petra, ktorý škandalózne obmedzil slávenie tradičnej latinskej liturgie (nazvime to abusus potestatis) a favorizoval dúhové kreatúry (a to sú iba dve z mnohých čiernych škvŕn jeho pontifikátu), potrebuje naše modlitby ako soľ.

Priveľa kritiky? Pamätajme, že vysloviť objektívnu kritiku je znakom veľkej lásky k Cirkvi, pravda, pokiaľ sa to robí kultivovane a s úctou. Vtedy je tá kritika nielenže legitímna, ale dokonca aj požehnaná!

Istým svetlým bodom je, že nepodnikal žiadne negatívne kroky voči východným cirkvám. Počas pohrebných obradov zaznel aj grécky tropár Paschy (Χριστὸς ἀνέστη ἐκ νεκρῶν) na tradičný byzantský nápev. Komentátori televízie s menom gýčovej markízy anjelov však neboli schopní správne preložiť tento (pomerne jednoduchý) grécky text, ba ani netušili, o aký typ spevu ide. Aj to je „ovocie“ tohto pontifikátu – hlboký pokles záujmu o klasické liturgické jazyky, základná znalosť ktorých kedysi patrila k všeobecnému kultúrnemu rozhľadu.

Netreba však zabúdať, že pápež František bol ešte ako arcibiskup v Buenos Aires ordinárom pre katolíkov byzantského obradu a toto poslanie vykonával zodpovedne. To si na ňom ako bývalá pravoslávna, ktorá sa vrátila k Petrovmu stolcu, veľmi cením.

***

Matej Gavlák:

Práve skončený pontifikát, by som za seba hodnotil asi slovami „od opatrného sklamania ku hrôze“. A pritom to z môjho pohľadu nezačínalo zle. Rok 2013 bol pre mňa rokom nádeje po predchádzajúcom pomerne katastrofálnom osobnom období. Bolo to ako po skončení II. svetovej vojny, keď si ľudia vyhrnuli rukávy a povedali si že idú nanovo postaviť, čo bolo zničené. Nový pápež mi do tohto videnia takmer dokonale zapadal. Kvôli istým prešľapom z minulosti som si dlho nedovolil pápeža kritizovať a to ani vo vlastnom svedomí. Človek skrátka mnoho vecí ospravedlňoval prostou ľudskou slabosťou pápeža, či azda svojou vlastnou nechápavosťou celkovej situácie.

Potom však prišiel rok 2019 a séria absolútne nepredstaviteľných vecí: pohanská modla Pačamama pred Františkovými nohami, globálne zatváranie kostolov (ktoré MUSELO byť koordinované z Vatikánu), až smiešne drakonické obmedzovanie latinských omší… a potom sa to už len nabaľovalo a nabaľovalo až do groteskných rozmerov (odvolanie biskupa Stricklanda, Fernández prefektom, dokument Fiducia supplicans, bizarné synodálne „kotrmelce“ etc.).

Skrátka, ak je človek sám k sebe aspoň trochu úprimný, toto, čo sa dialo, nemôže vnímať pozitívne. Pán Ježiš povedal, že sa má Pravda verejne „ohlasovať zo striech“ a tak to v Christianitas.sk aj robíme, za čo som úprimne rád; nechápem „vatikanistov“, ktorí si jedno hovoria medzi sebou v redakcii a iné trúbia do sveta.

Ako Františkovo pozitívum vnímam solídny pokus o zasvätenie Ruska Panne Márii (len či neprišlo neskoro…) a potom úprimné snahy o mier na Ukrajine v časoch, keď to bolo krajne nepopulárne.

***

Jozef Duháček:

František bol pápež, ktorý bol viac ľavicovým a ľudskoprávnym aktivistom ako kňazom a učiteľom viery. Podporoval sociálne inžinierstvo, nelegálnu imigráciu, LGBT agendu, bol prítomný na verejnej „bohoslužbe“ k pohanskej Pachamame, presadzoval ekoagendu a očkovaciu tyraniu a podľa mnohých jeho kritikov vo viacerých prípadoch odporoval učeniu Cirkvi.

Toleroval odsúdenú marxistickú teológiu oslobodenia, v encyklike Amoris laetitia povolil dávanie sv. prijímania ľuďom žijúcim v cudzoložstve a konkubináte, v encyklike Fiducia supplicans umožnil požehnávanie homosexuálnych a cudzoložných zväzkov s chabou výhovorkou, že sa požehnávajú len jednotlivci (spolu, avšak oddelene), vo Fratelli tutti fantazíroval o univerzálnom ľudskom bratstve, nie nepodobnom tomu slobodomurárskemu. V Dignitas infinita naznačoval, že človek má nekonečnú dôstojnosť skôr zo svojho bytia ako z milosti.

Hanebnou dohodou s čínskou vládou obetoval tamojších verných katolíkov. Učil, že všetky náboženstvá sú cestami k Bohu a svojimi výrokmi a skutkami prakticky popieral dogmu, že niet spásy mimo Cirkev. Jeho náuka je však nekonzistentná, plná nejasností a rozporov a ignoroval, prípadne prenasledoval biskupov, ktorí na to poukazovali a žiadali vyjasnenie.

Podnikol masívny útok na tie segmenty Cirkvi, ktoré sa držia tradície v liturgii i náuke. Kritizoval nemeckú Synodálnu cestu, ale naštartoval globálnu synodalitu, ktorá sa od nemeckej líši len málo. Vo svojom pontifikáte dotiahol idey a plány, ktoré na svetlo sveta vyšli na II. vatikánskom koncile tak ďaleko, ako žiaden z jeho predchodcov. Jeho pontifikát definitívne demaskoval zúriacu občiansku vojnu v Cirkvi a postavil pred nás na výber len dve možnosti – cestu stále väčšieho zosvetštenia a zdnešnenia a teda pokračujúceho úpadku alebo cestu návratu a stále väčšej vernosti tradícii, ktorá môže viesť k pravej obnove a rastu.

***

Radomír Tomeček:

Pápež František a jeho pôsobenie v Cirkvi predstavuje veľmi dôležité obdobie v mojom duchovnom živote. Práve súčasné hodnotenia jeho pontifikátu, ktoré zaplavili celý mediálny svet, zvýraznili význam skutočností, ktoré som si musel uvedomiť v posledných rokoch.

Čo je obsahom týchto hodnotení pápeža Františka zo strany predstaviteľov súčasnej Cirkvi a sveta? Je to posudzovanie miery jeho vernosti nemennej katolíckej náuke? Je to skúmanie jeho angažovania sa v boji za večnú spásu duší? Je to hodnotenie jeho snahy o obrátenie hriešnikov? Je to analýza jeho prínosu pre návrat heretikov a schizmatikov do Cirkvi?

V mohutnej záplave bľabotania, ktoré sa rozlieha v šírom mediálnom svete, nepočuť vôbec nič o vyššie zmienených tradičných katolíckych kritériách hodnotenia pápeža. Dominujú tragikomické výjavy pätolizačskej poslušnosti a servilnej oddanosti voči súčasným revolučným trendom v Cirkvi, napriek zjavnému vieroučnému a mravnému rozvratu v posledných desaťročiach. Možno sledovať trápne prejavy snahy vyhnúť sa pohľadu do nekompromisného zrkadla zmienených parametrov pre hodnotenie slávy alebo hanby každého nástupcu apoštola Petra.

Pápež Ján XXIII. 11. októbra 1962 pri otvorení II. vatikánskeho koncilu (1962 – 1965) prekvapil mnohých katolíkov, keď vo svojom prejave povedal:

„Dnes však Kristova Nevesta chce radšej používať liek milosrdenstva a nie zbrane prísnosti; myslí si, že treba ísť v ústrety terajším potrebám, a skôr usilovať sa jasnejšie ukazovať hodnotu svojho učenia ako odsudzovať.“

Myšlienka rozlišujúca „Cirkev minulosti“ a „Cirkev dnes“ otvorila dvere revolučným zmenám. Moderná „Cirkev dnes“ nechce už meniť svet a súdiť ho svojou nemennou náukou, ale necháva sa meniť a súdiť týmto svetom. Je to Cirkev všetkých pápežov po poslednom koncile. Pápež František len razantne pokračoval v nastolenom trende budovania „Cirkvi dnes“. Problém nespočíval v jeho osobe, ale v mylnom trende, ktorý je revolučný a ktorý postupne likviduje katolícku vieru, náuku, morálku a liturgiu. Nasledovanie tohto trendu prináša vážne nebezpečenstvo pre človeka v náročnom zápase za večnú spásu svojej duše.

***

Branislav Krasnovský:

Neprislúcha mi, a asi ani momentálne nie som schopný objektívne a nezaujato hodnotiť pontifikát pápeža Františka, subjektívne som však väčšinu jeho aktivít hodnotil negatívne. Už sa však teším na to, keď si prečítam ako komplexne a objektívne budú jeho pontifikát hodnotiť liberáli a modernisti v katolíckej Cirkvi, sprevádzaní duchom synodality. Zrejme po ňom zostane pre mnohých liberálov obrovská medzera, ktorú im nedokážu zaplniť ani ich ďalšie heterodoxné a synkretické aktivity, akou bola napríklad Pachamama.

U mňa to tak nebude. Pre mňa osobne sa pápež František, jeho predstavy, vrátane jeho dokumentov Traditionis custodes a Fiducia supplicans stávajú teraz definitívne minulosťou, so všetkým čo k tomu patrí. Do budúcnosti v súvislosti s jeho osobou uvažujem len o tom, ako dlho to potrvá než bude predložený návrh na jeho prípadné blahorečenie a svätorečenie. Liberálnych a modernistických kardinálov vo Vatikáne a v rôznych dikastériách, ktorí by mohli dospieť k podobnej iniciatíve je pomerne dosť.

Teraz ma však skôr ako hodnotenie pontifikátu pápeža Františka zaujíma predovšetkým to – kto sa stane novým pápežom.

***

Branislav Michalka:

Možno to bude pre niektorých konzervatívnych katolíkov prekvapujúci pohľad, ale pontifikát pápeža Františka som vnímal ako – pontifikát kontinuity. Na rozdiel od nekritických obdivovateľov pápeža Benedikta XVI., ktorý mal ako peritus II. vatikánskeho koncilu svoj zásadný podiel na vývoji po roku 1962, som pápeža Františka nevnímal ani ako nelegitímneho uzurpátora, ani ako pápeža zlomu a diskontinuity, ale skôr ako zavŕšiteľa trendov a očakávaní, ktoré boli modernistami a progresívcami v Cirkvi nastolené už koncom 19. storočia, pričom boli potichu tolerované v prvej polovici 20. storočia a definitívne presadené v jeho druhej polovici.

Podiel viny pápeža Františka na cirkevnom úpadku sa v tomto kontexte zdá byť menší, než sa domnievajú nekritickí a nostalgickí pamätníci predchádzajúcich pontifikátov. V čase, keď sa ich aktéri masívne podieľali na kladení uholných kameňov deštrukcie, budúci pápež František bol ešte len seminaristom. Jeho ďalšie pôsobenie bolo podobne ako u väčšiny príslušníkov súčasného kléru len jazdou vo vlaku, ktorý ani nevypravil a väčšinu cesty ani neriadil.

Všetko to negatívne, čím jeho pontifikát oplýval, a bolo toho neúrekom; takže, aby som nezabudol vysloviť jednoznačnú odpoveď na otázku a hodnotenie – bol to teda pre mňa pontifikát zlý a značne mučivý; by zrejme dokázali vzhľadom na okolnosti poskytnúť hociktorí ďalší kandidáti. Ako sa o tom pravdepodobne, ak sa nestane zázrak, presvedčíme už čoskoro.

To, čím pápež František ozvláštnil kontinuitu tohto trendu a čím ma šokoval, bol nepochybne bizarný a v podobnej miere sa predtým nevyskytujúci – chaos. Takže, ak spojím dve kľúčové slová tohto príspevku do dialektickej slučky – kontinuita v chaose a chaos v kontinuite, obávam sa, že vyjadrím presne to, aký bol pre mňa pontifikát pápeža Františka.

***

Karol Gazdík:

Svätá Matka Cirkev tu mala pápežov buď z Božej Milosti alebo dopustenia. Toto vždy platilo a platiť bude. Akýkoľvek bol pápež František, bol to môj pápež, za ktorého som sa veľa modlil. Vždy som bol verný Jeho úradu, hoci na niektoré Jeho počiny značne kritický. Cirkev stojí na Petrovi, na to netreba zabúdať, hoci si prechádza krízou a ťažkými časmi. Petrov primát totiž nie je len o jednej osobe. Je to doslova ako koruna v monarchii, ktorá je večná a strieda hlavy, na ktorých spočíva.

Vzbudzuje vo mne však obavy videnie flámskej mníšky sv. Luitgardy z Tongres, ktorej sa v deň svojej smrti zjavil veľký pápež dejín Cirkvi Inocent III. Bol obklopený plameňmi a povedal jej, že je odsúdený na očistcové muky až do dňa Posledného súdu za niektoré previnenia, ktorých sa dopustil. Jedno z nich jej aj odhalil – nikdy nechcel skláňať hlavu počas recitovania Nicejsko-carihradského vyznania viery, a tým sa prehrešil pýchou, keď odmietol byť pokorný. Svätý Robert Bellarmin sa k tomu vyjadril: „Ak totiž tomuto pápežovi, ktorý bol tak chvályhodný, a v očiach ľudí považovaný nielen za spravodlivého a múdreho, ale dokonca za svätého a hodného nasledovania, chýbalo tak málo, aby skončil v Pekle a musí byť trestaný až do dňa Súdu v strašných plameňoch Očistca, ktorý prelát by sa nemal triasť od strachu? Kto by nemal prenikavo a s najväčšou dôkladnosťou preskúmať hĺbku vlastného svedomia?“

A teraz sa zamyslime nad pápežom Františkom a niektorými jeho počinmi. Zároveň tú obavu môžeme nasmerovať aj na samých seba. Preto sa namiesto hodnotenia Františkovho pontifikátu ponáhľam radšej modliť za Jeho dušu a večné odpočinutie…

PDF (formát pre tlač)