Archeológovia vo Svätej zemi našli najstarší „dom starostlivosti pre seniorov“ v dejinách ľudstva. Je pre niekoho prekvapujúce, že to bol kresťanský objekt?

19. januára 2026   Aktuality

Mozaika, ktorú objavili archeológovia v severnom Izraeli, v národnom parku Hippos, hovorí jasným jazykom: uprostred kruhu – venca je kríž s písmenami alfa a omega a pri hornom ramene kríža nápis „Pokoj so starými“. Netreba byť veľkým znalcom kresťanskej symboliky, aby sme určili od koho pochádza táto mozaika. Fotografia nájdenej mozaiky sa nachádza v nasledujúcom odkaze, obrázok nižšie v správe je len ilustračný:

https://www.avvenire.it/agora/cultura/pace-agli-anziani-trovata-la-prima-rsa-della-storia_103321

Omnoho zaujímavejšie je zistenie k akému objektu patrila. Podľa archeológov ide pravdepodobne o najstaršie zariadenie starostlivosti o seniorov na svete, aké bolo kedy objavené. Objekt je datovaný do konca 4. alebo začiatku 5. storočia.

Archeológovia našli mozaiku v obytnej štvrti neďaleko križovatky dvoch hlavných ulíc starovekého mesta, čo silne naznačuje, že budova, ku ktorej patrila, slúžila verejnému účelu. Jej umiestnenie pri vchode do budovy naznačuje, že slúžila ako akési prijímacie alebo opatrovateľské zariadenie pre starších ľudí, čo o celé stáročia predbehlo koncepty, ktoré dnes považujeme za moderné. Doteraz sa v literárnych zdrojoch z 5. a 6. storočia spomínali inštitúcie venované starším ľuďom, ale neexistovali jasné archeologické dôkazy, ktoré by potvrdzovali ich konkrétnu existenciu.

Tento objav je potvrdením toho, že nemocnice alebo starobince sú špecifickým kresťanským prejavom a pohanská spoločnosť pred príchodom kresťanstva nič také nepoznala. A to nielen preto, že pohanská spoločnosť často (viď napr. Indiáni, ale aj niektoré európske etniká) považovala starých a neproduktívnych ľudí za príťaž (presne tak, ako sa k tomu pomaly, ale isto vracia aj súčasná novopohanská spoločnosť), ale predovšetkým preto, že opateru starých ľudí nemal kto vykonávať.

Celá myšlienka nemocníc alebo starobincov či sirotincov je totiž jednak ideovo založená na myšlienke hlásajúcej, že každý človek, každá ľudská duša má v Božích očiach nekonečnú cenu, a popri tom tiež na obetavej kresťanskej láske – caritas, ktorá prikazuje starať sa aj o chudobných, starých či chorých. Starostlivosť o starých a chorých predpokladala taký typ ľudí, ktorí sú ochotní obetovať sa, a to za niekoho, kto nie je ani pekný, ani cnostný, ani bohatý, ani múdry, ale len trpiaci, zabudnutý alebo odsúdený k zániku.

Najlepšími predstaviteľmi tejto mentality boli rehoľníci, ktorí sa aj stali personálom podobných ustanovizní. Tak vôbec mohla myšlienka starostlivosti vzniknúť – boli tu ľudia, čo sa zadarmo a obetavo starali o núdznych. Tento kresťanský étos ako-tak prežíval až do začiatku 21. storočia a začína sa pomaly vytrácať. To je koreň nedostatku zdravotníckeho personálu na Západe – nikto to nechce robiť za akékoľvek peniaze, a preto treba zavolať ľudí z Východu, ktorým sa to ešte úplne nehnusí, čiže majú zvyšky toho étosu, ale nechajú si ho samozrejme zaplatiť. Veď keď už ho majú a sú s ním len problémy, tak nech aspoň niečo z neho je…

Nie je preto prekvapujúce, že prvý dom starostlivosti o seniorov nesie kresťanskú symboliku. Kresťania boli totiž prví, komu niečo také vôbec napadlo. Porovnajme túto prax s praxou predkolumbovskej Ameriky, dnes toľko oslavovanej za vzťah k prírode a k mamičke Pachamame. Tam boli starí ľudia buď predmetom teroru zo strany svojich dospelých detí (viď skúsenosti misionárov v Paraguaji), alebo vyháňaní mimo kmeňa, aby neodjedali z potravín, alebo, keď už to inak nešlo, upozornení kmeňom, že majú spáchať samovraždu. A asi im pri tom aj trochu súkmeňovci pomohli.

Najnovší archeologický nález potvrdzuje výnimočnosť kresťanstva nielen v sociálnej sfére, ale aj akejkoľvek ideovej sfére v dejinách ľudstva. Niektoré veci, ako zrušenie otroctva, starostlivosť o siroty, o chorých či o starých na hromadnom a inštitucionálnom základe považovala antika za nemožné.

Vykopávky viedol tím z Haifskej univerzity, pričom Michael Eisenberg zo Zinmanovho archeologického inštitútu bol spoluriaditeľom projektu. Eisenberg zdôraznil dôležitosť tohto nálezu a uviedol, že naznačuje, že záujem o starostlivosť o starších ľudí bol v byzantskej spoločnosti zakorenený dávno pred vznikom moderných systémov sociálneho zabezpečenia. Na štúdii sa podieľali aj Arleta Kowalewska a Gregor Staab z Univerzity v Kolíne nad Rýnom, ktorí svoje zistenia publikovali v akademickom časopise Zeitschrift für Papyrologie und Epigraphik.

Podľa výskumníkov tieto ikonografické prvky spolu s gréckou frázou naznačujú, že budova nebola súkromným sídlom, ale skôr kolektívnou štruktúrou určenou na poskytovanie starostlivosti a dôstojnosti starším ľuďom. Ide o vzácny príklad priameho odkazu na konkrétnu demografickú skupinu v archeológii. Lokalita Hippos/Sussita, ktorá sa nachádza na kopci s výhľadom na Tiberiadske (Galilejské) jazero, bola v byzantskom období dôležitým náboženským a mestským centrom s početnými kostolmi, bazilikou, chrámom, divadlom a ulicami s kolonádami. Bola súčasťou Dekapolisu, skupiny desiatich helénskych a neskôr rímskych miest, ktoré slúžili ako grécko-rímske mestské centrá na prevažne semitskom území.

Jeho dominantná poloha mu poskytovala vizuálny dohľad nad celým jazerom, prirodzenú obranu a strategickú úlohu na obchodných cestách medzi Galileou, Golanskými výšinami a Sýriou. Zemetrasenie v roku 749 n. l. mesto nielen zničilo, ale väčšinu budov pochovalo a zabránilo tak následnej rekonštrukcii. Výsledkom sú tzv. „galilejské Pompeje“, vďaka ktorým sa dá o tomto svete dozvedieť oveľa viac.

Je to svet, v ktorom sa do praxe začalo uvádzať niečo nové, niečo, čo ľudstvo dovtedy nepoznalo. Teraz čelíme výzve, ako tento neopakovateľný Boží dar kresťanskej civilizácie zachrániť.

Branislav Michalka

Zdroj: Aavenire, titulný ilustračný obrázok, zdroj – wikimedia commons

PDF (formát pre tlač)