Antoine de Rivarol – „Tacitus Francúzskej revolúcie“

Branislav Michalka
29. júla 2023   História   Osobnosti kontrarevolúcie

Francúzskemu spisovateľovi, novinárovi a pamfletistovi patrí v galérii odporcov Francúzskej revolúcie významné postavenie – bol jedným z prvých tzv. intelektuálov, ktorý okamžite rozpoznal pravý charakter revolúcie a hneď sa zapojil do boja proti nej.

Narodil sa v júni roku 1753 v Bagnols-sur-Cèze. O jeho pôvode kolujú viaceré verzie. Faktom síce je, že jeho otec nebol francúzskym registrovaným šľachticom, ale Rivarolove tvrdenia, že rod pochádza z talianskeho Piemontu a písal sa predtým Rivaroli, sa potvrdili. Či boli jeho predkovia aj šľachtického pôvodu a patrili k známemu talianskemu rodu Rivaroliovcov, ako Rivarol tvrdil, je otázne. Niektorí autori hovorili, že sa volal Riverot a všetko si vymyslel, ale pravda sa ukazuje byť skôr na strane Rivarola. V každom prípade počas jeho kariéry vo Francúzsku pred revolúciou, aj počas jeho pobytu v emigrácii bolo toto jeho meno akceptované a neprekážalo ani Ľudovítovi XVIII., keď ho poveril svojím zastupovaním v Berlíne. Pri písaní Rivarol používal viacero pseudonymov: „gróf z Barruelu“, „Autor malého slovníka“, „Usilovný občan rozvratu“, „rytier Kermola“, „RVRL“ a „Salomon“.

Študoval najprv v seminári Sainte-Garde v Avignone a získal si podporu biskupa z Uzés. Nakoniec sa však kňazom nestal a nejaký čas bol učiteľom v Lyone, aby sa napokon rozhodol stať novinárom a spisovateľom.

V roku 1776 odišiel do Paríža a vystupoval tam pod menom rytier de Parcieux. To, čo vyzeralo na prvý pohľad ako nehorázny podvod, sa pri bližšom skúmaní ukázalo skôr ako odvážna výpožička predikátu od Rivarolovej starej mamy, ktorá pochádzala skutočne z rodiny slávneho matematika Antoina de Parcieux. V Paríži bol ako nádejný talent predstavený samotnému Voltaireovi, kniežaťu voľnomyšlienkarov a nepriateľov Cirkvi.

Začal spolupracovať s novinami Mercure de France a čoskoro sa vďaka svojej duchaplnosti a vtipu stáva miláčikom aristokratických salónov. Zároveň si však svojimi sarkazmami narobil množstvo nepriateľov, častokrát významného postavenia. To sa prejavilo šírením rôznych fám o jeho morálke. Nepriatelia Rivarola mu prisudzovali rôzne zvrátenosti. Príčinou mohol byť aj jeho cynický humor, ktorým sa prezentoval na verejnosti, ale aj jeho neskorší škandál úteku od manželky. Hlavne však išlo o nenávisť, ktorú vyvolal u iných spisovateľov svojimi literárnymi kritikami.

Kritik Sainte-Beuve ho v roku 1851 už opisoval inak: „Priateľský vzhľad, elegantné pohyby, hrdo vztýčená hlava obdarená vzácnou ľahkosťou reči, mu získali priazeň salónov. … Ukázalo sa, že Rivarol nevedie frivolný život a bol v podstate vážny a usilovný. Cez deň sa vzdal spoločnosti a pracoval v noci. Ľahkosť jeho prejavu a improvizácia mu nezabránili v snahe kriticky myslieť. Študoval jazyky, uvažoval o zásadách a nástrojoch našich vedomostí, zameriaval sa na zdokonalenie štýlu. Jeho cieľom bolo dostať sa medzi popredných spisovateľov svojej doby. V atmosfére všeobecnej lenivosti mal ambície.“

René de Chateaubriand na neho spomína, ako ho stretol v Bruseli počas emigrácie. Bol ohromený jeho jazykovým štýlom a výkonom a počúval ho ako orákulum.

V roku 1780 sa oženil s prekladateľkou škótskeho pôvodu Louisou Henriettou Mather-Flintovou, dcérou učiteľa angličtiny a spisovateľa usadeného v Paríži (po manželkinej smrti sa stal kňazom a farárom), ktorá prekladala do francúzštiny diela Shakespeara a Samuela Johnsona. Ten sa stal časom priateľom rodiny. Bola údajne veľmi pekná. Rivarol bol od svojej manželky mladší a čoskoro ju začal prirovnávať ku Xantipe. Tvrdil, že je žiarlivá ako bohyňa Juno a údajne ho aj fyzicky napádala. Týmito dôvodmi vysvetľoval Rivarol svoj útek od nej a od syna, ktorý sa im narodil. Na Rivarolovi tým uľpela morálna stigma, ktorej sa už nedokázal zbaviť. Príčina jeho úteku však, ako uvidíme nižšie, mohla byť omnoho závažnejšia, a pokiaľ by sa potvrdila jej pravdivosť, tak aj ospravedlňujúcejšia, a Rivarolovo konanie by sa ňou stávalo do značnej miery oprávneným.

Jeho manželka sa vďaka revolučným vymoženostiam dočkala v roku 1794 rozvodu na základe toho, že jej manžel je emigrant, nepriateľ ľudu a kontrarevolucionár. Keďže však bola v tom istom roku uväznená na tri mesiace, môžeme sa domnievať, že tento rozvod bol možno skôr cestou k záchrane života než výrazom hnevu. Po smrti svojho manžela vydala svoje Zápisky o Rivarolovi, v ktorých hovorila o svojej veľkej láske k nemu, ale zároveň napadla Rivarolovho brata a príbuzných ako zločincov, ktorí ju okradli o dedičstvo po manželovi. Po návrate Bourbonovcov na trón získala malý dôchodok a zomrela v Paríži roku 1821. 

Je zvláštne, že ich syn Raphael, ktorý sa veľmi podobal na otca, odišiel v roku 1794 za ním do Hamburgu a stal sa taktiež emigrantom. Zdá sa teda, že Rivarol s rodinou udržiaval kontakt a že syn uprednostnil nebezpečnú emigráciu pred životom s matkou vo Francúzsku, čo by mohlo potvrdzovať určité podozrenia. Slúžil ako vojak najprv v dánskej a neskôr v ruskej armáde. Zomrel v roku 1810 v Rusku.

Svoju prvú prácu vydal Rivarol v roku 1782 a bola ňou kritika diela Záhrady od vtedy populárneho básnika a prekladateľa abbého Jacquesa Delille s názvom, ktorý napovedá mnoho o Rivarolovom štýle: Kritický list o básni Záhrady, v ktorých nakoniec rastie kapusta a repa. Ten sa mu pomstil tak, že rozširoval historky o nemravnosti jeho ženy. Tieto fámy však mohli mať reálny základ.  Arséne Houssaye v roku 1876 vo svojej knihe Galéria XVIII. storočia tvrdí, že Rivarol opustil svoju ženu nielen kvôli tomu, že ho bila, ale aj kvôli tomu, že mala zvrátené sklony a žila so ženami. Niektoré z nich Houssaye aj menuje. To by vysvetľovalo Rivarolovo konanie a aj odchod jeho syna od matky z Francúzska.

V záplave lží a intríg morálne rozloženej doby konca 18. storočia sa však len ťažko dá dopátrať pravdy a niekedy je lepšie nad osobným nešťastím spisovateľov obrátiť list a venovať sa radšej ich dielu.

V roku 1784 získal Rivarol, napoly s Johannom Christophom Schwabom, cenu Berlínskej akadémie vied za svoju prácu Reč o univerzálnosti francúzskeho jazyka a toto ocenenie mu prinieslo veľkú slávu. Rivarol sa stal pridruženým členom Pruskej akadémie vied pod patronátom kráľa Fridricha II., veľkého frankofila. Vo svojej práci, ovplyvnený dobovou prestížou francúzskeho jazyka (ten sa stal od doby Ľudovíta XIV. až do čias Napoleona III. jazykom európskej aristokracie, diplomacie a intelektuálnych elít) tvrdí, že francúzština je jazykom s najväčšou jasnosťou a presnosťou vo vyjadrovaní a tieto vlastnosti sú výrazom francúzskeho ducha.

Tento jazyk „je ako stvorený pre konverzáciu, zblíženie ľudí a vzájomnú družnosť všetkých vekových skupín. A treba povedať, že je zo všetkých jazykov jediný, pri ktorom je spojitosť s genialitou najpravdepodobnejšia. Svojou presnosťou, sociálnosťou, zmyslom pre mieru a vyváženosťou už prestáva byť jazykom francúzskym, ale stáva sa univerzálnym ľudským jazykom.“ Nakoniec dospieva Rivarol k vrcholnej apológii francúzskeho jazyka vetou: „Čo nie je jasné, to nie je francúzske.“

V nasledujúcom roku vykonal Rivarol zaujímavý počin, ktorým predbehol svoju dobu minimálne o niekoľko desaťročí. Preložil a vydal Danteho Božskú komédiu, konkrétne jej prvý diel Peklo. Danteho dielo sa stalo populárnym až takmer o pol storočie neskôr v úplne inom, romantickom literárnom kontexte. Rivarolov pokus, ktorý sa vo svojej dobe nestretol s veľkým záujmom, svedčí o dvoch zaujímavých skutočnostiach: Rivarolove literárne záujmy odkazujú na stredovekú tvorbu, ktorá však v kontexte francúzskeho klasicizmu predstavovala „gotickú obludnosť“ a že Rivarol ovládal dobre taliančinu.

Prvá skutočnosť napovedá, že jeho odpor k revolúcii mohol mať hlbšie korene, než sa predpokladá a druhá potvrdzuje jeho určitú rodovú väzbu na Taliansko.

Rok pred revolúciou vydal svoju slávnu prácu Malý almanach veľkých mužov, v ktorom sa satirickým spôsobom vysporiadal so slávnymi ľuďmi svojej doby. Tento spis mu priniesol ešte viac nepriateľov.

Po vypuknutí revolúcie sa Rivarol okamžite zapája do obrany monarchie. Spolu s opátom Sabatierom de Castres, bývalým osvietencom, ktorý sa obrátil k viere, založil monarchistické noviny Denník pre politiku a národ, v ktorých pravidelne prispieval útočnými článkami proti revolúcii. Ešte dôležitejšia bola jeho práca na vydávaní pravidelných (približne tri čísla týždenne) kontrarevolučných brožúr s názvom Skutky apoštolské (hlavným vydavateľom bol Jean-Gabriel Peltier), ktoré sú považované za najvýznamnejšie rojalistické periodikum z počiatku revolúcie. Už názov evokoval satirický a ironický podtón. „Apoštolmi“ sa v nich posmešne nazývali predstavitelia revolúcie s dôvetkom, že sú „apoštolmi slobody a demokracie“. Terčami pravidelných satirických šľahov boli Mirabeau, vojvoda Orleánsky (tzv. Filip Egalité, zradca monarchie) a, samozrejme, radikálni jakobíni.

Čo najviac revolucionárov rozčuľovalo, bol štýl časopisu. V mnohom napodoboval voltairiánsku iróniu, ale obracal ju proti revolúcii. Revolucionári, podobne ako ich dnešní duchovní dedičia – neomarxisti a liberáli, ktorí tak radi zosmiešňovali Cirkev a kráľa, keď mali byť odrazu terčom podobného humoru, tak zúrili ako posadnutí.

Rivarol a jeho spolupracovníci používali metódy paródie a burlesky, útočili v epigramoch, slovnými hračkami, veršom aj prózou. Bola to každodenná paródia revolúcie, ktorá tak hnevala milovníkov demokracie a slobody prejavu, že donútila nakoniec samotného kráľa, ktorý bol s rodinou trvalo ohrozený, aby svojich priaznivcov formálne požiadal o zastavenie jej vydávania. Celkovo vyšlo 311 čísel. Anglický kritik Francúzskej revolúcie Edmund Burke nazval Rivarola „Tacitom Francúzskej revolúcie“ a veľmi ho obdivoval.

V roku 1790 vychádza Rivarolova tvrdá zosmiešňujúca kritika revolúcie vo forme paródií na scény z niektorých opier s názvom Triumf anarchie. Zároveň nadviazal na svoj predrevolučný satirický Almanach veľkých mužov a vydal Malý slovník veľkých mužov revolúcie. O rok neskôr vydal Esej o nevyhnutnosti zla.

V lete roku 1792 sa Rivarol rozhodol pre emigráciu. Utiekol do Bruselu a postupne prebýval v emigrantských kruhoch v Amsterdame, Haagu, Londýne, Hamburgu a v Berlíne. V Bruseli vydal posmešný pamflet proti markízovi de La Fayette, zradcovi monarchie, ktorý podporoval revolúciu s názvom List vojvodovi z Brunswicku a francúzskej šľachte o súkromnom živote generála La Fayetta. Z roku 1793 je posmešný pamflet o vojvodovi Orleánskom, ktorý ako kráľov príbuzný hlasoval v revolučnom Národnom zhromaždení za popravu Ľudovíta XVI.

V roku 1797 v Hamburgu uverejnil predbežný návrh Slovníka francúzskeho jazyka, za majstra ktorého ho súčasníci považovali. Okrem činnosti literárnej sa venoval aj službe kráľovi v exile, Ľudovítovi XVIII., bratovi vtedy už popraveného Ľudovíta XVI. Rivarol sa stal jeho veľvyslancom v Berlíne, v meste, kde mal veľmi dobré renomé ako člen Pruskej akadémie. Pred smrťou pracoval na svojom veľkom diele Teória politického organizmu, ktoré však už nestihol dokončiť, pretože ochorel. Stále dúfal, že sa ešte vráti do Francúzska, ale márne.

Zomrel roku 1801 v Berlíne ako 47-ročný a bol pochovaný na dnes neznámom mieste v jednom z berlínskych cintorínov.

Niekoľko kratších citátov:

„Aj najcivilizovanejší ľudia majú rovnako blízko k barbarstvu ako najblýskavejšia oceľ k hrdzi. Národy, rovnako ako kovy, sa lesknú len na povrchu.“

„Človek trávi svoj život uvažovaním o minulosti, sťažovaním sa na súčasnosť a strachom z budúcnosti.“

„Z každých desiatich osôb, ktoré o vás hovoria, deväť povie niečo zlé a desiata niečo dobré zlým spôsobom.“

„Dav má veľa hláv, ale bez mozgov.“

„Prvými bratancami na svete boli ignorancia a hlúposť.“

„To, čo sa stane s pôdou, keď ju prestane kultivovať človek žijúci v spoločnosti, sa stane aj samotnému človeku, keď hlúpo opustí spoločnosť kvôli samote: v jeho vyprahnutom srdci vyrastie burina.“

„Niektorým ľuďom prináša bohatstvo len starosti navyše.“

„Metódy, ktoré pomáhajú človeku získať majetok, sú práve tie, ktoré mu bránia v jeho užívaní.“

„Názory, teórie a systémy sa brúsia o kameň času. Ten im dáva spočiatku lesk a ostrosť, ale časom ich zoderie a otupí.“

„Vo všeobecnosti je na svete viac vtipu ako talentu. Spoločnosť sa hemží vtipnými ľuďmi, ktorým chýba talent.“

„Nepochybne je veľkou výhodou, ak ste neurobili nič, ale netreba ju zneužívať.“

„Extrémy vyvolávajú reakciu. Dajte si pozor, aby naša vychvaľovaná civilizácia neupadla do barbarstva.“

PDF (formát pre tlač)