Aký je vzťah katolíckeho kresťana a moderného, sekulárneho štátu?

Jozef Duháček
28. marca 2025   Cirkev Spoločnosť

O pomere štátu a Cirkvi

Katolícka Cirkev je náboženskou spoločnosťou, žije bok po boku s občianskou spoločnosťou a tak je duchovná moc Cirkvi v kontakte so svetskou mocou a tí, ktorí sú poddaní nejakej svetskej moci sú zároveň poddaní aj cirkevnej moci. Všeobecne sa uznáva, že štátna moc, v hraniciach, ktoré sú určené jej posledným cieľom, je nezávislá na Cirkvi a rovnako sa všeobecne akceptuje, že Cirkev, s ohľadom na je vlastný posledný cieľ, je nezávislá na každej štátnej moci. Je však absolútne nemožné, aby tieto dve spoločnosti existovali vzájomne nezávislé, teda bez toho, aby jedna nebola podriadená druhej. Je preto nutné, aby alebo Cirkev bola podriadená občianskemu štátu, alebo občiansky štát bol podriadený Cirkvi. Ako to teda je?

Prirodzenosť nejakej spoločnosti sa poznáva z cieľa, ku ktorému je ona zameraná, a tam, kde sú ciele dvoch spoločností vzájomne usporiadané, tam sú rovnako usporiadané aj spoločnosti.

Človek je tvorený dušou a telom. Občianskej spoločnosti náleží starať sa o vonkajšie zdokonalenie človeka, pretože nie je schopná preniknúť do vnútorných záležitostí svedomia a čo je dôležitejšie, pretože uvažuje o človeku ako o tvorovi, ktorý žije časný život v časnom svete, a preto jej náleží starať sa predovšetkým o jeho časné zdokonalenie.

Cirkev je ako spirituálna spoločnosť zameraná predovšetkým na zdokonalenie duše a na privedenie ľudí do večnej blaženosti. Človek sa nedá a ani nesmie rozdeľovať na dušu a telo, ale tak ako duša slúži zdokonaleniu tela, tak aj telo slúži zdokonaleniu duše a tak sú telesné zdokonalenie, o ktoré usiluje štát a spirituálne zdokonalenie, ktoré štedro rozdáva Cirkev, obe určené celému človeku. Preto ciele oboch spoločností, napriek tomu, že sa vzájomne líšia, sa zhodujú v tom, že usilujú o zdokonalenie celého človeka. Nič naozaj nebráni človeku, kompozitu tela a duše, aby si zaistil spravodlivým spôsobom všetko to, čo mu pomáha, aby žil pohodlný telesný život.

Je však nerozumné a odpudivé podriadiť dušu telu takým spôsobom, akoby mala byť duša slúžkou tela a ceniť si menej jej duševnú dokonalosť ako telesné pohodlie – telo by tak žilo život po spôsobe sprostého dobytka. Telo má byť sluhom duše. Zaváňa demenciou myšlienka, že človek sa musí starať o časné šťastie, ktoré smrťou raz tak či tak stratí a nemusí sa starať o získanie večnej blaženosti, ktorá nikde nepominie. Veď čo osoží človeku, i keby celý svet získal a svoju dušu stratil? Preto nech človek usiluje v tomto živote o čokoľvek a nech pre seba hľadá v občianskej spoločnosti a skrze ňu čokoľvek, nebude mať z toho prospech, pokiaľ to nepodriadi duchovnému a večnému zdokonaleniu duše. A keďže posledným cieľom Cirkvi je vnútorné a večné zdokonalenie človeka a posledným cieľom štátu je jeho vonkajšie a časné zdokonalenie, preto je cieľ Cirkvi nadradený cieľu občianskej spoločnosti.  

O štyroch princípoch katolíckej politiky

Kresťanská politická filozofia má dvoch majstrov – sv. Augustína a sv. Tomáša, a štyri základné princípy:

1. Politika a politické vládnutie sú prirodzené a dobré.
2. Hriech narušuje našu prirodzenosť, a preto robí politiku a politické vládnutie náročnými.
3. Účelom politiky a politického vládnutia je urobiť ľudské bytosti dokonalejšími.
4. Politika a politické vládnutie sú obmedzenými prostriedkami.

Pred päťsto rokmi politické myslenie začalo opúšťať tretí princíp, teda že politika má zdokonaľovať ľudí. Moderná politika a politickí filozofi teraz opúšťajú všetky tieto princípy. Kresťania by nemali. Ak tak robia, mali by si byť vedomí toho, že odmietajú múdrosť Augustína a Tomáša a mali by mať jasno v tom, prečo odmietajú princípy, ktoré tvoria základ súdržného a nepretržitého politicko-filozofického myslenia.

Tieto základné princípy nachádzame v Božom štáte (De Civitate Dei) a v Teologickej summe (Summa Theologiae). Augustín píše pre rímskych verejných činiteľov, kresťanov aj pohanov a vykresľuje nelichotivý obraz politických dejín. Jeho cieľom je ukázať, že kresťanská politická múdrosť ponúka niečo nové a pravdivé a zároveň chce vyvrátiť predstavy štátnikov, filozofov a historikov, ktorí nostalgicky snívajú o zlatej ére pôvodných prísnych rímskych mravov. Politické dejiny sú vykreslené skrze prizmu sporu medzi Božím a Pozemským štátom – Adam a Eva sú jeho revoluční buditelia, Kain je jeho otcom zakladateľom, Satan je jeho vplyvným politickým teoretikom.

Staroveké impériá uctievali démonov. A to vrátane Ríma – mesto zasvätil padlým anjelom Romulov nástupca Numa Pompilius. Ľudská politika je a vždy bude predmostím Pekelného štátu. Augustín dokumentuje druhý princíp, teda že hriech kazí ľudskú prirodzenosť a sťažuje tak výkon politiky. Niektorých mysliteľov to viedlo k odmietnutiu prvého princípu, teda že politika je prirodzená a dobrá. No to je chyba.

Augustín trvá na tom, že štáty vyžadujú skutočnú spravodlivosť a kritizuje definíciu štátu akú podáva Cicero v jeho Republike. Tam sa okrem iného hovorí, že o tom, čo je spravodlivé sa treba dohodnúť (Pamätáte sa na premiérku Radičovú, ktorá tiež hovorila, že to, čo sa považuje za morálne je výsledkom dohody?).

Augustín argumentuje, že kresťania dokážu vidieť ďalej, za oponu svetskej slávy a túžby po moci, vedia čo je ozajstná spravodlivosť a vedia vybudovať štát, v ktorom je cenená a vykonávaná tá pravá spravodlivosť. Sv. Tomáš neskôr pomenuje tretí cieľ – podľa Aristotelovho vzoru – „spoločným dobrom“, ku ktorému môže zákonodarca viesť štát prirodzeným rozumom. Politika je teda prirodzená v tom zmysle, že cnosti (spravodlivosť, miernosť, statočnosť, múdrosť) sú prirodzené.

Augustín hovorí, že v bezhriešnom svete by neexistovali veľké impériá, ale tisíce malých kráľovstiev. V knihe O slobodnej vôli tvrdí, že keby boli všetci ľudia spravodliví a mierumilovní, mohli by si navzájom dôverovať pri voľbe vlastných vodcov. Panovníci by mali ľudí viesť k dokonalosti, predovšetkým morálnej, aby si vedeli vládnuť sami, podobne ako Izraeliti, ktorí si vybrali sedemdesiatdva starších „spomedzi ľudu“, aby im vládli spolu s Mojžišom.

Tomáš objasňuje, že byť „podriadený zákonu“ môže znamenať buď byť podrobený donucovaniu, alebo byť riadený vyšším zákonom. V tomto svetle môžeme chápať „nadvládu“, o ktorej Augustín hovorí v O Božom štáte, knihe 19. Boh nechce, aby bol ktokoľvek podrobený donucujúcej nadvláde, pretože chce, aby všetci boli podriadení vyššiemu zákonu. Ani Augustín, ani Tomáš si nemyslia, že donucovacie vládnutie v zmysle vzťahu pán-otrok je prirodzené, hoci rozumné politické vládnutie áno.

Rovnako ako Augustín, aj Tomáš si plne uvedomuje, že všetci ľudia univerzálne trpia následkami hriechu a rodia sa s konkupiscibilnými (žiadostivými) a irascibilnými (hnevlivými) sklonmi. Tomáš pripúšťa, že môžu existovať celé štáty, národy, spoločnosti i civilizácie v stave ohromného mravného neporiadku. No toto podľa Tomáša nepredstavuje prirodzenosť ako takú, ani prirodzený zákon, o ktorom hovorí, že je v nás pevne vrastený a neodstrániteľný.

Vo svete dokonalých ľudských bytostí (tzn. bez dedičného hriechu) by vláda bola rozumne zameraná na spoločné dobro. Bezhriešni ľudia by mali prirodzený zákon vo svojich srdciach na prvom mieste. Hriech je však zdrojom všetkých politických problémov.

Podľa Tomáša je zmyslom zákona „urobiť ľudí dobrými“. Toto je prísľub, ktorý Augustín vidí v kresťanskom štátnikovi, keď podčiarkuje rozdiel medzi rozumovou a úžitkovou hodnotou vecí. Kresťanský štátnik vidí, že otrok má v Božích očiach – teda v rozumnom poriadku kozmu – nevyčísliteľne vyššiu hodnotu než drahokam, hoci drahokam sa predáva za vyššiu cenu a je žiadanejší než mnoho otrokov. Byť dobrým podľa Augustína znamená odvrátiť sa od túžby po sláve a nadvláde (libido dominandi) a vidieť veci také, aké naozaj sú. Pýcha nás vedie k tomu, aby sme osoby a veci vnímali podľa našich vlastných účelov, podľa nášho úžitku; pokora nám umožňuje vidieť ich podľa ich skutočnej prirodzenosti a podľa Božieho zámeru. Boh stvoril celé ľudské pokolenie prostredníctvom jedného jednotlivca, tvrdí Augustín, aby bolo zjavné, že sme stvorení na život v pospolitosti, nie ako otroci vlastných vášní.

Samozrejme, rany hriechu nemôže politika úplne vyliečiť. Boží štát a Pozemský štát budú v tomto svete navždy premiešané. Tomáš sa odvoláva na Augustínovu rozpravu O slobodnej vôli, aby jasnejšie vymedzil hranice politického vládnutia. Hovorí, že ľudí možno viesť k cnosti len postupne. Zákon môže viesť ľudí ku všetkým cnostiam, ale nemôže ľuďom prikazovať konať naraz všetky skutky, náležiace k jednotlivým cnostiam. A to nie je len preto, že z praktických dôvodov to nie je možné. Ale preto, že človek sa môže stať tyranom nielen keď káže svojim poddaným konať zlo, ale aj keď prekročí hranice svojej autority v prikazovaní dobra.

Ľudský zákon, ako tvrdí Tomáš, je zameraný na zdokonalenie človeka, aby sa tak mohol tu na svete docieliť časný pokoj a mier. Predstava, že ľudské zákony môžu viesť ľudí k dosiahnutiu ich posledného cieľa, teda večnej blaženosti, je pokusom dosiahnuť s pomocou donucovacej moci to, čo môže byť dosiahnuté iba milosťou. Človek nie je politický tvor vo všetkom, čo je a má; a preto neplatí, že každé jeho politické konanie mu získava zásluhu alebo vinu. Všetko, čo človek je, čo môže a čo má, musí byť vzťahované k Bohu: a preto každé konanie človeka, či už dobré alebo zlé, nadobúda zásluhu alebo vinu v Božích očiach na základe jeho vzťahovania sa k Božiemu zákonu.

Politika spoločného dobra spočíva v tom, že sa každý člen politickej komunity stáva cnostnejším. Avšak prostriedky, ktorými môže politický vládca podporovať spoločné dobro sú obmedzené. Kresťanská politická filozofia viac skúma spoločné dobro než rôzne druhy politických režimov. A hoci niektoré režimy zo svojej prirodzenosti viac napomáhajú budovaniu spoločného dobra ako iné, katolícka politická teória nezavrhuje žiaden z nich.

Štyri základné princípy pomáhajú kresťanskej politickej filozofii vypracovať správnu definíciu „štátu“, teda časnej svetskej moci. Tak aby sme príliš nerozširovali, ale ani nezužovali sféru jej pôsobenia. Liberalizmus bol vo svojej vzostupnej fáze vybudovaný na odmietnutí Tretieho princípu, t. j. že politika by mala zdokonaľovať ľudí. Liberáli veria, že tento predpoklad vedie k nezmieriteľným konfliktom a robí násilie štátu nad človekom nevyhnutným. Kresťania tradične podozrievajú liberálov z opačného úsilia: ak neusilujeme spoločne o zdokonalenie našej hriechom poškodenej prirodzenosti, nechávame ľudí, aby boli k svojim spoluobčanom vlkmi.

O nezlučiteľnosti katolíckej Cirkvi a moderného štátu

Dnes panuje názor, že katolícka Cirkev je nezlučiteľná s moderným štátom. Moderný štát vyznáva takú doktrínu suverenity, ktorá sa nedá zladiť s nárokmi katolíckej Cirkvi, a že z toho nevyhnutne vyplýva konflikt. Dá sa to rozložiť na tri námietky:

1. Katolícka Cirkev si nárokuje univerzálne právo súdiť vo veciach viery a morálky a to znamená – teoreticky aj prakticky – právo zničiť akýmikoľvek prostriedkami všetky subjekty, ktoré s ňou nesúhlasia (pohanov, schizmatikov, heretikov). Pre sekulárny štát je teda už aj prítomnosť katolíckeho spoločenstva smrteľným nebezpečenstvom.

2. Rozum katolíkov je podriadený všeobecnej autorite Cirkvi a najmä pápežskej autorite, čo je nezlučiteľné s konceptom občianstva v modernom štáte – to je založené na presvedčení, že o všetkých otázkach rozhoduje každý občan individuálne, v úplnej slobode od akejkoľvek autority a slobodné rozhodnutie väčšiny zaväzuje menšinu k poslušnosti.

3. Univerzálne nároky katolíckej Cirkvi sú v konflikte s nárokmi moderného laického a absolútneho štátu. Termín „laický“ tu znamená, že štát si nesmie osvojiť ani podporovať nijakú konkrétnu transcendentálnu filozofiu. Pojem „absolútny“ tu znamená, že moderný občiansky štát, podobne ako staroveký pohanský štát (ktorému sa čoraz viac približuje), nepripúšťa rozdeľovanie jeho suverenity. Od svojich občanov vyžaduje, aby sa zaviazali poslušnosťou výlučne štátu a nijakej inej moci.

Moderný štát sa od stredovekého líši v tom, že si nárokuje úplnú nezávislosť od akejkoľvek inej autority okrem svojej vlastnej, kým stredoveký štát sa považoval len za súčasť Christianitas a cítil sa viazaný všeobecnými morálnymi zákonmi a usporiadaním kresťanského sveta. Moderný štátny absolutizmus sa začal v 16. storočí presvedčením protestantských kniežat, že ich moc je nezávislá na Cirkvi a jej náuke. Tak vznikla doktrína „božského práva kráľov“ a jej dedičom je dnešný moderný štát – či už monarchistický, republikánsky alebo iný –, keď si nárokuje úplnú vernosť svojich občanov.

Obava, že katolícka komunita v nekatolíckej spoločnosti použije všetky dostupné prostriedky na zničenie nekatolíckych prvkov v nej a násilím ju privedie ku katolíckej disciplíne, je neopodstatnená. Katolícka komunita tak konať nebude – a nie zo strachu, ale z jej vlastných princípov. Tieto princípy definujú katolícku náuku ako pravdivú a dobrú, čím implicitne označujú anti-katolícku náuku za falošnú a zlú. Katolík považuje heretické a pohanské mravy za škodlivé a je presvedčený, že spoločnosť by sa ich mala zbaviť. Katolík však nesmie o ich zničenie usilovať inak, ako slobodnou konverziou. Katolícka spoločnosť má právo brániť sa pred vnútornými rozvratmi, presadzovať katolícke vzdelanie a kultúru a usilovať sa o zachovanie jednoty kresťanskej civilizácie. Nemá však právo násilím útočiť na nekatolícku spoločnosť, ktorá je niekde dlhodobo etablovaná, pretože aj tá má svoje práva (napr. právo rodiny vychovávať dieťa), ktorých porušenie by bolo nespravodlivé.

Katolíci vždy budú – teda mali by – usilovať o konverziu spoločnosti, v ktorej žijú. Niekedy – ako v prípade Rímskej ríše – uspejú, inokedy – ako v prípade Japonska – zlyhajú. Ale snaha o konverziu nesmie byť násilná. Katolícky štát má právo brániť sa proti pokusom o svoje zničenie. Katolícka menšina v nekatolíckom štáte však nemá právo násilne vystupovať proti nemu.

Všetky tvrdenia o „katolíckom nebezpečenstve“ sú založené na nesprávnych predstavách o katolíckych nárokoch a ich uplatňovaní. Katolícka Cirkev síce tvrdí, že je jedinou autoritou v otázkach viery a morálky, no v praxi túto autoritu uplatňuje inak, ako hovoria jej odporcovia. Katolícka viera nepripúšťa násilnú konverziu, pretože chápe, že mravné konanie musí byť slobodné. Pokiaľ v dejinách niekde k násilným konverziám dochádzalo, bolo to nesprávne. Ďalej sa oprávnene poukazuje na to, že jednotlivý katolík prijíma úsudok Cirkvi a v určitých prípadoch aj úsudok pápeža ako nadradený svojmu vlastnému. Avšak všeobecná predstava nekatolíkov ako to prebieha je nesprávna. Chyba spočíva v predstave, že katolícky postoj je iracionálny a nerozumný, zatiaľ čo postoj nekresťana je rozumný. Takto to nefunguje.

Všetci ľudia prijímajú nejakú autoritu. Rozdiel spočíva v type autority, ktorú akceptujú. Katolík dospel k presvedčeniu – alebo ho získal prostredníctvom výchovy –, že kedysi došlo k Božskému zjaveniu. Objaví a rozpozná osobitné účinkovanie Boha na tejto zemi. Objaví a rozpozná hlas katolíckej Cirkvi a prepracovaný náukový systém, ktorý je vnútorne konzistentný a správny. Vtelenie Božstva v človeku Ježišovi Kristovi, nesmrteľnosť ľudskej duše, jej zodpovednosť voči Stvoriteľovi za dobré a zlé skutky, jej následný osud po smrti, sviatosti, učenie o Eucharistii – to tvorí súvislý celok, ktorý je jediným dôsledným návodom na správny život, a pravdivým súborom tvrdení o povahe dôležitých vecí. Byť katolíkom znamená prijať tento návod, tento súbor tvrdení. Pochybovať alebo ho popierať znamená katolicizmus odmietnuť.

Tento postoj je prijatý pod ostrým svetlom rozumu. Nie je pravda, ako sa domnievajú ľudia neznalí histórie, že v barbarských a predkritických dobách boli tieto pravdy prijaté bez preverovania a že logická argumentácia je moderný vynález. Počnúc prvými apologetikami v 2. storočí až po dnešok, počas temného stredoveku, i počas obdobia, keď spoločnosť dosiahla vysokú intelektuálnu úroveň, sa katolíci univerzálne a nepretržite odvolávali na rozum. Aj dnes sú katolíci jedinou organizovanou skupinou, ktorá sa dôsledne odvoláva na rozum a zákony myslenia a neprijíma apriórne predstavy materialistických vedcov a zmätené názory emocionálnych a fantastických filozofických systémov. Katolík koná na základe rozumu, keď rozpoznáva dobrotu, svätosť a autoritatívny božský charakter Cirkvi, rovnako ako človek koná na základe rozumu, keď rozpoznáva individuálny hlas alebo tvár. Keď raz uznal takúto autoritu, jeho rozum nevyhnutne vyžaduje podriadenie sa rozhodnutiam Cirkvi. Svojím rozumom a skúsenosťami môže človek dospieť k istote, že katolícka Cirkev je jedinou božskou autoritou na zemi. Nemôže však rozumom dospieť k istote, že očividne narušená ľudská prirodzenosť môže bez pomoci dosiahnuť večnú blaženosť. Rozum to môže prijať iba sprostredkovane, na základe autority.

Katolík zakladá svoju vieru na rozume a táto viera, keď je raz prijatá, mu bráni hrať úlohu, ktorá je predpísaná ideálnemu občanovi moderného štátu. Katolík nebude podrobovať všetky veci samostatnému a individuálnemu súkromnému úsudku, ani nebude nevyhnutne a vždy považovať za morálnu povinnosť poslúchať zákony, ktoré boli prijaté procesom väčšinového hlasovania. V mnohých otázkach – napríklad v otázke o nerozlučiteľnosti manželstva – prijme ustálené učenie a uprednostní ho pred akýmkoľvek možným záverom vyplývajúcim z vlastnej obmedzenej skúsenosti, úsudku a schopností. Ak by väčšina prijala zákon, ktorý by ho nútil konať proti katolíckej morálke, odmietne ho poslúchnuť.

O princípoch sekulárneho štátu

Sekulárny štát je vybudovaný na princípe politického ateizmu. Spoločnosť pozostáva z dvoch prvkov, z vládnuceho, ktorý predstavuje moc a autoritu a ovládaného, alebo poddaného, ktorému vládca vládne pre dosiahnutie spoločného dobra. Môže v tomto ohľade vládnuci element, či už je to kráľ, knieža, prezident, vláda, parlament pri ustanovovaní zákonov, pri ich vymáhaní, alebo pri výkone súdnej moci, konať tak, akoby Boh neexistoval a nebrať ohľad na Božie zákony, prirodzené alebo pozitívne?

Na položenú otázku bude politický ateista odpovedať pozitívne. Nie je ťažké nájsť bludné princípy, z ktorých to odvodil, pretože boli vymenované a odsúdené už v Syllabe omylov Pia IX. Podľa toho teda, či je Božia existencia odmietaná, zamieňaná s prírodou či svetom, alebo je Božia existencia síce uznaná, ale Jeho prozreteľnosť (Božie riadenie sveta) odmietnutá – Boh je v každom prípade zo sveta vylúčený a „akýkoľvek Boží zásah voči ľuďom a svetu je popieraný“.

Z toho v logike politického ateistu plynie: Ľudský rozum je jediným arbitrom pravdy a omylu, dobra a zla. Všetky náboženské pravdy sú získané vrodenými schopnosťami ľudského rozumu. Rozum je najvyšším zákonom, ktorým človek môže a musí dôjsť k poznaniu všetkých právd a dokáže svojimi prirodzenými schopnosťami zaistiť dobro pre ľudí a národy. Zákony mravnosti a ani iné ľudské zákony nepotrebujú, aby autorita pochádzala od Boha. Poznanie filozofické a mravné a tiež občianske zákony môžu a majú byť vyňaté z Božej a cirkevnej autority a Štát, pôvodca a zdroj všetkých práv, má ničím neobmedzenú právomoc. Autorita nie je nič iné, ako suma materiálnej moci. Všetky tieto bludy sú navzájom prepojené: popretím Božej existencie človek prichádza k materializmu a tyranii silnejšieho. To je princíp, aj dôsledok politického ateizmu.

Politický ateizmus rozkladá samotnú spoločnosť. Posledný cieľ spoločnosti je zdokonalenie občanov, ktoré nedokážu dosiahnuť sami, ale dosahujú ho skrze spoločnosť. Táto dokonalosť spočíva najmä v poznaní povinností, ktoré každému náležia a v poznaní cností, ktoré sú potrebné k plneniu týchto povinností. Základom všetkých povinností sú povinnosti náboženské. Preto v spoločnosti a skrze spoločnosť majú občania získavať prostriedky, ktorými môžu lepšie plniť svoje náboženské povinnosti. Politický ateizmus alebo odmieta veci, ktoré patria náboženstvu, alebo sa o ne nestará. Preto politický ateizmus odporuje najzákladnejšiemu cieľu ľudskej spoločnosti.

Elementy spoločnosti sú vláda a poddaní. Vláda vládne a poddaní ju podľa zákonov poslúchajú. Podľa sekularistickej hypotézy politického ateizmu, štátna moc nespočíva na žiadnych mravných základoch, len na práve silnejšieho. Lenže štátna moc nie je len suma materiálnych síl, je to niečo esenciálne morálne, pretože svoje právo vládnuť nad spoločnosťou považuje za spravodlivé – nech už je založené na dedičstve, vojenskej moci, náhode, súhlase ľudu, atď. A preto nepochádza z individuálneho rozumu, ktorý sám zo seba nemá nijakú autoritu vládnuť nad inými, ani nepochádza z neosobného zdroja, ktorý je abstraktný a fantastický, ale pochádza bezprostredne z Boha a je podielom a účasť na Božej moci. Preto sa politická moc nedá poňať ateisticky, lebo týmto aktom by sama seba negovala.

Občianske zákony sú nemravné, pokiaľ nie sú vyjadrením, alebo upresnením prirodzeného zákona – prirodzený zákon však nie je nič iné, ako účasť na večnom zákone, z ktorého berie autoritu. Preto je politický ateizmus odmietnutím autority ako takej. Je to odmietnutie ľudského zákonodarstva, lebo to podľa ateistickej hypotézy nemá žiadnu moc mravne zaväzovať. Moc, pokiaľ sa vzdiali od Boha, nezávisí na ničom inom, než na sebe. Tak sa objavil tzv. Božský Štát, čo vo svojej podstate nie je nič iné, ako vôľa panovníka, ktorá iba pomáha silnejšiemu panovníkovi. V politickom ateizme (sekulárnom štáte), nie je ľudská spoločnosť riadená mravnou autoritou, ale len vôľou vládnuť, presne tak, ako je to medzi divými zvieratami.

Ak existuje dôvod na konflikt medzi katolicizmom a ideálom občana moderného štátu, ešte viac existuje dôvod na konflikt medzi Cirkvou a akoukoľvek formou občianskeho štátu, ktorý sa považuje za absolútny.

Moderný štát napríklad vzniesol despotickú požiadavku na právo vyučovať všetky deti podľa svojho vlastného rozhodnutia, teda formovať celé myslenie národa. Tým akékoľvek predstieranie, že nie je „absolútny“ skončilo. V skutočnosti je absolútnejší ako ktorýkoľvek pohanský štát minulosti. A jeho absolútnosť každým dňom rastie. To je dôvod, prečo je jeho konflikt s katolicizmom nevyhnutný. Prichádzajú zákony, ktoré katolíci nemôžu poslúchnuť a vzniká situácia, ktorá sa v dejinách opakuje takmer dvetisíc rokov: katolíci sa postavia na odpor, ktorý bude štát považovať za vzburu a túto neposlušnosť bude trestať, čo budú katolíci nazývať prenasledovaním. To bude sprevádzané určitým stupňom odpadlíctva, ale aj veľkým hrdinstvom. A napokon sa ukáže, že schopnosť viery prežiť spočíva v tom, že oddanosť viere je silnejšia, rozumnejšia, lepšie podložená, vytrvalejšia a trvalejšia ako nenávisť, ktorú viera prirodzene proti sebe vzbudzuje.

O odpore proti nespravodlivému zákonu a tyranovi

Ako sa má katolícky kresťan postaviť k ľudským zákonom? Tu sa budeme pridržiavať náuky sv. Tomáša. Zákony:
1 – ak sú spravodlivé, viažu vo svedomí;
2 – ak nie sú spravodlivé, neviažu vo svedomí PER SE (ako také);
3 – stále však môžu viazať PER ACCIDENS (skrze okolnosti), pokiaľ nie sú v rozpore s Božími zákonmi.

Zákony sa nazývajú spravodlivé, keď sú usporiadané k dosiahnutiu spoločného dobra. A ak zákonodarca pri vydávaní zákona neprekračuje svoju zákonodarnú právomoc. A ak bremeno dosiahnutia spoločného dobra na občanov uvaľujú podľa rovnakých proporcií. Človek ako občan je členom spoločnosti a jej časť je zameraná na dobro celku. Preto ak sú ľudské zákony spravodlivé, viažu občanov vo svedomí.

Zákony sú nespravodlivé:

– ak sa protivia ľudskému dobru, napríklad ak vláda vydá zákony, ktoré sú pre poddaných veľkým bremenom a prospievajú viac mocibažnosti a sláve vládnucich ako k obecnému dobru;
– ak zákonodarca pri vydávaní zákona prekračuje zverenú právomoc;
– ak bremeno zákona nerovnomerne rozkladá na všetkých poddaných, i keby bol ten zákon zameraný k obecnému dobru.

Vtedy ide o násilie a nie o zákony. Také zákony preto neviažu vo svedomí per se, pretože nikto nie je povinný podieľať sa na nespravodlivosti iného. Niekedy by však verejným odporom vzniklo veľké pohoršenie, alebo veľké nepokoje, násilie či vojna, a občan je povinný nikoho nepohoršovať a nerušiť pokoj v spoločnosti.

Z toho dôvodu je povinný týmto zákonom verejne neodporovať. V takom prípade človek musí ustúpiť i zo svojich práv, podľa Sv. Písma: „Ak ťa niekto požiada o šaty nechaj mu aj plášť. A keď ťa bude niekto nútiť, aby si s ním išiel jednu míľu, choď s ním dve.“ Ale nie vždy.

Najviac nespravodlivé sú zákony vtedy, keď odporujú Božím zákonom. A také zákony nielenže vo svedomí nezaväzujú, ale ani nie je dovolené ich dodržiavať: lebo podľa Sv. Písma: Boha treba poslúchať viac ako ľudí.

Majú teda poddaní právo odporovať nespravodlivým zákonom a následne samotnému tyranovi? Majú právo tyrana vyhnať, aby viac neutláčal občanov a štát?

Odpor, vo všeobecnosti, je opozíciou voči aktivite iného subjektu. Vo vzťahu vláda/občan to je vlastne neposlušnosť.

Odpor môže byť aktívny a pasívny. Pasívny je, ak subjekt násilie trpí, ale jeho vôľa tým nie je premožená, ako napríklad mučeníci. Aktívny je, ak na násilie odpovedá násilím a to môže urobiť ofenzívne a defenzívne

Ak sú ľudské zákony spravodlivé, zaväzujú vo svedomí a občan, ktorý im odporuje i pasívne, hreší. A oveľa viac hreší ak vzdoruje aktívne. Hreší aj vtedy, ak odporuje na základe pochybnosti o spravodlivosti vydaného zákona. Občanovi nenáleží posudzovať spravodlivosť neistého zákona, to prísluší súdom, morálnym teológom, právnikom a pod. Niekedy je zákon nespravodlivý mimo všetku pochybnosť, napríklad tým, že sa otvorene protiví Božiemu nariadeniu, v tomto prípade je človek vo svedomí viazaný neposlúchať a pasívny odpor je nielen zákonný, ale je aj povinný, ako nás učia príklady našich mučeníkov. Pasívny odpor je nariadený mravným zákonom, ktorý nedovoľuje prestupovať Božie nariadenia.

Je však dovolený a spravodlivý aj aktívny – násilný odpor voči výkonnej a legislatívnej moci kvôli zjavne nespravodlivému zákonu?

Tí, čo pochlebujú zvrchovanosti ľudu ako údajnému zdroju politickej autority budú tvrdiť, že áno. Zákony, ktoré sa ľudu nepáčia vyhlásia za nespravodlivé, privlastnia si právo vyburcovať davy, označiť vládcu za Tyrana a vzbúriť sa.

Tyranom označujeme panovníka, ktorý arogantne zneužíva svoju moc, nevládne spravodlivými zákonmi, ale násilím a bezuzdnosťou. Tyrani sa delia na:

– vládnucich – tí sa k najvyššej moci v štáte dostali zákonnou cestou, ale spravujú ho skrze zjavne nespravodlivé zákony a

– uzurpátorov – tí sa k moci dostali skrze vzburu, revolúciu alebo iným nezákonným spôsobom.

Ten, ktorý vládu ukradol, nie je skutočným vládcom. A ak jestvuje spôsob, je dovolené uzurpátorov odstrániť, pravda pokiaľ ich nemožno legitimizovať, či súhlasom poddaných, či vyššou autoritou.

Uzurpátora treba uvažovať dvoma spôsobmi:

– v akte uzurpácie, teda v akte nespravodlivého násilia proti štátu;
– po uzurpácii, keď sa pomery v štáte upokojili a tyran vládne a vydáva zákony napriek tomu, že nemá na to právo a nie je legitímnym vládcom.

V akte uzurpácie je tyran nespravodlivý útočník. A obec, voči ktorej je páchané násilie, má právo odraziť násilie násilím a odstrániť uzurpátora. Musí to byť obec, pospolitosť alebo občania, verejná entita s výslovným alebo tichým súhlasom zákonného vládcu, alebo jeho legitímneho nasledovníka. Pretože neprísluší súkromnému úsudku jednotlivých občanov rozhodovať o dobre spoločnosti.

Ak je už tyran pri moci, ako nezákonný vládca, tak vo všeobecnosti má utláčaná pospolitosť, prípadne zákonný vládca, ak ešte jestvuje, právo povstať proti tyranovi a vyhnať ho. Ak by odstránenie tyrana nemohlo prebehnúť bez veľkých verejných škôd, potom ani zákonný vládca nesmie proti tyranovi vystúpiť, ale musí ho trpezlivo znášať. Lebo vládca jestvuje len pre dobro poddaných. Ak by zákonný vládca viedol vojnu s tyranom na veľkú ujmu svojich poddaných, nekonal by pre ich dobro, ale pre dobro vlastné a sám seba by urobil tyranom.

Je teda taký aktívny odpor poddaných k tyranovi, ktorý by ho obral o moc, či potrestal smrťou, niekedy zákonný?

Vo ôsmom zasadaní Kostnického koncilu a v konštitúcii Martina V.  Inter cunctas, je odsúdené toto tvrdenie: «Ľud má právo, podľa svojej vlastnej vôle, zvrhnúť zákon porušujúceho panovníka.»

V pätnástom zasadaní toho istého koncilu a v konštitúcií Pavla V. Cura dominici gregis, je odsúdené takéto učenie: «Tyrana zákonne a chvályhodne môže a mal by zabiť ktorýkoľvek jeho vazal alebo poddaný. I keby to bolo skrze tajné sprisahanie, zákerné lichotenie a pochlebovanie, bez ohľadu na akékoľvek sľuby a dohody s ním uzatvorené v minulosti, bez potreby rozsudku či poverenia od nejakého sudcu.»
V. toledský koncil deklaroval, že – Tyranicída vykonaná zo súkromnej autority je nezákonná a odsúdeniahodná. Je teda vôbec nejaký aktívny odpor proti vládnucemu tyranovi (nie uzurpátorovi) zákonný?

Autori v tejto ťažkej veci zastávajú rozličné názory. Niektorí hovoria, že zločinní vládcovia sú Bohom ustanovení ako trest, aby vládli degenerovaným národom, ako stojí v Oziášovi: Vo svojom hneve ti dám kráľa.  A tiež v Jóbovi: Dal vládu pokrytcovi pre hriechy ľudu. Preto sv. Tomáš hovorí, že aby bol odstránený mor tyranie, treba najskôr odstrániť hriechy ľudu. Iní hovoria, že tyranský útlak je treba trpezlivo znášať, tak ako choroby a iné zlá, ktorými je život ľudí na tomto svete sužovaný. Iní hovoria, že občania majú právo protestovať, odvolávať sa a používať podobné zákonné prostriedky.

To je však ťažko predstaviteľné, lebo tyran skrze nespravodlivé zákony zabráni občanom, aby si zákonne nárokovali svoje práva. A tiež otáľanie môže byť nebezpečné, ak by tyran chcel povedzme vydať štát do rúk cudzincom, alebo vydal zákony, aby nimi zruinoval všetkých občanov, alebo niečo podobné. Ak je v takej situácii odpor nezákonný, tak potom právo občanov na spravodlivú vládu vlastne neexistuje. Niektorí hovoria, že odpor voči tyranovi ľahkomyseľne uvaľuje na spoločnosť ešte väčšie zlo. Ak ozbrojený odpor neuspeje, vyprovokuje tyrana k ešte väčšiemu besneniu. Tiež sa často stáva, že ľud sa zbaví tyrana s pomocou človeka, ktorý sa potom ukáže byť ešte horším tyranom.  

Aktívny odpor proti tyranii je ofenzívny alebo defenzívny. Ofenzívny odpor násilie spôsobuje, defenzívny násilie odráža. Pri akte nespravodlivej agresie napadnutý odráža silu silou. To je defenzívny odpor a ten je zákonný.

Ale ak je aktívny odpor, teda sila, použitá mimo odpor proti nespravodlivej agresii, ide o ofenzívny odpor a ten je nezákonný. Ak poddaní vystúpia proti tyranovi ofenzívnym násilím, potom vykonávajú nad ním svoj rozsudok a podrobujú ho svojmu súkromnému súdu. To je nezákonné, pretože hoci tyran vykonáva svoju tyraniu skrze svoju pokrivenú vôľu, ešte stále je zákonným vládcom a je jurisdikčne nad svojimi poddanými a nepodlieha im. Preto je ofenzívny odpor nezákonný. Vládnuci tyran zneužíva právo vládnuť, ale toto zneužitie neznamená, že to právo stratil. A je nezákonné odobrať niekomu nejaké právo len na základe súkromného úsudku. Preto sú rebélie poddaných, ktorí sa pokúšajú zbaviť vládcu-vlády nezákonné. Ak je tyrania umiernená, je osožnejšie po istý čas tolerovať mierneho tyrana, ako si povstaním proti tyranovi koledovať o mnohé nebezpečenstvá, horšie než samotná tyrania.

Vyššie sme povedali, že poddaní majú právo na pasívny odpor proti zjavne nespravodlivým zákonom. Sv. Tomáš tvrdí, že v takých prípadoch človek nie je povinný poslúchať zákon, ak tým nespôsobí pohoršenie, alebo väčšiu škodu. Tyran však často prekračuje nielen svoje zákonodarné právomoci, ale aj svoje exekutívne právomoci a násilím núti poddaných poslúchať tyranský zákon. V takomto prípade je násilný odpor proti tyranskej moci pokusom odraziť násilie násilím. Je to aktívny – ale defenzívny odpor a taký je dovolený. V takomto prípade nejde o odpor proti autorite, ale proti násiliu. Nie odpor proti právu, ale proti zneužitiu práva. Nie odpor proti panovníkovi, ale proti nespravodlivému útočníkovi. A taká vec je prirodzene zákonná. Ak by taký odpor nebol zákonný, potom by bolo právo pasívne odporovať – neposlúchať zjavne nespravodlivý zákon – absurdné, veď by nebolo pred nespravodlivým útokom nijako bránené.

O voľbách

V každej predvolebnej kampani sme zaplavovaní správami o určitých kandidátoch a stranách, na jednej strane sa vylievajú vedrá špiny na osobnostné profily kandidátov jednej i druhej strany spektra, ale potom sa objavujú správy o tých, ktorí sú „menším zlom“ a o tom, že máme morálnu povinnosť voliť práve týchto ľudí. Vzhľadom na zmätok a obrovský tlak, ktorému čelia veriaci, je treba pripomenúť, aká je katolícka povinnosť.

Modernisti považujú demokraciu a právo voliť za nedotknuteľné, za bezprostredný dôsledok ľudskej dôstojnosti, priamo spojený s ich humanistickým náboženstvom. Ak si však uvedomíme, čo sme spomenuli vyššie, že moderná sekulárna demokracia spočíva na falošnom liberálnom princípe ľudskej slobody, ktorý odmieta všetky objektívne božské a morálne zákony, ak prihliadneme k zúfalej ponuke kandidátov a tiež pod dojmom, že hlas jedného človeka nič nezmení – dospejeme možno k záveru, že povinnosť voliť vôbec nie je.

Avšak učenie Cirkvi v tejto veci nie je nijako nové. Bez odobrenia moderného demokratického systému a falošného princípu suverenity ľudu, nás Cirkev viaže, aby sme prispievali k spoločnému dobru spoločnosti. Tento princíp výborne vyjadril pápež Pius XII. vo svojom prejave z 20. apríla 1946 pre taliansku Katolícku akciu: „Vyzývame ľud, aby sa čoraz viac podieľal na verejnom živote národa. Táto účasť so sebou nesie vážnu zodpovednosť. Preto je potrebné, aby veriaci mali jasné, pevné a presné vedomosti o svojich povinnostiach v morálnej a náboženskej sfére vo vzťahu k vykonávaniu svojich občianskych práv a najmä práva voliť.“

Pius XII. jasne vysvetlil, že práve kvôli protikatolíckemu a sekulárnemu duchu, ktorý ohrozuje katolíkov, majú povinnosť brániť Cirkev správnym vykonávaním volebného práva. Je to preto, aby sa zabránilo väčšiemu zlu. Dňa 16. marca 1946 povedal rímskym farárom: „Vykonávanie volebného práva je aktom vážnej morálnej zodpovednosti, aspoň pokiaľ ide o voľbu tých, ktorí sú povolaní dávať krajine jej ústavu a zákony, a najmä tie, ktoré sa týkajú svätenia nedelí a sviatkov, manželstva, rodiny, škôl a spravodlivého a zákonného riešenia mnohých spoločenských otázok. Cirkev má povinnosť vysvetliť veriacim morálne povinnosti, ktoré vyplývajú z tohto volebného práva.“

Pius XII. bol ešte ostrejší o dva roky neskôr, keď opäť hovoril k rímskym farárom. Vysvetlil, že v konkrétnych okolnostiach tej doby pod hrozbou smrteľného hriechu majú všetci veriaci povinnosť využiť svoje právo voliť, pretože spoločné dobro závisí od múdrej voľby všetkých katolíkov.

„V súčasných okolnostiach je prísnou povinnosťou pre všetkých, ktorí majú právo voliť, mužov i ženy, zúčastniť sa volieb. Kto sa zdržuje, najmä z lenivosti alebo slabosti, pácha hriech, ktorý je sám osebe vážny, smrteľný. Každý sa musí riadiť diktátom svojho vlastného svedomia. Je však zrejmé, že hlas svedomia ukladá každému katolíkovi, aby dal svoj hlas kandidátom, ktorí ponúkajú skutočne dostatočné záruky na ochranu práv Boha a duší, pre ozajstné dobro jednotlivcov, rodín a spoločnosti, podľa lásky k Bohu a katolíckeho morálneho učenia.“

Táto aplikácia sociálneho učenia Cirkvi na konkrétnu situáciu tej doby je v súlade s učením morálnych teológov, ktorí hovoria o ťažkom hriechu zanedbania dobrého u tých, ktorí nebudú voliť dobrých, katolíckych kandidátov a o povinnosti urobiť všetko, čo je v našich silách, aby sme podporili vhodných laikov a využili volebný systém na získanie vhodných zákonodarcov.

Ale od situácie, v ktorej Pius XII. predniesol svoj príhovor, sme ďaleko. Dnes už nevyberáme medzi katolíkom a nekatolíkom, morálne spravodlivým alebo liberálnym kandidátom. Všetky alternatívy sú liberálne. V praxi sa to väčšinou zúži na otázku, či je dovolené voliť menšie zlo. Napríklad kandidáta, ktorý pripúšťa potrat len v prípadoch znásilnenia alebo incestu, pred takým, ktorý ho pripúšťa neobmedzene. V takomto prípade neexistuje povinnosť voliť, pretože všetky okolnosti uvedené Piom XII., ktoré by nás mohli k tomu zaväzovať, už pominuli. Volíme medzi zlom a väčším zlom a Boží zákon nám prikazuje voliť a konať dobro, nijako nás neviaže ku voľbe zla. Napriek tomu v prípade, že niet dobrej alternatívy, je dovolené voliť kandidáta menej zlého. Ale iba ak:

– je istota – alebo je aspoň solídna pravdepodobnosť –, že skutočne ten človek/strana predstavuje menšie zlo;

– že pre to existuje vážny dôvod (napr., aby sa zabránilo nijako neobmedzeným potratom);

– človek má dobrý úmysel prispieť k dobru spoločnosti ako najlepšie vie.

Stále je to však materiálna spolupráca na hriechu. Tá je v istých prípadoch dovolená, ale nikdy nemôže byť povinná.

V zriedkavom prípade, keď budú kandidovať naozaj dobre formovaní katolícki kandidáti, ktorí verejne podporujú učenie Cirkvi, existuje prísna morálna povinnosť voliť ich a to pod hrozbou smrteľného hriechu. Avšak, keď neexistuje jasná výhoda z voľby toho či onoho kandidáta, bolo by lepšie sa nezúčastniť, aby ste nemali ani materiálnu účasť na hriechu.

Katolícka Cirkev nepovedala katolíkom, aby sa vyhýbali k účasti na politike len preto, že existuje nespravodlivosť, chamtivosť, ambície a iné darebáctva. Cirkev nás učí, že všetka naša angažovanosť v politike by mala byť motivovaná, inšpirovaná a riadená sociálnym učením Cirkvi a najmä Spoločenským kraľovaním nášho Pána Ježiša Krista. Hlasovanie vo voľbách, ako aj angažovanie sa v politických kampaniach, musí mať ako svoj konečný cieľ vyššie, nadprirodzené princípy – teda, aby bol v spoločnosti verejne rešpektovaný Boží zákon, Desatoro a práva jednej pravej Cirkvi.

Je zrejmé, že od týchto cieľov sme vzdialení svetelné roky. Neznamená to však, žeby sme mali nerobiť nič. Znamená to však, že čokoľvek robíme, bude nevyhnutne zahŕňať tolerovanie mnohých ziel, ktoré si neželáme, ani s nimi nesúhlasíme. Z primeraného dôvodu môže byť dovolené tolerovať menšie zlo a takáto tolerancia môže prispieť spoločnému dobru práve preto, že ide o menšie zlo. Všetko závisí od nastavenej hierarchie hodnôt. Pre katolíka musia mať najvyššiu prioritu morálne a nie osobné alebo ekonomické otázky. Celé pokračovanie spoločnosti, ako ju poznáme, závisí práve od toho. Tí, ktorí popierajú najzákladnejšie princípy prirodzeného poriadku, prinášajú neslýchanú perverziu a rozvrat.

Preto je dovolené a niekedy aj rozumné zvoliť podľa deklarovaného odporu k potratom, manželstvám rovnakého pohlavia a eutanázii aj takého kandidáta, ktorý podporuje nespravodlivú vojnu alebo iné menšie zlo. Preto by mohlo byť prijateľné voliť dokonca aj komunistu, ateistu, či dokonca slobodomurára, aj keď toto všetko sú zlá odsúdené Cirkvou a je v rozpore s katolíckou mravoukou, ak ten bude usilovať o zakázanie zla potratu alebo eutanázie. I menej dôležité otázky sú morálne dôležité, ako napríklad spravodlivosť alebo nespravodlivosť konkrétnej vojny, platenie spravodlivej mzdy zamestnancom, zachovanie práva na súkromné vlastníctvo a podobne. Ale bolo by očividne nesprávne voliť kandidáta, ktorý má správny postoj k súkromnému vlastníctvu a možno sa tvári ako katolík, ale v skutočnosti je rozvedený, podporuje potraty, homozväzky alebo eutanáziu.

Hlasovanie vo voľbách môže byť považované za morálnu povinnosť iba vtedy, keď kandidáti predstavujú katolícku, neliberálnu platformu, ktorá naozaj podporuje Spoločenskú vládu nášho Pána Ježiša Krista. Nie je povinné voliť menšie zlo, ale je to niekedy rozumné a dovolené. Bolo by povinné využiť demokratický proces v prípade, žeby sme ním mohli presadiť katolíckych kandidátov, ktorí neprijímajú propagandu modernej liberálnej demokracie.

PDF (formát pre tlač)