Ako dedko spal na medzi alebo Boli utrpenia a námahy roľníckeho života v minulosti také, ako nám ich líči pokroková veda?

Branislav Michalka
12. októbra 2024   Spoločnosť   Komentár

Predstava súčasného mestského človeka, ako aj súčasného vidieckeho človeka, ktorý je v skutočnosti dnes už len mestským človekom žijúcim na vidieku (vrátane autora tohto textu), o biede a námahách roľníckeho stavu v dobách, keď nad Európou nesvietilo svetlo pokroku je tak hlboko zakorenená vo všeobecnom povedomí, že sa stala skutočnou sekulárnou dogmou.

V tejto dogme sa bez rozlišovania a zmätene zmiešavajú otázky hygienického komfortu s otázkou pracovného výkonu, štruktúry roľníckeho dňa a roka s podriadenosťou patriarchálnej komunite, averzia civilizovaného človeka k vidieku a roľníckemu životu s averziou k roľníckej nezávislosti na pokrokovom štátnom aparáte. Vytvára sa tým pevná zliatina pokrokových a civilizačných predsudkov a život roľníka nazeraný cez ich optiku, vzbudzuje u moderného človeka predstavu neustáleho roľníckeho brodenia sa bosými nohami v kravských fekáliách.

K tomu pripočítajme obraz spoteného roľníka, ktorý tlačí 24 hodín denne pluh po poli, jeho ženy, ktorá neustále rodí, kojí a pritom búcha lopárom do prádla na potoku, ako aj detí smutne poškuľujúcich po školskej budove, ktorá je im zakázaná z dôvodu pasenia husí a kráv. To všetko umocnené slovenským filmovým umením, v ktorom sa bieda roľníckeho života stala jednou z tém najobľúbenejších.

Najlepší spôsob ako sa vymaniť z podriadenosti voči tejto účelovej a ako neskôr ukážem ideologicky motivovanej optike, je pokúsiť sa vidieť roľnícky život minulosti v jeho každodennosti a porovnať ho so súčasným životom.

Hygiena alebo smrť!

Veľkú úlohu v zmene optiky a nazerania pritom hrá potlačenie psychologických a civilizačných zábran, ktoré nás nútia zamieňať skutočnú námahu, biedu a utrpenie s absenciou hygieny a určitého, aj keď v konečnom dôsledku veľmi relatívneho materiálneho komfortu. Štítivý odpor v roľníckemu spôsobu života zohráva totiž v maľovaní jeho biedy väčšiu úlohu, než sú si ochotní mnohí milovníci pokroku priznať. Avšak to, čo im spôsobuje psychické „utrpenie“ a pocit hnusu, nemuselo byť predmetom objektívneho utrpenia spôsobeného otročinou roľníckeho života. Je to len ich hygienická a civilizačná štítivosť.

S úprimnosťou jemu vlastnou to vyjadril francúzsky spisovateľ Louis Ferdinand Céline už vo svojom prvom románe Cesta do hlbín noci, v ktorom opisuje svoju nenávisť k vidieku. Pritom svoje detstvo, prežité v dusnej, nevetranej a slizkej parížskej pasáži opisuje v čiernych farbách a ohavných obrazoch mestskej bezútešnosti. Nič ho však nemôže odlúčiť od skalopevnej averzie k pachu hnoja, pobehovaniu zvierat, všadeprítomným fekáliam, roľníckej nevzdelanosti, každoročného stereotypného kolobehu života. Hovorí otvorene: „Od detstva som neznášal všetko, čo súvisí s vidiekom.“ Recyklácie tohto prvotného literárneho výlevu nachádzame potom rozosiate skryte či explicitne, v celom jeho diele.

Máme tu pred sebou mestského intelektuála, s určitými veľmi špecifickými civilizačnými záľubami, ktorý má však dostatok úprimnosti, aby priznal, že tou prvotnou optikou, cez ktorú nazerá na roľnícky život je – hnus. Vidiecke prostredie sa mu hnusí. A ruku na srdce, koľkých z nás, keď sme sa ako deti zo sterilných panelových krabíc ocitli prvýkrát tvárou v tvár kravskému výlučku, nestriasla hrôza a hnus?

Predstavme si preto pokrokového mestského intelektuála alebo malomestského liberálneho filistra ašpirujúceho na tento titul, ako celý presiaknutý radosťou z toho, že má doma vodovod a je vydrhnutý do posledného záhybu tela, prichádza začiatkom 20. storočia na vidiek a s hrôzou nasáva smrad a pozoruje to, čo on považuje za špinu. Čiže takmer všetko, vrátane neviditeľných bacilov. Život roľníka a jeho rodiny mu musí pripadať, ako neuveriteľné každodenné súženie.

Čo dodávalo a dodáva tejto optike na skutočnej sile a presvedčivosti, to je nie ani tak sekulárna pokroková viera u rodeného mešťana, ako vášnivá viera čerstvého hygienického konvertitu z vidieckeho prostredia. Moji starí rodičia, narodení začiatkom 20. storočia a niektorí ešte pred I. svetovou vojnou zostúpivší z lazov a dedín do mesta, ako aj ich druhovia v čerstvo nadobudnutej hygienickej viere, to boli tí najusilovnejší šíritelia legendy o biednom živote na vidieku v minulosti.

Šťastie, ktoré zakúšali pri pohľade na vodu tečúcu z vodovodnej rúry a šumenie splachovacieho záchoda, doplnené neskôr obrazmi zo socialistických filmov, sa stali pevným základom legendy o biede života na vidieku, v ktorej aj oni/ony hrali svoje drobné, ale zaslúžilé úlohy. Spomienky na realitu detstva vybledli, respektíve bledli pred krásou civilizačno-hygienického dobrobytu. Sediac s mojou starou mamou v kresle, ožiarený pokrokovým svetlom televízora, chrúmajúc spolu s ňou keksíky, často som počul z jej úst povzdychy o zlých pánoch, ktorých však poznala len z filmov, kde v napudrovaných parochniach tĺkli od rána do večera poddaných a o biednom živote na vidieku predtým, ako nám zažiarilo svetlo pokroku.

Od svitu do mrku

Prvé pochybnosti o legende vo mne skrsli vtedy, keď som v národopisných a rodoľubných filmoch Martina Ťapáka pozoroval ženičky driapajúce perie za zimných večerov, čo dospelí príbuzní sediaci v obývačkových sedačkách smutne komentovali výrokmi typu: „Bože, ako si len vtedy kazili oči. Ani svetlo poriadne nemali.“ Lenže, pokiaľ dnes v práci pozeráte celé hodiny do počítača, tak vám to driapanie ani ako zase také veľké utrpenie nepríde, však? Avšak späť, v čase keď som ako dieťa sedel a zbožne načúval predkom sediacim na gauči, ešte počítače neboli. Bolo však všeličo iné, oproti čomu driapanie peria a prípadné podriemkávanie pri ňom nepôsobilo až tak enervujúco. Najmä pokiaľ ste sa nemuseli zapisovať do dochádzkovej knihy…

Avšak prvým popudom na to, aby som zmenil trochu optiku nazerania na to, aký je dnes život skvelý a pohodlný, pričom kedysi bol strašne namáhavý a biedny, neboli pokazené oči ženičiek, ale otázka, ktorá sa mi vynorila v hlave pri pohľade na tú predvianočnú folklórnu scénku: „Čo vlastne robil roľník celú zimu?“

K tejto otázke sa pripájali obrazy z filmov, keď mierne podgurážení kmeti a veselí mládenci vtrhávali do miestností s rozdriapaným perím, žartovali, ujúkali a veselo kurizovali dievkam. Vonku napadnutý sneh, nuž čo iného by sa aj dalo robiť, že? Polia sú zapadnuté, stromy tiež, zaopatriť dobytok netrvá dlhšie než (buďme veľkorysí) 2 – 3 hodiny, najmä pokiaľ rodina nevyzerá tak ako dnes – rodičia, dieťa a havinko, ale po dvore vlastne pobehuje často aj desať nevyťažených a neplatených zamestnancov, ktorí majú celý deň čas. Takže otázka znela – čo vlastne robili celú zimu? Obligátnou odpoveďou mojich predkov bolo, že sa pripravovali na jarnú sezónu. Lenže to znamená, že vlastne len pod snehom viacmenej hybernovali, kŕmili statok, varili, poopravovali trochu nie príliš komplikované (v porovnaní s dnešným) náradie a oddychovali, čiže – nepracovali.

Lenže pred očami som mal aj iné obrazy, tie súčasné. Snehovú kalamitu, v ktorej prestali chodiť autobusy a videl som chlapov so ženami chvatne idúcich pešo do práce cez celé mesto, vstávajúc v predstihu, aby si stihli cvaknúť svoju kartičku v robote načas. Každodenné presné vstávanie plačúcich detí, ťahaných do škôlky, vystresovaných rodičov ponáhľajúcich sa na autobusy, či zúriacich nad autom, ktoré sa nedá naštartovať. Neustále kontrolovaný výkon v práci, šprint do obchodov, vybavovanie po úradoch, vrieskanie ťahaných detí, neustále udržiavanie čistoty a hygieny, skrátka – komfort civilizácie.

Odrazu sa mi ten život roľnícky začal javiť v odlišných farbách. Ľudia tam vstávali akosi pozvoľnejšie a postupne sa vytrácali za povinnosťami. Nemuseli si cvakať kartičky a pokiaľ prišli o čosi neskôr, nikto to neriešil. Veď nemali ani hodinky. Dochádzať nemuseli, robotu mali hneď za domom. Pokiaľ mala rodina okolo desať členov, čo nebolo nič výnimočné, tak celkový objem práce, ktorá navyše bola kontrolovaná len vlastnou motiváciou samoživiteľa a pudom sebazáchovy, nepripadá pri reálnom porovnaní s tým, čo sa všetko dnes od človeka vyžaduje v pokrokovom šťastnom veku až tak deprimujúco, ako to vo filmoch vyzeralo.

Leniví a zadubení roľníci

Ešte väčšie štrbiny a praskliny na glazúre roľníckej legendy sa mi začali črtať pred očami, keď som sa z úst pokrokových spisovateľov a vedcov, ktorí sa tvárili tak, akoby nemohli pre utrpenie roľníckeho ľudu ani spávať, dozvedal o roľníckej zadubenosti a lenivosti, o neochote prijímať pokrokové vymoženosti, o tom, že s tým treba niečo robiť a to aj vtedy, keď s tým nebude zadubený roľník súhlasiť.

Toto pokrokové nutkanie nemali len extrémni revolucionári. Aj konzervatívnejšia časť spoločenského spektra, tlačená technologicko-efektivistickou konkurenciou závistlivo poškuľovala po väčšej efektívnosti práce a väčšom pracovnom výkone. Samozrejme, roľníkov. Stačí si napríklad prečítať mierne ironizujúce pasáže z autobiografického románu ruského (tí sú predsa najzaostalejší) a inak konzervatívneho spisovateľa Aksakova o rodine Bagrovských. Opisuje sa tam zoširoka každodenné oddychovanie roľníkov aj čeľade počas dňa a cítime v pozadí onú večnú túžbu slovanského intelektuála zefektívniť pracovný proces podľa nemeckého spôsobu.

Avšak, ak by sme porovnali náš komfort s touto údajne trpkou minulosťou: kto by si vedel predstaviť nejaké dnešné podriemkávanie vo fabrike nemeckého či kórejského strihu, v dnešnej pokrokovej a rozvinutej spoločnosti? Či vyhováranie sa na prílišné teplo. To by bol cirkus… Veď sa len opýtajte osvedčených liberálnych budovateľov kapitalisticko-socialistického pokroku, čo si myslia o oddychovaní robotníkov za bieleho dňa. Samozrejme, nie o ich vlastnom oddychovaní, pretože oni, ako strážne psy pokroku si dokázali život tak zariadiť, že si môžu na rozdiel od tupej masy oddýchnuť aj počas dňa. Aby však o to intenzívnejšie mohli pracovať na blahu pokroku, samozrejme.

Už ťažkanie francúzskych osvietencov a revolucionárov na zadubenosť a predovšetkým slabý hospodársky a ekonomický výkon roľníkov, čo sa opakovalo v argumentácii o zaostalosti agrárneho života u všetkých pokrokových revolucionárov, vzbudzovalo vo mne podozrenie. Ako, veď cieľom má byť predsa úplne oslobodenie od otročiny, tak akýže tu vyšší výkon a väčšia efektivita práce?

To zbavovanie sa roľníckej biedy skrze pokrok začalo skôr vyzerať na jednej strane ako plnenie si ideologických snov, založených na utopickej sociálnej konštrukcii, ktorá má priniesť vyššiu socializáciu, a teda logicky aj menšiu individuálnu autonómiu a na strane druhej ako rafinovaný spôsob začlenenia tých zložiek spoločnosti, ktoré sa vymykali každodennej systematickej kontrole do vysoko kontrolovaného a efektívneho pracovného procesu, zameraného na stále vyšší pracovný výkon.

Najlepšie to uvidíme, ak budeme sledovať postup osvietencov. Nesťažujú sa v 18. storočí primárne na údajnú biedu ľudu, ale na to, čo ľud odvádza od hygienického pokroku, vyššej efektivity práce a civilizačného komfortu. To majú na perách aj jozefínski pokrokoví farári, ktorí lamentujú nad zadubenosťou ľudu. A čo osvietencom prekáža ako prvé? Príliš veľa voľných dní!

Tie sú spôsobené v kresťansko-katolíckom štáte príliš veľkým množstvom cirkevných sviatkov, počas ktorých sa nepracuje. Osvietení radcovia Márie Terézie sa sťažujú osvietenej panovníčke, že „tieto početné sviatky boli len na záhaľku a rozmnoženie neprávostí a nie na poctu Božiu a svätých“. (Viď Krištůfek: Dějiny Cirkve katolické v zemích rakouských)

Niektoré práce o stredoveku dokonca odhadujú počet sviatkov spolu s nedeľami v niektorých štátoch až na 150 dní v roku. To by ale znamenalo, že z 365 dní roľník 150 dní nepracuje! Dnes má rok 52 víkendov po dvoch dňoch, čo je 104 dní + 15 dní sviatkov (ale len na Slovensku, kde sa páni sťažujú stále, že ich je veľa) + 25 dní dovolenky. To sa rovná 144 dní. Ešte stále menej ako mal možno roľník v stredoveku.

Pripočítajme však k tomu ešte zimné obdobie, svojvoľnosť pri práci na vlastnom majetku a máme tu hotovú sociálnu katastrofu, a ako hovoril súdruh Husák – hotové „fľakačstvo“. Nezabúdajme, že už starí Rimania sa kresťanom posmievali, že sú lenivci, lebo jeden deň v týždni nepracujú. Efektívny pohanský štát, aký sa nám črtá na obzore aj dnes, nepotrebuje „fľakačov“. Navyše roľník platil dávky len v naturáliách, či dokonca prácou, ktorá sa však len ťažko kontroluje; na to by bolo treba ďalšie sily; nevie čítať a písať, ergo je ťažko prispôsobivý na osvojenie si iného, efektívnejšieho typu práce, napríklad v manufaktúrach alebo fabrikách, kde sa dá lepšie kontrolovať; etc. etc.

No a pritom treba budovať lepší, osvietený a efektívnejší centralizovaný štát. To sa ale pri 150 preflákaných dňoch, keď ľud holduje tmárstvu a poverám namiesto toho, aby pekne nabehol do práce, nedá. A tak Mária Terézia redukuje počet cirkevných sviatkov, ktoré už ale boli v jej dobe oproti stredoveku asi značne zredukované. Až podnes je redukovanie cirkevných sviatok obľúbeným športom všetkých pokrokových revolucionárov. Ako pekne to povedal súdruh Zápotocký v roku 1946: „Dokedy nám budú ešte všelijaké nezmyselné sviatky brzdiť úsilie našej prvej dvojročnice?!“ Dlho to netrvalo a prestali brzdiť…

Pri pohľade na život roľníka v minulosti musíme teda konštatovať, že miera jeho pracovného zaťaženia, a predovšetkým miera zasahovania štátu do jeho pracovnej výkonnosti, ako aj prispôsobivosti štátnej administratíve bola oproti tomu, čo sa vyžaduje od občana dnes priam zanedbateľná.

Nevzťahovala sa na neho ani povinná vojenská služba, ďalšia z revolučných vymožeností, ktorú nám priniesla Francúzska revolúcia a ktorú možno už čoskoro ocenia po krátkej pokryteckej pauze aj ďalšie generácie našich mladých spoluobčanov.

Po starom sa žiť nedá

Celkový pohľad na proces transformácie kresťanského roľníka – samoživiteľa, so zárukami dedičného majetkového vlastníctva pôdy, na atomizovaného a mobilného moderného občana, rukojemníka štátnej kontroly, pracovného výkonu, efektívnosti a kolektívnej socializácie, sa po odstránení balastu fráz o ťažkom a namáhavom živote roľníckeho stavu, javí skôr ako realizácie ideologického konštruktu, v ktorom hrá roľník negatívnu úlohu reprezentanta patriarchálneho, pokroku neprispôsobivého, neefektívneho a technicko-priemyselnému rozvoju neužitočného anarcho-individualistu, ktorý v konečnom dôsledku uznáva len jednu skutočnú autoritu – Cirkev. Pretože pod jej vieroučnou a morálnou kuratelou sa nachádzal aj panovník a jemu podriadené stavy, od ktorých prijímal (veľmi neochotne) príkazy.

Nebezpečenstvo roľníka pre pokrokovú ideológiu rozpoznali všetci klasici revolučného myslenia a pokiaľ sa aj snažili svoju averziu k roľníckemu stavu zaobaliť do sofistikovaných filozofických floskúl, ich zášť k všetkému vidieckemu presakuje na povrch. Avšak bez onej príslovečnej úprimnosti, ktorú predviedol už zmienený Céline. Tá je nahradená pokryteckou a kvázi sentimentálnou citlivosťou k údajným útrapám roľníckeho života.

Tie samozrejme existujú, ako existujú útrapy akéhokoľvek života. Avšak apel na pracovný výkon, neustále pobehovanie s hodinkami na rukách, kontrola a administratívna socializácia, to, čo sa podľa nekonečného zavýjania pokrokových sirén malo údajne odstrániť, sa v skutočnosti s príchodom pokroku zaviedlo.

Zabili sa tak dve muchy jednou ranou. Rozbil sa patriarchálny vidiecky spôsob života, ktorý neustále iritoval a dodnes jeho zvyšky iritujú liberálneho a ľavicového mestského pokrokára a zvýšilo sa pracovné a organizačné zaťaženie obyvateľstva, ktoré prinieslo vyššiu produkciu, vyššie zisky, lepšiu kontrolu a nakoniec aj sladkú odmenu: za celodennú buzeráciu, socializáciu, kontrolu a stres sú potomkovia roľníkov štedro odmenení – môžu sa osprchovať, vykakať do splachovacieho záchoda a pozerať sa na film s promiskuitnými, perverznými a homosexuálnymi hrdinami.

O tom, že primárnym podnetom na postupné cieľavedomé ničenie stavu roľníckeho samoživiteľa, ktorý je schopný prežiť nezávisle na distribúcii potravín štátom alebo korporáciami a bol chránený kresťanskými sociálnymi pravidlami katolíckej Cirkvi, ktorá má na efektivitu života a a spoločnosti úplne odlišný pohľad ako moderné sekulárne ideológie – efektívnosť meria počtom spasených duší a nie počtom áut, že týmto primárnym podnetom nebola útrpná snaha o zmenšenie jeho pracovného zaťaženia, ale naopak averzia k stavu ako takému, o tom svedčia dnešné démonizácie vidieka ústami pokrokových liberálov.

Aj v tomto svojom dnešnom veľmi schátralom stave je vidiek predmetom permanentnej iritácie pokrokových hláv. Predstavuje pre nich to, čo vždy – semenište spiatočníckej reakcie. A to aj v prípade, keď sa tzv. post-sedliaci pozerajú na pokrokové hmýrenie sveta z balkónov poschodových domov v meste. Liberálni filistri a pokrokové hnidy nebudú mať pokoja dovtedy, kým nevymažú z hláv post-sedliakov poslednú podvedomú spomienku na reálny život ich predkov. Nebudú mať pokoj dovtedy, kým si potomkovia roľníkov nebudú hnusiť vidiecky roľnícky spôsob života tak ako oni.

Až potom ich budú môcť nainštalovať do poslednej fázy obnoveného novopohanského otroctva: výkonného, efektívneho a dokonale organizovaného. O to efektívnejšieho, o čo viac bude podporované vysokou technikou a elektronizáciou života. Mýtus o ťažkom a neznesiteľnom živote roľníkov je len súčasťou tohto procesu.

PDF (formát pre tlač)