Ako ďalej, pápežstvo?

Matej Gavlák
23. apríla 2025   Cirkev   Komentár

Nový pápež – nech už bude zvolený kedykoľvek – bude čeliť dvom ťažkým dilemám: vydať sa cestou Benedikta XVI. alebo Františka? Obaja poslední pápeži totiž v rámci Cirkvi predstavujú prúdy, ktoré sú nezmieriteľné. Kým jedna cesta predstavuje návrat k tradícii, druhá cesta predstavuje ešte väčšie otvorenie sa liberalizmu. Nech už sa nový pápež vyberie ktoroukoľvek cestou, vždy bude mať veľa nepriateľov z jednej alebo druhej strany.

Ak bude zvolený „František II.“

Akou cestou by Cirkev išla, ak by si zvolila, povedzme „Františka II.“? Šla by cestou väčšej dezintegrácie a liberalizácie. V praxi by to znamenalo, žeby sa naďalej oslabovala moc Ríma, ako zjednotiteľa všetkých diecéz sveta, a Vatikán by sa pomaly stával len jedným zo štyroch či piatich svetových centier – aj keď stále by bol oným „vodcom“.

Táto dezintegrácia by naďalej rozširovala trend, ktorý vidíme už dnes: niektoré časti sveta už začínajú do omší primiešavať svoje vlastné prvky. Takto máme napríklad tzv. „mayskú liturgiu“ v Mexiku, hovorí sa tiež napríklad o špecifickej indiánskej liturgii. V praxi to znamená primiešavanie pohanských prvkov z jednotlivých kultúr do sv. omší. Niekedy sa zdá, že stredobodom už nie je Ježiš, ale „duchovia predkov“.

František II. by tiež zaiste pokračoval v „medzináboženskom dialógu“. Hovoril by, rovnako ako činil jeho predchodca, že „náboženstvá sú si rovné“ a že „Boh si želal rôznorodosť náboženstiev“. Už teraz stojí v Abú Zabí masívny chrám „troch abrahámovských náboženstiev“ tvorený katolíckym kostolom, mešitou a synagógou. Kresťanov, židov a moslimov do istej miery spája predovšetkým Starý zákon. V Koráne je viac ako 100 pozitívnych zmienok o Mojžišovi a moslimovia tvrdia, že starozákonný Boh je vlastne Alahom. Samozrejme, pri „bratskom spolunažívaní“ je Ježiš Kristus úplne zatláčaný do úzadia, keďže za Boha ho pokladajú len kresťania. Ježišovo meno by sa teda z niektorých dokumentov opatrne vytrácalo.

Liberálny pápež by, samozrejme, pokračoval v liberalizácii Cirkvi. V prvom rade by to predstavovalo ešte väčšie otvorenie sa homosexuálom, ktorí by požívali všetky výhody katolíkov bez toho, žeby sa museli zo svojho hriechu vyspovedať a vzdať sa ho. František II. by azda ešte nezaviedol „manželstvá homosexuálov“ (aj keď, kto vie), no takmer určite by pridal nejakú formu „registrovaných partnerstiev“ v rámci Cirkvi. Koniec-koncov, požehnávania homosexuálnych zväzkov ako prvý zaviedol už jeho predchodca.

Akým ťažkostiam by však František II. pri svojich reformách čelil? V prvom rade väčšina západných biskupov a kardinálov by verne stála po jeho boku. Ozvalo by sa pár nepríjemných hlasov „ultra-tradičných“ katolíkov, ale tie by boli, v konečnom dôsledku, irelevantné. Väčší problém by predstavovali preláti z Afriky a strednej a východnej Európy. Najmä zo strany Afričanov by hrozila schizma – oddelenie od pápeža. Práve tam sú totiž ľudia zvlášť na tému homosexuality mimoriadne citliví. O cirkevných predstaviteľoch nehovoriac. Búria sa však aj gréckokatolíci, ktorí rovnako tak môžu mať s akceptáciou homosexuality v Cirkvi zásadný problém.

Problém by pre Františka II. tiež mohli predstavovať kňazi, ale i veriaci. Mladí kňazi sú dnes oveľa konzervatívnejší ako boli ich predchodcovia. To znamená, že sú oveľa konzervatívnejší ako ich biskupi, kardináli a pápež. Mnohí z nich sa boja trestov zo strany biskupov, ale niektorí z nich už otvorene hovoria, že radšej než by mali požehnávať homosexuálov, opustia kňazské rady a budú žiť ako pustovníci. Dovolil by si teda František II. stratiť veľkú časť kňazského stavu? Podobné je to však i medzi veriacimi. Liberálni katolíci do kostolov prestávajú chodiť; konzervatívnych veriacich by zas dúhové vlajky na oltári, či pohanské prvky v omši takisto spoľahlivo odradili.

Ak by bol zvolený František II. alebo nejaký iný liberálny pápež, katolícka Cirkev by sa vybrala cestou postupného začlenenia sa do jednotného svetového náboženstva. Všetky náboženstvá by napokon boli pod hlavičkou OSN súčasťou tohto veľkého globálneho projektu. Katolíci budú bratmi s moslimami, židmi, budhistami atď., ale budú sa musieť zmieriť s tým, že stratia svoju… katolíckosť. Pán Ježiš bude umenšený na úroveň proroka Mohameda, považovaný bude zovšadiaľ za osvieteného vodcu, azda nejakého „nadčloveka“, ale určite nie jediného Syna Božieho.

Katolícka Cirkev by nakoniec po desaťročiach splynula s touto globálnou všenáboženskou „megacirkvou“, kde by bol ústredný akýsi nový panteón „bohov“ – podobný starým rímskym božstvám –, kde by bol Ježiš na úrovni Budhu a Hare Krišnu.

Otázkou len je, či práve toto by si želal i sám Ježiš Kristus, ktorý je predsa ženíchom svätej Cirkvi katolíckej. Liberáli by zrejme povedali, „žeby to pochopil“, keďže „svetový mier“ a „harmónia medzi národmi“ je predsa to najdôležitejšie.

Ak bude zvolený Benedikt XVII.

Ani prípadný konzervatívny „Benedikt XVII.“, ak by bol zvolený, by to nemal ľahké – skôr naopak. Katolícka Cirkev je dnes celkom v liberálnom kurze podporovanom nielen mnohými vplyvnými vysokými prelátmi, ale aj médiami a mnohými, najmä mladými veriacimi. Zvrátiť tento stav by bola úloha nie na menej ako na ďalšie desaťročia.

V prvom rade by osobitne pre sekulárny svet a liberálnych katolíkov nebola otočka o 180 stupňov po vôli. Cirkev už predsa uznala isté „práva“ homosexuálom, či rozvedeným a znovu zosobášeným, tak prečo im tieto „práva“ brať? Prečo tieto skupiny nanovo „ostrakizovať“? Pre svet i pre liberálnych veriacich by to bola jasná „cesta späť“, čo sa v dnešnej spoločnosti neodpúšťa. Benedikt XVII. by bol pod drvivým tlakom a neúprosnou kritikou i kvôli tej najmenšej konzervatívnej reforme, ktorú by zamýšľal urobiť. Pohnúť sa zo súčasnej situácie by bolo veľmi ťažké.

I väčšina biskupov a kardinálov má už dnes zrejme liberálne zmýšľanie. Nebojkotovali by snahy pápeža Benedikta? Čo ak by pápež – rovnako ako jeho predchodca Benedikt XVI. – znovu začal dávať do popredia tradičnú latinskú omšu? Vzdali by sa preláti, ktorí proti nej bojovali celé tie roky, len tak? Alebo by sa v kuloároch opäť začalo šuškať o potrebe „rezignácie“ Benedikta XVII. a nutnosti „zmeny“?

Nech už by pre konzervatívneho pápeža boli ťažkosti akékoľvek, jedno je isté – bez návratu ku koreňom nebude katolícka Cirkev tým, čím bývala od jej založenia Ježišom Kristom. Nebude to nástroj na privádzanie ľudí k Stvoriteľovi a Spasiteľovi, ale len filiálka OSN a svetového náboženstva. Bude teda nutná nová „benediktínska reforma“, ktorá opäť vyzdvihne podstatu, kvôli ktorej bola Cirkev v prvom rade založená.

Táto masívna reforma, tento konzervatívny „III. vatikánsky koncil“ bude vyžadovať v prvom rade reformu liturgie. Latinčina vždy spájala všetkých katolíkov celého sveta. Tradičná omša prinášala to najsvätejšie a to najtajomnejšie zo Starého i Nového zákona do našich kostolov. Bez tejto „tajomnej a svätej veľkoleposti“ nemožno očakávať prílev nových veriacich unavených liberalizmom sveta.

Nový pápež tiež bude musieť upevniť morálku kléru. Škandály kléru sa budú musieť trestať tými najprísnejšími trestami – exkomunikáciou – čo však, samozrejme, nebude skorumpovanej (a mocnej) časti kléru veľmi po chuti. Rády, ktoré prísne nedodržiavajú morálku a učenie Nášho Pána Ježiša Krista, by mali byť zrušené a tí verní z nich presunutí k iným rádom. Reč je tu predovšetkým o jezuitoch, ktorí sú dnes najväčší propagátori liberalizácie Cirkvi a „otvárania sa“ homosexuálom.

Pápež by mal zriadiť špeciálne komisie – podobne ako to bolo za čias Lutherovej reformácie –, ktoré budú chodiť od farnosti k farnosti a skúmať, či sú kňazi skutočne verní katolíckej doktríne a žijú mravne, alebo už prípadne odpadli. Odpadnutých kňazov bude treba zbaviť kňazstva, najťažšie prípady priamo exkomunikovať. To by, samozrejme, malo za následok nedostatok kňazov. Preto sa bude treba zamerať aj na semináre a zaistiť, aby z nich vychádzali už naozaj len po svätosti túžiaci mladí muži.

Cirkev, ak chce prežiť aj do 22. storočia, bude sa musieť konečne odpútať od sveta a otočiť sa smerom k Nebu – k Pánovi Ježišovi a Panne Márii. Spočiatku sa z nej zrejme stane len „malé stádo“ – ako už predpovedal kardinál Ratzinger –, ale postupne sa môže opäť stať mocnou protiváhou diablom ovládnutému svetu.

Tak ako ďalej, pápežstvo?

Pápež František vymenoval počas svojho viac ako 10-ročného pôsobenia už 2/3 všetkých kardinálov-voliteľov. Na prvý pohľad sa teda zdá, že ďalším pápežom bude skôr „František II.“, ako „Benedikt XVII.“. Je ťažké predpovedať, ako presne sa kardináli zachovajú, až už bude súčasný pápež pred Božím Súdom. Možno si povedia „tadiaľto cesta nevedie“ a zastavia súčasný liberálny kurz alebo, naopak, budú ho aj naďalej podporovať a naozaj zvolia ďalšieho liberálneho pápeža.

Pán Ježiš však úplne jasne povedal, že „Cirkev pekelné brány nepremôžu“. Asi by Náš Pán tieto slová vôbec nevyslovoval, keby si nebol vedomý toho, že prídu obdobia, kedy sa už bude zdať, že ju pekelné mocnosti „takmer premohli“.

A potom sú tu aj ďalšie, vonkajšie faktory: existuje prípad, kedy volitelia v 6. storočí zbavili úradu pápeža, ktorého sami zvolili, lebo ho považovali za nehodného úradu. Niekoľkokrát sa stalo, že do Ríma prišla armáda a boli to generáli a panovníci, kto odstránil vládnuceho pápeža spolu s jeho klikou a zaistili voľbu nového pápeža. Ak sa to stalo predtým, môže sa to stať opäť. Nezabúdajme, že po skorumpovanom pápežovi Borgiovi (Alexander VI.) nastúpil o niekoľko desaťročí neskôr svätý Pius V.

A vskutku: existujú stredoveké proroctvá uznané biskupmi, ktoré hovoria, že keď bude situácia najhoršia, keď pápež utečie kvôli vojne z Ríma, k moci sa vo Francúzsku dostane verný katolík a potomok francúzskych kráľov. A tento nový katolícky vladár dosadí nového pápeža, ktorý bude vďaka svojej svätosti nazvaný „anjelský“.

Budúcnosť pre nás môže prichystať ešte veľké a nečakané prekvapenia.

Článok vyšiel pôvodne v časopise Spojenectvo s Máriou č. 31 vo februári 2024 a pre jeho aktuálnosť sme sa rozhodli uverejniť ho aj na portáli Christianitas.sk.

PDF (formát pre tlač)