
AIDS západnej civilizácie – Liberalizmus ako potvrdenie straty jej imunity a obranyschopnosti

Jozef Duháček
24. januára 2025
Spoločnosť
Komentár
Skratka AIDS v preklade znamená syndróm získanej imunodeficiencie, inak povedané je to príznak, alebo prejav toho, že ľudské telo bolo nakazené vírusom (ten sa v tomto prípade volá HIV), ktorý spôsobil poruchu imunitného systému. Keď sa nakazený človek dostane do posledného štádia choroby, jeho imunitný systém je prakticky nefunkčný a človek zomrie na niečo, čo by inak funkčný imunitný systém organizmu zvládol.

James Burnham vo svojej knihe Samovražda Západu charakterizuje liberalizmus ako „ideológiu samovraždy civilizácie Západu“. Mnohí to citujú, ale nie všetci skúmajú, čo presne tým mal na mysli. Burnham to objasnil nasledovne: „Nemyslím si, že liberalizmus je – alebo bude – zodpovedný za umenšenie a prípadné zmiznutie západnej civilizácie, že liberalizmus je „príčinou“ tohto ústupu… Skôr myslím, že liberalizmus sa stal typickým verbálnym systematizovaním procesu vytrácania sa a ústupu Západu; že liberalizmus motivuje a ospravedlňuje toto vytrácanie a zmieruje nás s ním.“ (s. 26)
Dobrý mysliteľ rozlišuje medzi príčinami a podmienkami. Myslím že to bol Aristoteles, ktorý riešil so svojimi žiakmi otázku, či je stolička príčinou alebo podmienkou toho, že Sokrates sedí. Alebo, keď uvažujeme o tom, čo spôsobilo lesný požiar, či príčinou bola veľmi suchá vegetácia alebo blesk, ktorý udrel do stromu. Oba tieto faktory sú relevantné, ale pravdepodobne by sme za príčinu požiaru označili blesk. Sucho by sme označili za podmienku.
Burnham tvrdí, že liberalizmus nie je priama príčina úpadku a možného zničenia Západu, ale skôr je to podmienka, ktorá umožnila, aby iné príčiny kolaps Západu spôsobili. Jedným zo spôsobov, ako tému uchopiť, je analógia s poruchou imunity, ktorá oslabuje imunitný systém tela takým spôsobom, že to sa nedokáže efektívne brániť proti infekciám. Podľa Edwarda Fesera je liberalizmus ako AIDS v tom, že robí spoločenský systém zraniteľný, smrteľne zraniteľný hrozbami, proti ktorým by zdravé politické telo dokázalo bojovať.
Ale čo sa vlastne myslí slovom „liberalizmus“? Politickí filozofi rôznych prúdov sa pri liberalizme zhodujú na istých spoločných črtách, pozorovateľných u rôznych variantov liberálnej teórie.
Po prvé, ide o dôraz na ochranu práv a slobôd jednotlivca – to je pre liberálov jadro spravodlivého spoločenského a politického poriadku.
Druhým tematickým okruhom je dôraz na súhlas jednotlivcov s vládnymi inštitúciami ako základný kameň ich legitimity.
Tretí okruh, ktorý prirodzene vyplýva z druhého, je záväzok k sociálnej a politickej tolerancii morálnych a náboženských rozdielov, pretože jednotlivci namietajú proti dodržiavaniu morálnych a náboženských príkazov, s ktorými nesúhlasia.
Štvrtý okruh je obmedzenie právomoci vlády pri vynucovaní týchto príkazov.
Piata téma je, že princípy ako tieto majú univerzálnu platnosť, pretože platia pre všetkých ľudí ako jednotlivcov.
Je dôležité zdôrazniť, že to, čo niekoho robí liberálom, nie je len viera v individuálnu slobodu, súhlas, toleranciu, obmedzenú vládu alebo ich univerzálnu použiteľnosť ako také. Aj ne-liberál môže, s istými výhradami, uznávať hodnotu týchto vecí. To, čo je pre liberalizmus charakteristické, je dôraz, ktorý kladie na tieto témy – spôsob, akým ich považuje za základ svojej interpretácie spoločnosti a politiky, a extrémy, do ktorých ich tlačí.

Pre lepšie pochopenie to porovnajme s koncepciou spoločnosti a politiky prirodzeného práva, ktorú rozpracovali ľudia ako Tomáš Akvinský. Túto, kedysi dominantnú koncepciu, liberalizmus nahradil. Podľa nej sme prirodzene sociálne bytosti, nie atomizovaní jednotlivci a základnou jednotkou spoločnosti je rodina, nie jednotlivec. Máme povinnosti aj voči iným, s ktorými nesúhlasíme. To zahŕňa povinnosti voči politickej autorite, ktorá je analogická k otcovej autorite v tom, že je prirodzená, nie umelá. Zahŕňa to povinnosti voči rodine a vlasti, napriek tomu, že my sme sa vedome nerozhodli narodiť ani do tejto krajiny, ani do vlastnej rodiny. A zahŕňa to aj povinnosti voči Bohu ako tvorcovi a udržiavateľovi sveta, ktorého súčasťou je aj spoločenský poriadok. Ak k týmto témam prirodzeného práva pridáme osobitne kresťanské pravdy, dostaneme ďalší aspekt, že účinky dedičného hriechu nás urobili neschopnými plniť aj požiadavky prirodzeného práva aj požiadavky nutné ku spáse. Preto je pre správne fungovanie spoločenského systému potrebný vplyv Cirkvi.
Pre teoretika prirodzeného práva, teda, aj keď jednotlivec potrebuje určitú mieru slobody na to, aby mohol napredovať, táto sloboda nikdy nesmie byť taká veľká, aby ohrozovala spoločenský poriadok (stabilitu rodiny, povinnosť k vlasti atď.). Aj keď je ideálne, ak poddaní súhlasia s tými, čo im vládnu a múdra vláda by sa o to mala usilovať, princíp, že povinnosti, s ktorými človek sám nesúhlasí, sú inherentne utláčajúce, alebo že všetky inštitúcie okrem demokratických sú inherentne nespravodlivé, taký princíp neplatí.
Tolerancia hlbokých nezhôd medzi občanmi v otázkach morálky a náboženstva je prejavom politického zdravého rozumu (predchádza sa tým zlým dôsledkom vyhrotených občianskych sporov), ale nemôže byť dogmatizovaná do takej miery, že myšlienky a praktiky podkopávajúce spoločenský poriadok dostanú voľný priechod. Ani to nemôže ospravedlniť vytlačenie Cirkvi z verejného priestoru. Vláda by nemala mať viac moci než je nevyhnutné, ale posilnenie morálneho poriadku, na ktorom spočíva stabilita rodiny a spoločnosti, je jednou z jej nevyhnutných funkcií. Univerzálne morálne a politické princípy (na základe ich zakorenenia v ľudskej prirodzenosti), rozhodne nie sú v rozpore s miestnymi národnými a kultúrnymi odlišnosťami a ani s rôznymi možnými spravodlivými politickými systémami.
Liberalizmus tomuto odporuje v každom bode. Rétorika individuálnej slobody je v liberálnych spoločnostiach tak dôkladne formovaná, že je bežne využívaná naprieč politickým spektrom. Akákoľvek nová sloboda, ktorá získa širokú podporu, je zvyčajne považovaná všetkými stranami za de facto legitímnu a teda za dobrú. Súhlas sa považuje za kľúčový pre legitimitu nielen konkrétnych politikov, ale aj samotného spoločenského poriadku. Oddelenie Cirkvi a štátu je považované za vzor tolerancie a obmedzenej vlády. Univerzálny rozmach liberálnej demokracie a slobôd, ktoré sa s ňou spájajú, je považovaný za nevyhnutný. Kultúrne a iné miestne rozdiely medzi spoločnosťami sú považované za nehodné tej vernosti, ktorú sme povinní preukazovať liberálnej demokracii a jej slobodám.
Niet divu, že takto charakterizovaný liberalizmus je rovnako bežný v modernej politickej pravici aj ľavici. V skutočnosti je rozdiel medzi väčšinou moderných „konzervatívcov“ a „liberálov“ v podstate rozdielom medzi umiernenejšími liberálmi a extrémnejšími liberálmi. A práve preto „konzervatívci“, napriek občasným volebným a politickým víťazstvám, nakoniec zvyčajne prehrávajú. Väčšina z nich funguje na predpokladoch, ktoré vlastní druhá strana, len ich o chlp pomalšie doťahujú do dôsledkov. Sú tu ale aj tzv. postliberálni konzervatívci a tí, odmietajú nielen tieto dôsledky, ale aj predpoklady, ktoré k nim vedú.
A vidí Feser analógiu medzi liberalizmom a poruchou imunity v sociálnom organizme? Odpoveď spočíva čiastočne v tom, že liberalizmus bráni vládam posilniť a podporiť morálny a náboženský poriadok, ktoré zase podporujú spoločenský poriadok – a čiastočne v tom, že, čo je ešte horšie, aktívne podporuje skepticizmus voči morálnemu a náboženskému poriadku.

Liberáli často odmietajú tvrdenie, že v ich postoji je skepticizmus, relativizmus, subjektivizmus a príbuzné myšlienky. A naozaj nie sú skeptikmi, relativistami alebo podobne v úplnom zmysle slova. Jednak si obvykle myslia, že ich vlastné liberálne morálne a politické princípy sú objektívne pravdivé, poznateľné a platné. Taktiež sa domnievajú, že máme veľa vedeckých poznatkov a racionálne odôvodniteľných presvedčení. Takisto všetci netrvajú nutne na popieraní toho, že tradičné morálne a náboženské tvrdenia sú pravdivé a poznateľné. Sú však rozhodnutí zabrániť, alebo aspoň výrazne obmedziť vplyv tradičných morálnych a náboženských princípov na verejnú politiku, ktorá by mala byť podľa nich neutrálna.
Toto však nemôže fungovať v praxi. Zvážte, že aj liberálni štátnici sa musia bežne odvolávať na omylné a kontroverzné poznatky a ťažko by to mohli robiť inak, lebo by úplne znefunkčnili svoju vládu. Napríklad pri formulovaní a vykonávaní svojej politiky musia využívať súčasné vedecké teórie, ekonomické údaje, analýzu sociálnych vied a podobne, a dokonca aj morálne súdy (napríklad o spravodlivosti). Považujú to za úplne legitímne, hoci existuje pluralita rozumných názorov na tieto záležitosti. Nemyslia si, že fakt, že slobodní jednotlivci nesúhlasia s niektorými vedeckými, sociálnymi vedeckými a morálnymi teóriami, znamená, že vládne autority, ktoré tieto teórie využívajú, automaticky ohrozujú individuálnu slobodu.
Ale potom prečo by sa vládne autority nemohli tiež odvolávať aj na kresťanské teologické tvrdenia, alebo argumenty prirodzeného práva o sexuálnej morálke pri formulovaní a vykonávaní verejnej politiky?
Odpoveďou nemôže byť, že preto, lebo tieto myšlienky sú neisté a kontroverzné. Veď aj liberálne vládne autority neustále využívajú neisté a kontroverzné informácie. Jediným ospravedlnením, prečo by sa nemali využívať takéto morálne a teologické myšlienky je, že sú viac pochybné a menej hodné označenia „poznanie“ ako neisté a kontroverzné idey, ktoré s radosťou využívajú liberálni predstavitelia.
Uvážme základné argumenty, ktoré sa považujú za dokázanie správnosti liberálnej politickej filozofie. Len cvične budeme súhlasiť s Lockom, že v stave prirodzenosti neexistuje vládna autorita, no jednotlivci, ktorí sú vedení rozumom a rešpektujú prirodzený zákon, sa rozhodli opustiť stav prirodzenosti a založiť štát. Predpokladajme však aj, že títo jednotlivci majú racionálne dôvody na založenie katolíckeho integralistického štátu, ktorý by sa pri určovaní svojej politiky spoliehal na Cirkev. Toto by žiadny Lockov stúpenec nepovažoval za prijateľný výsledok Lockovej spoločenskej zmluvy.
Alebo môžeme cvične súhlasiť s Rawlsom, že spravodlivá spoločnosť je taká, ktorú by si zvolili jednotlivci v pôvodnom prirodzenom stave zahalení „závojom nevedomosti“. Rawls pripúšťa, aby jeho experiment fungoval, že títo jednotlivci majú aspoň nejaké všeobecné poznanie o človeku (otázky psychológie, ekonómie a podobne). Ale predpokladajme, že títo jednotlivci by mohli využiť morálne poznanie odvodené z teórie prirodzeného práva. A predpokladajme, že títo jednotlivci v pôvodnom prirodzenom stave sa preto rozhodli žiť v spoločnosti, ktorých vládne inštitúcie rešpektujú a podporujú nároky prirodzeného práva na sexuálnu morálku, potraty a podobne. Prirodzene, žiadny Rawlsov stúpenec by toto nepovažoval za prijateľný výsledok Rawlsovho experimentu.
To by nebolo možné ospravedlniť, ak by liberáli nepovažovali tvrdenia katolíckej teológie a teórie prirodzeného práva za pochybnejšie a viac nehodné označenia „poznatky, vedomosti“ ako informácie, ktoré môžu jednotlivci v Lockovom alebo Rawlsovom východiskovom stave využiť pri rozhodovaní, aký druh politického systému si ustanoviť.
Takže v praxi liberalizmus nutne musí považovať morálne a náboženské idey, ktorým chce odobrať všetok vplyv na formovanie verejnej politiky, za nepoznateľné, subjektívne a epistemicky podradné. Preto liberálne spoločnosti nielenže odmietajú využiť štátnu moc na podporu týchto ideí, ale majú sklon ich aktívne potláčať. A tým ničia imunitný systém, ktorý chráni spoločenský poriadok pred silami, ktoré sa ho snažia podkopať.
Ak sa na spoločenské a politické otázky pozrieme cez prizmu teórie prirodzeného práva, mali by byť spôsoby, akými liberalizmus vo veľkej miere zničil tento imunitný systém, zjavné. Nie je to len to, že liberalizmus sa za každú cenu vyhýba používaniu zákona na odrádzanie od potratov, rozvodov, pornografie, antikoncepcie a podobne. Je to skôr to, že posadnutosť slobodou jednotlivcov žiť podľa svojich predstáv vedie k presvedčeniu, že znepokojenie nad tým, ako ľudia žijú je iracionálny predsudok, nie zdravé morálne uvažovanie. Týmto sa otvára cesta pre myšlienky a spôsoby života, ktoré aktívne ničia rodinu, a tie vnikajú do spoločenského poriadku ako vírus.
Nie je to len v tom, že liberáli nie sú ochotní regulovať imigráciu alebo formovať vzdelávací program s cieľom udržať kultúrnu kohéziu. Je to v tom, že liberalizmus podporuje presvedčenie, že obavy o udržanie kultúrnej súdržnosti reflektujú iracionálnu a bigotnú pripútanosť k miestnym poriadkom, ktoré sú v rozpore s liberálnym univerzalizmom. Týmto sa otvára cesta pre myšlienky, ktoré podkopávajú vernosť spoločnej vlasti a podporujú nahradenie tejto vernosti konfliktom etnických, náboženských a kultúrnych frakcií.
A nie je to len to, že liberáli chcú formálne oddeliť Cirkev a štát. Je to skôr to, že liberalizmus podporuje presvedčenie, že teologické názory sú záležitosti subjektívneho osobného vkusu – porovnateľné s preferenciami v jedle, móde či hudbe – a nie vedecké alebo filozofické tézy, ktoré majú rešpektovateľné argumenty na svoju podporu. Týmto sa otvára cesta pre široký kolaps náboženskej praxe a presvedčenia, spolu so zánikom predstavy o morálnom živote, ktorú takáto prax a presvedčenie kedysi podporovali. Pretože takáto prax a presvedčenie nemôžu efektívne súťažiť so svetom, telom a diablom, keď už nie sú považované za odraz objektívnej reality alebo minimálnych štandardov racionality.

Liberalizmus nezískal tieto deštruktívne postoje len náhodou. Musí ich podporovať, aby sa udržal. Keby liberáli považovali tradičné morálne a teologické presvedčenia za racionálne alebo aspoň rovnako dobre podložené ako sú princípy a vedomosti, ktorým dovoľujú ovplyvňovať verejnú politiku, potom by nemali žiadny dôvod brániť týmto tradičným presvedčeniam verejnú politiku tiež formovať. A výsledkom by bol sociálny a politický poriadok, ktorý by už nebol viditeľne liberálny.
Z tohto dôvodu liberáli zvyčajne formujú debatu takým spôsobom, ktorý vylučuje už od začiatku samotnú možnosť rozumného rozporovania liberalizmu. Napríklad Rawls tvrdí, že liberalizmus je medzi konkurujúcimi „komplexnými doktrínami“ (náboženstvami, morálnymi filozofiami a podobne) – pokiaľ sú „rozumné“, neutrálny. Ale „rozumné“ doktríny, ako sa ukazuje, sú presne tie, ktoré sú ochotné podriadiť sa liberálnym obmedzeniam.
Tento prístup „panna vyhrávam, orol prehrávaš“ voči svojim rivalom nie je novým vývojom v liberalizme. Bol v ňom zakotvený už od začiatku, dokonca aj keď liberáli boli v určitých časoch náboženskejší a morálne konzervatívnejší, než sú teraz. V Liste o tolerancii Locke píše:
„Pokladám… toleranciu za hlavnú charakteristickú známku pravej cirkvi. Niektorí ľudia vychvaľujú starobylosť miest a mien, alebo pompéznosť vonkajšej bohoslužby; iní, reformu disciplíny; všetci ortodoxnosť svojej viery, pretože každý je ortodoxný sám pre seba: tieto veci, a všetky ostatné tohoto druhu, sú oveľa viac znakmi snahy ľudí získať moc a vládu nad sebou navzájom, než znamením Kristovej cirkvi.“
„Každý je ortodoxný sám pre seba,“ s nárokmi na ortodoxnosť, ktoré sú v skutočnosti len „znakom snahy ľudí získať moc“ – tu vidíme veľmi skoré vyjadrenie myšlienky, že náboženské presvedčenia sú v podstate subjektívne. A tolerancia, tvrdí Locke, nie je len niečo, čo by mali zbožní ľudia akceptovať, ale je to „hlavná charakteristickú známka pravej cirkvi“! Akceptácia liberalizmu je teda nielen označením rozumnosti, ale neodmysliteľná požiadavka kresťanskej ortodoxie!
Prirodzene, liberálov so sekulárnym sklonom príklady o oslabovaní imunitného systému spoločenského poriadku neznepokojujú. Ale to je práve preto, že logika liberalizmu je tlačiť deviáciu ďalej. To, čo predchádzajúce generácie považovali za absurdnú deformáciu liberalizmu, súčasná generácia považuje za dôslednejšie uplatnenie jeho princípov. To, čo predchádzajúce generácie považovali za neprijateľné spoločenské škody, súčasná generácia neberie ako škodu, ale dokonca ako prínos. Ak to naozaj vyplýva z liberalizmu, musí to byť pokrok, nie úpadok. To nezabraňuje vyvráteniu liberalizmu, ale chráni liberála pred tým, aby toto vyvrátenie vnímal.
Rastúca odpojenosť od morálnej a sociálnej reality nie je jediným problémom. Univerzálna kyselina liberalizmu musí nevyhnutne nakoniec rozpleptať aj samotné liberálne princípy.
Je to nevyhnutné, keď sa samotný fakt pluralizmu, hlbokého morálneho a teologického nesúhlasu medzi občanmi, považuje za dôkaz potreby liberálneho politického poriadku. Pretože liberalizmus sám o sebe nie je otvorený kritike a nesúhlasu ani o chlp viac ako kresťanská teológia, teória prirodzeného práva a ďalšie morálne, metafyzické a náboženské názory, ktorým liberál nechce umožniť, aby mali akýkoľvek vplyv na politický poriadok. Tí, ktorí nesúhlasia s liberalizmom, ho chápu ako rovnako represívny a rovnako svojvoľný ako všetky morálne a náboženské idey, ktoré liberál považuje za represívne.
Takto dnes vidíme rýchly rozmach ideológií ako Kritická rasová teória, ktoré považujú liberalizmus sám o sebe za niečo, z čoho potrebujeme oslobodenie, a liberálne ideály ako sloboda prejavu, rovnaký prístup, tolerancia, neutralita a podobne za masku represívnej moci. Tak vidíme v západných krajinách vzostup veľkých populácií imigrantov, ktorí nevidia dôvod, prečo by ich komunity nemali byť riadené ich vlastným starobylým náboženským právom, či už to zodpovedá požiadavkám liberalizmu alebo nie.
Edward Feser hovorí, že liberalizmus sám o sebe vytvoril podmienky, v ktorých vznikli hrozby pre jeho prežitie. Je teda akcelerátorom, nielen samovraždy Západu, ale aj svojej vlastnej. Budúcnosť Západu bude post-liberálna, ale aká presne tá post-liberálna budúcnosť bude, to zistíme až neskôr.
PODPORTE PORTÁL CHRISTIANITAS
Váš príspevok je životne dôležitý pre udržanie a ďalší rozvoj portálu.
Prosíme Vás, podporte nás sumou:
Bráňme spolu vieru, rodinu a vlasť!