Agenda a spiritualita o. Richarda Rohra nie je kresťanská
Michal Kretschmer
23. júla 2020
Cirkev
Richard Rohr sa narodil v roku 1943 v americkom štáte Kansas. V roku 1961 sa stal františkánom a v roku 1970 bol vysvätený na kňaza. Žije v blízkosti františkánskej komunity v Albuquerque a je činný ako autor kníh a článkov, pričom cestuje po celom svete a šíri svoje posolstvo. Je zameraný na otázky mužskej spirituality, vytváranie spoločenstva, integráciu aktivít a kontemplácie, zaoberá sa otázkami spravodlivosti v spoločnosti. V roku 1971 zakladá komunitu New Jerusalem v Cincinnati v Ohio a v roku 1986 Center for Action and Contemplation v Albuquerque v štáte New Mexico, kde doposiaľ pôsobil ako jej riaditeľ. Informácie o tejto organizácii sú dostupné na tejto stránke, k dispozícii sú však aj kritické informácie o jej činnosti.
Mužská spiritualita
O. Rohr je zástancom jungiánskej psychológie. Pracuje s archetypmi kráľa, bojovníka, milovníka a mága (alebo mudrca) a myslí si, že ostatné možné archetypy, ako je božské dieťa, rebel, svätý blázon alebo tulák, sú rôzne stupne, variácie či negatívne aspekty niektorého z týchto štyroch veľkých aspektov mužskej psyché. Snaží sa ukázať, kedy sa Ježiš správa ako bojovník, kedy ako čarodejník, kedy ako milovník a kedy ako kráľ. Skutočne, Ježiš je úžasne integrovaný, aj podľa súčasných psychologických štandardov; sú v ňom zastúpené všetky štyri mužské archetypy, a to často vo veľmi dramatickej podobe. Je dokonca možné vidieť, ako jeho milovník vyvažuje jeho bojovníka, ako mudrc informuje jeho kráľa, jeho kráľ upokojuje bojovníka, atď.
O. Rohr je presvedčený, že je to práve psychická transformácia, ktorá umožňuje, aby sa človek stal vyzretou osobnosťou, v ktorej sa všetky tieto psychické aspekty vzájomne vyvažujú a podporujú. Cesta k tomu nevedie cez štúdium nejakej náuky, špekulovanie a úsilie vyvarovať sa chýb. Je nutné vstúpiť do limenálneho priestoru. Latinské slovo limen znamená rozhranie, prah. Limenalita je vnútorný stav a niekedy aj vonkajšia situácia, v ktorej ľudia môžu začať myslieť a konať skutočne novými spôsobmi. Je to stav, keď vykročíme zo svojho stereotypného poriadku a pohodlia, v ktorom sa nič prevratné nemôže stať. V tomto priestore padajú naše zmyslené istoty a prestaneme mať pocit, že máme všetko pod kontrolou. Sme tak schopní prijať niečo nové a prichádzame od nášho falošného ja k pravému ja. Do limenálneho priestoru vstupujeme meditáciou a tzv. iniciáciou. Tá sa vyskytuje už v najstarších kultúrach. Iniciačné vzorce sú najstarším systémom duchovného vzdelávania, o ktorom vieme a predchádzajú všetkému inštitucionalizovenému náboženstvu. Nadobúdali špecifické rituálne formy vo všetkých dobách a na všetkých kontinentoch po väčšinu ľudských dejín. Boli považované za ústredné pre spoločenské prežitie takmer každej kultúry a obzvlášť pre duchovné prežitie mužov. Na jej začiatku je vždy akási skúsenosť smrti svojho starého ja, svojho malého života. Znamená to oddelenie sa od všedného života a navyknutých rolí, vstup do hraničného priestoru, kde je možné sa stretnúť s niečím posvätným. Nedá sa to nijak sfalšovať len systémom viery alebo morálnych výkonov, sebaistým členstvom v skupine alebo nejakou hrdinskou súťažou vo vytrvalosti. Znovuzrodený sa tak vracia do svojho spoločenstva s už novou identitou, so svojim pravým ja a je darom pre spoločenstvo.
Suvisiaci článok
Teilhard de Chardin – Najnebezpečnejší modernista
Potreba iniciácie je v súčasnej situácii západného sveta zvýraznená tým, že väčšina mužov je zahrnutá nadmernou materskou starostlivosťou a nedostáva sa im starostlivosti otcovskej, najmä v nekompletných rodinách. Mnoho mužov nebolo vyučovaných svojimi otcami. Behom svojho pôsobenia ako väzenský kaplán o. Rohr spoznal, že takmer nikto z odsúdencov nemal dobrého otca. Mnoho mužov trpí tým, čo sa nazýva „rana po otcovi“. Ich otec sa ich nikdy nedotkol, neurobil si na nich čas. Chýba im sebaistota, schopnosť jednať a dotiahnuť veci do konca. Nedôverujú si, pretože ani ich otec im nedôveroval. V Cirkvi sú kňazmi síce len muži, ale ich odevy majú ženské tvary. Bežné praktiky zbožnosti oslovujú viac ženy ako mužov. Preto je potrebná mužská spiritualita, ktorá by rezonovala s psychickým uspôsobením mužov.
O. Rohr si uvedomuje význam opakujúcich sa modlitieb (napr. ruženec), ktoré umožňujú veriacemu odpojiť sa od toku myšlienok. K tomuto cieľu používa pri práci so skupinami mužov bubnovanie. Muži to majú radi, pretože im to dáva príležitosť nepremýšľať a prestať hovoriť. Muži si totiž, na rozdiel od žien, vytvárajú vzťah „ramenom k ramenu“ (keď cítite, že vás chlap sprevádza bok po boku, tak, že s ním cítite bratstvo a nepotrebujete sa s ním o všetkom rozprávať).
„Zdá sa, že chlapci túžia po akomsi mužskom materstve, ktoré je kombináciou toho, že otcovia ich učia praktické zručnosti potrebné k úspechu a prežitiu, robia to však s uvedomelou rozhodnosťou a osobným zaujatím. Od matky potrebujú zahniezdenie, výživu, vľúdne slovo a počúvanie. Otcovou úlohou je vyviesť nás do vonkajšieho sveta a dať nám bezpečie a sebaistotu, keď sme mimo hniezdo.“
O. Rohr volá po uskutočnení divokého muža, ktorý žije pre druhých a vie, že žije pre druhých. Jeho opakom je falický muž vyznačujúci sa takými znakmi, ako je „dravosť biznismena, sterilita akademika, rigidnosť veriaceho, vojakova hra na vojnu, vztýčený ukazovák dogmatika, trestajúci otec“. Podľa o. Rohra by mala „mužská spiritualita klásť väčší dôraz na konanie, než na teóriu, na službu ľudskej pospolitosti, než na náboženské diskusie, na pravdu, než na spoločenskú prijateľnosť a na spravodlivosť, než na robenie sa pekným. Bez dopĺňajúcej mužskosti sa stáva spiritualita príliš ženskou (čo je ale tiež len povrchná ženskosť!) a vyznačuje sa prílišnou vnútornosťou, obavami o vzťahy, uviaznutím v marazme neujasnených vzťahov a nekonečnou ochranou samého seba“.
O. Rohr teda prenáša psychologické predstavy o ľudskej zrelosti do oblasti náboženstva. To by samo o sebe nebolo zlé, pretože milosť stavia na prirodzenosti. Problém je v tom, že pritom odmieta, obchádza alebo znevažuje prvky tradičného kresťanstva. Takto ním vytýčená cesta spirituálnej transformácie nie je niečo, čo dopĺňa, rozvíja a zdokonaľuje život postavený na viere v to, čo Boh zjavil, ale skôr obsah viery považuje za nevýznamný (zosmiešňuje varovanie dogmatika), vytláča ho na okraj, keď už ho rovno nepopiera.
Mylné poňatie viery a Cirkvi
Iniciácia zahŕňa v poňatí o. Rohra smrť a nový život. Píše: „pre mnoho západných ľudí je život, smrť a zmŕtvychvstanie Ježiša Nazaretského najdôležitejším príkladom tohto vzorca a Ježiš je často uznávaný, dokonca aj mnohými nekresťanmi, ako najvplyvnejšia osoba posledných dvetisíc rokov. Vzorec sám je však archetypálny a pevne včlenený do histórie, literatúry a poézie. Ježiš je dokonalým príkladom iniciácie v jej plnosti, ale boli aj iní, ktorí nechali „obilné zrno zomrieť“ (výrok nachádzajúci sa nielen v Jánovom evanjeliu, ale aj v maloázijských náboženských mystériách). Je zrejmé, že takto chápaná iniciácia je niečím len na ľudskej úrovni, lebo inak by kresťanstvo nebolo jedinou štandardnou cestou k Bohu. Potom sa však o. Rohr obchádza s tým, čo je pre spásu nevyhnutné, totiž s pravou vierou, spočívajúcou v pevnom priľnutí k tomu, čo Boh zjavil. O takejto viere nehovorí, zjavne je to pre neho problém, vzhľadom na jeho omietnutie pojmovej, kalkulujúcej mysle ako niečoho protikladného k mysli v stave meditácie. Náboženstvo má byť, podľa neho, príležitosťou k radostnému mysticizmu a nie temnou skúškou morálnej výdrže. Ide o kráčanie cestou paschálneho tajomstva, nie o hľadanie spásy pomocou „výstižných odpovedí a v hlave usadenej viere“, o potvrdenie života a možnosti lásky, nie o trúchlivý strach zo smrti, súdu a pekla. Tento postoj o. Rohra je však zavádzajúci. Aj keď sa samozrejme náboženský život nevyčerpáva prijatím jasne formulovaných článkov viery, nie je možné ich eliminovať alebo odsunúť na okraj.
Podobne je to s pomerom medzi vierou a meditáciou. Meditácia a kontemplácia je potrebná, ale musí stavať na viere, ak nemá hroziť nebezpečenstvo prepadnutia preludom. O. Rohr píše: „snažím sa vyučovať kontemplatívny postoj k životu, ktorý dáva ľudom úplne nový spôsob spoznávania sveta a ktorý má moc ich preniesť ďalej, než dosiahne ideológia a dualistické myslenie. Úprimne povedané, to, čomu náboženstvo hovorí kontemplácia, je jediná myseľ, ktorá je dostatočne široká a hlboká na to, aby zodpovedala skutočné a dôležité otázky.“ Vidíme, že viera, tak ako je bežne chápaná katolíkmi, je tu zdegenerovaná na ideológiu a je jej vytýkané dualistické myslenie, ktoré stavia na tom, že to isté pri rovnakých okolnostiach nemôže súčasne byť aj nebyť. Obsah viery je v takomto poňatí málo významný, pretože neumožňuje porozumenie najdôležitejším veciam. Rovnako činnosť je podľa Rohra významnejšia ako viera. Ježiš bol určite viac zamestnaný cestou, integritou a tým, čo by sme nazvali správnou praxou, než správnymi ideami alebo správnou skupinou (cirkvou).
Aj Bibliu je možné zneužiť tým, že sa v nej hľadá „nejaký citát, ktorý dokazuje buď to, čomu chcú veriť, alebo vyvracia, čomu veriť nechcú. A obávam sa, ,, že rôzne denominácie robili presne toto.“ Tým je vlastne napadnutá celá tradícia dogmatickej teológie, ktorá sa usiluje zdôvodniť svoje výpovede Božím zjavením, nachádzajúcim sa v Svätom písme.
„Kresťanstvo nie je cestou hlavy, ale cestou srdca. Nie je vecou myšlienok, ale vecou vzťahov. Viac sa stará o pestovanie lásky než o pestovanie znalostí. Viac sa zaoberá žitím podľa Ježiša než domýšľaním náboženským myšlienok.“ O. Rohr hovorí, že je preto nutné prebudiť v Cirkvi skúsenosť Boha, aby naša liturgia nebola nudná a pri omši sme mohli prežívať milujúceho Boha Otca a vitalitu Ducha Svätého. Túto potrebu rozpoznalo charizmatické hnutie, hnutie Cursillo a Focolare. Náboženská skúsenosť bola skôr ľahko vyvolávaná sviatosťami, ale teraz sa už samotnými náboženskými rituálmi vzbudzuje neľahko. Bez skúsenostného rozmeru našej viery naša nedeľná liturgia zoschne, stane sa nudnou a umrie. Slávime objektívnu realitu Pánovej večere, ale pre našu oslavu tam nie je žiadny subjektívny základ. V omši je prítomný náš Otec, ale my Jeho milujúce otcovstvo nezažívame. Je v nej prítomný Syn, ale my sa s Ním ako s bratom a priateľom nerozprávame. Je v nej prítomný Duch Svätý, ale my v našom vlastnom duchu necítime žiadnu vitalitu. Tupo počúvame slová a bez života opakujeme naše odpovede. Tiež program Renew sa pokúša obnoviť subjektívny rozmer katolíckeho života. Skupiny v Cirkvi sa majú sústrediť ako na ženskú energiu budovania vzťahov, tak na mužskú energiu dosiahnutia cieľov, inak pravdepodobne uviaznu.
Náboženská skúsenosť je teda u o. Rohra kladená do opozície k mysleniu, k racionalite, k prijatiu jasných výpovedí viery. „Človek nie je iniciovaný, dokiaľ a pokiaľ neprekonal dualistickú myseľ, to veľké buď-alebo. Spojenie s Bohom, spojenie s tým, čo je, teda inými slovami spojenie so všetkým, bolo vždy skúsenostným cieľom iniciácie.“ V tomto zmysle o. Rohr tiež kritizuje súčasnú cirkevnú prax a prevažujúce myslenie kresťanov. „Pri každej omši úprimne naprázdno omieľame rituály smrti a vzkriesenia, pričom máme za sebou malú alebo vôbec žiadnu skúsenosť zlyhania, biedy, pokory alebo sebaobetovania. Je to nesprávny a príliš rozumový spôsob, ako vytvárať duchovné vedenie. Božie kráľovstvo je často chápané ako moje kráľovstvo a moja skúsenosť vykúpenia. Znovuzrodenie sa často pociťuje nie ako odlišné nové zrodenie, ale skôr ako pokračovanie toho prvého biologického a kultúrneho zrodenia, ku ktorému sa pridá pár fráz a odčíta sa niekoľko konkrétnych činov – bitie, nadávanie, hazard, homosexualita, potrat. O ničom z toho Ježiš nikdy nehovoril. Veľmi často nám chýba akákoľvek kritika seba samého, svojej krajiny alebo svojej uzavretej kultúry.“
O. Rohr sa odmietavo stavia k náboženstvu, ktoré je „skupinou s určitým členstvom a väčšinu času trávi ochranou vlastných hraničných značiek“, ktoré sú samozrejme lepšie ako tie druhé. To robilo židovstvo a kresťanstvo ho v tom napodobňovalo. Prvých 2000 rokov nazýva kojeneckým kresťanstvom. „Ježiš sa snažil reformovať náboženstvo; to ho zasadzuje do iného kontextu. Jeho prvou starosťou nebolo založiť kresťanskú cirkev, on vyslovuje svoju skúsenosť s Bohom a – čo je zaujímavé – Jeho vlastná skúsenosť s Bohom sa dostala do konfliktu s Jeho vlastným náboženstvom.“ To je zrejme dôvodom, prečo by sa aj o. Rohr mohol odvážiť dostať do konfliktu s vlastnou cirkvou. V náboženstve podľa neho ide o jediné: urobiť z dvoch jedno. Ježiš hovorí: „Zostaňte vo mne, a ja (zostanem) pri vás“ (Ján 15, 4). V náboženstve ide o Adamov návrat domov, návrat tam, odkiaľ vzišiel. Keď opomenieme, že stav vykúpeného človeka nie je rovnaký ako jeho stav pred pádom, vidíme tu jednostrannosť, ako by náboženstvo tiež nezahŕňalo napr. úctu k Bohu, plnenie jeho prikázaní, kráčanie vo viere.
O. Rohr poukazuje na to, že Ježiš skôr otázky kladie, než na ne odpovedá. Nie je preto podľa neho správne, že Cirkev na ne oficiálne odpovedá. „Mnoho, ak nie väčšina z Ježišovho učenia by nikdy neprešla súčasnými testami na pravovernosť ani v rímskej Cirkvi ani v Southern Baptist Convention. Väčšina jeho odpovedí, je tak otvorená k chybnej interpretácii, že keby ich bol učil dnes, boli by pravdepodobne nazývané relativistickými vo všetkých oblastiach okrem jednej: jeho trvaní na dobrote a spoľahlivosti Boha.“ Toto tvrdenie implikuje, že Cirkev neodovzdáva Ježišovo učenie a nie je jeho vernou strážkyňou, ale naopak, že si vytvorila falošné náuky. Zo zmienky o baptistoch vyplýva, že Rohrov výrok nie je zameraný výlučne proti katolíckej cirkvi, ale všeobecne proti náboženským inštitúciám, ktoré sa odcudzujú Ježišovmu posolstvu.
O. Rohr „osobne neverí, že Ježiš prišiel založiť separátne náboženstvo, ale skôr predstaviť univerzálne posolstvo zraniteľnosti a základnej jednoty, ktorá je nevyhnutná pre všetky náboženstvá, ľudskú dušu a samotné dejiny, aby prežili. Kresťania Ho môžu po pravde nazývať Spasiteľom sveta, ale už naďalej nie súťaživým a imperialistickým spôsobom. … Kozmický Kristus nie je hrozbou ničomu okrem oddelenosti, ilúzie, dominancii a imperiálnemu egu. To je ale v zjavnom rozpore s (Mat 16, 18) a s učením Cirkvi o tom, že mimo nej nie je spásy.
