AA-1025: Mrazivé memoáre komunistického špióna, ktorý sa infiltroval do katolíckej Cirkvi

Matej Gavlák
27. augusta 2025   Cirkev História Politika

„Sám seba sa pýtam, prečo je vo mne ten neustály pocit napísať svoje pamäte. Je to zvláštne… Nezáleží na tom. Aj tak ich nikto nikdy čítať nebude. Po čase ich zničím.

Som muž bez mena, bez rodiny, bez krajiny a bez odkazu. Som tým druhom človeka, ktorým buržoázia a byrokrati pohŕdajú. Z tohto dôvodu mi najviac utrpenia priniesli tí, ktorí mi chceli najlepšie. Keď som bol mladý, neuvedomoval som si, že z ťažkých rán osudu napokon môžu vzísť „rakety a divy“.“

Takto začína jeden z najzaujímavejších a najdesivejších rukopisov, aké sa mi kedy dostali do rúk. Sú to memoáre človeka bez mena. Sú to memoáre komunistického špióna infiltrovaného do katolíckej Cirkvi, ktorého úlohou bolo „rozkladať ju zvnútra“. Sú to memoáre, ktoré nikdy nemali uzrieť svetlo sveta. No osud (Boh) to napokon všetko zariadil inak.

Ale pekne po poriadku.

Jednej mrazivej februárovej noci…

Knižku si môže ktokoľvek voľne prečítať v anglickom jazyku na tejto adrese:

https://archive.org/details/Aa-1025TheMemoirsOfAnAnti-apostle/page/n5/mode/2up

Kniha nie je dlhá, má nejakých 140 strán, ktoré som ja osobne prelúskal za jednej mrazivej februárovej noci pred dávnymi rokmi. Keď som sa raz do knihy začítal, hneď som vedel, že tú noc spať nebudem. Najlepšie je teda prečítať si knihu osobne. Komu sa nechce, či nerozumie dobre anglicky, tomu je venovaný tento článok.

Príbeh za rukopisom agenta AA-1025

V 60. rokoch 20. storočia sa francúzskej katolíckej sestre Marié Carré dostal do starostlivosti ťažko zranený muž, ktorý bol pred tým účastníkom dopravnej nehody. Po niekoľkých hodinách svojim zraneniam podľahol. Muž pri sebe nemal žiadne doklady, podľa ktorých by sa dalo identifikovať, o koho ide. Mal so sebou však kufrík.

Po mužovej smrti Marié kufrík otvorila snažiac sa nájsť nejaký doklad jeho totožnosti. Namiesto toho však našla len akési rukou písané memoáre. Sestra im veľkú pozornosť nevenovala, muž v nich svoje meno nespomínal, no raz večer sa do spomienok predsa len začítala. Už po niekoľkých stranách ju zamrazilo. Ukázalo sa, že zápisky rozprávajú neuveriteľný príbeh človeka, ktorý sa, ako mladý komunistický špión, infiltroval do štruktúr katolíckej Cirkvi s cieľom postupne ju zvnútra rozložiť.

Marié Carré, ako oddaná katolíčka, sa rozhodla memoáre publikovať a varovať tak predstaviteľov Cirkvi, ale aj širšie masy veriacich pred nepriateľom, ktorého si nikto nevšimol a ktorý, ako sa zdá, dnes prenikol až na najvyššie miesta vo Vatikáne.

(Poznámka: Anglický vydavateľ upozorňuje, že Marié Carré pozmenila niektoré pasáže, aby boli „čitateľnejšie“. Nemalo by ísť o výrazné zmeny a mali by sa týkať predovšetkým rozmedzia niekoľkých strán medzi stranami 79 až 83. Vydavateľ však vyzýva, nech si každý porovná informácie v knihe so skutočnosťou.)

Chlapec bez mena

Príbeh chlapca a neskôr muža bez mena sa začína v roku 1920 na jednej opustenej ceste v Poľsku. Toto je prvá spomienka autora. Nevie kto je, nepozná svojich rodičov, zrejme ho opustili. Nepozná ani len svoje meno, no rozpráva trochu po poľsky. To je všetko, čo o sebe vie. Predpokladá, že sa narodil v roku 1917. Chlapča na ceste našiel mladý manželský pár, ktorý nemohol mať vlastné deti, a sirotu si adoptoval.

Chlapec dostal meno (ktoré však nikde nespomína) a nastali pre neho zlaté časy. Rodičia boli silno veriaci katolíci a dieťa považovali za „dar z Nebies“. Otec bol relatívne zámožný doktor a keď mal chlapec 14 rokov, pripravila rodina luxusný výlet do Paríža a Ríma. Chlapec sa na cestu veľmi tešil, bol učenlivý a tak zostával dlho do noci hore, aby si o Francúzsku a Taliansku toho prečítal čo najviac, než vyrazia. Memoáre pokračujú:

„Jednu noc, keď ma viečka neposlúchali a podchvíľou sa mi zatvárali, rozhodol som sa zájsť do otcovej ordinácie a nájsť tam niečo proti spánku. Docupkal som tam po špičkách. Moji rodičia boli vo vedľajšej miestnosti a rozprávali sa o mne. Mali starosti kvôli môjmu pasu. Hovorili, že veď nie som ich skutočný syn.

Pre mňa to bola ako rana z nebies. Ľudský jazyk nemá výraz pre odpor, ktorý som pocítil. Bolesť, ktorá vtedy u mňa nastala bola podivná a nemerateľná ako statická elektrina po zásahu bleskom. Želal som si, aby som umrel. Zdalo sa, že aj moje srdce tak chce. Ako rýchlo vtedy bilo, keď po celý zvyšok môjho života bolo tvrdé ako žula! Keď sa moje srdce opäť upokojilo, znova som sa vedel hýbať. Telo ma šialene bolelo od hlavy po päty.“

Chlapec utiekol z domu s úmyslom nikdy sa nevrátiť späť. Vtedy to ešte netušil, no raz sa k svojim rodičom nakrátko vráti, aby tak mohol zahájiť svoju diabolskú cestu.

V Sovietskom zväze

Chlapec sa spojil s jedným svojím kamarátom, ktorého strýko žil v Sovietskom zväze. Strýko bol komunistickým funkcionárom a chlapec sa k nemu chcel dostať do „učenia“, lebo jeho myseľ myšlienky bezbrehého komunistického ateizmu úplne opantali. Túžil byť súčasťou tohto „projektu“. Po strastiplnej ceste sa mu podarilo dostať sa cez hranice a potom až do Leningradu, ku kamarátovmu strýkovi. Píše:

„Moja prvá návšteva u kamarátovho strýka bola neopakovateľná udalosť, ktorú si v mysli neustále prehrávam… Ak som chcel v strane dosiahnuť pozície, po akých som túžil, bolo lepšie vyklopiť pravdu celú už na začiatku… Povedal mi, že najprv budem musieť študovať všetky doktríny strany, ako aj jazyky. Všetko bude závisieť na tom, ako mi pôjde štúdium. Odpovedal som mu, že vo všetkom budem najlepší a že čoskoro budem múdrejší ako moji učitelia.“

Autor pokračuje:

„Šesť rokov som urputne študoval. Mojimi dvoma láskami bola len občasná návšteva strýka a moja nenávisť k Bohu… Jedného večera ku koncu namáhavého šesťročného štúdia si ma strýko zavolal do svojej pracovne. Dovtedy ma prijímal len u neho doma… Povedal mi: „Teraz ťa pošlem do sveta šíriť militantný a medzinárodný ateizmus. Budeš bojovať proti všetkým náboženstvám, ale hlavne katolíckemu, ktoré je z nich najlepšie organizované. Aby si bol vo svojej misii úspešný, vstúpiš do seminára a staneš sa katolíckym kňazom.“

Nastala chvíľa ticha, počas ktorej mnou prenikol lúč radosti, aj keď navonok som si zachoval chladnú dôstojnosť – to bola moja jediná odpoveď. Strýko bol spokojný a túto svoju spokojnosť nijako neskrýval.“

Mladého komunistu najprv čakala vskutku nepríjemná povinnosť: znova sa stretnúť so svojimi adoptívnymi rodičmi, vyrozprávať im nejaké vymyslené báchorky o tom, kde bol a čo robil a primäť ich, aby mu pomohli s jeho vstupom do seminára. Keď sa mu to podarí, ako vysvetľoval strýko, nebude študovať v Poľsku, ale jeho človek zariadi, aby ho poslali do Kanady, pretože… „my zatiaľ budeme viesť v Európe vojnu proti tomu idiotovi z Nemecka (Hitlerovi!, pozn. prekl.). Preto budeš študovať niekde ďaleko, napríklad v Kanade. Je tu ešte jeden dôvod: európske semináre sú ďaleko prísnejšie, ako tie v Severnej Amerike.“ Zdá sa, že sa súdruhovia na druhú svetovú pripravovali dôkladnejšie, než nám hovoria učebnice dejepisu, keďže podľa nich boli nacistickým útokom „úplne prekvapení“.

Strýko pokračoval: „Musíš sa naučiť vedieť prehovoriť svetu do duše takým spôsobom, aby stratil svoju vieru. Pritom na teba nesmie padnúť tieň podozrenia. Nemalo by pre nás veľký zmysel posielať ľudí do seminárov, keby ich tam odhalili. Nie, zostaneš kňazom až do smrti a budeš sa správať ako verný a cudný kňaz. Už dávno som si všimol, že si intelektuál.“

V ten deň vysvetlil strýko novicovi celý systém fungovania komunistickej podvratnej činnosti v katolíckej Cirkvi. Komunistickí špióni sa vzájomne nepoznali, aby nikto nemohol udávať. Najlepší mali pod sebou desať ďalších, ktorým odovzdávali šifrované rozkazy bez toho, aby sa osobne stretli. Oni sami dostávali rozkazy priamo z Moskvy. Jediný, koho autor poznal, bol len onen „strýko“. Memoáre šokujúco pokračujú:

„Spýtal som sa ho, ako s ním budem môcť udržiavať kontakt, keď bude vojna. Na všetko mal odpoveď. Keď na to príde čas, dostanem list z neutrálnej krajiny. Už budem vedieť, kto je jeho odosielateľom.

Každý list mal obsahovať môj tajný kód, „AA-1025“. To „AA“ znamenalo „Anti-apoštol“. Z toho som usúdil, že 1025 bude moje služobné číslo. Na moje prekvapenie som mal pravdu. Vykríkol som: „To znamená, že už 1024 agentov vstúpilo do seminárov predo mnou!“ „Tak je,“ prisvedčil strýko chladne. Neznechutilo ma to, ale bol som ranený a nahnevaný. Najradšej by som tých 1024 chlapcov uškrtil, no napokon som len povedal: „Naozaj ich potrebujete až tak veľa?“ Strýko sa len pousmial.“

V seminári

Vymyslený srdcervúci príbeh o stratenom, kajajúcom sa a znovunájdenom synovi, ktorý „pochopil zmysel života a svoje poslanie“ a teraz sa chce stať kňazom, aby mohol slúžiť Bohu a blížnemu, na jeho matku veľmi zapôsobil. V tom čase mal stále iba 21 rokov. Matka bola nesmierne šťastná, že ho opäť získala späť. Ale otec neveril. Zrejme ho podozrieval z niečoho nekalého, no matke o tom nič nepovedal. Agenta AA-1025 v Poľsku do seminárov prijať nechceli. Tamojší predstavení vyjadrovali obavu, že je skrytým komunistom, čo matku poburovalo. Všemožne naliehala, dokonca organizovala modlitebné krúžky zato, aby jej syna prijali do seminára. Ten medzitým posielal do Moskvy jeden zúfalý list za druhým. „Len vydrž!“ naliehal strýko, a… podarilo sa. Mladý muž bol prijatý a po krátkom čase „nečakane“ preložený do Kanady.

V seminári bol agent v prvom rade usilovným a úspešným študentom. Patril k najlepším na celej škole. V skrytosti duše však cítil hlboký odpor ku všetkým a všetkému naokolo. „Keby len vedeli, ako veľmi ich nenávidím“, napísal o svojich spolubratoch v seminári. Bol tam jeden starší kňaz, ktorý mu bol veľmi sympatický. Podľa jeho slov to bol zbožný človek. Agent chcel kňaza otestovať a raz k nemu zašiel na spoveď. Píše:

„Všetko som mu povedal, že som komunista, že som členom tajnej služby a mám do sveta šíriť militantný ateizmus, že som v Poľsku zabil človeka, ktorý ma obvinil, že nemám žiadne povolanie ku kňazstvu. Prekvapivo, modroočko mi na prvé počutie uveril. Začal hovoriť čosi o mojej večnej spáse. Takmer som vybuchol do smiechu. To nepochopil, že v sebe nemám ani zrnko viery? Povedal som mu, že neverím ani v Boha, ani v diabla. Takáto spoveď bola pre neho viditeľne čosi nové. Až mi ho bolo ľúto.

Spýtal sa ma: „Čo teda očakávaš od vstupu do kňazstva?“

Úprimne som mu vyznal svoje úmysly: „Chcem zničiť Cirkev zvnútra.“

„Si vcelku pyšný,“ odpovedal.“

Dobrý kňaz sa s Anti-apoštolom rozlúčil vetou, že ak nechce úprimne ľutovať svoje hriechy, spoveď mu je nanič. Ten takmer vybuchol – tentokrát od zlosti –, lebo čakal, že kňaza zlomí.

Čím bol komunista v seminári dlhšie, tým väčšiu nenávisť cítil. Už sa však blížil koniec jeho štúdia.

Anti-apoštol

Nadaný žiak dostal prestížne miesto na jednej z katolíckych univerzít, kde sa postupne stal významným profesorom. Z tejto pozície začal nenápadne produkovať „nové smery v Cirkvi“ – myšlienky, ktoré boli sčasti jeho vlastné, sčasti pochádzajúce z hláv v Moskve.

Teologické myšlienky, ktoré Anti-apoštol pretláčal:

„Musíme vytvoriť univerzálnu Cirkev, v ktorej budú dokopy zriedené všetky cirkvi. Katolíkom musíme ukázať, že svätci existujú aj medzi protestantmi, moslimami a židmi.“

„Na katolícku Cirkev sa pozerám ako na sústavu sfér. Nato, aby sme ju zničili, musíme zaútočiť na množstvo menších bodov až kým úplne nestratí svoju podobu, až kým neprestane byť tým, čím je dnes.“

„Nikdy nerozprávam o Bohu, vždy len o veľkosti človeka.“

„Pretláčal som takú podobu omše, ktorá by bola slúžená doma a ktorú by vysluhoval otec či matka s tradičnými pokrmami.“

„Nikto nespozoroval, že moja „bratská láska“ ku protestantom mala za cieľ zničenie celého kresťanstva.“

„Charita – spôsob, akým urobiť katolicizmus viac protestantským.“

„Snažil som sa zosmiešňovať pápeža.“

„Okrem toho, všetko čo je povolené u protestantov, musí byť zavedené aj u katolíkov: rozvody a nové manželstvá, polygamia, antikoncepcia, eutanázia…“

„Vynaložil som obrovské úsilie, aby som zničil mariánsky kult.“

„Lurdy sú otvorenou ranou v srdci všetkých protestantov.“

„Musíme zariadiť, aby všetci tí, ktorí sa modlia ruženec na verejnosti, pociťovali zahanbenie.“

„Boh, ktorého sa nikto nebojí, je Boh, na ktorého nikto nemyslí.“

„Prioritou musí byť, aby každý jedinec nasledoval jedine svoju vlastnú vôľu.“

„Krst je prvá sviatosť, ktorú by som zrušil.“

„Musíme zmeniť omšu – už nesmie byť aktom uctievania (Boha), ale aktom zbratania sa (navzájom).“

„Univerzálna (t. j. katolícka) Cirkev musí vyzdvihovať jedine slávu človeka.“

„Veriaci, ktorí ma počúvajú, stávajú sa neposlušnými apoštolom, no vôbec si to nevšimnú.“

AA-1025 tiež opisuje nečakané náhodné stretnutie s iným komunistickým špiónom. Ten presadzoval myšlienku, aby kňazi na verejnosti nechodili v tradičnom kňazskom rúchu a s kolárikom na krku, lebo to púta pozornosť chlapcov, ktorí sa potom chcú sami stať kňazmi. Nech kňazi vyzerajú ako obyčajní nenápadní ľudia! A nikto si ich nebude všímať. Ani tí chlapci. Tento špión sa tiež pochválil, že pri premenení (transsubstanciácia, prepodstatnenie chleba a vína na Telo a Krv Ježiša Krista, pozn. prekl.) nikdy nehovorí slova premenenia. Vraj pre istotu.

Apoštol antikrista pokračuje:

„Vďaka môjmu zápalu a hlavne peniazom boli moje modernistické myšlienky prepašované do koncilových dokumentov (t. j. do dokumentov II. vatikánskeho koncilu!).“

No stalo sa čosi nečakané.

III. vatikánsky koncil

Podľa autorových slov boli na poslednú chvíľu nečakane odmietnuté mnohé z jeho ideí. Mnohé prijaté boli, no zďaleka nie všetky. Toto Anti-apoštola veľmi roztrpčilo a znechutilo, veď do koša bolo vyhodenej toľko jeho práce, na ktorej usilovne pracoval taký dlhý čas! Preto na samý záver memoárov, ktoré nikdy nemali vyjsť, píše:

„Budeme si musieť počkať až do Tretieho vatikánskeho koncilu. Tam však už nadobudneme úplné víťazstvo. Čo sa týka Druhého vatikánskeho koncilu, netuším, čo sa stalo. Zdalo sa, akoby dáky neviditeľný démon zastavil všetku našu snahu o modernizáciu…

Bude to až na Treťom vatikánskom koncile, kde budem prítomný s kladivom a klincami; nie aby som pribil Boha na jeho kríž, ale aby som pribil jeho rakvu!“

Záver

Koniec tohto pyšného a zlého človeka už poznáme. Keby som mal ja osobne dnes tú možnosť, spýtal by som sa jeho duše:

A stálo ti to všetko zato, mladý muž bez mena?

PDF (formát pre tlač)