Na Blízkom východe už prebieha v plnom prúde vymazávanie celej jednej civilizácie – tej kresťanskej

Matej Gavlák
15. apríla 2026   Cirkev Politika   Komentár, Prenasledovanie kresťanov

Blízkovýchodné kresťanské komunity sú vôbec tými najstaršími kresťanskými komunitami na svete, veď Kristovu náuku prebrali priamo od Jeho apoštolov. Dnes však čelia genocíde – neraz tichej a plazivej, no brutálne efektívnej.

Pôvodní obyvatelia

Juliana Taimooraziová, asýrsko-americká aktivistka narodená v Iráne, zakladateľka a prezidentka združenia Iraqi Christian Relief Council, nedávno poskytla veľmi podnetný rozhovor pre portál The European Conservative s príznačným názvom To, čo dnes vidíme, je systematické odstraňovanie kresťanstva z jeho rodiska.

Taimooraziová upozorňuje, že kresťanov Blízkeho východu nemožno brať len ako „náboženskú menšinu“, ale priamo ako „pôvodných obyvateľov“ krajov, odkiaľ prišli prvé civilizácie. „Je potrebné uznať Asýrčanov ako dedičov asýrskej kultúry a krajín, ku ktorým patria,“ pokračuje aktivistika. „To je dôležité, pretože to zakotvuje ochranu v histórii, pôde a kontinuite, a nielen v charite.“

Inými slovami: keď hovoríme, že strácame blízkovýchodné kresťanské komunity, ide o starobylé kontinuálne žijúce komunity v danom regióne; nie potomkov nejakých západných kolonizátorov, ktorí do oblasti priniesli „svoje“ náboženstvo.

V skutočnosti sú práve tu korene našej viery – a dnes reálne hrozí, že tieto korene zaniknú.

Irak

Pozrime sa najprv na Irak. Kresťanstvo prišlo na územie dnešného Iraku (starovekej Mezopotámie) už v 1. storočí po Kr. Ide o jednu z najstarších nepretržitých kresťanských komunít na svete a sú tu po celých 2000 rokov existencie kresťanstva. Podľa tradície evanjelizoval toto územie už apoštol sv. Tomáš („neveriaci Tomáš“) počas svojej cesty do Indie.

Príbeh modernej decimácie irackých kresťanov sa začína v roku 2003 s príchodom amerických vojsk. Pred Bushovou inváziou do Iraku žilo v tejto blízkovýchodnej krajine takmer 1,5 milióna kresťanov, čo predstavovalo 6 % tamojšej populácie. Dnes žije v Iraku len približne 120- až 300-tisíc kresťanov (zdroje sa tu v číslach dosť rozchádzajú), pričom tento počet predstavuje 1 % celkovej irackej populácie.

Američania síce zvrhli Husajna, ktorý nad kresťanmi ako-tak držal ochrannú ruku, no sami ich bezpečnosť zaistiť nedokázali. V častiach mimo Bagdadu sa moci rýchlo ujímali teroristické bunky Al-Káidy, ktorá kresťanov nielenže zabíjala, ale taktiež proti nim viedla kampaň s cieľom poštvať proti nim aj väčšinové moslimské obyvateľstvo. Zápisnica britského parlamentu z rokovania v roku 2007 uvádza:

„Parlament je hlboko znepokojený masovým exodom irackých kresťanov, ktorý zdecimoval väčšinu starobylej komunity Asýrčanov a Chaldejcov, tí tvoria 95 % irackých kresťanov a tento exodus bol vyvolaný stúpajúcim násilím voči kresťanom zo strany fanatických extrémistov, ktorí sa neštítia teroristických útokov na kostoly a popráv irackých kresťanov…“ (Zdroj: edm.parliament.uk)

V období rokov 2003 až 2014 boli zabité stovky kresťanov a zničené desiatky chrámov – do marca 2015 bolo zabitých 1200 kresťanov a zničených 62 kostolov. Sever Iraku po útoku z októbra 2010 opustilo 1000 rodín, takže sa kresťanská populácia krajiny významne znížila. A v roku 2014 sa na scéne objavila hrôza ešte väčšia: ISIS.

Celkovo muselo kvôli ISIS-u opustiť svoje domovy 125-tisíc kresťanov. Väčšinou zamierili do okolitých krajín – Turecka či Jordánska a Sýrie, alebo potom ďalej do USA, Kanady, Austrálie, Nového Zélandu a Európy.

Sýria a Líbya

Smrť si pre kresťanov prišla aj do Sýrie a to pomerne nedávno – s pádom tamojšieho diktátora Baššára al-Asada, ktorý, podobne ako Husajn, kresťanov do značnej miery ochraňoval. „So Sýriou je koniec,“ oznámil smutne minulý rok v júli arcibiskup Homsu Jacques Mourad odkazujúc na situáciu sýrskych kresťanov.

„Je koniec, veľká časť (sýrskych kresťanov) žije pod hranicou chudoby, sme masakrovaní, ponižovaní, unavení. Nemáme silu sami znovu získať svoju dôstojnosť,“ pokračoval arcibiskup.

Po al-Asadovom páde v decembri 2024 dochádzalo k sporadickým útokom na kresťanov v Sýrii, no to, čo sa stalo v marci nasledujúceho roka už aj západné sekulárne médiá označili za „pogrom na kresťanov“. Medzi 6. a 10. marcom bolo na západe krajiny zabitých islamistami a vojenskými oddielmi novej vlády najmenej 1000 príslušníkov menšín, pričom mnohé z komunít boli práve kresťanské. Preživší však hovorili až o 4000 obetiach masakrov.

Tento a ďalšie incidenty zapôsobili na kresťanské komunity ako lavína. Ešte v roku 2011 tvorili kresťania 10 % obyvateľov Sýrie (asi 2,2 milióna ľudí). Po páde al-Asada kleslo toto číslo na srdcervúce 2 % a menej (Wikipédia: Christianity in Syria).

Nie nepodobný je aj prípad Líbye. V roku 2000 tam žilo asi 1,5 % kresťanov, dnes je to len 0,5 percenta – prevažne nelegálni imigranti z Egypta a (podľa umelej inteligencie, pozn. aut.) „zvyšky koptskej komunity“.

Libanon

Nevšedný, veľmi zaujímavý a pre nás v strednej Európe rozhodne varovný je prípad Libanonu, dnes toľko spomínaného v súvislosti s izraelskou ofenzívou.

Libanon bol v 60. rokoch označovaný ako „Paríž východu“, či „perla Orientu“. Bola to otvorená, pulzujúca spoločnosť napojená na západný kapitalistický svet. V tom čase bola krajina z polovice zložená z kresťanov a z polovice z umiernených moslimov. Autor obsiahleho článku o páde tejto krajiny na portáli Vigilant Citizen, ktorý sám pochádza z Libanonu, uvádza:

„Séria udalostí v 60. a 70. rokoch 20. storočia však výrazne zhoršila spoločenskú klímu v Libanone. Najprv približne 100 000 Palestínčanov prekročilo hranice do Libanonu a usadilo sa v provizórnych táboroch. Táto masívna vlna utečencov hlboko destabilizovala túto malú krajinu s približne 2 miliónmi obyvateľov. Okrem toho silná prítomnosť Palestínskej oslobodzovacej organizácie (OOP) v týchto táboroch viedla k napätiu medzi libanonskými kresťanmi a palestínskymi utečencami.

Vonkajšie sily videli v tejto atmosfére nestability príležitosť zasahovať do záležitostí Libanonu a presadzovať svoje záujmy v tejto vplyvnej krajine strategicky umiestnenej pri Stredozemnom mori. Prostredníctvom zapojenia zahraničných agentov náboženské skupiny, ktoré predtým pokojne koexistovali, radikalizovali svoje pozície a začali podnecovať nenávisť voči sebe navzájom. V dôsledku toho sa moslimské skupiny v Libanone postavili na stranu Palestínčanov a kresťania sa obrátili proti moslimom.

Krátko nato sa po celej krajine začali objavovať milície zložené z civilistov… Nevyhnutne sa začali stretávať znepriatelené milície a ľudia boli zabíjaní. Prostredníctvom začarovaného kruhu krvavých masakrov a ešte krvavejších odvetných opatrení sa krajina prepadla do hroznej, chaotickej a extrémne násilnej občianskej vojny.“

Občianska vojna v Libanone trvala dlhých 15 rokov a „perlu Orientu“ úplne zdecimovala. V konflikte zahynulo 120-tisíc ľudí a a celé komunity utiekli do zahraničia. Keď Libanon v roku 1932 vznikol, kresťania tvorili 53 % obyvateľov. Dnes – vďaka moslimskej imigrácii do krajiny a kresťanskej emigrácii z Libanonu – tvoria už asi len 35 percent. Slovami kresťanskej aktivistky Juliany Taimooraziovej:

„Keď dochádza k rozsiahlej nelegálnej imigrácii, vytvárajú sa skôr paralelné komunity než súdržné. Táto fragmentácia plodí nestabilitu, radikalizáciu a odpor, a to tak v rámci imigrantov, ako aj v širšej spoločnosti… To, čo dnes Európa zažíva, by sa malo chápať ako varovanie: multikulturalizmus bez integrácie neprináša harmóniu; vytvára napätie, neistotu a rozdelenie.“

Samozrejme, v týchto dňoch decimujú kresťanské komunity na juhu Libanonu izraelské vojská, pričom podľa agentúry Reuters sú „tisíce kresťanov… uväznených a žijúcich v strachu“ pred izraelskými tankmi. Izraelské médiá však oponujú, že libanonskí kresťania sú v skutočnosti rukojemníkmi islamského militantného hnutia Hizballáh. Zdá sa, že v tomto prípade, kde sa dvaja bijú, tretí umiera.

Gaza a Jeruzalem

Samozrejme, ohľadom izraelských tankov nemožno nespomenúť izraelské vyčíňanie v Gaze. Absolútne veľavravné je toto apokalyptické video porovnávajúce Gazu pred a po izraelskom útoku. V Gaze sa nachádza jedna katolícka farnosť – farnosť Svätej rodiny, spravovaná otcom Gabrielom Romanellim, ktorému od vypuknutia vojny zvykol každý večer zatelefonovať pápež František priamo z Vatikánu.

Gazu však predovšetkým zvykne osobne navštevovať kardinál Pierbattista Pizzaballa, patriarcha Jeruzalema pod ktorého jurisdikciu spadá. Kardinál po jednej svojej návšteve vlani v lete uviedol:

„Prechádzali sme v prachu ruín, okolo zrútených budov a stanov všade naokolo: na dvoroch, v uličkách, na uliciach i na pláži. Stany, ktoré sa stali domovmi pre tých, ktorí stratili všetko…“

Nie sú to len izraelské bomby, čo vyháňa kresťanov z ich domovov. Sú to aj izraelskí osadníci. B. Krasnovský priniesol na portáli Christianitas.sk koncom marca správu o sťažnostiach pomocného biskupa Jeruzalema:

„Pomocný biskup Jeruzalema, Mons. William Shomali upozorňuje na stupňujúce sa útoky izraelských osadníkov proti kresťanom na Západnom brehu. Repertoár teroru židovských osadníkov má rôzne podoby: vyhrážky, násilie, pálenie vozidiel a obsadzovanie pôdy patriacej rodinám aj kláštorom.

Útoky izraelských osadníkov proti kresťanskej komunite sú také, že ohrozujú samotné zotrvanie veriacich v tomto regióne, uviedol Mons. William Shomali v rozhovore pre EWTN News Nightly minulý piatok…

Prelát tiež upozornil na nedávne obsadenie pozemkov patriacich kláštoru rehoľníčok v Urtase, dedine neďaleko Betlehema. Sestry, ako vysvetlil, „majú kopec, na ktorom pestujú olivy a iné rastliny“, no osadníci „prišli, obsadili tento kopec a prisvojili si ho s úmyslom vybudovať novú osadu.“

(https://christianitas.sk/jeruzalemsky-biskup-shomali-krestania-su-vo-svatej-zemi-systematicky-prenasledovani-izraelskymi-osadnikmi/)

Počet kresťanov pozvoľne klesá aj v samotnom Kristovom meste, Jeruzaleme. Kým v roku 1988 ho tvorilo takmer 3 % populácie, v roku 2000 to bolo už len 2,2 % a dnes sa počet kresťanov v Jeruzaleme odhaduje na 1,7 percenta.

Turecko a Irán

V tomto smutnom súčte zaiste nemôžeme opomenúť ani tragický osud kresťanov žijúcich v hraniciach súčasného Turecka. Ohľadom Turecka len jeden údaj: z kresťanských 20 % populácie v roku 1915 zostáva dnes v krajine už len mrazivých 0,3 %.

Niežeby sa kresťanom v zanikajúcej Osmanskej ríši žilo ktovieako dobre, ale genocída kresťanských Arménov v roku 1915 otvorila úplne novú temnú kapitolu. Počas genocídy zahynulo 1,5 milióna ľudí. Po vojne na základe dohôd došlo k masívnej výmene obyvateľstva medzi Gréckom a novovzniknutou Tureckou republikou. Viac ako 1,2 milióna pravoslávnych kresťanov bolo nútených opustiť svoju dovtedajšiu domovinu, Turecko.

V roku 1955 došlo k ďalšej tragickej udalosti nazvanej Istanbulský pogrom, čo bola séria útokov na zostávajúce grécke obyvateľstvo tureckého hlavného mesta.

Od založenia republiky v roku 1923 bolo v podstate zakázané stavať nové kostoly, povolené boli len opravy existujúcich. Prvý nový kostol sa začal stavať až v roku 2019 (!). Ako však opäť informuje B. Krasnovský, v posledných rokoch má Turecko vo zvyku deportovať kresťanov pod zámienkou „ohrozenia národnej bezpečnosti“.

Počas izraelsko-amerického bombardovania Iránu sa tiež na svetlo sveta dostala situácia iránskych kresťanov. V Iráne žije medzi 3500 až 20-tisíc katolíkov, ktorým oficiálne slúžili traja (!!!) kňazi. Minimálne jeden z nich, kardinál a arcibiskup Teheránu, Dominique Mathieu, musel mesto opustiť. Arcibiskup Mathieu bol pritom jediným (!!!) kňazom 10-miliónovej aglomerácie.

Je toto všetko náhoda, alebo je to plánovaná genocída kresťanov zo strany luciferianizmus vyznávajúcich bankárov a politikov? Pretože všetko nasvedčuje tomu, že keď budú naši bratia a sestry na Blízkom východe vyhladení úplne, potom príde rad aj na nás na Západe. Koniec-koncov, „libanonský scenár“ je v západnej Európe už celé desaťročia v plnom prúde…

PDF (formát pre tlač)