Prípady filozofov Maritaina, Gilsona a Guittona alebo Keď človeka dobehne jeho vlastný liberalizmus

Branislav Michalka
26. februára 2026   Cirkev   Filozofia, Komentár, Liturgia

Nedávny výkrik kardinála Marxa: „Ale toto nechcem!“ na zasadnutí nemeckého Synodálneho výboru, vzbudil na sociálnych sieťach množstvo pobavených a ironických komentárov v štýle „Padol do jamy, ktorú si sám vykopal“ alebo „Teraz ochutná medecínu, ktorú ordinoval iným“.

https://christianitas.sk/kardinal-marx-padol-do-vlastnej-synodalnej-pasce-ale-toto-nechcem-krical-na-ustanovujucom-zasadani-nemeckej-synodalnej-rady/

Jeho prípad nie je v katolíckej Cirkvi počas posledného storočia ojedinelý. Skôr naopak. Za posledných sto rokov sa Cirkev priam hemžila intelektuálmi, ktorí pod dojmom aktuálnych politických udalostí (I. a II. svetová vojna, revolúcie, prevraty, kultúrna revolúcia) dostali záchvat paniky a následne sa u nich prejavili príznaky nepríjemnej nákazlivej choroby – liberalizmu.

Opustiac výhody nadčasového nazerania na dejiny z perspektívy Večnosti a vyľakaní z toho, že ešte aj v 20. storočí (povážte!) sa odohrávajú masakre, genocídy, vojny a hladomory, z ktorých sily pokroku pochopiteľne obviňovali aj Cirkev, rozhodli sa radšej priložiť svoje polienko do plápolajúceho ohníka pokroku, aby náhodou nezostali pozadu a v hanbe.

Keď sa však ohník poriadne rozhorel a začal požierať aj to, čo považovali za dokonale ohňovzdorné – katolícku Cirkev a vieru, odrazu začali kričať podobne ako kardinál Marx: „Ale toto nechcem!“

Nemôžem si pomôcť (je to silnejšie ako ja), ale musím v tomto kontexte spomenúť moju starú mamu, daj jej Pán Boh odpočinutie večné. Na podobné zvolania, aké prezentoval kardinál Marx sa hodí jej vianočný komentár k filmu Vinnetou, ktorý sme v časoch hlbokého socializmu sledovali s vyvalenými juvenilnými očami na rakúskej televízii ORF. Ako zaiste ctené publikum dobre vie, recidivista Santer, ktorý trestuhodne zabije krásnu Nšoči, je vo finále zhadzovaný zo skaly ušľachtilými Apačmi na hroty oštepov, pričom neustále dáva najavo odpor k svojej poprave otravnými (v danej chvíli rakúskymi) výkrikmi: „Nein, nein, nein…!“

Moja babka, posilnená vianočným pečivom, už zrejme nemohla výkriky tohto patentovaného vyvrheľa ďalej počúvať a so spravodlivým rozhorčením zvolala smerom k obrazovke: „Najn, najn…, teraz kričíš najn… Vtedy si mal kričať, keď si zle robil!“

Je pravdepodobné, že mnohí katolíci by niečo podobné radi povedali (ale hanbia sa, súc intelektuálnejšieho založenia ako môj citovaný predok) tým známym exponentom ich vlastnej viery, ktorí ju s nadšením doviedli na okraj priepasti, aby potom s očami rovnako vyvalenými ako boli tie naše dobrodružno-vianočné, začali kričať, že oni do nej vlastne nechcú padnúť.

Prvý katolík z rodu týchto homo philosophicus, ktorý nám poslúži ako príklad záchvatu liberálnej paniky je francúzsky filozof a novotomista Jacques Maritain. Ten konvertoval začiatkom 20. storočia na katolícku vieru spolu so svojou manželkou Raisou Maritainovou pod vplyvom spisovateľa Léona Bloya, ktorý bol povestný svojou katolíckou netoleranciou. Neskôr sa Jacques a Raisa od značného množstva jeho názorov nenápadne dištancovali. Viď napríklad pamäti Raisy Maritainovej.

Keďže doba začiatkom 20. storočia priala integralizmu, stal sa aj Maritain katolíckym integralistom, sympatizoval s Action francaise, vyznával skalopevne tomizmus a štítil sa demokracie a heréz. Ako však tak postupoval vývoj sveta stále vpred k svetlejším zajtrajškom a reakcia zdvíhala svoju hlavu, ako vravievali súdruhovia, začalo sa kormidlo Maritainových názorov pomaly ale isto otáčať smerom k liberalizmu. Najprv k politickému, ako jednoduchému, rýchlemu a efektívnemu (v jeho ponímaní) lieku na novopohanské totalitné režimy a neskôr aj k náboženskému.

Kým vo svojich začiatkoch ešte napísal knihu Traja reformátori, v ktorej pranieroval Luthera, Descartesa a Rousseaua, tak jeho návrat z amerického exilu bol korunovaný dielom Integrálny humanizmus, v ktorom oslávil demokraciu, humanizmus a pokrok. Prišiel s nesmierne podnetnou myšlienkou, ktorú kritizoval už Lev XIII. v encyklike proti tzv. amerikanizmu, že katolícka Cirkev v konkurenčnom boji na ničím neobmedzovanom, pluralitnom a štátom garantovanom trhu náboženstiev určite zvíťazí, pretože dobrí ľudia (čiže demokratická väčšina) si automaticky, akonáhle v slobodnom demokratickom prostredí pochopia kde je pravda, vyberú sami katolícku Cirkev.

Túto mantru opakoval až do 60. rokov, keď ho nepríjemne zaskočil II. vatikánsky koncil a všetky jeho inovácie, pretože Maritainovi napriek liberálnemu záchvatu, zostalo jeho obľúbené tomistické hobby, ktorého sa nemienil vzdať a o ktorom sa zrejme domnieval, že postupne v atmosfére demokracie a slobody začne šmakovať všetkým obyvateľom planéty. Zneistený z vieroučného chaosu po roku 1965, ako aj z liturgických zmien, publikoval svoje zdesené „Najn“ v roku 1967 pod názvom Sedliak z Garonny, starý laik sa pýta na súčasnosť (Le paysan de la Garonne. Un vieux laïc s’interroge à propos du temps présent). V takmer 400-stranovej eseji narieka nad excesmi po II. vatikánskom koncile, aby sa mu dostalo nakoniec od vplyvného pokrokového dominikána 60. rokov, Francoisa Biota OP ponižujúcej rany z milosti:

„To, že muž, ktorý sa po dosiahnutí pokročilého veku utiahol do svojej pustovne, už nedokáže pochopiť vývoj práve tej veci, ktorú pomohol uviesť do pohybu, by nás nemalo až tak prekvapovať. Pre Maritainovu vlastnú česť a pre autoritu, ktorú dnes v katolicizme predstavuje, je škoda, že ho jeho priatelia neodradili od vydania tejto poslednej knihy.“

Ďalší prekvapený panikár, ktorý neskôr zalapal po dychu podobne ako Maritain, bol významný francúzsky novotomista Étienne Gilson. Ten bol na rozdiel od Maritaina vydesený z katolíckeho integralizmu a reakcionárstva už v mladosti, keď mu naháňalo strach hnutie Action francaise a všetky prejavy netolerancie. Túto obavu zdieľal aj so svojimi rodičmi a spoločne boli šokovaní, keď Pius X. zakázal liberálne hnutie Sillon. Keď neskôr Pius XI. zakázal Action francaise, už taky nepokoj nepociťoval. Rovnako ako Maritain aj on zakúsil radostnú afinitu k modernému liberálno-demokratickému zriadeniu a podporoval dokonca španielskych republikánov počas španielskej občianskej vojny. Ani tisíce zavraždených kňazov a rehoľníčok ho neprinútili k tomu, aby nepodpisoval rôzne petície a prevolania na podporu „slobodného“ Španielska.

Už pred II. svetovou vojnou, ale najmä po nej sa pustil do angažovaného zmierovania tomizmu s modernou dobou, čo mu ortodoxní tomisti vyčítali v mnohých dobových polemikách. Bol totiž okrem iného zástancom historicko-kritickej metódy, ktorú ako prejav modernizmu odsúdil jeho neobľúbený Pius X.

Všetko však vyzeralo v jeho predstavách skvele, svet sa krásne demokraticky vyvíjal a Gilson si zrejme ako Maritiain predstavoval, že svet sa časom zmení na klub nadšených novotomistov.

Studená sprcha prišla, ako si zaiste ctené publikum ľahko domyslí, po koncile. Gilson sa akosi nevedel vyrovnať s tým, že jeho obľúbený tomizmus, ako aj scholastika vo všeobecnosti, boli doslova hodené do skladu s nepotrebným predkoncilovým materiálom, spolu s ďalšími prežitkami. Liturgické zmeny mu tiež nepridali na pokoji a veľmi skorý článok z roku 1965 s trpko-sarkastickým názvom Som schizmatik? (Suis-je schismatique?) svedčí o tom, že spolu s kardinálom Marxom by sa mu žiadalo zvolať: „Ale toto nechcem!“ Čo povedala moja babka, to mu už radšej opakovať nebudem, len prikladám časť jeho náreku:

„V jednej z farností, ktoré navštevujem, sa veriacim pred omšou rozdáva text liturgických modlitieb. Tieto modlitby sa majú spievať vo francúzštine – alebo v dialekte blízkom tejto reči – len nie v latinčine a už vôbec nie v gréčtine. Osobne v tom nevidím žiadnu nevýhodu; keďže táto liturgická reforma prebieha, veriaci nemajú inú možnosť, ako sa jej aj tak podriadiť. …

Napriek tomu ma spočiatku zmiatla pasáž vo francúzskom Kréde, ktorá hovorí, že syn je „rovnakej prirodzenosti“ ako otec. Mohol som spievať spolu s ostatnými, ale nedokázal som sa prinútiť povedať „rovnakej prirodzenosti“. Po krátkom zamyslení som čoskoro pochopil prečo. Keďže som vždy spieval po latinsky, že syn je „consubstantialem Patri“ – rovnakej podstaty ako otec – zdalo sa mi zvláštne, že táto „rovnosť podstaty“ bola zredukovaná na obyčajnú „rovnosť prirodzenosti“.

Mimochodom, zdá sa, že naši kňazi o tejto zmene neboli informovaní. Na slávnostnej omši celebrant naďalej spieva „consubstantialem Patri“ (Píše sa rok 1965 a liturgické zmeny sú ešte len drobné, ale už aj tak Gilsona iritujú; pozn. aut.) bez váhania, akoby sa nič nestalo; my, laici na spodnej úrovni, sa však máme skrátka držať zjednodušenej liturgie. Takto mi jedného dňa odpovedal mladý vikár, keď som sa ho pri preberaní francúzskej brožúrky s omšou spýtal, či „rovnakej prirodzenosti“ nie je tlačová chyba. „Som tu, aby som rozdával brožúrky; vy musíte spievať len to, čo je v nich napísané,“ povedal.

V podstate mal pravdu. Čo mi do toho bolo? Veľkou výhodou pre laikov, keď sú úplne pasívni, je to, že ich to zbavuje akejkoľvek zodpovednosti. (Vskutku, aj keď sa práve na toto všetci pasívni laici dnes spoliehajú, príliš by som tomu neveril; pozn. aut.) Samozrejme, boli by aj bez tejto mojej prekliatej schizmy! Dve bytosti rovnakej prirodzenosti, predsa nemusia byť nevyhnutne rovnakej podstaty. Dvaja ľudia, dva kone, dva póry sú rovnakej prirodzenosti, ale každý z nich je odlišnou podstatou a práve preto sú to dve odlišné bytosti. Ak hovorím, že majú rovnakú podstatu, hovorím tiež, že majú rovnakú prirodzenosť; napriek tomu môžu byť rovnakej prirodzenosti bez toho, aby vlastnili rovnakú podstatu. Som teda stále povinný veriť, že Syn je jednej podstaty s Otcom? Alebo som naopak povinný veriť, že sú len rovnakej prirodzenosti? A ak tvrdohlavo verím, že sú jednej podstaty – oddeľujem sa potom ako schizmatický rebel proti liturgii mojej farnosti od Cirkvi, ku ktorej som tak hlboko pripútaný?“

Zbytočné otázky. Najväčšie poníženie tohto kverulanta spočívalo v tom, že si začínal uvedomovať pokoncilový nezáujem Cirkvi a veriacich práve o tieto podstatné nuansy či nuansy podstaty, ktorým venoval celý život a ktoré tvorili chrbtovú kosť Cirkvi po celé stáročia. On, ktorý veril spolu s Maritainom, že práve vďaka demokracii a slobode sa budú nimi všetci zaoberať!

Tretím nechceným zúfalcom je francúzsky filozof Jean Guitton, ktorý však vyštartoval z odlišnej filozofickej stajne, než jeho dvaja spolutrpitelia. Jeho filozofickým guruom bol Hénri Bergson a jeho filozofia vôle, na ktorého prednášky začal chodiť kedysi aj Maritain. Kým však hlásateľ integrálneho humanizmu konvertoval na tomizmus, Guitton, trochu mladší, si po celý život zachoval vernosť k bergsonizmu, čo sa mu nesmierne hodilo pri obhajovaní liberálnych a heterodoxných inovácií pred rokom 1962.

Okrem toho trpel určitou detinskou radosťou z toho, že jeho spoločnosť vyhľadávali mocní tohto sveta. Rád uvádzal, že je osobným priateľom pápeža Pavla VI., či francúzskeho prezidenta Mitteranda.

Ako jediný laik bol v roku 1962 pozvaný na II. vatikánsky koncil vo funkcii pozorovateľa a všeobecne sa uvádza, že kardinál Montini, budúci pápež Pavol VI. intervenoval viackrát pred rokom 1962, aby neboli Guittonove diela dané na cirkevný Index. Skrátka, Guitton bol človek cirkevne pokrokový a vyspelý, aj keď určitý tienik na životopise tu bol: v rokoch 1940 – 1944 sa aktívne podieľal na vichistickej vláde maršala Pétaina. Avšak, potom už nerobil problémy, tak kto by to stále vyťahoval, že?

Napriek počiatočnej nesmiernej Guittonovej radosti z koncilu, sa však po roku 1965 začala u neho ozývať pozoruhodná nespokojnosť s vývojom. Tá vyústila v 80. rokoch do publikovania zamyslenia s názvom Ekumenizmus (Œcuménisme), v ktorom bilancuje dvadsať rokov po ustanovení novej liturgie dôsledky vývoja:

„Keď po 20 rokoch čítam tento text, zamýšľam sa nad dosahom a dopadom zmien, ktoré do bohoslužby uviedla pokoncilová liturgia. Je zrejmé, že zmeny sú závažné, a tak sa javia aj ľuďom v našich farnostiach. Ako sa to stáva pri všetkých revolúciách, zasahujú tieto zmeny predovšetkým jazyk. Do budúcnosti sa už nikto neodvažuje hovoriť o „obete svätej omše“. Slová zvrchovane posvätené stáročným užívaním boli odrazu nahradené inými. Rovnako sa už nehovorí o oltári, hovorí sa o stole, už sa nehovorí o kalichu, ale o pohári, už sa nehovorí o hostii, ale o chlebe, a predovšetkým sa nehovorí o obete, ale o obdarovávaní. … Počas koncilu som pociťoval radosť nad určitými zmenami liturgie práve kvôli ekumenizmu. … Zakaždým sa vypomstí, keď sa mlčky obchádza to podstatné. … Zmeny liturgie boli prevedené príliš rýchlo.“

Alebo ako hovorí klasik: „Ale toto nechcem!“

Nebudem už radšej opakovať slová iného „klasika“, ktorý v živote neprečítal jedinú filozofickú a teologickú knihu, avšak vedel svojím sedliackym rozumom spolu s Richardom Weaverom, sediac u nás doma v socialistickej obývačke, že idey majú svoje následky. A že zodpovednosti sa nikto nevyhne.

PDF (formát pre tlač)